Pán Bílek otvoril dvere od bytu, vyzul sa a prešiel do kuchyne. Jeho manželka si práve pri umývaní riadu šťastne pospevovala jeden zo starých hitov Elánu. „Ahoj,“ pozdravil s úsmevom, „nejakú máš dobrú náladu.“

„Výbornú, neviem, kde máme deti,“ zasmiala sa, odložila posledný umytý tanier na odkvapkávač, pritancovala k nemu, dala mu pusu, schmatla utierku a odtancovala naspäť k drezu, aby sa pustila do odkladania umytého riadu.

Pán Bílek chvíľu stál s podvihnutým obočím, no napokon sa spamätal. „A prečo sa z toho tešíme?“ zaujímal sa. Automaticky zvolil množné číslo. S manželkou vždy robili všetko spolu, a tak si dávno zvykol zdieľať s ňou aj emócie.

„Pretože má Alex zaracha a nie je doma,“ šepla a žiarivo sa na manžela usmiala. „A ja konečne nemusím mať výčitky, že som to s tými tromi týždňami prehnala. Takže, keď príde domov, budem tak láskavá a nijako mu ich nenavýšim.“ Uklonila sa a vrátila k predchádzajúcej činnosti.

Pán Bílek nenápadne pozrel na hodinky. Nebolo ešte ani šesť, preto nevidel dôvod, aby sa začal o synov báť. Ale aj tak mu nešlo do hlavy, že by Alex len tak porušil zákaz. V podstate z celej rodiny sa s ním zdal najzmierenejší. „Volala si mu?“ spýtal sa. Ale úplne zbytočne. Vo dverách zašramotili kľúče a o pár sekúnd sa v kuchyni objavili aj ich deti.

„Ahojte,“ pozdravili Sam s Alexom takmer naraz. Sam zamieril rovno do chladničky a vybral z nej minerálku. Vonku bolo neznesiteľne teplo.

Alex zostal stáť. Neuniklo mu, že sa na neho mama díva s rukami skríženými na hrudi. „Kde si bol?“ spýtala sa. Udržať si vážnu tvár jej dávalo skutočne zabrať. Sama nevedela prečo, ale bolo jej to celé trochu smiešne. Najmä to, ako ešte ráno uvažovala, či mu toho zaracha nemá zrušiť. V podstate posledných pár dní mala výčitky, že mu kazí prázdniny.

„U dedka,“ šepol zaskočene. „Prišli mu skrine a... vravel, že...“ zakoktal sa. Mal pocit, že sa mama hnevá. Len mu nebolo jasné prečo.

„Vravel, že to s tebou vybaví,“ doplnil za neho Samuel a podal bratovi pohár s minerálkou, ktorú nalial rovno aj pre neho. „Sám by som to nezložil,“ pokračoval, keď si všimol, že mama veľmi nereaguje.

Pani Biléková prešla ku stolu pozrela na mobil a skutočne tam našla dva neprijaté hovory od svojho otca a jednu správu. So stručným znením.

Požičiavam si vnukov. Potrebujem zložiť skrine. Vrátim ti ich do večera. Pri troche šťastia aj v pôvodnom stave.

Usmiala sa a potom si zas úsmev vymazala z tváre, keď si uvedomila, že sa jej problém s Alexom zase nevyriešil. S nádejou pozrela na manžela, no ten sa jej radšej otočil chrbtom a nenápadne sa uchechtával. Videla jeho odraz v skle na kuchynskej linke.

„Mami, je to v pohode?“ prebral ju Alex zo zamyslenia.

„Iste,“ povedala. „Za pol hodinu bude večera, tak...“ mávla rukou, aby im naznačila, nech si zatiaľ robia, čo chcú. Obaja bratia zmizli v Samovej izbe. Pani Bíleková prešla k sporáku, aby pomiešala mäso a cestou nezabudla buchnúť manžela po chrbte. Už jej s tým, ako sa na nej zabával, liezol na nervy. „Ďakujem za pomoc s výchovou,“ ohriakla ho.

„Myslíš, že potrebuje vychovávať?“ neodpustil si poznámku a radšej sa pratal manželke z dosahu. Aj tak sa potreboval pred večerou prezliecť.

Pani Bíleková pokrútila hlavou. Viac menej sama nad sebou. Nepotrebuje, odpovedala si v myšlienkach na manželovu otázku. V sekunde sa rozhodla a zamierila k Samovej izbe. Počula z nej smiech oboch svojich synov. Klepla na dvere a hneď vošla.

