Pomrvil sa v posteli a zívol si. Nevedel, či je už pripravený vstávať. Zahľadel sa na budík na nočnom stolíku. Mal ešte pár minút čas, kým začne otravne zvoniť. V nádeji zas zavrel oči.    

Na dvere sa ozvalo zaklopanie a hneď na to sa otvorili a objavila sa v nich blonďatá hlava  „Všetko najlepšie, miláčik,” vypískla plná entuziazmu.

Nadýchol sa, aby aspoň poďakoval. Prevažne za to kruté prebratie, ale už bola preč a klepala na izbu jeho brata.

Díky, mami.   

„Všetko najlepšie, broučku,” počul ju povedať. Bratovu reakciu nezachytil. Asi na ňu tiež nedostal šancu.    

„Raňajky budú za 10 minút,” zakričala ešte odniekiaľ z chodby.    

Napriek tomu, že ich matka oslovovala ako desať ročných, tak dnes oslavovali už sedemnáste  narodeniny. A dokonca im v občianskych preukazoch svietili aj normálne mená. Alexander a Samuel.

Na jej obhajobu však treba povedať, že ich takto infantilne nevolala často. Zvyčajne si vybrala zdrobneninu mena. Prípadne použila celé, ak ju vytočili natoľko, že to považovala za vhodné.

Chlapci vstali naraz. Vedeli, že u ich matky 10 minút znamená presne 10 minút. Žiadnych 9 či dokonca 11. Ako docentka matematiky na univerzite nepoužívala čísla náhodne.

Stretli sa v kúpeľni. Na pozdrav si kývli. Nebývali z rána extrémne zhovorčiví.    

Zuby si umývali naraz. Koniec koncov ako každé ráno, keď išli do školy. Elektrické zubné kefky vrčali a pri pohľade do zrkadla by sa nezúčastnenému pozorovateľovi naskytol pohľad na dvoch chlapcov, nepochybne bratov. Rovnaké modré oči, rovnaká tvár s mierne hranatou bradou, rovnaká farba vlasov – blond po matke. A tam by podoba skončila. Napriek tomu, že boli dvojčatá, nemali potrebu sa rovnako česať, aby nikto nevedel, s ktorým z nich hovorí. Sam mal vlasy krátke, po bokoch vyholené, len na vrchu hlavy by sa našlo pár centimetrov a Alex si ich naopak nechal narásť až po uši, len si ich vždy prehrabol nabok gélom, aby mu nepadali do očí.

Na raňajky boli palacinky. Ako každé ich narodeniny odkedy si pamätali a ako každý rok na seba zhrozene pozreli. Nie, že by im nechutilo sladké. Ale taká nálož na raňajky bola už priveľa. Alex si vytiahol z chladničky jogurt a Sam bol aspoň natoľko taktný, že si tú palacinku vzal, a až potom z nej nenápadne zotrel všetku šľahačku a z vnútra vydlabal aspoň polovicu džemu.

„Decká nevďačné,” povedala pani Bíleková a mrkla na hodinky. „Nemeškajte do školy, dárky až večer s otcom.” Vtisla obom chlapcom pusu na líce, nevnímajúc nesúhlasné mrnčanie, a zmizla do práce presne podľa svojho časového rozvrhu.

****   

Nemeškali. Presnosť zdedili po matke, a tak sedeli vo svojej lavici – tej poslednej u okna - ešte omnoho skôr, ako prišla väčšina ich spolužiakov. IPody vytiahli z uší, až keď k nim priplávala čiernovlasá dievčina.  Sklonila sa k Samuelovi a dala mu takú jazýčkovú, že by sa za ňu nehanbila ani prvotriedna pornohviezda. „Všetko najlepšie k narodeninám,” šepla a položila pred neho malú krabičku. Hneď potom spravila krok k Alexovi a pobozkala ho na líce. „Všetko najlepšie k narodeninám,” zopakovala a do ruky dostal presne rovnakú krabičku. Ani obsahom sa nelíšili.  Náramok z akvamarínu.

