Prázdniny ubiehali ako voda. Dva týždne strávili Bílekovci pri mori. Síce sa všetci traja svetlovlasí členovia rodiny vrátili domov s výzorom zle prepečených kureniec, ale inak si to užili. Výnimočne nie len chlapci ale aj ich rodičia. Hlavne preto, že na rozdiel od minulého roku, nemuseli staršieho syna odtŕhať od každej sukne.

Ďalšie dva týždne pomáhali chlapci dedkovi pri rekonštrukcii domu. Ako skúsený stolár dúfal, že svojich vnukov naučí niečo užitočné. Keď nimi položená plávajúca podlaha dostála svojho mena a skutočne plávala, radšej svoju snahu vzdal. Ale zase mu úplne presne vypočítali, koľko potrebuje nového materiálu.

Sam, samozrejme, trávil veľa času s Jankou a Alex si našiel novú zábavu. Prihlásil sa na pár zoznamiek odhodlaný nájsť k sebe niekoho vyhovujúceho veku. Popravde vždy večer zatváral notebook riadne znechutený. Mal asi šťastie na všetkých úchylákov v tomto štáte. Dokonca aj v tom susednom. Možno preto si každý deň niekoľkokrát predstavil zelené oči svojho učiteľa. Rýchlo sa vždy otriasol a vrátil tú spomienku tam, kam patrila. Poriadne hlboko do svojej duše.

****

Alex pobehoval po byte a zháňal knihy, ktoré mu mama nadiktovala do telefónu. Za pár minút sa mal pre ne zastaviť jej kolega a on ani za svet nevedel nájsť posledné dve. Rozhodol sa na to ísť vedecky alebo si aspoň oddýchnuť. Posadil sa na gauč a začal postupne prezerať police. Algebrická topológia, diferenciálna topológia, analytická geometria, deskriptívna geometria... Presunul pohľad vedľa. Toto boli úplne iné teórie a ako správne predpokladal, jeho mama by medzi ne nikdy nestrčila diferenciálne rovnice. Na tretí pokus našiel predposlednú z kníh a pridal ju na malú kôpku.

Ozvalo sa zaklopanie. Prešiel k dverám v očakávaní, že za nimi nájde nejakého starého, šedivého profesora nápadne sa ponášajúceho na Einsteina. Na tvári si vyčaroval úctivý úsmev a otvoril dvere. „Dobrý deň,” pozdravil a až potom pozrel, kto to k nim vlastne prišiel. Musel sa veľmi ovládať, aby tie dvere zase rýchlo nezavrel.

„Ahoj, Alexander,” usmial sa na neho jeho učiteľ matematiky. „Prišiel som pre knihy od tvojej...”

Alex mu neslušne skočil do reči. „Ale vy nie ste jej kolega,” skonštatoval sucho. Nevedel prečo, ale cítil sa zradene a oklamane. Tento byt bol jeho svet, jeho útočisko, jeho bezpečný prístav. A zrazu mu do jeho osobného priestoru prišiel niekto, na koho chcel tak strašne zabudnúť. Niekto, koho nemal do konca leta vôbec vidieť. Niekto, na koho si zakazoval čo i len myslieť. Niekto, kto si ešte k tomu obliekol obtiahnuté tričko zvýrazňujúce každý jeho sval.

„Ale som. Mám skrátený úväzok aj na fakulte,” vysvetlil učiteľ. Už však bez úsmevu.

Alex so sebazaprením ustúpil od dverí. „Poďte ďalej,” pozval ho. Vlastný tón nespoznával. Odmeraný a chladný. „Neviem nájsť poslednú knihu.”

Mladý matematikár značne zmätene pozrel na svojho študenta. Na takýto prístup od neho nebol zvyknutý. „Mám prísť neskôr?” spýtal sa milo. Viditeľne pochopil, kde nie je vítaný.

Chlapec sklonil hlavu, nasucho prehltol. Mesiac v sebe budoval bariéru, ktorá sa po jednej vete začala rozpadať. Jeho učiteľ skutočne nemohol za to, že on je do neho zamilovaný. Nezaslúžil si, aby bol na neho zlý. „Prepáčte, len som nedávno vstal,” vyhovoril sa a bolo mu úplne jedno, že už sú tri poobede. „Poďte, prosím, ďalej. Nebudete predsa stáť na chodbe,” šepol tentokrát už normálnych hlasom.