Keď ju Sam zbadal, skočil za skriňu. „Mamí,“ vypískol hlasom asi tak o dve oktávy vyššie, ako je u neho bežné. Práve sa prezliekal a naozaj netúžil po tom, aby ho mama videla nahého. „Otočíš sa?“ spýtal sa, keď len pobavene podvihla obočie. Alex sa zatiaľ na bratovej posteli nenápadne hihňal. Nakoniec sa prekonal a podal mu aspoň tričko a boxerky.

Pani Bíleková miesto otočenie mávla na mladšieho syna. „Poď, prosím, so mnou, chcem sa s tebou rozprávať,“ povedala a nezabudla na Sama aspoň žmurknúť. Privádzanie detí do rozpakov považovala za jednu z výhod rodičovstva.

Cez kúpeľňu prešla do Alexovej izby, sadla si na posteľ a poklepala na miesto vedľa seba. Počkala, kým sa jej syn usadí a potom si sťažka povzdychla. Nebolo pre ňu ľahké rušiť trest, ktorý predtým dala. Na jednej strane síce vedela, že si zaň jej syn mohol sám. Nemal jej odporovať. Tak ho nevychovala. No na strane druhej vedela, že to prehnala a zas tráviť doma polovicu prázdnin si nezaslúžil. S manželom síce deti vychovávali prísne, ale pri tom ich neskutočne milovali a pri každej príležitosti im to dávali najavo.

„Mami, ty sa hneváš?“ spýtal sa Alex, keď videl, aká je nesvoja. „Ja som dedkovi vravel, že mám zaracha, ale sľúbil, že to s tebou vybaví a ak ťa to poteší, tak to nebola žiadna zábava...“

„To verím,“ prerušila ho. Presne vedela, aké to je s jej otcom niečo skladať. Vlastne bola rada, že jej deti to šli robiť bez reptania. Čo jej zase pripomenulo, ako je vlastne na správanie oboch svojich synov hrdá. „Nehnevám sa. Skôr naopak. Takže dnes po večeri choď pokojne von. Ten trest ruším.“ Neodolala a pohladila syna po ruke. Potešilo ju, že sa na ňu usmial.

„Fakt?“ Popravde veľmi tomu nerozumel. Toto jeho rodičia nikdy nerobili. Nebrali späť vlastné rozhodnutia. A bolo jedno či sa jednalo o zákazy či príkazy.

„Jasné, ten týždeň stačil.“ Postavila sa. Nechcela, aby jej prihorela večera. No aj tak si ešte neodpustila poznámku. „Neviem, čo ti vtedy preletelo cez nos. Ale nabudúce mi radšej povedz, čo je vo veci a nehádaj sa so mnou. Dobre?“ Prikývol, ale už sa neusmieval. „Vieš, že mne môžeš povedať všetko,“ dodala.

Alex počkal, kým sa za ňou zavrú dvere, ľahol si na posteľ a zavrel oči. „To práve nemôžem,“ šepol. Už však len sám pre seba. Nech mal rodičov akokoľvek rád, tak si nevedel predstaviť, že by sa im zveril s vlastnou orientáciou. A už vôbec nie s tým, že sa zamiloval.

****

Dobehli na vrch kopca a obaja sa snažili vydýchať. Alex v predklone, s rukami zapretými o kolená, ledva sipel a Sam ležérne opretý o strom kontroloval ich čas na hodinkách. „Stále lepšie,“ skonštatoval nadšene.

„Raz... ma... zabi...ješ,“ vysúkal zo seba Alex pomedzi trhané nádychy.

„Prosím ťa, šport je zdravý aj na tvoje pľúca,“ odporoval mu brat.

„Ale... pláva...nie.“

„Veď pôjdeme aj plávať!“

Tak to len cez moju mŕtvolu, pomyslel si Alex. On by to pokojne povedal aj nahlas, ale stále nepopadol dych. Okrem toho mali obaja poobede ešte tréning.

Napriek tomu, že mali obaja chlapci skvelú kondičku, Alexova astma si sem-tam vyberala svoju daň.

„Och,“ povzdychol si Sam. „To snáď nie je možné, ten kretén je všade.“

Alexovi sa na chvíľu zastavilo srdce. Ani na sekundu nepochyboval o tom, koho jeho brat zbadal. Horko-ťažko sa narovnal a zdvihol zrak. Do oka mu stiekla kvapka potu. Zažmurkal a až potom pozrel pred seba. Práve včas, aby videl svojho matikára, ako chytá ruku peknej čiernovláske a pomáha jej prekonať niekoľko vyšších kameňov.

