Nathan

 

Počúvam tichý klepot kvapiek na sklo a sledujem ako väčšie kvapky súťažia s tými menšími, ktorá skôr stečie celkom dole. Samozrejme, vždy to vyhrá väčšia kvapka, pretože napriek všetkému gravitácia ešte stále platí. Či ide o kvapky alebo o ľudí. Keď som bol malý, sledovanie kvapiek stekajúcich dole po okne bola moja obľúbená činnosť. Samozrejme až po čítaní kníh či sedení za pianom.

Je to už tak dávno, odkedy som sa začal venovať profesionálnemu hraniu na piano. Nezačal som sa tomu venovať z vlastnej vôle. Ako by som sa predsa o niečom takom mohol rozhodnúť vo veku piatich rokov? Priviedla ma k tomu moja mama. Keď som nastupoval do školy, prihlasovala ma na rôzne záujmové krúžky a ja som z nich zase veľmi rýchlo utekal preč s plačom. Nikdy som nevedel celkom dobre vysvetliť, prečo som zakaždým plakal, keď mi niečo nešlo tak hladko ako ostatným. Bol som len dieťa, jednoducho ma to hnevalo a nepotreboval som dôvod na to, aby som sa rozplakal. Aj keď aj hnev je dôvod.

 

Časy sa od tej doby celkom dosť zmenili. Vlastne sa zmenili asi tak pol roka vzad, keď sa mame objavili prvé príznaky choroby. Otec si všimol, že sa s ňou niečo deje a často som začul útržky z ich tichých rozhovorov, keď si mysleli, že už dávno spím, ale ja som s ešte v pohodlí svojej postele čítal knihu. Presviedčal ju, aby šla k doktorovi, ak sa necíti dobre, vraj jej povedia, čo jej je. Ona však neustále tvrdila, že to určite nebude nič vážne a nemusí sa strachovať. Lenže okrem otca som začínal mať obavy aj ja. Priam som videl, ako sa matka zmenila. Ak sa predtým o moje aktivity zaujímala pomaly viac než ja sám, po tom sa ma už na nič nepýtala. Prechádzala okolo mňa akoby som neexistoval. Uzavierala sa do seba a ja som videl, že už dlhšie nemôže odmietať fakt, že s ňou niečo nie je v poriadku. Sama to musela cítiť a dokonca aj počuť. Dýchavičnosť a kašeľ.. dokonca vykašliavala krv. Jej telo sa jej jednoznačne snažilo dať najavo, že sa niečo deje.

A vo chvíli, kedy začala odmietať jedlo, pretože jej to vraj nechutilo, som sa pozrel na otca a on si uvedomil, ako veľmi trpí nielen on, ale aj dieťa. Ešte v ten istý deň donútil mamu ísť do nemocnice k doktorovi, aby jej urobili vyšetrenia a prípadne nasadili liečbu. A ja som zostal doma a čakal na otcov telefonát. Čakal som dlho. Čakal som, až kým som nezaspal s telefónom pri uchu.

Neviem koľko bolo hodín, keď mi otec konečne zavolal. Jediné, čo som si v polospánku uvedomoval bolo, že je vonku tma. Nepovedal mi veľmi dobré správy, ale ja som vlastne ani nič príjemné nečakal. Keď sa nevrátili za hodinu alebo za dve, vedel som, že to bude asi niečo horšie. No a moja mama mala naozaj zlú diagnózu. Rakovinu pľúc. Vedel som z jej rozprávania, že kedysi bola silný fajčiar, keď však zistila, že čakajú dieťa (mňa) okamžite ukončila svoju závislosť aj napriek tomu, že ju to stálo všetko úsilie. Aj napriek tomu, že to bolo už tak dávno. Aj napriek tomu si ju to našlo a nevyhlo sa jej to veľkým oblúkom tak, ako v to dúfala. Predsa mnohí fajčiari nezažijú rakovinu. Ona však to šťastie nemala.

 

„Nathan, už si skončil so svojimi prípravami?“ začujem otcov vzdialený hlas. Odhadujem to tak, že bude asi niekde na chodbe, zatiaľ čo ja stojím pri okne vo svojej izbe a zadumane ním hľadím von. Mal by som si pohnúť, inak ma tu nakoniec nechá.

