Conor

 

Cítil som, že môj vzťah s Nathanom sa od nášho posledného stretnutia posunul akýmsi konským skokom vpred. V mojej hlave som síce celkom nerozumel tomu, čo sa to s týmto večne uzatvoreným chalanom stalo, ale rozhodne sa nesprával tak, ako predtým, keď som sa pokúšal byť v jeho prítomnosti. Kam sa podel jeho zdržanlivý postoj a v celku úsečné odpovede? Čo sa zmenilo pri poslednom stretnutí mimo zistenia pohlavia, ktoré ho skutočne priťahuje? Žeby práve tento malý fakt dokázal odstrániť zábrany a práve preto sa ku mne dokázal správať trochu viac otvorene? Nie, toto mi jednoducho stále nejde celkom do hlavy. Nemôže to byť celé len preto...

 

Za posledné dni som sa témou „Zmena Nathanovho správania“ zaoberal celkom často. Či už to bolo počas prednášky v škole, alebo na volejbalovom tréningu, kde som skrze to strácal sústredenie a robil omnoho viac chýb. Nedalo by sa povedať a bol by som pravdepodobne dosť naivný, ak by som si to bol myslel, že si zmenu v mojom správaní nikto nevšimol.

 

„Conor, môžeš na chvíľočku?“ ohlásil ma po poslednom tréningu vedúci tímu. Nemal som dôvod namietať voči jeho prosbe. Tušil som, čo ho zaujíma, no sám som nevedel prísť na to, ako by som to celé odôvodnil. Nemusel som sa nad ničím absolútne trápiť. Mohol som to jednoducho len tak hodiť za hlavu. Tak prečo mi to teda toľko vŕtalo v hlave? Prečo som nad Nathanom musel rozmýšľať dokonca aj pri svojej večernej sprche, ktorú som si doprial predošlý deň?

 

„Stalo sa niečo u teba doma?“ na túto otázku som len nemo pokýval hlavou v zápore. Nie, doma je všetko v poriadku. So sestrou sa vidím teraz síce pomenej a už mi trocha začína chýbať to naše podpichovanie sa, otec je neustále zatvorený vo svojej izbe a mamu... Mamu som už tiež celkom dlho nevidel, ale toto nie je dôvod toho, prečo som tak mimo.

 

„Tak teda v škole?“ opäť zopakujem záporné pokrútenie hlavou, čim si vyslúžim nadvihnuté obočie a spýtavý pohľad môjho spoluhráča. Viem, ako veľmi mu záleží na tom, aby sme boli čo najviac zohraní. Veľmi dobre to viem a doteraz som robil všetko pre to, aby to tak aj bolo a my sme podávali čo najlepšie výkony. Chceli sme tentoraz predsa vyhrať. Chceli sme do toho dať maximum. Nechceli sme odísť zo súťaže sklamaní tak, ako tomu bolo naposledy. Avšak dostať Nathana z hlavy bolo pre mňa momentálne dosť nemožné...

 

„Vysvetlíš mi teda, čo sa stalo? Zaľúbil si sa nebodaj?“ v pohľade mu zazriem miernu výčitku. Svoju poslednú poznámku myslel pravdepodobne ako žart, cítim to z tónu jeho hlasu, no zároveň tam stále počujem aj istý druh starosti. Som dôležitý hráč najmä preto, že tvorím hlavnú zostavu a spoliehajú sa na to, že budem v poriadku a budem schopný odohrať zápas pri plnom vedomí. Na tomto poslednom tréningu som však neukázal svoje plné vedomie ani len z polovice.

 

„Nie, nezaľúbil som sa... len... je to trocha komplikovanejšie na to, aby som to tak jednoducho vysvetlil... sľubujem, že to dám do poriadku,“ tak za tieto svoje slová by som mal hodiť mašľu ešte dnes večer. Sľubujem nemožné. Nemožné pre to, lebo neviem, či to dokážem tak jednoducho vyriešiť. Nepredpokladám, že áno a ešte k tomu som mu tým pádom práve pravdepodobne klamal.

 

„Dobre Conor... budem veriť tomu, že nás ako tým nesklameš a čoskoro sa dáš do poriadku,“ s týmito slovami sa prakticky rozlúčime a bez ďalších slov sa odoberieme do šatní, kde sa prezlečieme a rozídeme každý svojim smerom.

