Alex svoje predsavzatie nájsť si priateľku nebral na ľahkú váhu. Len tak úplne nevedel kde začať. Po týždni blúdenia po internete a vypisovania hesiel na tému - ako zbaliť dievča - si jedného pekného dňa sadol cez prestávku k Janke.  

„Vieš, ja... by... som,” začal opatrne, zrazu mu sebavedomie kleslo až niekam pod podlahu, „no, akoby som... ti to... no, ja len...”   

Janka rýchlo hrabla do kabelky pre zrkadielko. „Mám niečo na tvári?” spýtala sa. Pokrútil hlavou. „Tak na tričku?” Mrkla na svoju hruď.   

Pretočil oči. Začínalo to výborne. „Nikde nič nemáš,” upokojoval ju, „len sa chcem niečo spýtať.”  

„Uff,” vydýchla si. „A čo tak koktáš. Už som si myslela...” Mávla nad tým radšej rukou. „Tak sa pýtaj.” Ukázala na zošit a zopla ruky v prosebnom geste. „A maj srdce, sprav mi zatiaľ úlohu z matiky.” Zasmial sa, vzal si ho a natiahol sa pre pero. Kým ho uchopil, pleskla mu po ruke. „Len mi to nadiktuj, nikto mi neuverí, že tak pekne píšem.”  

„Prvé bude tretia odmocnina z dvadsaťsedem,” naklonil sa nad ňu, aby lepšie videl  a hlavne, aby ho nikto nepočul. „Nevieš o niekom, komu by som sa páčil?” spýtal sa konečne bez zaváhania. Táto dievčina mu vždy dokázala záhadne zlepšiť náladu. „Nepíš to do výsledku, len do postupu,” opravil ju ešte rýchlo.   

„Ale, ale, žeby to tu konečne bolo,” usmiala sa. Niekoľkokrát sa snažila Alexovi dohodiť jednu zo svojich kamarátok, ale on sa vždy tváril, akoby to ani nevidel, a tak to po čase vzdala. „Ty si také zlato, že si môžeš vyberať,” povedala úprimne. „Ale Zuzka je z teba od plaveckého úplne mimo a je to super baba,” ukázala mu prstom na srdce, „hodili by ste sa k sebe.” Vytiahla si spod stola kalkulačku. „Ako tam nahodím tretiu odmocninu?”   

„Výsledok je tri,” vysvetlil, ale aj tak jej ukázal, ako sa to robí. Popri tom sa nenápadne pozrel na Zuzku. Vážne milé a jemné dievča. To jej nemohol urobiť.   

„Alebo Sisa z vedľajšej triedy,” napadlo Janku ešte a rovno si to aj sama zamietla, „ale tá sa vlastne bude sťahovať, tak to nemá význam.”   

„Druhý príklad máš medzivýsledok štvrtú odmocninu z dvestopäťdesiatšesť,” poklepal jej prstom na riadok, kde to má zapísať.   

Janka bezmocne pozrela na kalkulačku. Štvrtú odmocninu tam vážne nemala. Začínala nového učiteľa matiky neznášať. Na úlohy rozdával každému iné príklady, aby od seba nemohli odpisovať a ešte mal tú drzosť, že ich chcel naučiť logickému mysleniu. Na to vážne nemala bunky.   

„Do výsledku daj štyri,” povedal jej Alex, aby sa s tým netrápila.  

„Ktorý normálny človek vie toto z hlavy,” zasmiala sa, ale nijak ju to nevyviedlo z miery. S podobným exotom chodila. „No a potom je tu Majka. To je taká tutovka, keby si náhodou chcel rýchlo, vieš čo...” Vetu nechala vyznieť do stratena. „Viem, že to nie je tvoj štýl,” dodala, aby snáď nemal pocit, že mu krivdí.   

Problém bol v tom, že práve v tej chvíli to bol jeho štýl. Potreboval si niečo dokázať. A to relatívne súrne.     

„Ďakujem,” šepol a pohľadom pre istotu ešte raz prebehol jej úlohu. „Máš to super.”   

Postavil sa a zhlboka sa nadýchol.   

To predsa dáš, posmelil sa v duchu, i keď ďalší krok dostatočne nepremyslel.    

Prešiel k prvej lavici, kde sedeli Zuzka s Majkou. „Ahoj,” pozdravil. Snažil sa tváriť ležérne, i keď by sa v ňom v tej chvíli krvi nedorezali. „Nemáte poznámky z dejáku zo včera?” vypýtal prvú blbosť, ktorá ho napadla.    