„Isteže,“ kývnem hlavou skôr pre svoje potreby, pretože otec toto gesto nemôže vidieť. Pomaly sa otočím oknu chrbtom a prejdem ku dverám izby. Prv, než izbu celkom opustím, naposledy sa po nej rozhliadnem a skontrolujem, či je všetko v úplnom poriadku. Zhasnem v nej svetlo a už o niečo rýchlejšie prejdem do chodby, aby som na seba hodil tenisky a bundu. „Prepáč, že mi to tak trvá,“ ospravedlním sa, keď sa znova vystriem a pohľad mi padne na otca postávajúceho nado mnou.

„V poriadku, rozumiem ti,“ celkom slušne sa musí načiahnuť, aby dočiahol na moju hlavu a mohol ma pohladiť. Ušetrím mu prácu a zohnem sa viac na jeho úroveň. Vidím tak lepšie do jeho očí, ktoré už dávno stratili tie veselé iskričky, ktoré si pamätám z detstva. Ani sa mu nemôžem čudovať po tom všetkom, čo sa udialo.

„Pôjdeme?“ položím otázku, ktorú kladiem vždy, keď ideme. Stalo sa to našou akousi tradíciou. Ťažko sa totiž chodí na miesto, kde vidíte ležať vašu blízku osobu a viete pri tom, že percento pravdepodobnosti návratu domov je veľmi nízke. Mama však stále hovorí, že všetko nakoniec nejako dopadne. A nech už bude výsledok hocijaký, zjavne to tak malo byť.

„Pôjdeme,“ zopakuje otec znenie mojej otázky akurát na konci to premení na oznamovaciu vetu. Spoločne teda podídeme k dverám a ja mám tu česť, ako zakaždým, ich otvoriť a vyjsť von prvý. Kým otec zamyká dvere domu, pokojne schádzam dole schodmi a mierim k našej bránke, ktorú znova otváram. Zamierim si to k autu pristavenému hneď pri bránke. Už keď spravím prvý krok, auto zabliká a ja tak viem, že už doň môžem vstúpiť, pretože ho otec práve odomkol. Keď som bol malý, myslel som si, že na mňa auto práve žmurklo a vždy som sa so smiechom radoval, keď otec odomykal alebo zamykal auto. Teraz mi to už nepríde tak úžasné ako vtedy.

Sadám si na stranu spolu sediaceho a čakám, kým otec zamkne bránku a nastúpi si ku mne.

 

Samotná cesta do nemocnice nám netrvá dlho, pretože od nášho domu je to len pár hodín. Autom chodíme len preto, lebo mame nosíme čisté oblečenie a tiež aj nejaké to jedlo. Predsa len nemá predpísanú nejakú diétu, takže nemusí stále jesť len to, čo dostane tam. Chutí jej už o niečo viac, aj keď z chemoterapie, ktorú podstupuje jej často býva nevoľno.

 

„Vzal by si, prosím ťa, tieto veci?“ poprosí ma otec podávajúc mi dve plné tašky. V týchto je mamine oblečenie, o ktoré nás naposledy prosila, aby sme jej doniesli. Bez nejakých zbytočných slov si ich od neho vezmem a počkám, kým vezme zostávajúce veci, ktoré máme naložené v aute a nezavrie kufor. Potom sa spolu vyberieme k hlavnému nemocničnému vchodu.

Na cestu sa nemusíme pýtať, pretože nielenže to tu už veľmi dobre poznáme, ale aj samotný personál nás pozná natoľko, až to im to musí byť nepríjemné. Napriek tomu sa k nám nikdy nesprávali nijako nevhodne. Veľmi dobre viem, že na to podstupujú rôzne psychologické testy, aby prácu na tomto oddelení zvládali a nebrali si to príliš osobne, ale aj tak ma vždy povzbudí nejaké to milé slovko, ktoré s nami niektorá zo sestier prehodí. S doktormi je to už trocha inak. Sú to odborníci na svoju prácu a presne tak sa aj vyjadrujú. Preto často ich slová môžu vyznieť až kruto, keď rozprávajú.

 

„Pán Moon, môžem s vami na chvíľu hovoriť?“ Otec sa zastaví uprostred chôdze a vzhľadom na to, že oslovenie, môže patriť aj mne, reagujem podobne.

„Ako jej je?“ spýta sa, keď nás drobná útlučká doktorka dobehne. Rukami si prehrabne svoje hnedé kučeravé vlasy a chvíľu jej trvá, než otcovi odpovie na otázku.

