Nathan

 

„Nate, mohol by si mi splniť aspoň jedno želanie?“ spýtavý pohľad mojej matky ma prebodne a ak som mal pocit, že sa mi podarilo ho aspoň trocha pozliepať, v tejto chvíli sa moje srdce znova rozbilo na malé kúsky. S trhnutím zdvihnem pohľad od zeme, kam som sa neúspešne snažil hľadieť a pozriem sa na osobu ležiacu na posteli. Tvár má značne prepadnutú a farba jej pleti tiež práve nezodpovedá ideálu dokonalosti. Skôr vyzerá ako upír, ktorý práve opustil truhlu, v ktorej odpočíval dlhšie, než zvyčajne. Keď si uvedomím, ako rozmýšľam o osobe, ktorá je mojou matkou, prudko zavrtím hlavou takže to vyzerá akoby som odmietal splniť matkinu prosbu.

„Nathan,“ ozve sa otec stojaci po mojom boku a ja na neho presuniem svoje oči, „urob to pre svoju matku.“ Je už očividne neskoro na to, aby som vymýšľal nejakú výhovorku a okrem toho som v tom nikdy nebol bohvieako dobrý, takže jednoducho rezignujem.

„Isteže,“ tentoraz spravím správne gesto hlavou – prikývnem, „čo si želáš mami, aby som spravil?“ Snažím sa hľadieť na mamu, ale mňa to tak strašne bolí. Bolí ma celé moje bytie. Nie je to fyzická bolesť. Je to bolesť, ktorá človeka zožiera priamo zvnútra a nedá mu spať dokonca ani v noci, kedy sa každý normálny človek dokáže od svojich problémov aspoň trocha odpútať.

„Chcela by som ťa vidieť usmievať sa ako kedysi,“ požiada ma moja mama a ja stuhnem. To ako vážne? Ako kedysi? Keď bolo všetko celkom inak a ona s nami bývala pod jednou strechou a bola zdravá? Nemyslím si, že to dokážem.. nie teraz a nie tu.. prosím, prosím ťa mami, želaj si niečo iné. Napriek tomu, že si to tak veľmi želám, nedokážem to vysloviť a len nemo hľadím na svoju mamu. „nemusí to byť priamo teraz, ale uisti sa, že v budúcnosti mi moje želanie určite splníš, dobre?“

„D.. dobre,“ odpoviem priškrtene. Ja neviem, či sa ešte niekedy chcem usmievať. Ja už vlastne asi ani poriadne neviem, čo je to úsmev, keď sa nad tým tak zamyslím. Keď si predstavím svoju minulosť a súčasnosť, nachádzam medzi nimi obrovskú priepasť, z ktorej akosi neexistuje cesta nahor. „Ehm..“ odkašlem si, „ak sa nenahneváš, otec, a ty mami tiež, ja už asi pôjdem domov, potrebujem ešte dosť cvičiť, za pár týždňov sú predkolá miestnej súťaže.. takže..“ neviem, ako pokračovať. Jednoducho podlo používam svoj takzvaný koníček ako výhovorku a dúfam, že ma pochopia.

„Isteže, bež, predsa viem, koľko pre teba piano znamená,“ privolí mama prv, než otec stihne čokoľvek namietať.

„Ďakujem, tak ahoj mami, zase niekedy prídem,“ podarí sa mi vysloviť napodiv súvislo. Chvíľu váham, kým k nej podídem, aby som ju objal na rozlúčku, ale nakoniec to spravím. Stále je to mama. Aj keď tu leží a vyzerá tak bezmocne.

„Budem tvoje vystúpenie sledovať v televízii,“ zašepká mi do ucha, keď som celkom pri nej.

„Budem sa snažiť nesklamať,“ odpoviem a odtiahnem sa od nej, „tak sa majte.“ Po tom, ako sa s nimi rozlúčim vyjdem von z izby a po tichej chodbe sa vyberám správnym smerom priamo von z nemocnice.

 

Keď vyjdem von z priestorov nemocnice, zostávam stáť pod prístreškom a hľadím na lejak, ktorý som prv sledoval z okna domu a neskôr okna auta. Potichu si vydýchnem. Nemám dáždnik, ale nemienim sa tým akokoľvek zaťažovať. Avšak v sekunde, ako sa rozhodnem vykročiť, začujem za sebou vzdialené volanie. Zdá sa mi, že počujem svoje meno. Ale to je predsa nemožné, aby tu niekto volal na mňa. Kto by to aj robil? Zavrtím hlavou a vojdem pod prírodnú sprchu a nechám ju, aby mi v pár minútach celkom zmáčala oblečenie. Vlasy sa mi lepia na čelo a krk. Začína mi byť aj celkom zima, ale čert to ber. Je to len pár ulíc a doma sa aj tak prezlečiem.