Trvalo pár sekúnd, kým si ich učiteľ a jeho spoločníčka všimli a o ďalší okamih pri nich zastavili. „Ahojte,“ pozdravil Tomáš ako prvý. Zuzana na oboch chlapcov s úsmevom kývla.

„Dobrý deň,“ šepol Alex potichu. Prekvapivo to zvládol na jeden nádych. Sam sa s pozdravom neobťažoval. Od brata vedel o všetkom, čo sa stalo a ešte stále sa hneval. Vlastne jedna jeho časť mala neuveriteľnú potrebu ich matikárovi vraziť. Nemohol si pomôcť.

Mladý učiteľ nemohol od Alexa odtrhnúť pohľad, a tak si všimol, že ťažšie dýcha. „Si v poriadku?“ spýtal sa.

Alex si odhrnul mokré vlasy z čela a pozrel na svoje tričko, ktoré sa mu z rovnakého dôvodu lepilo na telo. Vyzeral ako zmoknuté kura. „Ja...“ začal hovoriť, ale prerušilo ho, keď ho brat schmatol za ruku a potiahol z kopca.

„Do toho vás je hovno!“ vyprskol Sam a bolo mu úplne jedno, ako bude tento výlev neskôr učiteľ vysvetľovať svojej priateľke. Vlastne, ak by to nemal od Alexa zakázané, tak by sa jej pokojne spýtal, či vie, s kým žije. A či jej nevadí, že jej partner bozkáva svojich študentov. On totiž nemohol vedieť, že je to všetko tak trochu inak. Vlastne to nevedel ani jeden z bratov.

Tomáš sa ani nepohol, kým obaja jeho študenti nezmizli za najbližšou zatáčkou. „Ten ma neznáša,“ skonštatoval. Bolesť na hrudi z tohto zistenie úspešne ignoroval.

Zuzana sa neveselo zasmiala. „Aspoň máš odpoveď na otázku, ktorú si si kládol posledný týždeň. Takže už vieš, že to bratovi povedal a aj to, aké to bude, keď sa uvidíte v škole.“

Bratia zatiaľ zišli za najbližšiu zatáčku a zastavili. „Na stupnici od jedna do desať. Ako veľmi zlé to je?“ spýtal sa Sam a položil bratovi ruku na ramená, aby mu dal aspoň tak najavo, že je pri ňom. A vždy bude.

Alex zvesil ramená. „Tisíc?“

Sam si povzdychol. „To prejde,“ sľúbil, i keď si tým vôbec nebol istý.

Mladší z bratov radšej nereagoval. Na vlastné pocity už nemal ani slov. Nevedel sa zbaviť dojmu, že svojho učiteľa dostane z hlavy iba ak tak lobotómiou. Lenže pomohla by? Alebo by ostal v srdci, a tak by za ním napriek tomu chodil ako slintajúci psík.

****

Väčšina pubertiakov po zistení, že ich rodičia vypadnú niekam na noc, vymyslí párty, na ktorú susedia veľmi dlho a veľmi neradi spomínajú. Bílekovci si domov zavolali len Janku. Sadli si s ňou k netflixu, objednali pizzu a miesto alkoholu vytiahli colu. Seriál nechali vybrať dámu. Takže sa potom nemohli zbytočne čudovať, že sa ocitli vo vlastnej nočnej more. Len každý z nich z iného dôvodu.

Alex sa ošíval, pretože mu seriál na tému mladej, skrývanej, homosexuálnej lásky až príliš drásal srdce.

Samovi viac menej to, čo bežalo v telke, nevadilo, len mu bolo ľúto brata, a preto po dvoch dieloch navrhol: „Zlatko, čo keby sme si dali niečo menej...“ Pritúlil si priateľku na svoju hruď a hľadal vhodné slová. „Vieš, no menej také...“

„Menej čo?“ spýtala sa Janka ostrejšie, ako bolo u nej zvykom a odtiahla sa. „Chceš povedať menej teplé?“ Sam sa zachoval, ako každý muž znenazdajky zatlačený ženou do kúta a úplne nelogicky prikývol. Chyba! Veľká chyba! Janka sa postavila a skrížila si ruky na hrudi. „Ty si strašný,“ vyprskla a zamierila do Alexovej izby. Dverami netresla len preto, že nebola doma.

Bratia chvíľu sedeli s pootvorenými ústami a rozmýšľali, čo sa to práve stalo. Prvý sa spamätal Alex. „Niečo si pokazil,“ skonštatoval.

Sam podvihol obočie. „A na to si prišiel ako?“ spýtal sa ironicky.

„Asi, že je tvoja holka v mojej izbe a nie v tvojej.“

Zasmiali sa obaja.