 

Tréning sme naposledy mali včera po škole. Snažíme sa plánovať si to tak, aby sme plnohodnotne mohli chodiť do školy a venovať sa prípravám na skúšky, ktoré nás čakajú prv, než odídeme na reprezentáciu. Mali by sme ich zvládnuť všetci v riadnych termínoch. V našich prípadoch nepripadajú v úvahu opraváky, pretože väčšinou padajú na termíny, kedy sme na zápasoch. A je teda riadne neželané, aby niekto počas zápasov nemal uzatvorené známky a zaoberal sa školou. Párkrát sa to už stalo, no tento raz sme sa spoločne dohodli na tom, že na tom zapracujeme a vyhneme sa tomu. Osobne sa mi teda zatiaľ nestalo, že by mi školy vliezla do zápasov, ale vždy sa niečo môže pokaziť. Mal by som sa pravdepodobne učiť.

 

Kráčam popri domoch našich susedov smerom k nášmu domu. Cestu vnímam len okrajovo, skôr sa nachádzam vo svojich vlastných myšlienkach. Dnes by som sa chcel začať pripravovať tak riadnejšie na skúšky. Nemôžem nič podceniť. S učivom som tento semester nemal žiaden problém, no to neznamená, že skúšku nemôžem pokaziť. A teda sa na to chcem pozrieť. Veľmi dobre viem, že hlavu na to mám, len sa mi nikdy nechcelo (a ani sa mi nechce) učiť na sto percent mojich študijných možností. Mojou prioritou bol vždy volejbal, ktorému som sa aj po škole chcel venovať profesionálne. Rodičia stále veria tomu, že sa umúdrim.

 

Pri vyťahovaní zväzku kľúčov z vrecka, keď už stojím pred dverami domu, ma vyruší zvonenie telefónu. Voľnou rukou vytiahnem telefón z vrecka nohavíc a pozriem sa na meno volajúceho, zatiaľ čo druhou rukou odomykám dvere domu a vchádzam. Zdvihnem hovor a ozvem sa: „Margo?“ Potom už len čakám na odozvu druhej strany.

 

„Počuj, našlo by sa u teba ešte trocha času na to, aby si skočil za svojou sestrou na jej pracovisko a chvíľu s ňou hodil reč?“ ozve sa v hlase. Znie dosť zvláštne, no nie smutne. Práve by som povedal, že dnes je dosť veselá. Ktovie prečo asi?

 

„Fuh.. toto je komplikovaná otázka, pretože ak nepôjdem budem mať výčitky svedomia, že som ťa nechal v štichu a pritom som ťa ešte dlho ani nevidel... A ak zase, na druhú stranu, pôjdem, budem si vyčítať, že som sa skrze to dnes vykašlal na učenie na skúšky...“ povzdychnem si do telefónu.

 

„Ty si sa dnes chcel vážne učiť? Vieš vôbec, čo je dnes za deň, braček?“

 

„Hmm,“ zhodou okolností som sa medzičasom ocitol v kuchyni, kde je nástenný kalendár. Nazriem do neho a pri dátume, ktorý je na ňom zvýraznený červeným posuvným okienkom sa zarazím. „To je dnes naozaj piatok?“

 

„Strácaš nejako pojem o čase, deje sa niečo?“

 

„Vieš čo? Tak ja sa teda zastavím, asi bude lepšie, keď sa o tom porozprávame. Očividne mi aj ty chceš niečo povedať a nie je to celkom tak, že by som ti aj ja nemal čo povedať, dobre?“ navrhnem.

 

„Budem ťa očakávať a veriť tomu, že ma bez problémov nájdeš,“ už len z jej odpovede vycítim, že sa na druhej strane usmieva od ucha k uchu a preto sa neubránim úsmevu ani ja. Rozlúčim sa s ňou teda a idem si svoje veci odniesť do izby.

 

***

 

Prv, než som vyrazil, som si musel doma dať dlhú sprchu, pretože som to po celom dni jednoducho potreboval a uznal som za vhodné, že by nebolo pre moju sestru práve najpríjemnejšie, keby ma musela čuchať.