Učiteľ váhavo vošiel a zavrel za sebou dvere. Alex ho zaviedol do kuchyne. „Tarskeho teoréma sa niekde stratila,” vysvetlil cestou, ktorá kniha mu chýba. Úprimne dúfal, že ju rýchlo nájde. Ideálne ešte predtým, ako spôsobí nejaké ďalšie faux pas.

„Stratila sa podmienečne alebo existenčne?” spýtal sa učiteľ pobavene, ale hneď sa zarazil a zvážnel, keď pochopil, že také veci nemôže rozprávať gymnazistovi. „Prepáč, to je taký trápny matematický vtip, ja si niekedy neuvedomujem, že sa nedá pochopiť.”

Alex si nemohol pomôcť, najprv mu cuklo kútikmi, a potom sa už nahlas zasmial. „Chápem rozdiel medzi singulárnymi a absolútnymi výrokmi. Ponúknem vám aspoň kávu, čaj, colu alebo minerálku, kým dokážem, medzi ktoré premenné tá kniha patrí?”

„Minerálka by bola skvelá,” požiadal učiteľ viditeľne vyvedený z rovnováhy. Takú pohotovú odpoveď by nedostal ani od polovice kolegov. Už vôbec ju nečakal od stredoškoláka. Možno preto si začal chlapca skúmavo prezerať.

Alex sa pod tým pohľadom zachvel. Radšej sa otočil ku kuchynskej linke a položil na ňu ruky. Hneď bolo vidieť, že sa mu zase začínajú triasť. Pár sekúnd sa nemohol ani pohnúť. Zhlboka sa nadýchol, aby si dodal odvahu. Uvedomoval si, že už to začína byť trápne. Rýchlo vybral z chladničky minerálku a druhou rukou zo skrinky pohár. Obe veci chcel položiť k drezu. Pri minerálke sa to podarilo, ale pohár sa mu vyšmykol a dopadol na podlahu. Našťastie sa rozbil len na pár veľkých kusov.

Alex pri pohľade na črepiny pokrútil nad sebou hlavou. Dokázal pred svojim učiteľom vyzerať normálne skoro celú jednu minútu. Najradšej by si nafackoval. „Som fakt sprostý,” skonštatoval, neuvedomujúc si, že to hovorí nahlas. Zohol sa, aby pozbieral rozbité sklo. Takmer sa pri tom pohybe zrazil so svojim hosťom, ktorý mu chcel pomôcť.

„Ty určite nie si sprostý,” odporoval mu učiteľ a sám začal zbierať črepiny.

Alex mal problém vôbec vnímať jeho slová. Na jeho vkus bol totiž príliš blízko. Obaja sa zohýbali nad rovnakým miestom, niekoľkokrát sa takmer dotkli rukami. Zreteľne cítil jeho kolínsku. Jemne citrusovú. Žiadny presladený hnus, čo by mu spôsobil ďalší astmatický záchvat. Len čistá a dokonalá vôňa. „Ďaku...jem,” vykoktal aspoň, keď skončili a vytiahol zo skrinky ďalší pohár. Našťastie už ho nerozbil. Horšie to bolo s otvorením fľaše od minerálky. To už mu tras v rukách prekážal.

„Pomôžem ti?” navrhol učiteľ, počkal na prikývnutie, prevzal si fľašu a jedným plynulým pohybom ju otvoril. „Alexander, ty si zo mňa nervózny?” spýtal sa a preventívne si aj sám nalial. Nevedel sa zbaviť pocitu, že by chlapec polovicu rozlial.

Alex si zhrýzol peru. Pravdu odpovedať nemohol. Klamať bolo tiež divné, keď to bolo na ňom tak očividne vidieť. „Nie, to len... viete mať doma triedneho,” pokúsil sa o úprimný úsmev.

Učiteľ mu úsmev oplatil. „Som Tomáš, mimo školy si môžeme pokojne tykať,” navrhol a natiahol k svojmu študentovi ruku.