„Viete, ono je to stále tak, ako sme sa aj rozprávali v minulosti. Chemoterapia má na ňu nemá veľmi dobrý vplyv, často jej býva zle a jej telo je oslabené, ale snažíme sa robiť všetko pre to, aby sme mu dodali čo najviac potrebných živín. No v jej stave je len veľmi ťažko určiť, ako zareaguje na ďalšiu chemoterapiu.“ Pohľad na otca je neskutočne bolestivý. Viem, že toto nie sú až tak zlé správy, ako keď sem mamu prijali, ale zase nie sú ani tak dobré, že by sme sa mohli radovať. Znamená to jednoducho, že v najbližšej dobe určite domov mama nepôjde.

 

Conor

 

„Perfektné podanie, Conor!“ počujem pochvalu, ktorá ma priam hreje na srdci. Pochvala od kapitána, ktorý v jednom kuse na každého nadáva je skutočne potešujúce. Až som sám prekvapený, akou silou ma to nabudzuje.

Volejbal je šport, ktorý nezávisí len od jedného hráča. Je to hra, ktorá je viac-menej o kolektívnej spolupráci a pochopení. Ak nebudeš mať ako hráč pochopenie pre svojho spoluhráča, potom tvoj tím nikdy nedokážeš priviesť k víťazstvu. A víťazstvo je to, po čom všetci túžime. Preto na sebe tak tvrdo drieme. Už len to, že som teraz tu a hrám tento zápas. To samotné svedčí o tom, ako veľmi mi na tom záleží.

Nehráme síce žiadny turnajový zápas alebo také niečo, ide len o zápas v rámci tréningu, ktorý dnes podstupujeme, ale aj tak to všetci berieme vážne. Potrebujeme poznať všetko to, čo dokážeme a vychytať svoje nedostatky. Rozhodne musíme podať lepšie výkony než na poslednom turnaji. Dostali sme sa síce dosť ďaleko, no práve v tej najdôležitejšej časti sme ako mužstvo zlyhali a nakoniec sme prehrali. Doteraz mám živo v pamäti všetky tie pocity. Frustrácia, hnev, smútok, sklamanie... toto všetko sa vo mne miešalo. Isteže som mal očakávania. Kto by aj nemal v mojom postavení? A vlastne kto by nemal očakávania, keď sme boli už takmer vo finálových kolách? Mali sme však priveľké oči. Tréner nám to hovoril, aby sme neskákali od radosti predčasne, ale nám nejako nebolo rady. A tak nám život ukázal, ako vie byť nevyspytateľný. Nakoniec sme neskončili ani tretí, ale dokonca štvrtí.

 

Zápas končí hlasným zapískaním trénera, ktorý nateraz robil rozhodcu. Týmto sa vlastne končí aj náš dnešný tréning a môžeme ísť domov a venovať sa zase niečomu inému. Výsledok zápasu? Naša strana vyhrala, ale to nič veľké neznamená, len sme boli znova lepšie poskladaní a na druhej strane sa ocitli tí menej šikovní. Asi to bol zámer trénera, aby sa viac snažili spoznať svoje možnosti a vedeli dobre využiť svoju silu aj proti silnejším hráčom.

„Dobrá práca, chlapci. Keď vidím vaše pokroky, hocijako sú malé, neuveriteľne ma tešia. Dokonca si dovoľujem tvrdiť, ale nieže vám to stúpne do hlavy, že tento rok by sa nám mohlo podariť dostať omnoho ďalej než predošlý rok, ale snažte sa ďalej, musíme ešte veľa vecí doladiť!“ pozeráme sa po sebe navzájom a usmievame sa. Toto je oficiálne prvýkrát, čo niečo takéto šéf pripustil a je jasné, že nás to potešilo.

 

„Vidíme sa zase na budúce, chalani,“ rozlúčim sa s nimi hneď po tom, ako vyjdem zo sprchy, ktorú sa mi podarilo odbaviť pomerne rýchlo. Hádžem na seba v rýchlosti tričko a bijem sa s nohavicami.

„Nejako sa nám ponáhľaš Conny, ideš na rande nebodaj?“ podpichne ma kapitán tímu. Otočím sa na neho a vyvrátim oči do nebies. Konečne sa mi podarí zapnúť opasok na nohaviciach. „Mimochodom, máš naopak tričko.“ Upozorní ma. Pozriem sa na seba zvrchu, aby som sa presvedčil, že si zo mňa len neuťahuje, ako to mal často vo zvyku. Tentoraz však nie. Pretočím si tričko do správnej polohy a ukážem mu zdvihnutý palec.