„Nathan!“ ozve sa celkom za mnou a ja si uvedomím, že na mňa už neprší. Vnímam hlasné dýchanie a pomaly sa otočím. Nado mnou sa týči v celej svojej kráse športovec našej triedy a vydýchava sa. Cez rameno má prehodenú tašku a hnedé dlhšie vlasy má vzadu zopnuté gumičkou. Nikdy som celkom nechápal, prečo si ich neostrihá, avšak je to jeho vec. Jeho gaštanové oči hľadia priamo do tých mojich a ja si uvedomím, že moje srdce splašene búši z toho, ako som sa zľakol. Čo tu vlastne robí on? „Zbláznil si sa, chceš ochorieť?“ prehovorí znova, keď sa mu podarí trocha sa vydýchať.

No koniec-koncov, čo ma po tom, čo tu robí? Pravdepodobne mal tadeto len cestu z tréningu alebo z rande, na ktorom bol. Medzi dievčatami je dosť populárny, takže tej druhej možnosti by som sa asi ani tak nečudoval, ale vzhľadom na to, koľko je hodín je ešte veľmi skoro, aby šiel domov z rande, čiže to bude predsa len ten tréning.

„Mohol by som sa pýtať rovnako,“ zamrmlem potichu.

„Čo to hovoríš?“ zjavne ma nepočul.

„Nič podstatné,“ odpoviem mu znova potichu.

„Pane bože, prestaň si čosi potichu hovoriť,“ nakloní sa celkom ku mne, až na svojim vlhkom krku ucítim jeho teplý dych. Cítim, ako mi z toho naskakuje husia koža. Strasiem sa.

„Asi máš pravdu, chcem ochorieť,“ poviem a tentoraz viem, že ma počuje, aj keď som nezmenil frekvenciu hlasitosti. Naraz schytí moju ruku a prinúti ma zovrieť rukoväť dáždnika.

„Nechaj si ho a dostaň sa rýchlo domov,“ povie a ja sledujem, ako si na hlavu dáva kapucňu. Prečo? Znie mi v hlave otázka.

„To nemôžem, je to tvoj dáždnik,“ odmietnem, no on už stojí na daždi.

„To je možno pravda, lenže ja na rozdiel od teba mám nepremokavú bundu, takže tak či onak nezmoknem,“ prekvapivo sa usmeje, „zajtra mi ho v škole vrátiš.“ Prv, než sa zmôžem na akúkoľvek ďalšiu námietku, on už je na odchode a mne sa nechce za ním kričať, aby si ho vzal. Pohodlnejšie pre mňa bude, ak si ho teda nechám.

Pripomeniem si, kam som to vlastne chcel ísť a znova vykročím.

 

Conor

 

Na čo som sa to len dal? Nie som nikoho opatrovateľka, aby som sa staral o to, či sa niekto cíti byť v pohode alebo či si náhodou nezabudol dáždnik. Prečo by som sa mal o neho starať? Veľmi dobre viem, že toto je jedna z tých situácii, kedy sa mu môžem aspoň trocha votrieť do života, ale tie jeho oči. Tá jasná jantárová farba. A ten smútok.

 

Ani som si v tom všetkom zamyslení neuvedomil, ako som sa dostal na autobusovú zastávku. Len som na nej naraz stál. V hlave som si stále musel premietať výraz v jeho tvári, ako som nad ním stál s dáždnikom v ruke. Vyzeral ako opustene šteňa. Chýbali mu len uši a chvostík.

 

Zo zamyslenia ma preberie až príchod akéhosi autobusu. Pozriem sa na cieľovú zastávku, ktorú ma vypísanú spredu a následne sa zaradím do radu ľudí čakajúcich na nástup. Po zakúpení lístka si uvedomím, že si vlastne nemám ani kam sadnúť. Postavím sa teda tak, aby som čo najmenej zavadzal ďalším nastupujúcim. Nemám to domov veľmi ďaleko, ale aj tak mi nerobí radosť, že musím stáť. Som značne vyčerpaný a tak trocha som dúfal, že by som si aspoň v autobuse trocha odpočinul.