„Kto za ňou pôjde? Strihneme si?“ navrhol Sam.

„Je to tvoja priateľka.“

„A tvoja kamarátka.“

„Ale ty si ju pozval.“

„Lenže je v tvojej izbe.“

Nakoniec si naozaj strihli. Alex prehral. Postavil sa a teatrálne zvesil hlavu. „Ja sa bojím,“ šepol, no odhodlal sa a išiel. Bolo to trochu divné, ale kým vošiel do vlastnej izby, tak zaklopal. Preventívne. Síce ho nikto ďalej nepozval, ale to ani nečakal.

Janku našiel sedieť na posteli. Viditeľne bola smutná. Ani k nemu nezdvihla zrak. „Ospravedlňujeme sa,“ povedal, i keď presne nevedel, čo vyviedli, tak veril, že by sa niečo našlo. Minimálne on sám nebol dnes najlepší spoločník. Celý čas sa pri seriály užieral vlastnými myšlienkami a veľmi s nikým nekomunikoval.

Janka k nemu natiahla ruku. Prijal ju a sadol si k nej. „Vieš,“ šepla, „myslela som, že to dnes dopadne lepšie.“

„A čo?“ nechápal.

Pozrela mu do očí. „Asi nič, keď je tvoj brat blbec.“

Pokrútil hlavou. „Jani, chcel len pozerať iný seriál. Prečo ťa to tak trápi?“ Napadlo ho, či nemá svoje dni. Našťastie nebol tak sprostý, aby sa jej na to spýtal.

„A teba to netrápi?“

„Malo by?“

„Alex, ja som už ten seriál videla a niečo som pochopila,“ šepla a zahľadela sa mu do očí. „Napríklad, že možno aj ty si...“ Vetu nechala vyznieť do stratena. Nemala odvahu ju dokončiť. Čo, ak to neodhadla správne? Čo, ak to všetko bolo len v jej hlave?

Alex privrel oči. Konečne mu to došlo. Prekvapivo ho to však nijako zvlášť nezasiahlo. Vlastne bol rád, že je to vonku. Chystal sa jej to povedať celé prázdniny, ale nikdy nenašiel príležitosť. „Vieš, že som gay,“ potvrdil jej, čo dávno tušila.

Janka prikývla a schúlila sa mu v náručí. „Mám ťa rada, si dokonalý a je úplne jedno, čo si o tom ktokoľvek iný myslí.“

Alex si chvíľu užil jej objatie, potom sa postavil a otvoril dvere. „Sam, poď sem, prosím,“ zakričal. Brata mal v izbe do pár sekúnd. Janka urazene našpúlila pery. Spraviť z nich zas šťastný pár netrvalo dlho. Stačilo, aby im vysvetlil, že to vedia obaja. Len ten jeden o niečo dlhšie.

****

Učitelia začali pracovať týždeň pred koncom prázdnin. Vlastne ako každý rok. Tomáš sa ešte ani poriadne nespamätal z toho, že sa vrátil do práce a už mu do kabinetu vpálila riaditeľka a oznámila mu, že by bolo vhodné, aby po pani Muránskej, matematikárke na materskej, prebral aj miesto v školskej rade. Neprekvapilo ho, že nedostal možnosť odmietnuť. Trochu ho však zaskočilo, že prvé zasadanie malo začať za desať minút.

Vzal si teda zápisník a vydal sa do zasadačky. Pozdravil sa s kolegami. Všetkých už našťastie poznal. Okrem neho tam bola riaditeľke a dve ďalšie učiteľky. Síce nikdy v žiadnej rade nebol, ale zarazil ho párny počet. Tak sa predsa hlasovať nedá.

„Kto ešte príde?“ spýtal sa kolegyne sediacej po jeho pravici.

„Predseda študentskej rady,“ odpovedala s úsmevom. Tomáš prikývol. To dávalo zmysel. Okrem školskej rady existovala aj rada učiteľská a študentská.

„A študenti majú len jedno miesto v rade?“ zaujímal sa. Zdalo sa mu to málo.

„Majú tri, ale dnes príde len ich predseda. Ostatní sú odcestovaní, ale dnes nebudeme hlasovať. Len si rozdáme návrhy rozpočtu,“ vysvetlila riaditeľka. Ledva dopovedala, ozvalo sa zaklopenie, otvorili sa dvere a vošiel očakávaný študent.

Tomáš si zložil hlavu do dlaní. Na malý okamih nemohol uveriť tomu, akú má smolu. Veď väčšinu svojich študentov za dva mesiace nestretol ani raz. Ale ten jediný, ktorý je jeho achillovou pätou, je všade, kam sa pohne.