Obe dievčatá sa takmer pretrhli, aby mu ich mohli požičať. Vzal si Majkine. „Ďakujem, si zlatá,” šepol.  „A máš fakt krásnu blúzku,” dopovedal a expresne vypadol z triedy na chodbu školy.     

Máš fakt krásnu blúzku, opakoval si v myšlienkach. Bože, on je taký debil. Nechcela by ho ani vyhladovaná mačka, ak by v ruke držal rozvoniavajúci whiskas.    

Poobzeral sa okolo seba. A sem, sakra, prišiel zas na čo? Minútu pred začiatkom hodiny. Veľmi logické správanie.     

Do triedy sa vrátil so sklonenou hlavou, aby nevidel, ako sa jeho spolužiačky tvária. Zapadol do lavice a čakal, čo mu na toto  predstavenie povie brat.     

Keď sa dlhšie nič nedialo, odhodlal sa pozrieť jeho smerom. Pohľady sa im stretli. Sam si zhrýzol peru. Vyzeral zmätene. Alex vôbec netušil, čo si má o tom myslieť.     

****    

Ani zvyšok vyučovania sa Sam nemal k tomu, aby akokoľvek komentoval baliace techniky svojho brata. Bavil sa s ním o všetkom možnom, ale téme Majka sa to ani nepriblížilo. Alex sa trochu uvoľnil až na poslednej hodine. Dúfal, že túto kapitolu môže odpísať ako uzavretú. 

No muž mieni, žena mení.     

Majka si ho počkala po škole so širokým úsmevom a dvoma rozopnutými gombíkmi na blúzke, ktorú jej tak chválil. „Keby si ma chcel niekam pozvať, šla by som,” zašvitorila.     

Rád by sa pri jej slovách cítil ako majster sveta, ale skôr sa cítil ako nakopnuté šteňa. „Pizza?” navrhol. Zázračne sa mu podarilo udržať v hlase nadšenie.     

Dala mu adresu aj čas. Neváhala podotknúť, že je večer sama doma. Bola šťastná a nachystaná na všetko. On bol na tom presne opačne.     

****    

Samuel s Jankou sa cestou domov držali za ruky. Išli pomaly, aby ich Alex poľahky dobehol. Trvalo mu to len pár minút.     

„Tak Majka,” skonštatovala Janka sucho. Popravde ju Alexovo rozhodnutie zaskočilo. Vedela, že mu ju vlastne sama ponúkla, ale aj tak neverila, že pôjde práve po dievčati, ktoré malo slušne povedané veselú povesť. „Nechcem sa ti starať do výberu, ale...” Prestala hovoriť, keď jej  Sam stlačil ruku. Pochopila, že si chlapci asi nejaké veci vysvetlia lepšie spolu a aj tak už bola pred svojim vchodom.  So Samom sa rozlúčila decentným bozkom. Jej mama práve vešala na balkóne bielizeň.     

Bratia prišli domov potichu. Prvýkrát v živote bola medzi nimi čudná bariéra, ktorá ani jednému neumožnila začať rozhovor. Alex sa zavrel do svojej izby a sadol si na posteľ. Vôbec netušil, čo cíti. Vedel len, že má za tri hodiny rande. Svoje prvé. To by bolo fajn. Keby ho nemal so ženou. Lebo čo s tou si počne, vážne netušil. On by popravde netušil ani, čo si počne s mužom, ale aspoň by nemal pocit, že zrádza sám seba.    

Na chvíľu si ľahol a zavrel oči. Spoza viečok sa snažil vytesniť obraz mladého učiteľa matematiky.     

Zaspal.     

Z chvíle boli dve hodiny, a tak z postele vletel rovno do kúpeľne. Dal si sprchu, kolínsku a zas si dal sprchu, keď zistil, že to s vôňou riadne prepískol. Chcel ju zbaliť, nie zadusiť.     

Umyl si zuby, rýchlo nageloval vlasy a vrátil sa do izby, aby zo skrine vyhrabal niečo vhodné na seba. Ani netušil, čo si oblieka. Jeho podvedomiu na tom totiž vôbec nezáležalo. Tmavomodré rifle roztrhané na kolenách a zelené tričko.     