 

 

Dvere sa za mnou s tichým zaklapnutím zatvoria a ja sa začnem pomalými pohybmi vyzúvať.

„Conor!“ začujem mamin hlas a keď sa pozriem, vidím ju stáť predo mnou. Aké prekvapenie, že som si ju nevšimol. Vždy chodí tak potichu.

„Mami,“ oslovím ju a zľahka sa na ňu usmejem.

„Tvoje veci sú celé mokré, kde si nechal dáždnik?“ obviňujúco sa na mňa zahľadí. „Že ty si ho zase niekde zabudol? Čo som ti hovorila o tom, aby si si dával pozor na svoje veci? Ach, raz si niekde tuším zabudneš aj hlavu...“ Využijem príležitosti toho, že sa chce nadýchnuť, aby mohla pokračovať vo svojom prednese, aby som ju prerušil.

„Požičal som ho niekomu, kto ho potreboval viac než ja,“ vychrlím zo seba. Mama sa na chvíľu zarazí, kým jej dôjde význam slov, ktoré som práve povedal a ja to využijem znova vo svoj prospech. Vezmem svoje veci a presúvam sa do svojej izby.

„Komu si požičal svoj dáždnik? Nejakému dievčaťu? Ty máš novú priateľku? Že si mi o ničom nepovedal.. ale ty nikdy o ničom, čo sa teba týka s nikým nehovoríš,“ bolo by priveľa žiadať od mojej mami, aby si za každým mojim činom nezačala domýšľať nezmyselné príbehy. Má svoju vlastnú fantáziu a vyzerá to tak, že sa nemieni meniť. Ale aj tak ju mám rád.. len mi občas ide poriadne na nervy.

„Ešte som sa ani poriadne nespamätal z rozchodu s Annou a ty by si chcela, aby som si hneď našiel niekoho nového,“ zavrtím nechápavo hlavou, „požičal som ho spolužiakovi, ktorý sa zjavne chystal chytiť poriadnu chrípku. Zajtra mi ho v škole určite vráti.“

„Ach, tak..“ znova nevie, ako by mala zareagovať a ja sa teda presuniem do izby a dvere za sebou zatvorím skôr, než ma stihne znova začať akokoľvek obťažovať svojimi ideami.

Hlasno vydýchnem a zhodím svoju mokrú tašku, ktorú používam na veci na tréning, na zem k posteli. Však ona uschne. Bundu, ktorú mám ešte stále na sebe, si vyzlečiem a prehodím cez radiátor, aby trocha preschla a pozriem sa na papiere a učebnice naukladané na mojom pracovnom stole pri počítači. No, mal by som asi začať s niečím jednoduchším. Podídem k počítaču, aby som ho zapol. Kým štartuje, zhadzujem zo seba oblečenie a prezliekam sa z riflí do voľných teplákov a kedysi čierneho trička, z ktorého sa postupným praním stalo skôr mierne šedé tričko. Špinavé oblečenie odnesiem do koša s vecami na pranie a zmiznem v izbe skôr, než si mama uvedomí, že som vyšiel von.

Usadím sa za počítač a otvorím si priečinok s poznámkami z prednášok, ktoré sa mi podarilo vymámiť od svojich  spolužiakov. Nechce sa mi teda príliš sa učiť, ale musím sa dnes ešte aspoň takú hodinku tomu venovať, inak to budem odkladať donekonečna, ako sa poznám.

 

S učením končím, keď mi už oči idú celkom krížom a nedokážem vnímať význam jednotlivých slov nieto, aby som si ich spájal do nejakých viet alebo tak. Spravím si v dokumente záložku, aby som vedel, kde mám pokračovať a vypnem počítač. Zbehnem si umyť zuby a napiť sa. Vzápätí sa znova zatváram v izbe, kde zhasínam svetlo a ukladám sa do postele. Ach, to je taká úľava po celom tom dni ležať v teple postele.

Nastavím si budík na raňajšiu prednášku, ktorá ma čaká a pomaly upadám do spánku.

 

***

 

Nathan

 

Prebúdzam sa celý dolámaný. Celé telo ma bolí a len postupne si uvedomujem, kde sa nachádzam. Hlavou opretý o piano. Už zase sa mi stalo, že som zaspal pri tom, ako som cvičil. Už toľkokrát sa mi to vypomstilo a aj napriek tomu to prevádzkujem. Cvičiť do celkového vyčerpania.

„Myslel som si, že o tomto sme si niečo už povedali,“ vytrhne ma otec z myšlienok o tom, ako ma všetko neuveriteľne bolí a že takto nemôžem ďalej existovať.