„Určite nejdem na rande, sestra ma pozvala na obed a ona nerada čaká,“ reagujem na jeho skoršiu pripomienku.

„Ach, tak,“ sledujem, ako sa mu po tvári rozťahuje úškrn, ale akosi nemám chuť analyzovať jeho príčiny. Balím si veci do tašky a pomaly naozaj zdvíham kotvy.

„Majte sa,“ lúčim sa znova, ale tentoraz už naposledy. V rýchlosti si kontrolujem, či mám všetko pri sebe a mierim von.

 

So sestrou sme vždy boli tak trochu rozdielni. A to nielen záujmami, ale aj cieľmi, ktoré sme si do života dali. Ona na rozdiel odo mňa netúžila vyhrávať v športoch, aj keď jej nerobili nejaký závažný problém v živote. Chcela pomáhať ľuďom a preto sa dala na štúdium medicíny. A po niekoľkoročnej praxi sa jej konečne podarilo dostať na miesto, o ktoré naozaj neochvejne stála. Stala sa súčasťou onkologického oddelenia v miestnej nemocnici. Dosť ju obdivujem, pretože niečo také chce rozhodne odvahu a pevnú vôľu. Ona vždy mala dostatok oboch už len preto, že pomerne hladko dokázala vyštudovať medicínu. No bál som sa toho, ako veľmi by ju mohla práca na onkologickom oddelení zmeniť. Bál som sa toho, že by to nemusela psychicky celkom dobre zvládnuť. Ona sa však toho chopila všetkými dvadsiatimi a jednoducho do toho šla. Zo začiatku sa mi zdalo, že domov chodila skormútená a keď som sa jej ráno prizeral, mal som pocit akoby v noci plakala. Muselo ju to vziať. No časom akoby si vybudovala imunitu voči svojim pocitom. Zjavne jej aj dosť pomohli návštevy psychológa, ktorého im nemocnica bola povinná zabezpečiť.

 

Stretnúť sme sa mali u nej v práci, pretože ona chodila von počas svojej zmeny len v krajných prípadoch. Inak sa snažila zdržiavať sa na svojom pracovisku, takže sme sa dohodli, že dnes prídem za ňou do práce a využijeme nemocničný bufet, ktorý je vraj na veľmi dobre úrovni, ako mi stihla povedať počas nášho rýchleho rozhovoru. Dúfam teda, že veľmi neklamala, keď to hovorila. Ešte som tam za ňou nebol a úprimne mám z toho celkom nepríjemný pocit. Síce nebudem so žiadnym s pacientov, ale aj tak to prostredie a tak..

Hneď ako vojdem dnu ma mierne strasie a cítim, ako sa mi na rukách ježia chlpy. Naozaj je tu zvláštna atmosféra, ale nič iné som vlastne ani nečakal.

Hodnú chvíľu len tak postávam a uvažujem, ktorým smerom by som sa mal vybrať. Sestra mi predtým síce približne načrtla cestu, ale predstavy, ktoré som mal vtedy v hlave sa trocha líšia od skutočnosti, ktorú mám pred sebou. Je tu trocha frmol a ja absolútne netuším, kde by moja sestra mohla byť.

„Pomôžem vám nejako?“ ozve sa zrazu celkom pri mne jedna zo sestier, až sebou prudko trhnem a uskočím trocha dozadu. Očividne ju to pobavilo.

„Ehm.. no, ja hľadám svoju sestru,“ je jediné, čo zo seba dokážem dostať.

„Ktorú sestru máte na mysli? Je ich tu viac než dosť.“ Ona si ma doberá! To nie je fér. Ja som len zmätený zo situácie, v ktorej som sa ocitol.

„Volá sa Margo Keplerová,“ zareagujem na jej otázku.

„Žiadna Keplerová u nás sestru nerobí, zato tu máme doktorku s týmto menom,“ zdá sa, že ju neuveriteľne baví hra, ktorú začala. Zhlboka sa nadýchnem a zabránim tak svojim vnútorným myšlienkam, aby vyšli na povrch.