Chlapec zaváhal. Najradšej by odmietol, ale to už by bolo absolútne za hranicou akejkoľvek slušnosti. „Alex,” naznačil svojmu učiteľovi, akému osloveniu dáva prednosť a ruku prijal. Vzhľadom na svoju zamilovanosť čakal, že ten dotyk snáď ani nezvládne, ale prekvapivo sa nestalo nič. Teda aspoň nič, za čo by sa musel hanbiť. Len pocit v jeho žalúdku sa zmenil z nepríjemného zovretia na príjemné chvenie.

„Škoda, Alexander je vážne krásne meno,” zasmial sa učiteľ. „Takže, Alex,” naznačil, že chápe, ako ho má volať. „Pomôžem ti nejako s tou poslednou knihou?”

„Niekde tam by mala byť.” Ukázal chlapec rukou doprava. Kuchyňa bola priamo spojená s obývačkou. Radšej sa pri tom nepozastavoval nad tým, akým spôsobom znelo jeho meno z učiteľových úst. Tak zvláštne jemne.

„Wau,” neskrýval Tomáš prekvapenie. Ťažko sa mu čudovať. Bílekovci mali neskutočne veľa kníh. Zvyčajne o matematike, ale našli sa aj o medicíne. Len jedna polička obsahovala aspoň nejakú beletriu. Len ju nikto nikdy nečítal.

Niekoľko minút hľadali spolu. I keď ten mladší z nich si dával obrovský pozor, aby bol od svojho učiteľa vždy aspoň na pár metrov. Prestával to zvládať. Chcel mať celé toto stretnutie už za sebou. Túžil len po tom, aby sa zavrel do svojej izby a už z nej nevyšiel. Najlepšie nikdy.

„Vidím ju,” ukázal Tomáš na hornú policu takmer pri strope. „Máte doma rebrík?” Napriek tomu, že boli obaja dosť vysokí, až tam nemali šancu dosiahnuť.

Alexovi sa zdala rýchlejšia stolička. Vzal jednu z kuchyne a položil ju vedľa poličiek. Na okamih si pomyslel, že nie je dobré mať dve jej nožičky na parketách a dve na koberci, ale rýchlo to pustil z hlavy a vyhupol na ňu. Nebol to najlepší nápad. Okamžite zavrávoral a ak by ho za boky nepridržali dve silné paže, tak by určite spadol.

„Opatrne,” požiadal ho Tomáš bez toho, aby ho pustil.

Alex vzal knihu, zoskočil zo stoličky a ocitol sa priamo pred svojim učiteľom. Zreteľne cítil teplo jeho rúk na svojich bokoch. Telá mali od seba len na pár centimetrov, takmer sa dotýkali. Trvalo presne sekundu a jeden vzájomný pohľad do očí, aby obaja zabudli, ako sa dýcha. „Ja...” začal Alex hovoriť, i keď netušil, čo chce povedať. Ono to vlastne bolo jedno. V ďalších slovách mu aj tak zabránili učiteľove pery, ktoré sa rázne prilepili na tie jeho.

A tak zažil svoj druhý bozk. Tentokrát s tým, s kým naozaj chcel byť. S chuťou mätovej žuvačky. So vzrušením.

Trvalo hodnú chvíľu, kým sa Tomáš spamätal a uvedomil si, čo robí. To zistenie ho doslova prefackalo. Nie len, že svojho študenta bozkával, ešte si ho aj tlačil na svoje telo a ruky mu nejakým zázrakom skĺzli až na jeho zadok. Odskočil ako po zásahu elektrickým prúdom. V zúfalstve si prehrabol vlasy „To... ma mrzí... prepáč,” vykoktal bez toho, aby sa mu dokázal pozrieť do očí, otočil sa a doslova vybehol z bytu. Knihy so sebou, samozrejme, nevzal.

****

„Už si doma?” zakričala čiernovlasá žena z kuchyne, keď začula otvorenie vchodových dverí. Automaticky vytiahla zo skrinky ďalší hrnček, hodila do neho dve lyžičky cukru a vrecko so zeleným čajom. „Tomáš?” skúsila to ešte raz, keď sa jej nedostalo odpovede.

„Áno, som,” odpovedal jej menovaný. Hlas sa mu zvláštne chvel. To ju donútilo zájsť sa za ním pozrieť do chodby. Našla ho sedieť na botníku s tvárou zaborenou v dlaniach.

