Alex ležal na svojej posteli a pohľadom tekal medzi mobilom a stropom. Zvažoval cez prázdniny vymaľovať. Biela sa mu zdala nudná. Čierna by sa viac hodila k jeho nálade. Do uší si strčil slúchadlá, pustil na slučku Demons od svojej obľúbenej skupiny a konečne začal písať správu. Jednoduchú odpoveď, na jednoduchú otázku. Predsa aj idiot dokáže odpovedať, ak sa ho niekto pýta, či je už doma a nič sa mu cestou nestalo.

Áno, ďakujem, prišiel som domov v poriadku, odpísal svojmu učiteľovi. Zvyčajne v správach kašľal na čiarky či diakritiku, ale tentokrát si dal záležať.

Stlačil odoslať a mobil prudko hodil na posteľ vedľa seba. Sledoval, ako sa odrazil od matraca a dopadol na zem.

Rozplakal sa. Už snáď piatykrát, i keď sám vôbec nevedel, prečo furt reve ako malé decko. Opakoval si, že sa vôbec nič také hrozné nestalo. Veď aj predtým vedel, že u svojho učiteľa nemá žiadnu šancu. Takže nechápal, prečo ho tak strašne štve, čo si o ňom po dnešku musí myslieť.

„Myslí si, že si retardovaný,” povedal sám sebe.

Postavil sa, zodvihol si mobil zo zeme a zas sa zvalil do postele. Pozrel na display. Prasknuté sklo ho ani neprekvapilo. „Poserieš všetko,” počastoval sa ďalšou poznámkou. Otočil sa na bok, zadíval sa von oknom, do trička si utrel slzy. Papierové vreckovky mu došli už tak pred pol hodinou.

Spomienky sa mu stále vracali. Videl pred sebou tie nádherné zelené oči, keď mal učiteľ tvár len tridsať centimetrov od tej jeho. Zas počul jeho hlboký a prenikavý hlas. Počul otázky, ktoré mu kládol.

Je ti zle? Čo sa stalo? To máš v ruke inhalátor? Máš astmu? Nemám zavolať lekára? Nezavolám aspoň tvojim rodičom?

A stále videl seba, ako tam sedí a nezmôže sa na nič viac ako jednoslovné odpovede. Aj tie ledva udýchal.

Nie. Nič. No. Hm. Nie. Nie.

Všetko ostatné musel za neho vysvetľovať brat. Ešte aj, keď učiteľ trval na tom, nech mu dá aspoň telefónne číslo, aby si mohol overiť, či prišiel v poriadku domov, tak mu ho musel nadiktovať Sam. On si naň proste nevedel spomenúť.

„Iba debil nevie vlastné telefónne číslo.”

A znova videl tie zelené oči a tentoraz aj jeho pery. Zúžené obavami, no stále nádherne tvarované. Cítil teplo jeho rúk na svojich kolenách. Cítil, ako ho po nich upokojujúco hladil. Možno úmyselne, možno to bol reflex a on ani netušil, že to robí.

Otočil sa na brucho a cez hlavu si prehodil vankúš. Tá spomienka mu vždy spôsobila pnutie v slabinách. „Jasne, ešte sa nad tým vzrušuj, ty si fakt sprostý.”

Zavibroval mu mobil. Ani naň nepozrel, ale aspoň si zložil z hlavy vankúš, aby mohol dýchať. O chvíľu mobil zavibroval znovu. Zas by sa naň vykašľal, ale niečo mu napovedalo, že mu píše Sam. Mrkol na display.

Brácho, nepáchaš tam samovraždu? Prídem domov?

Prebehol pohľadom aj druhú správu.

Skús sa neozvať, tak ťa prídem doraziť. Alebo horšie, pošlem na teba našich.

Pousmial sa cez slzy. Rýchlo odpísal, aby nechodil a že je v úplnom poriadku. Pridal niekoľko smejúcich smajlíkov. Bohato mu stačilo, že Sam musel počúvať prvé dva jeho plačlivé výlevy. Našťastie mal po nich svetlú chvíľku a vyhnal brata za spolužiakmi do kempu. Nechcel, aby trpel za to, aký je on sám nespoločenský a divný.

Natiahol sa, aby položil mobil na nočný stolík, ale ten sa mu vyšmykol z ruky a s charakteristickým buchnutím zas dopadol na zem. Tak to mu ten narodeninový darček vydržal dlho. Skoro mesiac.

Hystericky sa zasmial a stočil sa do klbka. Smiech s plačom striedal, kým nezaspal.