„Presne tú som mal na mysli,“ usmejem sa na ňu vďačne a dodám: „Viete, ona je moja sestra a keď hovorím sestra, mám na mysli rodinu.“

„Doktorku Keplerovú nájdete, keď pôjdete po tejto chodbe,“ nasmeruje ma správnym smerom, aby som vedel, o ktorej chodbe to hovorí, „a potom na jej konci zahnete doprava. Má tam svojich pacientov, takže bude pravdepodobne tam.“

„Ďakujem vám veľmi pekne,“ znova ju obdarujem jedným zo svojich úsmevov a vyberiem sa smerom, ktorý mi ukázala. Myslím, že sestra spomínala nejakú chodbu, ale ak by som mal sám prísť na to, ktorú mala na mysli, stratil by som skôr než by som vyslovil jej meno. Našťastie som natrafil na niekoho pomerne ochotného vysvetliť mi cestu.

 

Keď na konci pomerne dlhej chodby plnej dverí označenými číslami zahnem doprava podľa pokynov ošetrovateľky, v diaľke zahliadnem tri osoby. Nedokážem celkom presne rozoznať o koho ide, ale je tu také ticho, že jasne počujem ich rozhovor. Keďže nie je mojim úmyslom počúvať ich, otočím sa, že zmením smer, aby som im doprial súkromie, no začujem hlas svojej sestry a to ma prinúti zastaviť sa. Znova sa otočím ich smerom a chvíľu si ich z diaľky prehliadam. Ísť za nimi alebo nechať sestru nech si to vyrieši a potom sa jej prihovoriť? Podídem ešte trocha ďalej po chodbe a usadím sa na jednu z voľných stoličiek, ktoré sa nachádzajú uložené pri stene. Z mojej súčasnej polohy mám celkom dobrý výhľad na dianie na chodbe.

Rozpráva sa s dvoma chlapmi, ktorým vysvetľuje diagnózu jedného z pacientov, zjavne to bude nejaký príbuzný, pretože sa tvária obaja dosť mimo. Jeden je starší, má tmavé vlasy a v očiach bolestný pohľad. Na tomto mieste sa mu ani nečudujem. Prekvapí ma však pohľad na druhého chlapa. Respektíve chlapca. Vysoký blondiak s okuliarmi obdĺžnikového tvaru s tmavým hrubším rámom na nose. Jeho neposlušne rozhádzané vlasy a tvár okamžite zaraďujem. Veď to je Nathan. Chlapec, ktorý je v našej triede považovaný za trochu zvláštneho. S nikým sa príliš nerozpráva a zdá sa, že je silno zaujatý svojou záľubou. On je pianista. Často ho vidieť zahrabaného v notách a skladať pesničky. Zo začiatku sme sa snažili zapájať ho do triednych aktivít a aj sa zdalo, že sa nám to celkom darí a jemu sa to páči. No potom, pred istým časom, sa znova začal uzatvárať do seba, až sme ho nakoniec boli nútení nechať na pokoji s jeho notami a pesničkami. Úprimne, nikdy som nepočul žiadnu z jeho pesničiek ani nebol na žiadnom jeho vystúpení, ale spolužiačky hovoria, že hrá úžasne a vyzerá pri tom všetkom ako anjel. Teraz však skôr vyzerá bezmocne. Hľadí na staršieho muža, ktorý bude asi jeho otec, a potom zase do zeme, do stropu a rukou blúdi do svojich vlasov.

 

Uvedomím si, že na nich nemôžem takto hľadieť. Nathan je tiež len človek a má právo na svoje súkromie. To, že nikdy nikomu nič nepovedal, je jeho vec. Mal k tomu asi svoje dôvody. Odvrátim pohľad a zahľadím sa do zeme. Lakťami sa opriem do stehien a vo vzduchu ich zopnem ako pri modlitbe a hlavu si opriem o zopnuté ruky. Privriem oči a čakám. Snažím sa čo najmenej vnímať z rozhovoru, ktorý sa nesie chodbou.

 

„Conor, dokedy tu mieniš takto spať?“ Ani som si neuvedomil, kedy som zadriemal. Preberie ma až hlas Margo pri mojom uchu. Prudko sa vystriem a ešte šťastie, že ma moja sestra pridobre pozná, inak by došlo ku kolízii s našimi hlavami. Asi by to nebolo veľmi príjemné. Hlasno zazívam a upriem na ňu pohľad.

„Ani trocha si nevyrástla odkedy sme sa videli naposledy,“ podpichnem ju, čím si od nej vyslúžim jeden z povestných nenávistných pohľadov, ktoré dokáže vyprodukovať len ona. Zasmial by som sa, ale uvedomím si, kde sa nachádzame a tak len stŕpnem a mlčím.