Ozvalo sa zaklopanie. „Ďalej,” zakričal, i keď nechápal, prečo dotyčný hneď nevošiel. Vo všeobecnosti u nich doma platilo také pravidlo: Zaklepeš a vojdeš. Ak je zamknuté, tak je z nejakého dôvodu vstup zakázaný. On sám sa zamykal, len keď naozaj potreboval súkromie. Niektoré veci nemusí vidieť každý člen jeho domácnosti.     

V dverách sa objavil Sam. Premeral si brata pohľadom. „Ehm, to je vkus.”  Prešiel k skrini a vytiahol z nej  tričko. Bez opýtania alebo ďalších slov mu to zelené vyzliekol a navliekol ho do čierneho. „Lepšie. Zelená a modrá je fakt blbé kombo.” Do ruky mu podal mikinu a do jej vrecka nenápadne strčil inhalátor.      

„Vieš, že nemám päť rokov?” zasmial sa Alex úprimne. Nech mal z rande akékoľvek pocity, tak bratova prítomnosť a starostlivosť mu zdvihla náladu.     

„Viem a to ma desí.” Sam vytiahol z vrecka malý plastový štvorček. „Toto si pre istotu vezmeš, ale tamto,” ukázal mu na rozkrok, „necháš v nohaviciach.”     

A nálada zas klesla na bod mrazu.     

Alex na brata vypúlil oči. To mu ako vážne dal práve kondóm, hneď na to mu zakázal mať sex a ešte sa u toho tváril vážne, skoro nahnevane?   

Sam si povzdychol. „Čo tým dokazu...“ Dopovedať nestihol. Prerušilo ho ďalšie zaklopanie. Dvere ostali pootvorené, tak si obaja bratia hneď všimli otcovu hlavu.     

„A ty kamže?” pozrel na mladšieho syna.     

„Má rande,” odpovedal za neho Sam. „S našou spolužiačkou.” Posledné slovo takmer vypľul.     

Otec sa podozrivo rozžiaril. „A spýtať sa rodičov, či ťa niekam pustia ťa nenapadlo?” Na odpoveď nečakal. Nemal ani akú dostať. Chlapci chodili, kam chceli a kedy chceli. Stačilo len oznámiť a dodržať večierku. „Katka, naše dieťa má rande,” zakričal nadšene.     

„No a?” odkričala naspäť z kuchyne.     

„To druhé.” Za asi päť sekúnd po tých slovách pani Bíleková vpálila do izby k zvyšku svojej rodiny.     

A to len začalo peklo. Obaja rodičia vyzvedali, kam ide, s kým ide, kedy príde, čo tam budú robiť. To všetko zvládali ešte aj vtedy, keď sa obúval. Nezabudli mu nadšene pripomenúť veci, ktoré dávno vedel. Aby jej otvoril dvere, odsunul stoličku a aby sa správal ako slušne vychovaný mladý muž. Nebudú sa predsa hanbiť.     

A celému tomu divadlu dominoval Sam, s rukami skríženými na hrudi, a výrazom v tvári masového vraha.     

Popravde, keď Alex vyšiel na ulicu, tak si nebol istý, či nebude zvracať. Ešte, aj keď prechádzal cez most, tak sa nachvíľu naklonil cez zábradlie a upokojoval sa pohľadom na tečúcu vodu.    

Cestu na prvé rande si vysníval trochu inak. Všetečné otázky rodičov - tie očakával. Brata dusili takmer pred rokom rovnako.      

Ale, že on sám bude mať pocit ako pred popravou – tak to teda nečakal.     

A do toho podpora od Sama nula, nula, nič. Žiadne bav sa, žiadne držím palce. Ten vôl mu dá kondóm a dorazí to tým, že mu prikáže nechať vtáka v nohaviciach. Ako vážne díky, brácho.     

****    

Rande bolo fiasko od samého začiatku. Alex nechápal, či bol taký nevšímavý, ale napríklad vôbec netušil, že Majka fajčí. Zapálila si ešte predtým, ako vošli do pizzerie. Možno sa jej to zdalo zvodné, ale keď mu párkrát vyfúkla dym do tváre, tak jeho astma s jej nadšením úplne nekorešpondovala.     

Okrem toho bola desne povrchná. Komentovala oblečenie ostatných ľudí takmer pol večere. Dokonca aj ich postavu.     

„Tamtá pani by určite nemala jesť hranolky pri jej váhe.”    

Alexa vtedy len napadlo, že ak by on toto povedal pred svojimi rodičmi, tak mu strihnú takú facku, že by mu stena dala druhú.     

