Alex mal pri sprchovaní dosť času, aby sa zamyslel nad poslednými rokmi vedľa svojho brata. Dospel len k jedinému záveru. Musel byť úplne sprostý, keď dávno nevedel, že to o ňom Sam vie. Mal to pochopiť už vtedy, keď mu prestal posielať odkazy na šteklivé videá. Nie, že by sa jednalo o nejaké extrémy, ale soft pornom by to pokojne nazval. A keď už nie vtedy, tak aspoň potom, ako mu prestal na ulici ukazovať dievčatá v snahe, aby spoločne skomentovali ich prednosti. A čo tak vtedy, keď začal chodiť s Jankou a ani raz sa nespýtal, kedy si aj on nájde dievča a či sa mu vôbec nejaké páči?  

Lenže, keď je človek zúfalý, nevidí ani to, čo má priamo pred nosom.

Vypol vodu, okolo pása si obmotal uterák a zadíval sa do zrkadla. Dávno mal zo seba zmytý cigaretový pach i pocity z nepodareného rande a zostali len spomienky na chvíle so Samom. Po dlhej dobe v sebe necítil žiadny nepokoj. Kútiky úst mu samé vyleteli do úsmevu.

Vyšiel z kúpeľne, cestou si ešte dosušil vlasy, obliekol si pyžamové nohavice a až potom sa otočil k posteli. Značne ho zaskočilo, že v nej našiel rozvaleného brata.

„No nezízaj,” zasmial sa Sam. „Dnes ťa vážne nenechám samého.

„Budeš tu spať so mnou?” spýtal sa Alex, akoby to nebolo zrejmé. Už síce pochopil, že ho má brat stále rád, ale tak trochu predpokladal, že sa aspoň pár vecí medzi nimi zmení. Napríklad ležanie v jednej posteli. Nie, že by aj predtým spolu spávali často, ale párkrát do roka sa to stalo. Zvyčajne, keď sa z rôznych dôvodov dlhšie rozprávali.     

Sam poklepal na miesto vedľa seba a trochu sa odsunul. „No poď, zajtra vstávame a ešte mi musíš povedať, či na teba Majka vytasila kozičky.

Alex sa úprimne zasmial. Premenovávať prsia na kozičky nebolo práve bežnou súčasťou ich slovníka, ale keď si spomenul na ten obrovský výstrih, asi by to sám lepšie nenazval. „Vytasila, ale vôbec to so mnou nehlo,” vsadil na úprimnosť. Konečne cítil, že si to môže dovoliť. „Je to až taká krása? Ja to asi neviem oceniť.”

„Lacné veci ocení málokto normálny,” uškrnul sa Sam, keď si k nemu brat konečne ľahol. „Nie, že by ma v prváku nevzrušovali.“ Zovrel ruku v päsť a naznačil s ňou opakujúci pohyb z hora nadol, aby nemal jeho brat pochyby, aké intímne praktiky myslel. „Teraz dávam prednosť..."

Alex sa k nemu pretočil a rukou mu prikryl ústa. „Ja viem, koho si predstavuješ, keď si honíš. Čo keby si ma ušetril detailov.“ Nech to z rozhovoru vyznievalo akokoľvek, obaja vedeli, že Sam má Janku naozaj rád.

„Hmhono,“ zahuhlal Sam. Alex mu ústa radšej pustil, aby mu úplne neoslintal dlaň. „A na koho ty?“ využil to hneď k otázke.

Tak to by mal tú dlaň radšej oslintanú. Nebol si istý, či je pripravený sa o tom takto otvorene baviť. Nie, že by sa nikdy nerozprávali o intímnych veciach. Vyrastali spolu, poznali aj tieto aspekty svojho života tak, ako je u bratov normálne. Ale do konkrétnych detailov nezachádzali. „Vieš,“ začal opatrne. Na chvíľu sa zamyslel, aby zvážil svoje ďalšie slová. Jedna vec bola, že brat vedel o jeho orientácia, druhá už priznať, kto mu ukradol srdce. „Na nikoho konkrétneho.“

„Takže sa ti nikto nepáči, hej?” spýtal sa Sam s jasnou provokáciou v hlase. „Každú matiku sa teda klepeš zo strachu z neohlásenej písomky?”