„Nie je ti to tu veľmi príjemné, čo?“ skúmavo si ma prehliada a hľadá, kde je chyba.

„Je to tu zvláštne, je tu celkom ticho,“ prehovorím potichu.

„Väčšina pacientov o tomto čase dostáva infúzie a sú na svojich izbách a odpočívajú,“ vysvetlí mi a ja len pokývam hlavou, „pôjdeme?“ Na jej otázku sa len zdvihnem zo svojho miesta a napravím si tašku na ramene.

„Ktorým smerom?“ pýtam sa a následne sa ňou nechávam viesť správnym smerom. Snažím sa plne vnímať, kam ide, aby som sa aspoň trocha zorientoval na tomto mieste. Človek nikdy nevie, kedy sa tu znova ocitne.

 

Netrvá dlho, kým dorazíme do miestneho bufetu, ktorý je vlastne len výdajné okienko, pri ktorom je na stene vylepený jedálny lístok, z ktorého si môžeme vybrať. A okolo okienka sú rozmiestnené stoly a stoličky. Je ich tam celkom dosť a zopár miest je aj voľných, takže po tom, ako si vyberieme, zaplatíme a prevezmeme jedlo dlho nehľadáme, kam si sadneme.

„Tak rozprávaj, Conor, ako sa ti teraz darí v škole a čo volejbalový klub?“ začne Margo konverzáciu, keď vidí, že ja sa k tomu ešte stále nejako nemám. Niekoľkokrát vystriedam pohľad na svoj tanier a na ňu, až sa rozosmeje a dodá: „V pohode jedz, keď ti to pomôže v myslení.“ Vďačne na ňu pozriem a pustím sa do toho. Skutočne neklamala, keď hovorila o tom, ako chutne tu varia.

„Škola ujde, teraz nás čakajú veľké skúšky, takže sa budem musieť učiť a v klube je to teraz napäté hlavne preto, že veľa závisí od skúšok,“ hovorím s plnými ústami a ona ma počúva.

„Dúfam, že sa na to nevyflákneš a tie skúšky spravíš,“ niekedy mi svojimi pripomienkami pripomína mamu. Dokonca aj jej pohľad je podobný, ako ten matkin, keď mi vyčíta, že som sa zase radšej venoval volejbalu, než príprave do školy.

Hlasno prehltnem a zamračím sa na ňu: „Čo si moja mama, keď sa ma na to pýtaš takto?“

„To síce nie som, ale mám právo ťa upozorniť na to, že by si sa nemal zameriavať len na ten klub,“ akoby to mala už vopred pripravené. To snáď ani nie je možné toto! Ešte len včera som mal presne na túto tému rozhovor s mamou a teraz aj ona do mňa hustí. Neznášam, keď to robia.

„Vy ste sa na mňa dohodli,“ zavrčím sa ňu.

„Tak to si sa zhodou okolností trafil,“ uškrnie sa.

„Pre boha, však ja viem, že sa teraz musím zase trocha venovať škole,“ zavrtím nechápavo hlavou a vkladám si do úst jedlo.

„Trocha? Ty sa jej chceš venovať len trocha?!“ naraz zvýši hlas. Niekedy sa naozaj nestíham čudovať tomu, ako ženy v pár slovách dokážu nájsť to najhoršie a chytiť sa ho. Majú perfektnú vlastnosť. Preto som so žiadnou nikdy dlho nevydržal. Môj posledný vzťah trval dokonca menej ako týždeň a to je už čo povedať.

„Trocha viac,“ doplním svoju výpoveď.

„No, rob si ako uznáš za vhodné, ale za mnou plakať nechoď, keď neuspeješ,“ vzdychne a konečne sa do jedla púšťa aj ona sama. Asi by bolo najlepšie teraz zmeniť tému rozhovoru na niečo, čo sa nebude týkať školy. V tomto sa jednoducho nikdy nezhodneme. Ona je zástancom toho, že by som sa mal jednoducho zamerať na svoje štúdium a nie na mimoškolské aktivity, ktoré naša škola poskytuje. Ona je tá, ktorá väčšinu svojho života zasvätila učebniciam. Ja taký ale, na jej smolu, nie som. Prinútiť ma učiť sa je jeden večný boj.

„Ako ti to ide v práci vlastne?“ spýtam sa jej napokon, pretože usúdim, že najlepšie bude, ak budeme rozhovor smerovať na ňu.