„Ježiš pozri, aký je ten pán tučný a ešte si dá veľkú pizzu.”    

Do pizzerie sa chodí zvyčajne na pizzu. Takže nerozumel, kde je problém.     

„Bože tá dievčina nemá žiadne prsia.”     

Za to ona sama mala prsia teda poriadne. Niekoľkokrát si výstrih napravila, asi nechápala, prečo sa jej do neho sústavne nedíva.     

Nebola úplne pravda, že sa nepozeral. Raz sa pozrel. Lenže jediné, čo ho napadlo, bolo, že jej deti budú mať čo jesť. Nemohol za to. Včera na biológii preberali tvorbu mlieka cicavcov, tak si na to logicky spomenul.     

Po večeri ju odprevadil domov. Jednak bolo už dosť hodín a neprišlo mu vhodné, aby išlo dievča samé za tmy a okrem toho bolo chladno a ona si pri snahe vyzerať čo najlepšie dala len minisukňu a tričko s mega výstrihom. Požičal jej aspoň mikinu, i keď s holými nohami jej pomôcť nevedel.     

Cestou vyfajčila dve cigarety a rozprávala o svojom psovi. Bol za to rád, aspoň mohol mlčať a sústrediť sa na vlastné dýchanie. Ten cigaretový dym vážne nedával.     

Pred jej domom mu poďakovala za krásny večer a našpúlila pery. Nebol úplne debilný, tak pochopil, že chce pusu. Sklonil sa k nej a dúfal, že to bude len letmý bozk. Do úst mu strčila jazyk tak agresívne, až sa zľakol. Našťastie to ustál.     

A tak si užil prvý bozk. Vlhký. S chuťou cigariet. S niekým, s kým vôbec nechcel byť. Bez vzrušenia.     

Pozvala ho k sebe domov. To už vážne nechápal, čo ju k tomu viedlo.     

Odmietol. Vyhovoril sa na alergiu na psie chlpy. Nebola to úplne lož. Kvôli jeho astme nemali ani doma žiadne zvieratá.     

Mikinu po ňom doslova hodila a tresla dvermi. Vlastne sa jej ani veľmi nečudoval. Ale v tej chvíli mu bolo úplne jedno, čo o ňom navykladá spolužiakom. Chcel len ísť domov, do postele, spať, ideálne sa už nezobudiť.     

****    

Dvere bytu odomykal najtichšie, ako dokázal. Nebolo síce ešte ani desať, ale dúfal, že by už rodičia mohli spať.    

Vyzul sa za tmy. Veril, že vyhral.     

Svetlo rozsvietil niekto iný.     

Takže prehral.  Keď sa darí, tak sa darí.     

„Ako bolo?” spýtala sa ho mama nadšene. Potiahla nosom a radosť jej vyprchala z tváre. Prekonala vzdialenosť, ktorá ich delila a pričuchla si k nemu ako pes. Nezúčastnený pozorovateľ by sa tomu zasmial. Alexovi do smiechu nebolo. V uzavretej miestnosti si aj on sám uvedomoval, že má celú mikinu napáchnutú od cigariet. „Ty si fajčil!” vyprskla. Pokrútil hlavou v nesúhlasnom geste. „Vyzerám, že som hlúpa? Veď už z teba smrdí polovica bytu.”    

Neklamala, ten puch mu tiež pekelne prekážal. Tak to vôbec netušil ako sa z toho vyhovoriť. Na toto vážne nemal silu. „Dobre,” mykol ramenami. „Môžeš ma potrestať, prosím, zajtra. Fakt potrebujem ísť spať.” Predstava nejakého zaracha mu bola v tom momente úplne u prdele.  

Mama sa nadýchla k odpovedi, ale prerušilo ju otvorenie dverí na Samuelovej izbe. Musel načúvať. „Mami, prosím ťa, ak by fajčil, tak si ešte teraz vykašliava pľúca.” Sam potiahol brata za ruku do svojej izby. „Len si nabalil holku, ktorá fajčí. Že nás necháš, aby sme si prebrali, aké bolo jeho prvé rande.”     

Pani Bíleková zaváhala. Musela uznať, že mal jej druhý syn pravdu. Jej vlastne až tak neprekážalo samotné fajčenie. Však sama to v puberte skúsila. Vadilo jej to, že Alex pri jeho astme fajčiť nesmel.     

No, ale to snáď vedel aj sám.  