„Neklepem!“ zaprel to Alex okamžite. Zavrel oči a povzdychol si. Hneď, ako to vyslovil, pochopil, že nemá cenu klamať. Viditeľne o ňom brat vedel už naozaj všetko. „Maximálne sa mi sem-tam trochu trasú ruky,“ priznal zahanbene.

Sam sa pretočil nabok, pod hlavou si napravil vankúš. „Nie je Mišík minimálne o desať rokov starší?“ Ich učiteľ matematiky sa v skutočnosti nevolal Mišík ale Mišinský, no ako to už na strednej býva, študenti všetkých učiteľov pomenovávali po svojom. Mladý matematikár mal ešte to šťastie, že bol prevažne obľúbený, a tak mu len skomolili priezvisko.
„Len o osem,“ opravil ho Alex, i keď si nebol istý, či to malo význam. Pointa ostávala rovnaká. Je o dosť starší, je to jeho učiteľ, je určite hetero, je to celé zle.

Sam potlačil zívnutie. Bolo tesne pred polnocou, o takom čase zvyčajne už sladko spal. „Aj to je veľa. Nenájdeme ti niekoho v normálnom veku?” spýtal sa. „Za týždeň budú prázdniny. Zíde z očí, zíde z mysle.” Ďalšie zívnutie už potlačiť nedokázal.

Alex sa natiahol pre perinu a oboch ich prikryl. Podľa kalendára síce začalo leto, ale noci nebývali ešte najteplejšie. „Spi,” šepol. „Máš pravdu, zíde z očí, zíde z mysle,” zaklamal. Ešte nevedel, či klame len bratovi alebo aj sám sebe.

****

Ráno mali obaja chlapci problém vstať, a tak výnimočne prichádzali do školy medzi poslednými. Sam niesol v rukách kávu sebe aj Janke, a preto mu Alex podržal dvere a až potom vošiel. Pár spolužiakov na neho dosť okato pozrelo a niečo si pošepli. Zalial ho studený pot. Tušil, že Majka nenechá spackané rande bez odozvy, ale aj tak si dovolil naivne dúfať.

Toto bude výborný deň.

S pohľadom upretým do zeme prešiel k svojej lavici a nehlučne do nej zapadol. Brat  si sadol vedľa neho hneď, ako odovzdal života-budič svojej priateľke, a na znak podpory ho potľapkal  po stehne. „Ser na nich, niečo vymyslím,“ šepol.
Otočila sa k nim Janka. „Majka vypustila, že rande bolo úžasné, ale pred sexom si cúvol, tak si určite panic.” Usrkla si z kávy.

Alex prekvapením podvihol obočie. Skôr sa bál, že sa prevalí jeho orientácia. „Nič viac?“ spýtal sa potichu.

„Nič,“ mykla ramenami. Tiež nechápala, čo je na tom v ich veku také divné. „Ale ja ťa chválim,” usmiala sa nevinne.

Uff, vydýchol si. Napriek tomu, že vyslovene neznášal, keď bol stredobodom pozornosti, toto nebola až taká hrozná správa. Možno to bolo jeho výchovou, možno jeho povahou, ale za to, že ešte s nikým nespal, sa skutočne nehanbil. Vyložil si na stôl veci z ruksaku a pohľad mu spočinul na zošite z dejepisu. Och, úplne zabudol, že ho bude musieť Majke vrátiť. Tak to si teda vôbec nevedel predstaviť. Veď sa na neho budú všetci pozerať. Povzdychol si a rozhodol sa, že to urobí radšej hneď. Chcel sa postaviť, ale brat ho stiahol za ruku nazad na stoličku.