„Teraz je to celkom dobré, mojim pacientom sa darí pomerne fajn,“ naraz sa mi už nedíva do  očí, ale klopí pohľad do taniera s jedlom a ja vycítim, že nehovorí celkom pravdu. Som predsa jej brat, vyrastali sme spolu, takže už čosi viem o tom, kedy sa snaží niečo zatĺkať.

„Naozaj?!“ zatiahnem podozrievavo a pomaly dojedám svoju porciu zatiaľ čo ona sa v tej svojej len ledabolo prehrabúva.

„Nie, ale lepšie sa hovorí, že im je lepšie, než povedať, že ich stav je raz lepší a raz horší. Napríklad za poslednú noc som sa príliš dobre nevyspala, pretože našej pacientke bolo zle kvôli chemoterapii a tak sme takmer celú noc bojovali.“ Rozumiem tomu, že pracovať na tomto mieste so sebou prináša množstvo nepríjemností a nenaviazať sa na niekoho je pomerne zložité.

„Ako to nakoniec dopadlo?“ viem, že ona príliš o detailoch zo svojej práce nemôže hovoriť, pretože je zaviazaná mlčanlivosťou, ale keď sa my dvaja stretneme, dosť často sa o tom rozprávame.

„Podarilo sa nám jej stav stabilizovať, ale najhoršie je, že jej rodina za ňou pravidelne chodia a chceli by konečne počuť nejaké dobré správy, lenže ja im ich nemôžem dať so stopercentnou istotou. Jej manžel vyzerá naozaj akoby poriadne ani nežil a jej syn.. ja neviem, ťažko nesú jej stav.“ Je možné, že by práve hovorila o Nathanovi?

„Dnes tu boli tiež?“ spýtam sa.

„Áno, rozprávala som sa s nimi, kým ty si spal na stoličke v chodbe,“ pritaká, čím vlastne dostanem hneď niekoľko odpovedí. Nathan má mamu na onkologickom oddelení, neviem síce odkedy, ale možno je to príčina toho, prečo si od všetkých drží odstup. Neviem vlastne prečo sa nad týmto pozastavujem. Ako som už podotkol, je to jeho vec. Síce si myslím, že ak by sa o tom s niekým porozprával, pomohlo by mu to. Mojej sestre to rozhodne pomáha.

„Ten chlapec... ten blondiak..“ začnem, ale neviem, ako by som pokračoval a ani neviem, či je celkom vhodné, aby som o tom sestre hovoril. „..a vlastne nič..“ mávnem prudko rukou. Nebudem jej o tom hovoriť, aj tak to nič na veci nezmení.

„Conor, keď už raz niečo načneš, mohol by si to dokončiť? Vieš ako nemám rada, keď toto robíš, čo je s tým chalanom?“ priam ma prebodáva pohľadom a čaká, že dokončím myšlienku, ktorú som začal.

„Hm.. no vlastne, on je môj spolužiak,“ zamrmlem potichu.

„Conor, hovor zrozumiteľnejšie, nerozumiem ti ani slovo!“ zvýši už trocha podráždene hlas.

„Je to môj spolužiak,“ zopakujem svoje slová, „poznám ho! Chodí so mnou do jednej triedy, ale s nikým sa veľmi nerozpráva, takže ak by som tu dnes na neho náhodou nenarazil, asi by som nevedel, že má mamu v nemocnici.“

„To je... neuveriteľné,“ vyzerá byť ohúrená mojimi slovami. Dlaňou si zakryje ústa a priam na nej vidím, ako jej to v hlave šrotuje. Týchto jej stavov sa úprimne trocha bojím. „Vieš, ja som akurát hľadala niekoho vhodného, kto by sa s ním bol schopný pozhovárať,“ prehovorí po chvíli. Ja som vedel, že príde s niečím podobne bláznivým. A presne aj viem, kam tým smeruje.

„Nie, nie, nie.. zastav svoje myšlienky, on absolútne nestojí o kohokoľvek spoločnosť. Ak by som sa s ním naraz chcel len tak rozprávať, bolo by mu to podozrivé! Ja nechcem vyzerať, ako že ho špehujem alebo niečo také!“ mierne zvyšujem hlas na tých správnych miestach, aby som ju upozornil na to, že to myslím vážne. Nebudem skákať, zakaždým ako vymyslí nejaký bláznivý nápad.

