Alexander zažil vo svojom živote len dva bozky. Ten prvý vymazal z mysle rýchlosťou blesku. Ten druhý si zapamätá po celý svoj život. Tým si bol istý.

Pozrel sa do zrkadla. Trojštvrťové nohavice tehlovej farby mu vážne sedeli, tmavomodré tričko zas zvýrazňovalo farbu jeho očí, ale aj tak stále nebol spokojný. Nazrel do skrine a vytiahol z nej čierne tričko. Chcel si ho aspoň vyskúšať, ale zastavilo ho rázne zaklopanie na dvere a hneď na to mu do izby vpálila mama.

Pani Bíleková mala syna tak akurát dosť. „To ma chceš dnes vážne ešte vytáčať?” spýtala sa. „Robíš mi to naschvál? Inak si neviem vysvetliť, prečo by si sa obliekal dvadsať minút!”

Alex jej nemal odvahu protirečiť, ale obliekal sa v skutočnosti len desať minút. Ten čas predtým strávil v sprche. „Idem, prepáč,” šepol. Na mamu radšej ani nepozrel. I tak vedel, že má ruky skrížené na hrudi a zazerá po ňom. Ťažko sa jej čudovať. Chcela po ňom naozaj len to, aby odovzdal jej kolegovi pár kníh. Nie len, že to podľa nej neurobil, ale ešte sa s ňou aj dohadoval, keď ho požiadala, aby mu ich teda aspoň odniesol.

Ona nemohla tušiť, aké má na to dôvody. Alex si logicky nevedel predstaviť, že by mal svojho učiteľa zase vidieť. Hlavne ešte dnes. Na predýchanie bozku, ktorý dostal, potreboval viac času. Pri jeho povahe by bol ideálny minimálne týždeň. Preto sa s mamou tak hádal, keď ho posielala, aby mladému učiteľovi zaniesol tých pár kníh. Za normálnych okolností by sa zodvihol a proste šiel. Bol dosť dobre vychovaný, aby mame neodmietal také drobné požiadavky. Tentokrát však splniť jej prianie naozaj nechcel. Presvedčilo ho až, keď už skutočne vypenila a začala mu stupňovať zaracha z pár dní až na tri týždne. Cez prázdniny!

V chodbe sa obul a otvoril vchodové dvere. „Alexander!” zhúkla pani Bíleková. Chlapec sa zmätene otočil. Však už predsa išiel. „Tie knihy,” povedala už jemnejšie. Začínalo jej ho byť trochu ľúto. Nemohla si pomôcť, ale nerada na svoje deti kričala a ešte menej si užívala vymýšľanie nezmyselných trestov.

Alex vzal od mami plátenú tašku s knihami, ktorú by bol zabudol, a s tichým pozdravom vybehol z bytu. Zastavil sa až pri lavičke pred vchodom. Zavrel oči a vydýchol si. Vytiahol si z vrecka mobil a ešte raz si prečítal dve správy od svojho učiteľa. V oboch sa mu ospravedlňoval za to, čo sa medzi nimi stalo a ponúkal, že si pre knihy príde sám. Prípadne, že sa niekde stretnú. Chlapec ani raz neodpovedal. Sám nevedel prečo, ale nedokázal napísať ani slovo. On totiž ten bozk neľutoval. Ani na jednu sekundu.

Vonku bolo typické augustové počasie. Teplo a sparno. Pár mrakov na oblohe sľubovalo večerný dážď. Aj v Alexovom srdci sa pomaly zmrákalo. Nech bol ešte pred hodinou akokoľvek šťastný, stále viac si uvedomoval, že jeho vysnívaný vzťah má viac prekážok, než sa dá prekonať. Nikdy predtým sa nad tým nezamýšľal. Nečakal, že by sa medzi ním a jeho učiteľom čokoľvek stalo. Ale teraz to cítil inak. To niečo totiž prišlo.

Tomáš býval len pár ulíc od Bílekovcov, a preto sa Alex ani nenazdal, stál pred jeho vchodom a hľadal kam zazvoniť.

Mišinský, Muráňová, prečítal si na zvončeku. Podvedome stisol k sebe pery. Dovtedy považoval za prekážku len svoj vek a to, že bol Tomáš jeho učiteľom. Nenapadlo ho, že býva so ženou. Pravdepodobne s priateľkou. Či dokonca manželkou.

Pred zazvonením zaváhal. Potreboval sa ešte párkrát nadýchnuť a spracovať nové pocity vo svojom vnútri. Nejaký priťažký balvan sa mu usadil na hrudi, keď si uvedomil, prečo jeho učiteľ ten bozk tak rýchlo ukončil. Prečo vybehol od nich z bytu. Prečo sa tak v správach ospravedlňoval.