„Mhm,“ zamrmlem a otočím sa na neho.

„Keby si sa videl a ten neporiadok, ach Nate, kedy s tým plánuješ prestať?“ obviňuje ma. Ja viem, je to moja vina, mal by som si na to dávať pozor, ale mne sa nechce. Nadýchnem sa, že mu odpoviem, ale niečo pokúša môj nos a tak si miesto odpovede kýchnem a navyše začínam pociťovať nesprávnosť svojho včerajšieho rozhodnutia. Nebolo dobré, že som zmokol. „Keď sa vrátiš domov, upraceš si to tu a budeš si tu držať poriadok, dobre?“ zahľadí sa na mňa otec nekompromisne.

„Dobre,“ prikývnem a postavím sa zo svojho miesta.

„Bež sa dať do poriadku, raňajky máš zabalené na cestu so sebou v kuchyni, budem ťa čakať v aute,“ oznámi mi a zmizne tak rýchlo, ako sa aj objavil. Povzdychnem si a zhlboka sa nadýchnem. Znova sa mi kýchne. Dnes sa asi budem musieť obliecť teplejšie.

Prikročím ku  skrini a vytiahnem z nej nejaké to tričko s mikinou a nohavice. Rýchlo to na seba oblečiem a pohľadom dlho skenujem izbu, než objavím svoju školskú tašku medzi všetkými tými papiermi. Upratovať ich však budem až keď sa vrátim zo školy, takže to teraz nejako neriešim. Vezmem tašku a prehodím si ju cez rameno. Pohľadom zavarím o dáždnik opretý v rohu. Ach, takmer by som zabudol, načiahnem sa po ňom a vyjdem z izby. Batoh s dáždnikom si zložím v kuchyni na stoličku, pribalím si raňajky a ešte si idem v rýchlosti umyť zuby a tvár do kúpeľne.

Môj vzhľad v zrkadle ma nijako neprekvapuje. Vlasy mi vždy stáli všelijako a otlačené klávesy piana na čele už pomaly miznú, takže sa nemusím báť toho, že by si to niekto v škole mohol všimnúť. Spokojne si umyjem zuby a tvár si opláchnem studenou vodou, aby som sa ešte trocha prebral a idem sa rýchlo obuť. Hodím na seba ešte jesennú bundu a opätovne beriem batoh s dáždnikom.

 

Po ceste s otcom nijako extra nekomunikujem. On je zjavne vo svojich a ja sa nechávam unášať tými svojimi. Pritom dosť dlho bojujem so zimou, ktorá ma zmáha. Niečo s tým budem musieť spraviť. Teraz akurát nepotrebujem byť chorý.

 

„Tak sa drž v škole a nezabudni na to, čo si mi ráno sľúbil,“ lúči sa so mnou otec, keď zastaví pri chodníku pred našou školou a ja vystupujem.

„Neboj sa, poupratujem to,“ zamrmlem a zabuchnem dvere na aute. Otočím sa na chodníku čelom k budove našej školy a zamierim si to priamo k nej. Dáždnikom preveseným cez ruku pokyvujem vo vzduchu a kráčam po chodbe k hale, v ktorej máme mať prednášku.

Po tom, ako vstúpim dnu si dôkladne prehliadam miestnosť a usúdim, že najlepšie bude, ak sa usadím v predných laviciach, ktoré sú takmer prázdne. Zvyšok študentov uprednostňuje sedieť vzadu, ale podľa mňa to nie je akurát veľká výhra. Keď prejdem okolo skupinky našej triedy, ozve sa smiech. Ignorujem ich, nech už sa smejú na čomkoľvek. Usadím sa na miesto, ktoré som si vybral ako najvhodnejšie a na voľnú stoličku vedľa mňa uložím batoh. Na lavicu si pripravím zošit, do ktorého si zvyknem zapisovať poznámky. Mohol by som používať aj notebook, ale pri učení aj tak uprednostňujem učenie z vlastných poznámok, takže mi je to takto oveľa pohodlnejšie a počítač používam len na tých hodinách, na ktorých vyslovene nestíham písať. Ekonómia, ktorú mám pred sebou teraz k takýmto predmetom nepatrí. Keď mám veci už prichystané, otočím sa smerom, ktorým viem, že sú usadení moji spolužiaci a prehliadam si ich. Chvíľu mi trvá, než nájdem toho správneho. Zdvihnem sa a schmatnem dáždnik.