„Ja to vybavím,” povedal Sam, vzal zošit a rýchlim krokom prešiel k prvej lavici. Cestou sa musel naozaj držať vlastných zásad, aby tej dievčine nepovedal niečo nepekné. Napriek tomu, že bol Samuel naučený úcte k ženám, tak mal vážny problém s kýmkoľvek, kto sa mu navážal brata. „Vraciam,” povedal Majke, podarilo sa mu pri tom udržať príjemný tón. Na odpoveď jej ale už šancu nedal, rovno sa hneď otočil a chcel sa vrátiť k bratovi. Po pár krokoch ho zastavil spolužiak a naznačil mu, aby sa k nemu nahol. Presne vedel, čo príde, a preto pri skláňaní podvedome zatínal ruky v päsť.

„Sam, vieš, že je tvoj brat stále panic,” pošepkal mu spolužiak nadšene.

Samuel sa vyrovnal, privrel oči a zúžili pery do výhražného úsmevu. Našťastie našiel v sebe silu, aby uvoľnil ruky a nikomu jednu neuvalil. „Ty vole!“ povedal nasrato a dosť nahlas, aby ho počula celá trieda. Spolužiak sa od neho radšej rýchlo odsunul, stolička pri tom nepekne zavŕzgala. „To mi práve oznamuješ, že môj brácha ešte s nikým nespal? Vyzerám, že to neviem?“ pokračoval rovnakým tónom. „Viem, iba mňa jediného v tejto miestnosti do toho totiž nie je úplné hovno!“ To už bola na neho otočená skutočne celá trieda. „Ja som tiež panic,“ ukázal na seba. „Rovnako ako sedemdesiat percent z vás. Tak to ty, Casanova, pošepni ďalej, keď je to také zaujímavé.“

Takmer každý človek by sa po takom preslove snažil niekam zaliezť, ale Samuel mal, na rozdiel od brata, značné sebavedomie, a tak mu bolo úplne jedno, ako na neho všetci vyjavene zízajú. Skrížil si ruky na hrudi. „Ešte niekto niečo k tejto téme?” spýtal sa.

Pár spolužiakov sa hneď otočilo naspäť k svojej lavici, pár ich zdvihlo ruky v obrannom geste a potom radšej rýchlo vrátili pohľad k tabuli. Pár zmienilo niečo ako sorry, však sme nikdy nič  nepovedali.  A tým to skončilo.

Samuel sa vrátil na svoje miesto k jediným dvom ľuďom, ktorí vedeli, že to s tým jeho panictvom už mesiace nie je pravda.

****

O pár dní sa Alex s úsmevom usadil v triede vedľa brata a z ruksaku si vytiahol raňajky. Síce väčšina študentov neznášala deň, v ktorom sa rozdávali vysvedčenia, on sa naň vyslovene tešil. Nie však preto, že sa nemusel obávať reakcie rodičov, keď zbadajú jeho známky. Tešil sa na dva mesiace bez svojho učiteľa matematiky. Tak dlho mu vŕtala v hlave bratova veta, zíde z očí, zíde z mysle, až jej sám uveril. Poslednú hodinu matematiky mali včera, a on bol presvedčený, že práve začína písať prvú kapitolu svojho nového života.

Odhryzol si z bagety a skoro aj z jazyka, keď im Tomáš, jeden z ich spolužiakov, buchol po stole. „Bílekovci, po škole kemp, zapíjame žiaľ!” zreval nadšene. Kempom myslel malú krčmu v blízkosti ich gymnázia, kde nemali problém naliať alkohol bez ohľadu na vek.

„Žiaľ?” spýtal sa Sam. V prvom momente mu nedošlo, čo sa stalo.

„Joj, to vy bifľoši nepoznáte,” mávol Tomáš rukou. „Tak vy dvaja cvoci budete oslavovať. Každopádne chľastáme!”>

Niekto si hlasno odkašlal. Keď sa všetci traja pozreli za tým zvukom, zbadali pred katedrou stáť mladého učiteľa matematiky s kopou papierov v ruke.

Alex si do toho jazyka tentokrát skutočne zahryzol.

„Kokos, Mišík tu chce čo,” vyprskol Tomáš a rýchlo sa vrátil na svoje miesto.