Možno by sa niekomu zdalo divné, že im dala to isté, ale ona to neriešila, pretože ich mala veľmi rada oboch - len každého inak. Jeden bol jej priateľ a druhý najlepší kamarát.

Kým zapadla do lavice - tej pred nimi - tak jej Alex poďakoval a Sam si neodpustil uštipnutie do zadku. Prirodzene mu v jeho veku taká pusa rozhádzala hormóny a ešte ich nedokázal ukľudniť.

„Trochu mravnosti,” ozvalo sa spred katedry pobavene. Dovtedy si nikto nevšimol, že už prišiel učiteľ.    

Hlavu sklonil prekvapivo ten z bratov, ktorého sa tá veta netýkala. Teraz začínal mať s hormónmi problém zas on.    

Učiteľ matematiky bol čerstvo po fakulte a tak to bolo poznať aj na jeho správaní. Bol milý, vtipný, ústretový a nie prehnane zásadový. Ale hlavne bol v očiach žien, dievčat a aj niektorých chlapcov (alebo minimálne jedného z nich) naozaj príťažlivý. Vysoký, čiernovlasý, s očami tak zelenými, že by sa pre ne oplatilo vyhlásiť aj vojnu.

„Alexander, môžeš to, prosím, vypočítať? Potrebujem u teba ešte nejakú známku. Predchádzajúca učiteľka na teba trochu zabúdala.” Nový učiteľ bol aj jediný z učiteľov, ktorý ich oslovoval krstným menom a pri vyvolávaní dokázal použiť čarovné slovíčko prosím.

„Alexander?” skúsil to ešte raz, keď mu došlo, že ho chlapec nevníma.    

Alex vstal, až keď ho brat postrčil.  Popravde vôbec nedával pozor, pretože mal už len z hlasu tohto učiteľa zimomriavky. Pred tabuľu šiel ako zviazaný. On nielenže netušil, čo sa preberalo na minulej hodine, ale vlastne nevedel, čo sa na matematike dialo posledný mesiac. Presne odo dňa, kedy ich bývalá - prehnane pobožná - učiteľka matematiky nastúpila na materskú dovolenku so svojim šiestym dieťaťom a zastupovať ju prišiel tento prekrásny zázrak.

„Vypočítaš to?” spýtal sa učiteľ s úsmevom a chlapec cítil, že sa mu podlomili kolená. S hrôzou v očiach pozrel na príklad na tabuli a potom sa, akoby zázrakom, dokázal  aspoň narovnať.

Vďaka, mami, pomyslel si. Napriek tomu, že absolútne nedával pozor, tak žil doma s matkou, ktorá matematiku nie len učila, ale aj milovala. Príklady s nimi počítala snáď ešte, kým boli v jej bruchu a ani po narodení sa veľa nezmenilo. Čísla poznali skôr ako písmená a už na základnej škole mali v malíčku stredoškolské učivo, na strednej to vysokoškolské. Nie zrovna, že by ich nútila, ale asi človek gény nezaprie.

S príkladom bol hotový behom dvoch minút. Pozrel do triedy a podľa výrazov v tvári spolužiakov to mal buď absolútne zle alebo mu na tvári narástla bradavica, ktorú si v zrkadle nevšimol.

Rýchlo mrkol na príklad, zdal sa mu správne, a potom na brata, ktorý len prikývol. Aj by sa ukľudnil, keby sa mu pár spolužiakov nesnažilo niečo našepkať a pomôcť mu tým.

Na šum v triede sa otočil aj učiteľ a pozrel na tabuľu. „To už máš...” zarazil sa. „To je zl...” nedopovedal, pretože bolo vidieť, že niečo v hlave prepočítava. „Je to správne, ale ten postup sme sa predsa neučili.” Alex nevedel, či posledná veta bola otázka alebo výčitka a z učiteľovej tváre práve nepoznal, či sa má chystať, že z matematiky dostane za päť a mama ho doma zabije alebo mu iný výpočet prejde a tak radšej mlčal.