Nakoniec nemusel ani zvoniť. Z vchodu vychádzala staršia pani venčiť malého, uštekaného psa. Slušne pozdravil, podržal jej dvere a vošiel. Na schránkach si zistil poschodie a i keď sa jednalo až o piate, vzal to po schodoch, aby aspoň trochu oddialil stretnutie, ktoré ho čakalo.

Pred dverami bytu niekoľkokrát zdvihol ruku, aby zaklopal a zas ju spustil k telu. Naozaj nechcel čeliť tvrdej realite. Prešiel si prstami po perách. Stále na nich cítil brnenie, keď si spomenul na najkrajší zážitok vo svojom živote. Prezrel si svoje oblečenie. Zahanbene sklonil hlavu, keď si uvedomil, ako si na ňom dal záležať. Smutne sa zasmial. Hlavne nad svojou naivitou. Na chvíľu ho napadlo, že by knihy jednoducho nechal pred dverami, zaklopal a zbabelo ušiel. Mal čo robiť, aby tú myšlienku zavrhol.

Nakoniec sa rozhodol urobiť to rýchlo, akoby strhával náplasť. Trocha bolesti a potom konečne vytúžený pokoj. Zaklopal a čakal na svoj rozsudok. Dvere sa otvorili do pár sekúnd. Viditeľne bol netrpezlivo očakávaný.

„Ahoj, prišiel si,” šepol učiteľ a ustúpil od dverí, aby chlapec mohol vojsť. „Poď, prosím, ďalej.”

Alex vedel, že by bolo vhodné minimálne pozdraviť. Len sa zrazu nevedel rozhodnúť, či by mal svojmu učiteľovi skutočne tykať. A to napriek tomu, že mu to bolo ešte nedávno navrhnuté. „Dobrý,” pozdravil po chvíli trápneho ticha. Nepoužil vykanie preto, aby si udržal odstup. Len mu to jednoducho prišlo tak správne. „Vaše knihy,” povedal a natiahol ruku s plátenou taškou k svojmu učiteľovi, aby mu dal najavo, že ďalej nepôjde. Rozhodol sa tak v sekunde, ako zbadal v chodbe pár výstavných dámskych lodičiek. Červené a vysoké. Tak ženské, že už sa viac snáď ani nedalo.

Tomáš v tom momente veľmi neuvažoval. Miesto tašky chytil chlapca za zápästie a doslova ho k sebe do bytu vtiahol. Zavrel za nimi dvere. Čo urobil si uvedomil až potom, ako pozrel do vystrašených modrých očí. „Prepáč, ja pri tebe vôbec nerozmýšľam,” ospravedlnil sa, pustil Alexove zápästie a o krok ustúpil, aby mu doprial viac priestoru. „Potrebujem sa s tebou porozprávať a na chodbe to naozaj nejde. Mohol by si ma, prosím, vypočuť?”

Alex položil tašku s knihami na botník. Nevedel sa zbaviť pocitu, že bude odchádzať narýchlo a naozaj nechcel doma vysvetľovať, prečo zas neodovzdal knihy. „Nemusíte mi nič vysvetľovať, ja to chápem,” šepol s pohľadom upretým na dámske lodičky. Chcel byť silný, ale aj tak cítil, že sa mu do očí tlačia slzy. Toho muža miloval tak veľmi, až sa bál, že mu srdce vyskočí z hrude a vletí učiteľovi rovno do náručia.

Tomáš si v zúfalstve prehrabol vlasy. Mal vopred pripravenú reč, ktorú chlapcovi prednesie, ale keď ho videl stáť so sklonenou hlavou a hľadieť niekam do zeme, tak by ho najradšej vtiahol do objatia a pokračoval tam, kde prednedávnom prestali. Musel niekoľkokrát nad sebou pokrútiť hlavou, aby sa spamätal. „Alexander,” začal, nevediac, prečo použil celé chlapcove meno miesto skratky. Proste sa mu strašne páčilo to, ako znelo. „Neviem, či si čítal moje správy, ale ešte raz sa ti ospravedlňujem za to, že som ťa pobozkal. Uvedomujem si, že som tvoj učiteľ a niečo také som si nemal dovoliť. Hlavne nie...” Mladý učiteľ sa odmlčal. Hľadal tie správne slová. „Nemal som to urobiť a už vôbec nie takým drzým a agresívnym spôsobom. Takže máš právo sa hnevať a chápem, že sa v mojej prítomnosti asi necítiš príjemne. Rovnako, ako pochopím, ak to chceš riešiť... v škole... či s rodičmi.” Posledná veta sa mu hovorila naozaj ťažko, ale nemienil Alexa presviedčať, aby ich bozk udržal v tajnosti. Tak hlboko by neklesol. Bol ochotný prijať za svoje činy zodpovednosť, i keď by to vysoko pravdepodobne znamenalo, že príde o prácu, ktorú miluje.