„Si v poriadku?” spýtala sa, zohla sa k nemu a pohladilo ho po vlasoch. „Čo je, desíš ma. Stalo sa ti niečo?”

Mladý učiteľ k nej dvihol zrak. „Ja som spravil strašnú blbosť,” šepol. Povzbudivo sa na neho usmiala, aby ho donútila pokračovať. Zhlboka sa nadýchol a zas vydýchol. Nepomohlo mu to. Ďalšie slová nenašiel.

V kuchyni zatiaľ rýchlovarná kanvica ohlásila charakteristickým kliknutím, že ukončila svoju prácu. „Tomi,” natiahla k nemu žena ruku a prinútila ho vstať. „Poď si dať čaj a povieš mi, čo sa stalo.”

Tomáš prišiel do kuchyne, keď už mal na stole nachystaný dymiaci hrnček. Popravde sa veľmi neponáhľal. Hanbil sa za seba.

Žena sa posadila a počkala, kým sa usadí aj mladý učiteľ. „Tak hovor, uľaví sa ti,” šepla. Poznali sa pridlho, aby sa bála, že sa dozvie niečo naozaj zlé.

Tomáš sa poobzeral po kuchyni. Chvíľu to vyzeralo, akoby chcel utiecť. Nakoniec v sebe našiel silu a priznal pravdu. „Zuzka, ja som pobozkal študenta.”

Čiernovláska sa uvoľnene rozosmiala. „A preto tu sedíš ako kôpka nešťastia? Naši študenti sú snáď dosť starí, aby to nebol problém.”

Tomáš si povzdychol. Chápal jej myšlienkové pochody. Zuzana tiež učila na fakulte, tam sa aj zoznámili a dohodli, že si spolu vezmú byt do podnájmu. Hlavne preto, aby obaja trochu ušetrili. „Nie nášho, len môjho,” vysvetlil.

Zuzanu smiech prešiel. Dokonca si vymazala z tváre aj priblblý úškrn, ktorý sa jej tam usadil, keď si myslela, že si jej kamarát konečne niekoho našiel. „Ou,” povzdychla si. „Ale tak čo majú štvrtáci na gymnáziu osemnásť či devätnásť?” snažila sa ho utešiť. Stále sa jej to nezdalo také hrozné. Tomáš pokrútil hlavou. To ju už zarazilo. „Tak začni od začiatku,” navrhla. „Viem, že si nám šiel po knihy na vypísanie bakalárskych tém.” Nenápadne sa pozrela, či nejaké knihy neuvidí. „Ale tam si asi nedošiel.”

Tomáš pozrel na vzorovaný obrus. Zrazu sa mu zdalo ako dobrý nápad spočítať na ňom kvety. „Ale došiel,” priznal. „Len som ich zabudol.”

Zuzana sa zarazila. Síce jej to neprišlo práve extra podstatné, ale radšej sa zmienila. „No len vieš, že nás docentka Bíleková zabije, ak sme jej stratili knihy.”

Tomáš sa smutne zasmial, keď si spomenul, čo robil pred hodinou. „Tá ma zabije za niečo úplne iné,” povzdychol si. „Hádaj, koho syna som to pobozkal.”

Zuzana na neho vypúlila oči. Bola dosť inteligentná, aby pochopila takmer okamžite. „Žartuješ,” vypískla a snažila sa rozpamätať, či niekedy videla syna vedúcej ich katedry. Vedela, že ich má dvoch, ale nikdy ich nestretla. „A koľko má koľko rokov?” odvážila sa spýtať.

„Sedemnásť,” odpovedal Tomáš popravde. Vedel to úplne presne. I keď sám sebe nahováral, že sa jedná len o profesionálny záujem, tak o Alexandrovi si toho zistil viac, než je na učiteľa normálne. Dokonca si dal tú námahu a presliedil mu sociálne siete. Bohužiaľ to bol asi jediný pubertiak na svete, ktorý im viditeľne neholdoval. Takže sa fotky dali nájsť len cez jeho brata.

„A stalo sa to ako?” naznačila Zuzana, aby pokračoval.