 

Naposledy som za ňou šiel pešo, pretože som to mal dosť blízko, ale dnes, keď idem z domu to už tak blízko nie je a preto sa rozhodnem ísť autobusom. Neďaleko sestrinej nemocnice sa nachádza zastávke a chodí tam spoj aj priamo od nás, preto mi to teraz príde celkom vhod, že pešo nemusím ďaleko chodiť. Síce mi to ako športovcovi nerobí žiaden problém, no dnes nemám chuť na nejaké dlhé prechádzky.

 

Od šoféra si rýchlo vypýtam lístok na správnu zastávku a po tom, ako mi vydá z peňazí a ja si vezmem lístok z prístroja, ktorý mi ho vypľuje, si bežím pohľadať voľné miesto na sedenie. Na moje prekvapenie je autobus celkom plný, takže voľné dvoj-miesta už ani nie sú a už vôbec nie je voľné miesto pri okne, kde zvyknem sedávať. A tak sa zmierim s tým, že si k niekomu jednoducho sadnem a prečkám cestu na sedadle do uličky. „Smiem?“ oslovím jednu mladú slečnu, ktorá sa na mňa odváži pozrieť iba očkom a slabo pokýva hlavou. Po tom, ako sa usadím na voľnom mieste sa zamyslím nad tým, či vyzerám ako nejaká obluda, ktorá žerie ľudí. Dievčina sa totiž stiahne čo najviac to len ide k oknu a snaží sa nepozerať sa na mňa. Nechápavo zavrtím hlavou a povzdychnem si. Z vrecka nohavíc vytiahnem mobil a slúchadlá, ktoré som si tam prv vložil a rozhodnem sa, že cestu si spríjemním počúvaním hudby.

 

Keď sa po ceste rozhodne počúvať hudbu, občas sa mi stáva, že istú časť cesty aj prespím. Trocha v to dúfam aj tento raz, no moje želanie mi nie je nejako splnené. Ustráchaná dievčina ma preto nemusí budiť, keď sa chystá vystupovať skôr ako ja a potrebuje sa ma spýtať na uvoľnenie priestoru. Pustím ju teda do chodbičky a pozorujem, ako na nasledujúcej zastávke vystupuje. Z okna môžem vidieť, ako sa víta s akýmsi chlapcom. Vyzerá ako jej rovesník. V pohode by to mohol byť aj jej brat, no predpokladám, že pôjde skôr o priateľa. Cítim, ako sa mi na tvári črtá jemný úsmev. Nerozumiem celkom svojej potrebe pousmiať sa nad tým. Nikdy pred tým som sa neusmieval nad zamilovanými párikmi na ulici... Niečo sa mi pravdepodobne poplietlo v hlave.

 

Moja cesta našťastie od zastávky, kde vystupovala dievčina, netrvá nejako drasticky dlho, takže sa ani nenazdám a už vystupujem na zastávke pri nemocnici.

 

V hlave mi pomaly začína vŕtať, čo môže odo mňa moja sestra tak hrozne chcieť, že si o stretnutie so mnou musela dokonca aj zavolať. Čoskoro to pravdepodobne aj sám zistím.

 

Pred tým, než vojdem dnu do budovy, premkne ma zvláštny pocit. Akoby som sem ani dnes nemal radšej chodiť. Nedokážem však sám sebe poriadne odôvodniť tento svoj pocit a preto sa rozhodnem pokračovať ďalej po chodbách. Už som tu raz bol, takže pre mňa nie je problém nájsť oddelenie, kde sestra pracuje. Našťastie pre mňa, s pamäťou problémy nemám.

 

„Cony!“ ozve sa sestrin hlas za mojim chrbtom a ja som prinútený sa otočiť. S úsmevom sa zvítam s jej maličkosťou krátkym objatím, ku ktorému sa k nej musím trochu skloniť. Neprekáža mi to. „Som tak rada, že si sa rozhodol prísť. Myslím, že situácia sa trochu zmenila a dokonca mám pocit, že aj tvojmu spolužiakovi sa darí omnoho lepšie, myslíš si, že je to tvojou zásluhou?“ vychrlí na mňa okamžite informácie. Nečakal som, že to zo seba dostane takto rýchlo, ale jej vzrušený pohľad mi napovie, že už to v sebe pravdepodobne dusila pridlho a jednoducho to zo seba potrebovala dostať. Pousmejem sa nad tým. Vždy bola takáto. Hovoriť jej o plánovanom vianočnom prekvapení pre rodičov bolo ako nastaviť si časovanú bombu. Niekedy to vydržala a nikomu nič nepovedala a inokedy to v sebe nedokázala udržať a pri prvej príležitosti, ktorá sa jej naskytla to dotyčnému vytárala. Nemali sme ju za to radi a poisťovali sme sa vždy tým, že sme jej o tom radšej nedávali nejako presné informácie, aby sa to neopakovalo.