Alex konečne zdvihol zrak a pozrel do zelených očí svojho matematikára. Videl v nich, že to myslí úprimne a aj to, že sa naozaj trápi. A to on naozaj nechcel. „Nikomu som to nepovedal a ani nepoviem,” šepol a na okamih sa zamyslel. „I keď pred bratom to asi neutajím. Ale ten to tiež nikomu nepovie,” dodal. Chcel toho povedať ešte viac, ale pohľad mu utkvel na koláži z fotiek zavesenej na stene. Jeho učiteľ a partia ľudí v podobnom veku niekde na výletoch. Rôzne miesta. Rôzne fotky. Len jedno mali spoločné. Vždy tam bol s krásnou čiernovláskou. Často len stáli vedľa seba, no niekedy sa aj s úsmevom objímali. Alex zas sklonil pohľad do zeme, aby zamrkal slzy. Úplne cítil, že sa mu tlačia do očí.

Tomáš sa smutne pousmial. Síce ho potešili chlapcove slová, ale aj tak si všimol, aký je nesvoj a popravde vôbec nerozumel tomu, prečo by ho chcel kryť. „Čo chceš za svoje mlčanie?” spýtal sa. Až, keď to vyslovil, uvedomil si, že to vyznelo horšie, ako pôvodne plánoval. Ale čo si mal myslieť? Prečo inak by si jeho študent nechával pre seba takú závažnú vec?

Alexa tá otázka zasiahla viac ako kopanec do brucha, ktorý utŕžil na nedávnom tréningu. Neveril, že mu pred jeho učiteľom ostala ešte nejaká hrdosť, ale viditeľne sa všetky jej posledné zvyšky zoskupili a odzrkadlili na jeho ďalšom správaní. Vystrel sa. Dovtedy si ani neuvedomoval, že sa hrbil. Stisol k sebe pery a ak by sa dalo pohľadom ublížiť, tak by sa už mladý učiteľ váľal v bolestiach na zemi. „To myslíš vážne?” vyprskol. Zrazu mu nerobilo problém Tomášovi tykať. „Tak, aby sme mali jasno. Ten bozk neprezradím, pretože som ho chcel,” priznal nasrato. „A nie preto, aby som ho vymenil za dobré známky z matiky.” Otočil sa, otvoril dvere a vykročil z bytu. Úplne ignoroval, že sa ho mladý učiteľ snažil zastaviť. „Zas taký chudák nie som,” dodal. Dvermi tresol tak, že by sa nečudoval, ak by nimi Tomášovi rozbil nos. Našťastie ten stihol uskočiť.

Alex vyšiel na ulicu. Adrenalín mu ešte stále prúdil v žilách. „To je debil,” uľavil si. Staršia pani, ktorá stále venčila psa, zmienila niečo o drzých pubertiakoch. Výnimočne mu to bolo jedno. Kopol do najbližšieho kameňa a rozišiel sa domov. Ani ho neprekvapilo, že začalo pršať.

Domov prišiel úplne premočený. Aspoň nebolo vidieť, že plakal. Hnev ho totiž prešiel rovnako rýchlo, ako ho pochytil.

****

Tomáš hodnú chvíľu zíral na dvere, ktorými odišiel jeho študent. Prebralo ho až pohladenie po ramene. „To som posral, že?” spýtal sa. Bolo mu jasné, že Zuzana všetko počula. Bola dosť zvedavá, aby o tom ani na sekundu nepochyboval.

Zuzana si povzdychla. Skutočne bola celý čas v kuchyni natlačená na dvere, takže jej neuniklo ani jedno slovo. „Neviem, nevidela som mu do tváre. Ale uvažoval si logicky. Okrem toho matika nie je na strednej zrovna obľúbený predmet. Takže si to pokojne mohol chcieť uľahčiť.”

„Ten je múdry po matke,” skonštatoval Tomáš a vytiahol si z vrecka mobil, aby takmer automaticky nalistoval kontakt, ktorý práve potreboval. Alexander Bílek. Stlačil vytáčanie a hneď ho zas zrušil. „Povedal, že tú pusu chcel,” spomenul si. Nevedel prečo, ale mimovoľne sa usmial. „Myslíš že...” otázku nechal vyznieť do stratena.

Čiernovláska sa chápavo usmiala a vzala svojmu kamarátovi mobil z ruky. „Má sedemnásť,” pripomenula mu. „Daj tomu čas. Nie je vhodná doba. Si jeho učiteľ. A on vôbec nemusí vedieť, čo vlastne cíti. Bol to jeden bozk. Môže byť úplne zmätený.”

Mladý učiteľ prikývol. Mala pravdu. Takmer ako vždy. Naozaj si to nemohol vysvetľovať tak, že by mal jeho žiak o neho záujem. A keby ho aj mal. Tak by to predsa nešlo. V žiadnom prípade. Najlepšie spraví, ak na všetko zabudne a bude dúfať, že to Alex urobí tiež.