Mladý učiteľ zatiaľ pozrel do papierov na stole a niečo si poznačil. „Za mňa určite jedna a už chápem, prečo ťa bývala učiteľka nevyvolávala.” Usmial sa tým odzbrojujúcim úsmevom a Alexovi srdce zreteľne vynechalo úder. „Sadni si,” dodal.

Alex stihol spraviť len dva kroky, keď sa učiteľ ešte opýtal. „Bílek, zaujímavé,” vyslovil jeho priezvisko. „Ako sa volá mama?”

Kým otvoril ústa, ozval sa z lavice jeho brat. „Hádal by som Bíleková, ale zas tak dobre ju nepoznám” zakričal a celá trieda vybuchla smiechom.

„Katarína,” šepol Alex ospravedlňujúco.    

„Docentka Katarína Bíleková?” Po tej otázke stačilo Alexovi prikývnuť a učiteľ už vedel, prečo mu práve stredoškolák predviedol ukážkový vysokoškolský výpočet. „Pozdrav ju.”

Trieda sa prestala smiať, až keď učiteľ zatlieskal. „Samuel, hádaj, kto má ešte málo známok.” Učiteľ už stál pri tabuli a čarbal na ňu ďalší príklad. „Za to, aký si vtipný, vyberieme niečo špeciálne,” vyhrážal sa naoko, no znel pobavene. A aj ten príklad dostal Sam úplne normálny.

Pred tabulu prišiel s rukami vo vreckách ako najväčší frajer, zobral kriedu a príklad vyrátal snáď ešte rýchlejšie ako jeho brat. Keď skončil, uklonil sa triede, učiteľovi a za ďalšieho smiechu zapadol naspäť do lavice. Samozrejme dostal za jedna.

****   

Sam sedel na pohovke pred televízorom a Alex ležal vedľa neho s hlavou na jeho kolenách. Bežal im nejaký seriál, ale ani jeden ho nepozeral.

„Čo to dnes bolo?” Napriek tomu, že Samuel mal z celého života zvyčajne jednu veľkú srandu, teraz znel vážne.

„Nič, čoby...” Alex vedel, že sa ho pýtal na ten podivný stav na matematike. Neriešili jeho zvláštne rozpoloženie prvýkrát. Ak by niekto neveril, že dvojčatá si vzájomne cítia emócie, tak títo dvaja boli príkladom toho, že to tak skutočne je.

„Vieš, že mne môžeš povedať všetko?” Sam svoje slová zakončil tým, že bratovi odhrnul vlasy z očí, aby mu do nich videl. Modrá sa stretla s modrou.

Alex sa nadýchol k odpovedi, a pritom ešte nevedel, či by klamal alebo neodolal a povedal pravdu, no ozval sa zvonček a jemu sa zo srdca odvalil jeden veľký balvan. Bratovi celý život hovoril všetko... teda takmer všetko. No z toho, o čom sa mali rozprávať teraz, mal strach. Túto jednu jedinú vec bratovi zamlčal a mal na to dobré dôvody.

Nie, že by mal pamäť ako slon, ale na jeden večer si spomínal naozaj detailne. Sedeli na pohovke, tak ako teraz, len nie sami dvaja. Na film sa pozerali s oboma rodičmi, ktorí si nevšimli vekové obmedzenie v pravom hornom rohu obrazovky. Chlapci mali vtedy štrnásť a nie osemnásť ako vyžadovala produkcia filmu na pozretie ich diela.

Najprv to začínalo dobre, úplne nevinne. No o pár minút sa na obrazovke dvaja hlavní protagonisti - muži - začali bozkávať.

„To je nechutné”, povedal vtedy Sam, rodičia spozorneli a prepli na iný kanál.    

Alex by nedokázal povedať, čo v ten deň robil, čo napríklad jedol. Ale veľmi presne si pamätal tri veci.