 

„Myslel som, že by sme sa mohli porozprávať v bufete, tak ako sme to spravili naposledy, nemyslel som si, že so mnou chceš jednať ako s návštevou, ktorá sa prišla informovať na stav svojho blízkeho,“ vytknem jej nepriamo, ale myslím, že aj ona sama dosť dobre vie, že to nemyslím vážne a iba ju podpichujem.

 

„Ja viem.. ja viem, prepáč, ale nejako toho na mňa bolo veľa, potrebovala som to už konečne niekomu povedať. V hlave som mala toľko myšlienok, že už ma to jednoducho tak nejako tlačilo,“ zasmeje sa a ja sa nad jej reakciou musím tiež potichu zasmiať. „Tak teda poď...“ vyzve ma.

 

Už sa aj chystáme smer do bufetu, keď vtom začujem povedomý hlas, ktorý volá moje meno. „Conor?“ znie naozaj prekvapene a popravde sa mu ani veľmi nečudujem. V tej chvíli si konečne viem odôvodniť zlý pocit, ktorý som mal pri vchádzaní do nemocnice. So zlým tušením sa otočím smerom, odkiaľ hlas prichádza a očakávam najhoršie. „Čo tu robíš?“ znie jeho ďalšia otázka a v mojej hlave sa v tej chvíli roztočia snáď všetky kolečká naplno v snahe prísť na to, čo by bolo najsprávnejšie mu odpovedať. Je vôbec vhodné v takejto chvíli mu klamať? Veď ide o veci, na ktoré časom aj tak bude musieť prísť. A o čo viac mu budem klamať, o to horšie to potom bude vysvetľovať.

 

Zhlboka sa nadýchnem rozhodnutý v tom, čo mu poviem. Možno mu to teraz trochu ublíži, ale verím tomu, že stále to nie je také zlé, že by to nemohol pochopiť. Verím tomu, že by mohol.

 

 

Nathan

 

 

Kdesi hlboko v mojom vnútri čosi hlasno protestovalo, keď som privolil na Conorov návrh toho, aby sme sa presunuli na miesto, kde budeme mať viac súkromia. Dokonca sa to pokúsilo primäť ma k tomu, aby som zostal stáť na mieste aj napriek tomu, že Conor úplne v pohode vykročil vpred.

 

Či bol v pohode teda nedokážem celkom isto potvrdiť, pretože si ani nevšimol, že ho nenasledujem a než som sa ja stihol spamätať a prinútil som neposlušné nohy k pohybu, takmer sa mi strácal z dohľadu.

 

Nevnímal som viac nikoho, kto sa nachádzal v okolí. Nechal som všetkých tak a bez slova som nasledoval spolužiaka. V hlave sa mi vynáralo mnoho predstáv o tom, čo sa za pár minút odohrá a čo ja sa vlastne dozviem.

 

Neviem, kde sa to vo mne vzalo, keďže nie som práve ten typ človeka, ktorý by nejako veril na romantiku a klišé scény zo zamilovaných filmov, ale chvíľu sa mi moja hlava snažila vsugerovať, že si za mnou Conor našiel takto cestu pretože si uvedomil, ako veľmi ma miluje a nedokáže bezo mňa žiť a jednoducho to už nemôže viac v sebe držať.

 

Keď si uvedomím, aká myšlienka sa mi to práve prehnala hlavou, musím nad sebou nechápavo zakrútiť hlavou. Som z tejto situácie očividne tak nervózny, že už ani neviem racionálne myslieť. Myslím si, že skutočne kvôli niečomu takému by nebol tu v nemocnici. Vyzerá to omnoho vážnejšie.