Zobudil ho hlad. Od rána nič nejedol a vonku bolo už šero. Zodvihol zo zeme mobil a pozrel na display. Nebolo to také hrozné, síce sa pridala ďalšia prasklina, ale stále fungoval.

Vyšuchtal sa z izby a zamieril do kuchyne. Obaja rodičia práve večerali. „Ahoj,“ šepol. Zdvihli k nemu zrak a okamih na neho len civeli. Zabudli aj pozdraviť. Asi sa mal predtým, ako vyšiel z izby aspoň pozrieť do zrkadla.

„Miláčik, si hore,“ spamätala sa prvá pani Bíleková. „Tak si poď sadkať, naložím ti papať, aspoň to budeš mať teplé.“ Ak by nebol úplne emočne vyčerpaný, tak by mu to prišlo zvláštne. Nie len, že sa s ním rozprávala ako s malým deckom, ale porušovala aj vlastné zásady. Vždy totiž tvrdila, že ak ona dokáže navariť, tak jej manžel a deti si snáď zvládnu to jedlo aspoň sami nabrať. Nebude ich predsa obskakovať ako slúžka.

Mama mu doniesla špenátové halušky so syrovou omáčkou a posadila sa oproti nemu, vedľa svojho manžela. Poďakoval a začal hneď jest. Toto jedlo miloval. Po pár sústach zdvihol k rodičom zrak. Podvedome cítil, že sa na neho dívajú a nemýlil sa. Hneď síce zase sklonili pohľady do svojich tanierov, ale aj tak ho to zaskočilo. Na chvíľu mu napadlo, či im snáď niečo nepovedal Sam, ale ihneď tú myšlienku zavrhol. Ten by na neho nikdy nebonzoval.

Pár minút bolo pri stole nezvyklé ticho. Prerušili ho až otcove slová. „Vedel si, že som mal na strednej z matematiky trojky?” spýtal sa. Alex pokýval hlavou v nesúhlasnom geste. O tom nevedel. „Na to slúži gymnázium, aby si každý vybral, čo ho najviac baví a v čom je dobrý,” pokračoval jeho otec. Alex si omočil halušku v poriadnej dávke syru a strčil si ju do úst. Ani ho nenapadlo, že by mal na to odpovedať.

„A mne nikdy nešiel dejepis,” zapojila sa do toho aj pani Bíleková. „Stále sa mi tam všetko plietlo.”

Ten pocit Alex poznal. S učením dejepisu zabil vždy najviac času. „Asi budem po tebe, mami,” skonštatoval, i keď vôbec nechápal, kam táto debata smeruje. On vlastne nechápal nič. V ten moment mal v hlave prázdno. V tanieri sa tiež už len prehraboval, začínal mať dosť, i keď toho ešte veľa nezjedol.

„Výborne,” potešil sa pán Bílek. Skoro to vyzeralo, že mal chuť zatlieskať. „Keď už vieme, kde je problém, nechceš nám niečo povedať?"

Alex sa konečne prestal hrať s jedlom a pozrel sa najprv na otca a potom na mamu. Obaja sa neho milo usmievali a viditeľne čakali odpoveď. „Mne asi uniká pointa,” priznal.

Pani Bíleková si povzdychla, natiahla k synovi ruku a pohladila ho po tej jeho. „Zlatíčko, ak máš pocit, že máme na teba prílišné nároky, tak ma to mrzí. Ale milujeme ťa a naozaj chápeme, že nemusíš byť skvelý úplne vo všetkom. Trhá mi srdce, keď vidím, ako sa trápiš. Tak nám to vysvedčenie proste normálne daj a ja ti sľubujem, že sa nebudeme hnevať.”

Alex konečne pochopil, o čom bol celý tento podivný rozhovor. Ak by nebol vnútorne úplne rozsekaný na kusy, tak by sa tomu aj zasmial. Takto sa len postavil, zbehol do tašky pre papier, na ktorý zabudol v momente, ako sa ho dotkol jeho učiteľ a priniesol ho rodičom. „Prepáč, nenapadlo ma to,” povedal, keď ho podával otcovi.

Pán Bílek si prezrel synove známky a podal vysvedčenie svojej manželke. Tá urobila presne to, čo predtým on a zas mu ho vrátila. Takto si ten úbohý papier ešte dvakrát vymenili. Viditeľne obaja čakali niečo úplne iné. Hlavne preto, že po minulé roky im ich deti nechali vysvedčenia vždy pohodené v kuchyni na stole, akoby nešlo o nič dôležité či zaujímavé. Dnes tam našli len to od staršieho syna. Možno by sa tomu až tak nečudovali, ak by pani Bíleková nešla do Alexovej izby pre špinavú bielizeň a nevidela ho spať s ešte nezaschnutými slzami po celej tvári. Tričko mal tak mokré, že ich musel vyplakať snáď celý vodopád. O desiatkach papierových vreckoviek rozhádzaných vedľa postele škoda hovoriť.