1) Bratove slová.    

2) To, že ani jeden z rodičov proti nim neprotestoval.    

3) A v neposlednom rade smútok niekde vo svojom vnútri.    

****   

Za zvonenie na zvonček bola zodpovedná Janka, Samuelova čiernovlasá priateľka. Teraz už bola s ním zavretá a hlavne zamknutá v izbe a Alex osamel.

Postavil sa z pohovky a prešiel do kuchyne, kde na neho čakala veľká kopa riadu po maminých palacinkách. Umyl ho bez toho, aby si vôbec uvedomoval, čo robí. Celý čas myslel na svojho učiteľa a nevedel si dať rady s vlastnými pocitmi. To, že ho miesto dievčat priťahujú chlapci vedel s istotou už dosť dlho, ale to, čo s ním robil pohľad na mladého učiteľa, bolo aj pre neho nové. Nechcel si priznať, že je zamilovaný, ale v kútiku duše tušil, že raz bude musieť.

V rovnakom rozpoložení umyl aj dlážku v chodbe a kuchyni. Prebralo ho až otvorenie vchodových dverí.    

„Pozor, mokrá dlážka,” varoval otca, keď s plnými rukami vošiel do bytu. Pán Bílek sa zastavil, pozdravil a podal Alexovi krabicu, aby sa mohol vyzuť a nevytrepal sa na mokrej podlahe, ako sa mu podarilo pred rokom. Nie, že by sa mu stalo vtedy niečo vážne, ale aj tak bol za to upozornenie vďačný.

Alex odniesol krabicu na stôl a vybalil z nej veľkú čokoládovú tortu. Bola naozaj krásna a už teraz sa na ňu tešil. Len dúfal, že by jeden rok mohli vynechať to teatrálne sfukovanie sviečok.

„Kde máš brata?” spýtal sa ho otec, keď si umyl ruky.    

Alex zaváhal, tušil, že otec nebude úplne nadšený, keď zistí, že sa Sam  zamkol s Jankou vo svojej izbe. Ono by vlastne nevadilo samotné to, že sú spolu v izbe. Len tie zamknuté dvere dávali tušiť, že sa tam môže diať o trochu viac, ako by si rodičia priali.

„Niečo zaujímavé v práci?” povedal miesto odpovede úplne nezmyselne. Zahováranie nebola jeho silná stránka.

Otec podvihol obočie. „Točili si video, chceš ho vidieť?” Sarkazmus v jeho tóne sa nedal prehliadnuť. Pán Bílek pracoval ako gynekológ-pôrodník a jeho synovia sa ho zásadne na prácu nepýtali. Chápal prečo.

„Radšej nie,” šepol Alex, ale otec ho už nepočul. Prešiel k izbe svojho druhého syna, zaklepal na dvere a hneď vzal za kľučku. Stále bolo zamknuté.

„Samuel, máš dve minúty.”    

Dvere sa odomkli do desiatich sekúnd. Sam bol v teplákoch a tričku. Úplne normálne oblečenie na doma. Len to tričko mal oblečené naruby a rumenec v tvári tiež nevyzeral práve nevinne.

„Za pol hodinu budeme jesť, tie dvere ostanú takto,” povedal synovi a  naznačil rukou, ako si to asi predstavuje. „Janka, dúfam, že ostaneš na večeru,” dodal trochu hlasnejšie, aby ho počula aj synova priateľka, ale do izby nevošiel. Toľko rešpektu k súkromiu zas mal.

Janka na večeru nezostala. Málokto by sa jej mohol čudovať, že trhla svetový rekord v obúvaní. Nie, že by nemala  otca svojho priateľa rada. To sa tvrdiť nedalo, on bol v podstate k nej vždy veľmi milý. Len mal nejakú chorobu z povolania, a preto sa mohla pochváliť tým, že je snáď jediná žena na svete, ktorá od potencionálneho svokra dostala knihu o pôrodoch a to hneď potom, ako mu ju Sam predstavil.