Učiteľ si položil papiere na stôl a otočil sa do triedy. „Dobré ráno, pokojne dojedzte,” povedal. Alex tak nejako tušil, že tá druhá časť vety patrila jemu, nikto iný práve nejedol. Zvyšok bagety napriek tým slovám strčil pod lavicu. Už by do seba nedostal ani sústo. „Viem, že vás asi prekvapila moja prítomnosť, mňa popravde tiež. Ale, bohužiaľ, vaša triedna učiteľka, pani Záhorská, si zlomila nohu a po vyliečení sa rozhodla odísť na dôchodok.”

V triede sa ozval nadšený šum a dokonca potlesk. Väčšinu študentov potešilo, že sa tej starej rašpli zbavili. Vždy všetko vytárala na rodičovských združeniach a ešte ich aj odmietala brávať na triedne výlety.

„Ehm,” pokračoval učiteľ trochu zaskočený. „Určite jej od vás odkážem srdečné pozdravy a poprajem skoré uzdravenie.” V ďalších slovách ho prerušil kolektívny výbuch smiechu. Nesmialo sa len pár ľudí, vrátane dvoch bratov v poslednej lavici. Obaja totiž tušili, čo sa dozvedia ďalej. „Prosím vás, ešte sa mi chvíľu venujte,” snažil sa učiteľ prekričať smiech a po chvíli sa mu to podarilo. „Od budúceho školského roka budem vašim triednym učiteľom ja. Takže na mne ostala milá povinnosť odovzdať vám teraz výsledky vašej práce. Určite chcete byť čím skôr doma a užívať prázdniny, tak začneme hneď.” Za všeobecného potlesku vzal do rúk prvé vysvedčenie a pozrel naň. Na moment sa mu v tvári objavil výraz číreho zdesenia.

„To bude asi moje,” zakričal Tomáš so smiechom. Počkal na učiteľove váhavé prikývnutie a šiel si  pre svoje vysvedčenie.

Alex si oprel čelo o stôl. A bolo to tu zas. Tras v rukách, stiahnutý žalúdok a zimomriavky z toho neskutočného hlasu. Dva mesiace, opakoval si. Dva mesiace predsa musia všetko vyriešiť.

Postupne mladý matematikár odovzdal takmer všetky vysvedčenia. Zostalo mu len niekoľko posledných. „Teraz prejdeme k tým, ktorí prospeli s vyznamenaním,” povedal a vzal si do ruky prvé vysvedčenie. „Janka Slivková, prosím.” Normálne nepoužíval priezviská, ale ak malo viac študentov rovnaké krstné meno, tak musel.

Janka si prišla pre svoje vysvedčenie a zmätene naň pozrela. „Vy ste mi dal z matiky dvojku,” reagovala prekvapene na to, čo uvidela. Priemer jej vychádzal na čistú trojku.

„Iste,” usmial sa na ňu učiteľ, „Nepokazím ti predsa prospech.”

Janka šťastne poďakovala a vrátila sa na svoje miesto. Hneď sa aj otočila k zadnej lavici. „Ten je dokonalý,” šepla. Svoje slová adresovala obom bratom. Alex konečne zdvihol hlavu zo stola. Síce nič nepovedal, ale celé jeho podvedomie s ňou nadšene súhlasilo.    

„Zase taký zázrak to nie je,” povzdychol si Sam. Janka si to nesprávne vysvetlila ako náznak žiarlivosti, a preto ho pohladila po ruke, ospravedlňujúco sa usmiala a zas sa otočila k tabuli.

Silvia, ktorá sedela vedľa Janky, tušila že čochvíľa príde na rad aj ona. Vytiahla z kabelky parfum naivne si mysliac, že snáď na krásneho učiteľa zapôsobí. Od samého vzrušenia však netrafila vlastný krk a celá dávka ťažkej, presladenej vône smerovala za ňu. Rovno Alexovi do tváre. „Prepáč,” pípla, keď si to po jeho zakašľaní uvedomila.