„Zlatíčko, tak čo sa deje?” spýtala sa ho mama, keď sa trochu spamätala z toho, že celý jej predpoklad bol úplne mylný. Alex sklonil hlavu. Nemohol a nechcel odpovedať. „Vy ste sa pohádali so Samom?” skúsila prvú variantu, ktorá ju napadla. Veľmi dobre vedela, že jej synom v nemocnici asi zabudli prestrihnúť pupočnú šnúru a sú na seba extrémne naviazaní.

„Nie,” šepol. Na mamu radšej ani nepozrel. Celý tento rozhovor v ňom vzbudzoval len ďalšie spomienky na tento hrozný deň.

Pani Bíleková sa postavila a presadla si vedľa syna, na miesto, kde zvyčajne sedával Sam. „Niekto ti ublížil?” spýtala sa a pohladila ho po tvári. Pokrútil hlavou. Ubližovala mu len vlastná neschopnosť. „Nešťastná láska,” navrhla ďalšiu možnosť. Snažil sa zamrkať slzy, ale nezvládol to. Pritiahla si ho do objatia. Bolo úplne jedno, že je od nej dávno vyšší a takmer dospelý. Stále bola jeho matka a na tej hrudi sa plače najlepšie.

Za normálnych okolností by pán Bilék začal s prednáškou o hormónoch v puberte a nezabudol ani na oxytocín a iné veci, ktoré by zúfalo zamilovaného človeka absolútne nezaujímali. Ale keď videl svojho syna úplne zrúteného, zahryzol si do jazyka, vybral zo skrinky fľašu vodky a poldecáky a do všetkých troch nalial. „Daj si, síce ti to nepomôže, ale otupí ťa to,” pristrčil k synovi jeden pohárik.

****

Keď prišiel Samuel domov, jeho mama čítala úryvky z riaditeľskej pochvaly, ktorú dostal. To by nebolo až také zvláštne, ak by po každej vete nemala hysterický záchvat smiechu. Na jednej strane to chápal, riaditeľka skutočne písala tie hlúposti strašne prehnane a nadnesene, ale jeho rodičia sa na tom zvyčajne nezabávali.

Prešiel do kuchyne, aby zistil, čo sa to tam deje. Musel párkrát zamrkať, aby si overil, že nemá halucinácie. Na kuchynskom stole bol bordel, aký tam v živote nevidel. Rozhádzané fotky, staré vysvedčenia a bohviečo ešte. V strede, na tom všetkom neporiadku, stála prázdna fľaša vodky a jedna od vína. Aby mal ten šok ešte väčší, tak jeho otec práve polieval Alexovi z ďalšej fľaše vína. Polovicu pri tom rozlial.

„A toto je čo?” spýtal sa a rýchlo od brata odsunul pohárik, aby ho, preboha, nevypil. Vyzeral, že už má naozaj dosť. Ledva sedel rovno.

„Zapíjame... no... to... žiaľ,” odpovedal mu otec. Plietol sa mu jazyk. „Alebo oslavujeme?” pozrel na svoju manželku. Pani Bíleková dostala ďalší záchvat infantilného smiechu. Alex sa zatiaľ snažil nenápadne očistiť kvapky červeného vína z otcovho lekárskeho diplomu. Len ho celý ešte viac zamazal. Asi mu to prišlo smiešne, pretože sa pridal k mame a úplne nezmyselne sa smiali spolu.

Sam vždy vedel čo povedať, ale výnimočne nemal slov. Rodičov nikdy nevidel opitých. Aj na oslavách si dali maximálne jeden-dva poháriky. A už vôbec pri tom nepolievali svojim deťom. Keď prišiel pred rokom domov v podguráženom stave, tak dostal facku ešte medzi dvermi a nasledovala prednáška o jeho veku a nezodpovednom správaní. Len si už veľmi nepamätal, že tú facku dostal hlavne za hodinové meškanie.

Alex sa chcel natiahnuť pre svoj pohárik a takmer sa pri tom strepal zo stoličky. To Sama prebralo. Prestal zízať na svoju rodinu a rýchlo zachytil brata, aby nespadol. „Zabudni, že budeš ešte piť a padaj spať!” prikázal mu.

Na jeho prekvapenie sa postavila mama. „No, veď už ideme, aký puritán, zrazu,” zasmiala sa a pomohla vstať aj svojmu manželovi.