****   

Sfukovanie sviečok nevynechali. Pani Bíleková si potrpela na narodeniny svojich detí. V ten deň bola vždy dojatá. Dalo sa to pochopiť. Nemala práve jednoduchý pôrod a dlho po ňom sa zdalo, že o svojho mladšieho syna príde. Našťastie sa to nestalo, ale aj tak na ten pocit nikdy nezabudla.

A nevynechali ešte jednu vec.    

„Chlapci, asi by sme sa mali o niečom porozprávať,” povedal pán Bílek, keď dovečerali a dojedli tortu. Teda aspoň toľko, koľko z nej zjesť zvládli.

„Bože,” vzdychol Sam a položil si hlavu na stôl. „Ja, že si zabudol.”    

Alex pretočil oči. „Asi dostávam astmatický záchvat.” Astma mu zostala ako pozostatok zdravotných problémov pri narodení. Nevyvíjal sa tak dobre ako jeho brat a veľa času strávil v inkubátore.

„O tomto sa nežartuje!” Priletel mu od matky pohlavok. Bol síce jemný, ale aj tak radšej vrátil oči do normálnej polohy a potlačil nutkanie niekam utiecť.

Otec sa tváril, akoby ani nič nepovedali a rovno spustil sám. „Ja chápem, že vo vašom veku už myslíte na intímne zbližovanie s dievčatami viac ako na čokoľvek iné, ale neželám si...”

V tom momente Alex prestal počúvať. Takýchto rozhovorov mali za sebou niekoľko. Vždy tak nejako prislúchali ich aktuálnemu veku a vždy pripadali otcovi normálne a im dvom nanajvýš trápne. Však predsa mali internet. Lenže nikdy predtým mu to nevadilo tak veľmi dnes. Možno to malo niečo spoločné s tým, že práve dnes bol prvýkrát tak blízko pri svojom učiteľovi matematiky, dnes prvýkrát cítil zreteľnú vôňu jeho kolínskej. Dnes prvýkrát sa mladý učiteľ usmial priamo na neho a nie len tak do triedy na všetkých.

A dnes prvýkrát mal chuť otcovi povedať, že by celé tieto rozhovory nemali byť len o dievčatách. Že nie úplne všetci na svete sú heterosexuálny.

Ťažký balvan sa mu usadil na hrudi už len z tej predstavy. A čo potom? Budú obaja rodičia sklamaní? Bude brat znechutený rovnako ako pri tom filme? Bude ešte niekto, kto sa s ním bude rozprávať a bude ho mať rád? Ako sa na neho budú dívať?

Vedel si predstaviť odsudzujúci pohľad v očiach otca. Matky. Dokonca mal pocit, že by to nejako ustal.

Lenže, ak si predstavil, že by sa na neho s odporom pozrel brat, tak mu ostalo na zvracanie.    

Balvan na hrudi sa ešte zväčšil. Trhane sa nadýchol.    

„Alex, môžeš ma vnímať? Je len otázka času, kedy si tiež nájdeš dievča.” A toto už nedal. Tlak na pľúcach narástol a on cítil, že sa už nenadýchne. Odsunul stoličku a kým si stihol spomenúť, kde nájde svoj inhalátor, pristál mu v ruke jeden od brata. Samuel astmu nemal, ale prekvapivo mal inhalátor pri sebe oveľa častejšie ako ten z bratov, ktorý ho potreboval. Vlastne ho mal pri sebe vždy. Aj doma, vo vrecku teplákov.

Chvíľu trvalo, kým liek zabral, no keď sa potom Alex rozhliadol okolo seba videl celú svoju rodinu. Všetci traja boli zohnutí pri jeho stoličke a dívali sa na neho s takou láskou a starosťou v očiach, že si uvedomil, že si ich ani nezaslúži.

Nemôže im takto ublížiť.   

Tak to proste skúsi. Nájde si dievča. Ako každý normálny.