 

Keď konečne dorazíme do skoro prázdneho bufetu, konečne sa na mňa otočí. Naše pohľady sa stretnú a ja sa v tom jeho snažím nájsť niečo, čo by mi napovedalo, čo tu vlastne hľadá. Stále však tápem v neznámom. Trocha ma to desí. Aj to jeho dlhé mlčanie, hoci viem, že sa ma niečo chce spýtať.

 

„Dáš si niečo?“ vyjde z neho nakoniec.

 

„Hoci neviem, ako dlho tu budeme, no najskôr by to bolo fajn,“ pokývam hlavou a vzápätí sa zamyslím.

 

„A čo to teda bude?“ vnímam jeho ďalšiu otázku.

 

„Ovocný čaj,“ vyslovím prvé, na čo mi padne pohľad na vyvesenom nápojovom menu. Conor iba pokýva hlavou, otočí sa mi znova chrbtom a zamieri k okienku bufetu, aby objednal. Rozhodnem sa, že nám zatiaľ nájdem nejaké miesto. Rozhliadnem sa po voľných stoloch. Teda, niežeby ich bolo nejako málo, rozhodne mám z čoho vyberať, ale samému by mi bolo nepríjemné, keby si napríklad sadneme priamo doprostred, kde by mal na nás každý výhľad. Preto sa rozhodnem sadnúť si do rohu miestnosti, kde mám aspoň aký-taký pocit súkromia.

 

Za pár minút ma zo zamyslenia preberie fakt, že mi niekto pod nos položil šálku s čajom a jeho vôňa mi udrela do nosa. Vonia to takmer rovnako ako niektoré cukríky, ktoré mi mama kupovala, keď som bol ešte malý. Ah, to boli časy.. Znova sa na chvíľu zasnívam.

 

„Nathan...“ prebudí ma známy hlas môjho spolužiaka zo zamyslenia.

 

„Prepáč,“ ospravedlním sa mu za svoju duševnú neprítomnosť. Občas mávam také chvíle kedy nevnímam svoje okolie, no všeličo ostatné mimo toho áno, ale to je väčšinou len v mojej hlave.

 

„Nemusíš sa mi ospravedlňovať, ja len...“ zdá sa mi, že by rád prešiel k veci, no netuší, ako by mal začať. A vzhľadom na to, že sám neviem, na čo sa chystá, nedokážem mu nijako pomôcť. Rád by som povedal, že mi môže povedať hocičo a nenahnevám sa, ale z vlastnej skúsenosti viem, že by to vyznelo ako klamstvo. Keby mne niekto niečo takéto povedal, neveril by som mu ani za mak a nijako by mi to neuľahčilo situáciu. Preto na neho radšej len v tichosti hľadím a v hlave spracovávam celú túto situáciu. „...viem, že je to pre teba najskôr veľmi citlivá téma. Však si o tom ani doteraz nikomu nepovedal, ale... ja viem o tom, že tvoja mama je chorá.“

 

„Kto ti to povedal?“ O tom, že mama je chorá vie len pár ľudí a tým som to povedal len ja sám. A bolo to preto, lebo som im veril. Nie je to tak, že by som Conorovi neveril, v poslednej dobe sa toho medzi nami celkom dosť zmenilo a priznávam, že sám som si na jeho prítomnosť tak nejako zvykol a pomaly by sa dalo povedať, že som mu začínal už aj veriť, ale fakt, že vie o mojej mame ma trochu vykoľajuje.

 

„To je to, o čom by som ti rád povedal od začiatku,“ sklopí pohľad do svojho pohára a ja netuším, ako si jeho slová mám vysvetliť.

 

„Akého začiatku? Tuším sa strácam...“ sledujem, ako rukami objíme hrnček, z ktorého sa ešte parí. Zhlboka sa nadýchne a pomaly vydychuje. Očividne sa sám potrebuje pripraviť na to, na čo sa chystá.