„V pohode,” odpovedal jej milo, i keď to vôbec v poriadku nebolo. Povedomý tlak mu takmer okamžite stiahol pľúca. Ťažké vône nedával rovnako ako tie chemické, či cigaretový dym. Vytiahol si inhalátor a schoval ho v dlaniach. Stačilo by ho použiť a všetko by bolo vyriešené. Lenže to on neurobil. Okrem pár učiteľov a Sama s Jankou o jeho astme nikto v škole nevedel a chcel, aby to tak zostalo. Už takto mali spolužiaci sem-tam drobné poznámky na jeho výsledky v škole, či na to, že nepije a nefajčí. Nepotreboval byť ešte aj za astmastického chudáka.
Na to, že je všeobecne obľúbený pre jeho milé správanie či ochotu pomôcť, a obdivovaný pre šport, ktorému sa aj s bratom od detstva venoval, samozrejme, ako vždy zabudol.

Učiteľ zatiaľ rozdal pár ďalších vysvedčení a zostali mu posledné tri. Pre tých, čo mali samé jednotky. Odovzdal vysvedčenie nízkej brunetke a vzal si ďalší papier. „Samuel, prosím.” Sam sa postavil a rýchlim krokom prešiel ku katedre. Výnimočne si ani nestrčil provokačne ruky do vreciek nohavíc. „Gratulujem, veľmi pekné,” podal mu učiteľ vysvedčenie.

„Ďakujem,” povedal slušne, keď si ho vzal, dokonca vynechal akúkoľvek - pre neho tak typickú - vtipnú poznámku. Hlavne preto, že to, čo sa chystal urobiť ďalej, bolo aj na neho riadne za hranicou slušného správania. „Ušetrím vám čas,” navrhol učiteľovi, na reakciu nečakal, drzo vzal zo stola aj posledný papier a odniesol ho k zadnej lavici.

Učiteľ na Sama zmätene pozeral, až kým si nesadol. „Alexander, tiež gratulujem,” povedal aspoň, keď sa vysvedčenie bez jeho pričinenia dostalo k majiteľovi. Veľmi ho neprekvapilo, že sa chlapec na neho ani nepozrel. Nejaké to ďakujem mu mohol maximálne prečítať z pier. „A na záver tu máme riaditeľské pochvaly,” skonštatoval a zobral si niekoľko ďalších papierov, ktoré mal na stole odložené bokom. „Prečítam vám, za čo sú.”

Alex sa zosunul nižšie na stoličke, aby na neho nebolo dobre vidieť. Stále viac sa mu krátil dych. Rezignovane si oprel čelo o dlaň. Začínalo mu byť z nedostatku kyslíku trochu mdlo. Sam mu poklepal po ruke, v ktorej držal inhalátor, aby mu naznačil, že ho má použiť. Vlastne uvažoval, že mu ho narve do úst aj sám.

„Alebo viete čo,” oznámil učiteľ. „Nebudem zdržovať vaše prázdniny. Pokojne choďte. Toto,” ukázal na tri papiere, „rozdám cestou.”

Trieda sa na okamih zmenila na vojnovú zónu. Všetci si rýchlo balili veci, aby konečne vypadli zo školy. Alex ten hurhaj využil, otočil sa k stene a konečne sa nadýchol lieku, ktorý tak potreboval. Napriek tomu nemal dôvod k radosti. Vedel, že bude najbližších pár minút úplne odpísaný.

Mladý matematikár zastavil jednu odchádzajúcu dievčinu, odovzdal jej riaditeľskú pochvalu a hneď na to sa rozišiel k zadnej lavici. Pravda bola taká, že jeho pozornosti neuniklo, čo sa tam deje. Práve kvôli tomu zmenil postup a pustil všetkých domov. „Alexander, je ti zle?“ spýtal sa so starosťou v hlase, keď si k nemu čupol a položil mu ruky na kolená. Ešte veľmi dlho si bude pamätať zdesenie, ktoré uvidel v modrých očiach, keď sa na neho chlapec pozrel.