Prikývla. V konečnom dôsledku hlavne preto, že sa jej mladší syn zdal smutný a ona asi nebola ten človek, ktorému by sa chcel zdôveriť.     

Dvere jej zavreli pred nosom.     

„Díky,” šepol Alex a chcel prejsť z bratovej izby – cez kúpeľňu - do svojej, ale Sam mu zatarasil cestu. Nemal síce náladu opisovať svoje rande, ale ak by to bolo opačne, tiež by mal na brata milión otázok. Posteľ ešte chvíľu počká. „Pýtaj sa,” rezignoval.     

Sam sa miesto otázok cez neho naklonil, vytiahol mu zo zadného vrecka peňaženku a chcel ju otvoriť. Obaja vedeli, že si ide pozrieť, či tam ten kondóm ostal.     

Alex mu ruku chytil. Spenila sa mu žlč. Nečudo, veď také správanie nemalo obdoby.  Ak by mohol, vrieskal by, ale nechcel, aby ich rozhovor počul niekto iný. „To vážne ideš teraz kontrolovať, či som s ňou spal,” sykol. „Preplo ti?” Prstom si poklepal na spánok.  

„Mne?” spýtal sa Sam prudko a kývol hlavou k ruke, ktorú mu brat stále pevne držal. Alex ho v sekunde pustil.  Prekvapivo to Sam nevyužil na to, aby to vzdal. Miesto toho tú peňaženku skutočne otvoril a  pozrel do nej. „Ešteže tak,” zazrel na brata.    

Vzduch v miestnosti podozrivo zhustol. Nech to bolo akokoľvek divné, tak sa chlapci nikdy predtým nehádali. Pre oboch to bol úplne nový zážitok a možno práve preto už ani jeden z nich nevedel, či cíti len to, čo by cítiť mal alebo sa medzi nimi pocity prenášajú a tým sa len stupňujú.    

„To mi musíš prehľadávať veci? Nevieš sa normálne spýtať?“ Alex tie dnešné bratove výlevy vážne nechápal. Mal toho tak akurát dosť. „Si snáď pošuk?”   

Sam podvihol obočie. Rysy tváre mu ešte viac stvrdli. Nadávky medzi nimi nepadali často. Vlastne sa nimi nečastovali vôbec. „Ja som pošuk? Sa pozri na seba, čo robíš!”     

„Čo robím?” ohradil sa Alex. „Môžem ísť snáď na rande so spolužiačkou. Ty to robíš bežne!” Nebolo úplne fér do tohto ťahať Janku, ale nemal na výber.      

„Lenže ja,” vyprskol Sam evidentne rozzúrený a ukázal na seba, aby zdôraznil svoje slová. „Nie som gay!”     

A bolo to vonku. V miestnosti sa rozhostilo ticho, akoby práve dopadla bomba.     

To posledné slovo ich vyfackalo oboch.   

Hnev vyprchal.     

Sam si rukou prikryl ústa. Viditeľne povedal, čo nechcel.     

Alex sa v zdesení zviezol po stene do sedu. Práve sa mu zhmotnila nočná mora. Rovno pred očami. Stokrát si predstavoval, akým spôsobom by bratovi povedal o svojej orientácii. Mal pripravený nespočet scenárov, na nespočet jeho reakcií. Ale ani raz ho nenapadlo, že na to príde sám. Tak to bol poriadny prúser.     

Sam sa rýchlo spamätal, kľakol si k bratovi a ruky mu položil na kolená. „Prepáč, takto som to nechcel. Viem, že by bolo lepšie, ak by si mi to povedal sám, ale...” Nadvihol mu prstom bradu, aby na neho videl a chápal ako úprimne to myslí. „Ale tak to viem, to predsa nie je žiadna tragédia.”     

Alex sa odvrátil. Nemohol sa pozerať bratovi do očí. Niekedy mal pocit, akoby sa pri tom díval do zrkadla, ale v tejto chvíli si naplno uvedomoval, ako veľmi sa líšia. „Teraz to nie je tragédia,” šepol, i keď to už skôr znelo ako vzlyk. Oči sa mu plnili slzami. Nemohol ich zastaviť. „Ale čo zajtra, čo za týždeň, keď sa ti to uleží v hlave.”     

Sam ho objal. Pevne, pretože sa mu skúsil vytrhnúť. „Neblbni, viem to už skoro dva roky. Uležané to mám dávno. Si moje dvojča, neexistuje nič, čo ma od teba oddelí.“