Tomáš si usrkol z čaju. Vôbec nerozmýšľal nad tým, že piť niečo, z čoho sa ešte dymí, nie je dobrý nápad. Popálil si jazyk. „Ja neviem,” šepol, keď sa trochu spamätal. „On je proste...” dokonalý, doplnil v myšlienkach. „Taký... ja neviem... to by si ho musela vidieť.”

Zuzana pochopila, že sa asi veľa nedozvie. Pritiahla si k sebe notebook, zavrela rozpracované úlohy a otvorila prehliadač. „Krstné meno,” požiadala, aby vedela čo hľadať.

Tomáš si povzdychol. Pripadal si strašne odhalene. Prešiel k Zuzane a zadal na instagrame Samuelove meno. Alex tam profil síce mal tiež, ale chýbali v ňom fotografie. „Tento,” ukázal jej. Na fotke boli obaja bratia, v športovom oblečení, na vrchu nejakého kopca s krásnym výhľadom. Sam si k fotografii napísal jednoduchú vetu: Tam, kde to mám rád. S tým, kto mi je najbližšie.

Zuzana podvihla obočie. „Tyjo, tak to je kus,” konštatovala. Ona sama dávala prednosť ženám, ale dokázala oceniť aj mužskú krásu. I keď v tomto prípade skôr tú chlapčenskú. „A ešte to tu máš dvakrát skoro to isté. Tak to je iná lahôdka.”

Tomáš ju chápal. Chlapci boli dvojčatá a v tvári by medzi nimi ťažko hľadal rozdiel, ten v správaní bol ale pre neho neprehliadnuteľný. „Nie sú rovnakí. Alexander je taký tichý...” usmial sa takmer zasnene, „taký milo plachý.”

Zuzana sa zarazila. „Ale tú pusu od teba chcel, že?” spýtala sa.

A to bol ten problém. To si Tomáš práve nemyslel. On vlastne vôbec nechápal, ako sa to celé stalo. Najprv tam stáli a dívali sa na seba, a potom chlapca z ničoho nič bozkával. V podstate sa na neho úplne vrhol. Pripadal si ako nejaký úchyl. V živote si už prešiel veľa prvými bozkami, ale nikdy nad sebou takto nestratil kontrolu. „Asi nie...” šepol. V ďalších slovách mu zabránil zvoniaci mobil. Pozrel na display a ostalo mu na zvracanie. „Katarína Bíleková,” prečítal nahlas. Zuzana mu ukázala zovreté päste, aby pochopil, že mu drží palce.

Zodvihnúť dokázal až po siedmom zazvonení. „Dobrý deň, pani docentka,” pozdravil.

„Tomáš, dobrý, nerada vás ruším doma, ale bol ste si u mňa pre knihy?” spýtala sa.

Mladý učiteľ bol tak rozklepaný, že nepochopil, či to bola otázka alebo konštatovanie. „Áno,” priznal. Bol pripravený, že teraz dostane vynadané ako ešte nikdy v živote. Vlastne bol úplne presvedčený, že ho vyhodí z katedry a určite sa postará aj o to, aby vyletel z gymnázia. Tam tiež nemohli akceptovať, že len tak bozkáva sedemnásťročného chlapca.

„Tomáš, mňa to mrzí, že ste bol u nás zbytočne, ale poprosila som syna, aby vám ich dal a ten mi tvrdí, že zaspal a nepočul vás klopať. Vybavím, že vám ich donesie. Nebývate ďaleko.”

Ďalšie slová už Tomáš počul len tlmene. Neboli adresované jemu.

„Alexander, no neštvi ma, tie knihy tam odnesieš,” kričala evidentne vytočená pani Bíleková. „Padaj sa obliekať, nechceš ma vidieť nasratú. Chcela som od teba jedinú vec a aj to prespíš a ešte mi teraz povieš, že tam nepôjdeš?”

Mladý učiteľ bol v šoku. Nečakal, že to chlapec neprezradí. Dokonca vedel, že by mal niečo povedať. Vedel, že to, čo sa deje, nie je absolútne fér. Ale nedokázal zo seba vysúkať ani slovo. A tak bol ticho, kým mu docentka neoznámila, že mu za pol hodiny jej nepodarený syn donesie knihy, ktoré od nej potreboval.