Sam úplne nepochopil, ako si mohli rodičia myslieť, že by tie slová patrili im, a preto na nich zmätene pozeral, kým nezavreli dvere do svojej spálne. Pošúchal si čelo. To ma poser, pomyslel si a otočil sa na brata. Ten už tiež zachádzal do izby. Šlo mu to naozaj krásne. Otrieskal sa o zárubňu na dverách. Radšej za ním pobehol a do postele mu už pomohol. Najbližšie dve hodiny kontroloval brata, rodičov a upratoval kuchyňu. Veľká zábava. Do postele padol úplne mŕtvy. Zobudil sa v noci o druhej na buchot v kúpeľni. Ani ho neprekvapilo, že tam našiel brata zvracať. Aspoň mu držal hlavu a podával servítky. V podstate len vracal službu spred roka, keď na tom boli presne opačne.

****

Keď Alex otvoril oči chvíľu nevedel, kde je a ani prečo má pocit, že ho prešiel kamión. Posadil sa a hneď si zas ľahol, zamotala sa mu hlava. Skúsil to ešte raz, o niečo úspešnejšie. To ho už len do spánkov bodol neexistujúci klinec. A znova, a znova. Zložil si hlavu do dlaní a premýšľal, čo včera vystrájal, a prečo je tak neuveriteľne smädný. Poobzeral sa po izbe. Na nočnom stolíku našiel pohár, minerálku a tubu s nápisom vyprošťovák. Najprv sa napil rovno z fľaše a potom si spravil šumivý nápoj. Zatiaľ sa mu stihol reštartovať mozog a spomenul si.

Na prvý pohárik, na druhý pohárik, na tretí pohárik, na rozhovor s rodičmi, pri ktorom prekvapivo nevytáral nič, čo nechcel.

Na štvrtý pohárik a aj na to, ako z náhleho popudu vymazal z mobilu učiteľove číslo. Pri piatom poháriku mu to prestalo byť ľúto, niečo sa v ňom zlomilo. Už sa nechcel utápať v žiali pre vlastné nenaplniteľné sny. Samozrejme, že bol stále zamilovaný. S tým sa nedá tak ľahko bojovať. Ale aspoň tú lásku zahrabal niekam hlbšie do svojho vnútra a zabuchol za ňou dvere.

Zašiel do kúpeľne. Desať minút si umýval zuby, kým usúdil, že už s chuťou vo svojich ústach dokáže žiť. Radšej sa nepozastavoval nad spomienkami, ako si pozvracal tričko a brat mu musel pomáhať ešte aj v sprche, aby sa tam neprizabil. No čo? Nahého ho videl už stokrát predtým.

V kuchyni našiel sedieť za stolom rodičov. Obaja si hlavu podopierali jednou rukou a v druhej držali kávu. Vyzerali hrozne. Sam sa zatiaľ točil pri šporáku a vyberal vajcové škrupiny z už hotovej praženice.

„Dobré ráno,” pozdravil Alex celú svoju rodinu s úprimným úsmevom na perách. Síce ho bolela hlava, ale cítil sa stokrát lepšie ako včera. Rodičia na neho len kývli. Na viac sa nezmohli. Migréna je sviňa. Keď sa na neho otočil brat, pridal jedno takmer nehlučné „Ďakujem.”

Sam si priložil ruku na hruď a v mieste, kde má srdce, dvakrát poklepal otvorenou dlaňou. Ani jeden z nich si nepamätal, kedy toto gesto vzniklo, ale od detstva si takto vyjadrovali, čo k sebe cítia. Hneď na to podal Alexovi šálku voňajúcej kávy a na stôl položil panvicu so svojim kuchárskym výtvorom. Pridal aj ošatku s čerstvým pečivom. Ráno bol nakúpiť. „Dajte si, kým je to teplé.”

Pán Bílek ostražito pozrel na svojho staršieho syna. Síce ho miloval a vedel, aký je skvelý, ale tiež bol od puberty drzý ako ploštica, takže sa mu zdalo viac než podozrivé, že od rána nepovedal ešte nič bezočivé. Miesto toho ich obskakoval ako deti. „No tak spusť, nech to máme za sebou,” povedal mu.

Samuel sa usmial. Popravde už včera večer sa tešil, ako si mamu s otcom vychutná. No mal celú noc a ráno na to, aby mu došlo, že rodičia upustili z vlastných zásad, aby sa jedno z ich detí cítilo lepšie. Za to si uštipačné poznámky nezaslúžili. „Mám vás rád,” šepol a začal jesť.