 

„Všetko sa to začalo jedného dňa, keď som sa chystal za svojou sestrou do práce. Pred pár rokmi ukončila štúdium medicíny a zamestnala sa práve v tejto nemocnici. Pracuje tu ako doktorka na onkologickom oddelení. V ten deň som ťa tu videl pravdepodobne aj s tvojim otcom. Rozprávali ste sa s mojou sestrou a vyzeralo to dosť vážne, musím povedať. Neodpočúval som, ani nič podobné, aby si si nemyslel. Nebol to môj úmysel a nechcel som vás ani vyrušovať. Preto som čakal na lavičke obďaleč. Neskôr, keď som bol so sestrou som sa trochu preriekol v tom, že si môj spolužiak a poznám ťa. Vyjadrila mi svoje obavy o tvoj psychický stav, vraj to zle znášaš a podobne, ale ja si v podstate sám neviem predstaviť, čo by som ja robil na tvojom  mieste. Je dosť možné, že by som bol na tom rovnako ako ty... Lenže moja sestra si nedala povedať, hovorila, že ťa musím spoznať, že na teba musím dať pozor. Mám svoju sestru veľmi rád, ale niekedy má hlúpe nápady... lenže niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že by som mal, že by som za tebou mal ísť a trochu ti pomôcť. Nebola to ľútosť ani nič podobné.. neviem ti to ani nejako presne popísať, čo to bolo, ale jednoducho ma to prinútilo k tomu, aby som súhlasil s tým, že sa s tebou skamarátim... Lenže teraz sa cítim ako najväčší podvodník na svete...“

 

Vstrebávam do seba každučké jedno slovko, ktoré vyjde z jeho úst a snažím sa pochopiť situáciu. V podstate tomu rozumiem, dalo by sa povedať.

 

„Hovoril si svojej sestre o všetkom, čo sa medzi nami dialo?“ spýtam sa, pričom mi hlas trocha preskočí. Nie som nahnevaný alebo tak, len mám trochu obavy z toho, čo všetko o mne mamina doktorka od Conora vie. V podstate by mohla vedieť aj o tom, že som gay, čo nie je akurát informácia, ktorú by som túžil vešať na nos každému.

 

„Neviem, či mi budeš veriť po tom, čo som ti povedal a ako to vyzerá, no odvtedy, čo sme sa viac zblížili som sa s ňou ani nerozprával. Ona je stále v práci a ja mám tiež momentálne svoje povinnosti. Raz sme sa stretli doma a ona mi iba rozprávala o tom, ako je to ťažké v práci... vieš, pre ňu je to náročné sledovať tie ťažké prípady niektorých pacientov a vidieť ich umierať a potom čeliť rodine, ktorá chce vedieť, ako to celé vlastne vyzerá. Rada by im oznamovala dobré správy, no nie vždy je to možné.   V ten deň sa ma iba pýtala, ako sa máš, to je všetko.“

 

„Rozumiem obavám tvojej sestry, ale to nemení nič na fakte, že sa chcela starať do súkromia niekoho druhého. Začínal som ti veriť a ktovie koľko vecí o mne by skrze to mohla zistiť, keby na teba bola pritlačila.“

 

„Nebol by som jej povedal nič viac, než len tvoj psychický stav, ktorý si, myslím, v poslednej dobe, bol na veľmi dobrej ceste.“

 

„Nie som si istý tým, či môžem veriť človeku, ktorý sa nechal presvedčiť na niečo takéto,“ vyslovím svoje skutočné pocity. Áno, záleží mi na Conorovi a mám ho rád, ale momentálne si skutočne nie som istý ani sám sebou. Odpijem si z čaju, ktorý je už tak akurát na pitie a čakám, či mi ešte niečo nechce povedať na svoju obhajobu.

 

„Ja... asi by som ti mal teraz dať chvíľu pokoj,“ v očiach mu zahliadnem smútok. Som si istý, že to myslí úprimne, no nedokážem zo seba dostať nič, čo by mu pomohlo. Aj ja sa cítim ublížene. Nedokážem sám seba presvedčiť o tom, že mi povedal pravdu. Nie som si istý, či mu môžem veriť alebo nie. Jednoducho neviem.

 

„Chcel som ti o tom povedať, pretože nerád ľuďom klamem a uvedomil som si, že na našom spoločnom vzťahu mi záleží viac, než by som bol schopný si pripustiť. Dúfam, že som v tom nebol sám...“ pomaly vstáva zo stoličky a hoci ešte nevypil nič zo svojej šálky, chystá sa na odchod. „Hádam sa ešte uvidíme.“

 

S týmito slovami ma necháva samého so svojimi myšlienkami.