„Ty,“ pri tomto slove na mňa ukáže ukazovákom a ja sa vystriem vo svojej plnej výške na stoličke. Je mi nepríjemné, že na mňa takto ukazuje. Aj napriek svojmu malému vzrastu teraz vyzerá nebezpečne. „Si jeho spolužiak a nikdy ťa nezaujímalo, prečo je taký aký je a drží si odstup?“

„Isteže, zaujímalo to nás všetkých ako kolektív, ale nikomu sa od istej doby nepodarilo prinútiť ho zapojiť sa do kolektívnych aktivít,“ zamrmlem už trocha pokojnejšie.

„Odkedy približne sa to deje?“ zaujíma sa.

„Asi tak posledného pol roka? Dali sme mu pokoj asi tak po mesiaci toho, ako sme sa snažili,“ odpoviem jej.

„Prečo ste to vzdali tak ľahko?“ nahnevane ma prepichne pohľadom.

„Pretože sme nevedeli, čo sa stalo a on nejavil a nejaví žiaden záujem o to, aby komukoľvek povedal o tom, čo sa v jeho živote deje. Pomohli by sme mu, ak by sa s nami o tom rozprával, určite by sme ho podporovali! Ale on je stále zahrabaný v notách a keď nie v tých, tak v učebniciach..“

„V notách?“ začuduje sa.

„Venuje sa hudbe,“ pokývam hlavou.

„Páni, to by som do neho nebola povedala, myslela som si, že sa skôr venuje basketbalu, je dosť vysoký,“ zavrtí hlavou a naraz sa sladko usmeje, „skamaráť sa s ním.“

„V žiadnom prípade!“ odmietnem.

„Conor,“ intenzita jej pohľadu sa vystupňuje,

„Nespravím to,“ snažím sa hľadieť niekam inam, ale stále ten jej pohľad na sebe cítim.

„Conor?“ položí to ako otázku.

„Už som povedal nie, keby to bolo nejaké dievča alebo ja neviem...“ stojím si za svojim.

„Ty to spravíš, poznám ťa,“ má pravdu. Vždy nakoniec spravím to, o čo ma požiada. Ani neviem, prečo je to tak. Jednoducho vždy nakoniec uznám, že má pravdu. Ale toto je iné. Nemôžem k nemu len tak prísť a povedať: „Ahoj, počuj, včera som ťa videl v nemocnici a od sestry som sa dopočul, že máš chorú mamu. Hrozne ma to mrzí a chcel by som ti nejako pomôcť.“ Však by to zabilo nielen jeho, ale aj mňa. Trápne mi je už len z tejto samotnej predstavy.

„Margo,“ vyslovím potichu jej meno.

„Spravíš to?“ vyhŕkne. Potichu povzdychnem a zavrčím. Nenávidím ju!

„Pokúsim sa trocha sa s ním zblížiť, ale nie som žiadny psychológ, nemyslím si, že mu moja prítomnosť hocijako pomôže,“ upustím nakoniec uzdy svojej tvrdohlavosti. Keď sa na sestru znova pozriem, všimnem si ako nadšene sa tvári.

„Výborne, musíš mi však hovoriť o tom, čo si zistil a ako sa správa,“ zažmurká na mňa,

„Nemôžem ti predsa hovoriť o jeho súkromí,“ namietnem.

„Ja som ti povedala v podstate o tom, že jeho mama je chorá a to by som nemala,“ nedá sa odradiť.

„Necítil by som sa v pohode, ak by som vedel, že ti neskôr musím povedať, čo som sa dozvedel,“ vyvrátim oči do nebies.

„Dobre, dobre, tak mi nemusíš hovoriť nič extra, len mi sľúb, že na neho dohliadneš. Mala som z neho pocit, akoby sa chystal niečo si spraviť. Viem, že ma do toho nič nie je, nie som jeho doktorka, ale jednoducho si nedokážem pomôcť.“

„Mohla si im odporučiť psychologičku,“ povzdychnem si.

„Odmietli, vraj sú s tým vyrovnaní, nemôžem ich k tomu nútiť,“ jej pery sa stiahnu do úzkej čiary.

„Ach tak,“ pokývam hlavou a postavím sa zo svojho miesta. „Tak ja teda pôjdem, myslím, že tebe pomaly bude končiť obedová prestávka a ja by som mal ísť ešte domov, aby som sa niečo naučil.“

„Dobre, drž sa,“ usmeje sa na mňa a zostáva ešte sedieť. Vezme si zo zeme tašku a podídem k nej, aby som ju objal na rozlúčku. Potom zamierim von.