 

Už z diaľky počujem ich hlasný rozhovor.

„Počuj, Conor, tá tvoja sestra je ešte stále voľná?“

„Od mojej sestry daj ruky preč, Tobias..“ zdvihne sa zo svojho miesta môj včerajší záchranca a varovne priloží päsť k nosu toho chudáka, ktorý sa vôbec odvážil pýtať. Stojím už celkom pri nich, ale oni si ma ešte stále ani len nevšimli.

„Len som sa pýtal, však vieš.. keby niekoho hľadala..“ uškrnie sa menší hnedovlasý chalan a v očiach sa mu zalesknú veselé iskričky aj napriek tomu, že Conorova päsť je nebezpečne blízko jeho tváre a on sa už už načahuje, aby ho udrel. Natiahnem sa a chytím ho za predlaktie skôr, než príde k akémukoľvek kontaktu. Zjavne ho to vyvedie z miery, prudko sebou trhne a naštvane sa zaženie rukou. Ustúpim o krok vzad, takže sa minie, ale keby som bol zostal stáť na mieste, bol by som to schytal. Zbláznil sa nebodaj? Správa sa ako malý chlapec.

„Schlaď si hlavu,“ udriem ho po hlave rukoväťou dáždnika a následne mu ho strčím do ruky. Keď už mám vybavenú túto časť, otáčam sa na odchod. Avšak musím sa na pár sekúnd zastaviť, keď ma znova strasie a kýchne sa mi. Do pekla, začína to byť poriadne otravné.

 

Conor

 

Naozaj ma práve udrel. Ale čo ma upúta omnoho viac je jeho triaška, ktorú následne predvedie.

„Hej, si v poriadku?“ oslovím ho, aj keď je zjavné, že nemal v pláne nadväzovať dlhší rozhovor. Nepočujem jeho odpoveď a tak vstanem zo svojho miesta a podídem celkom k nemu, aby som sa uistil, že je všetko v poriadku.

„Nemusíš sa tváriť, že ťa to zaujíma,“ rukou ma odstrčí na stranu a mieri po schodoch haly dole k miestu, kde sa usadil. Prečo si vždy vyberá také miesto na sedenie? Nepoznám vo svojom okolí nikoho, kto by si vybral tak hlúpe miesto na sedenie, ako to vpredu. Však na zadných miestach je vždy tá najväčšia zábava. Ale on sa zjavne nechce baviť.

Premôžem nutkanie vrátiť sa k mláteniu Tobiasa, ktorý ma dnes už od rána neuveriteľne štve svojimi poznámkami. Neustále naráža na to, ako už dlho nevidel moju sestru. Videl ju len raz v živote a zostal priam očarený, ako nám to všetkým s radosťou pripomína. Lezie mi s tým na nervy. Nechcem, aby hajzel ako on chodil s mojou sestrou.

Vezmem si zo stolu peňaženku a zamierim von z učebne. Na chodbe poľahky nájdem automat na teplé nápoje a hodím do neho peniaze. Vyberiem prvý čaj, ktorý je v ponuke a stlačím tlačidlo. Stroj mi s hlasným cvengotom vydá peniaze a kým čapuje pitie do poháru, ja si ich schovám do peňaženky.

„Ahoj Conor,“ ozve sa pri mne známy hlas, ktorý akurát v tejto chvíli nepotrebujem počuť. Anna. Otočím sa na ňu so sladkým a absolútne vyrovnaným úsmevom na tvári.

„Ahoj Anna, ako sa ti darí?“ vyťahujem pohár, z ktorého sa parí z automatu a otáčam sa na moju spoločnosť.

„Ale ujde to, včera som bola vonku s Frederikom, však vieš, ten malý blondiak o rok starší,“ rozpráva mi a ja sa tvárim, že jej načisto rozumiem.

„Tak to ti gratulujem,“ vykročím do učebne.

„Vieš, on vyzerá byť v pohode chlapík, takže to s ním možno skúsim. Snáď to vyjde lepšie ako pri tebe..“ štuchne ma do rebier a ja sa takmer oblejem čajom. Mohla si to odpustiť. Tie jej hlúpe narážky na moje zlyhanie. Tak som sa na to jednoducho necítil. Nemyslím si, že by to bol nejaký dôvod na to, aby sa so mnou rozchádzala. Trvala však na tom, aby sme zostali v kontakte a teraz z nej mám skôr pocit, že sa ma snaží citovo vydierať, keď mi vešia na nos každé svoje rande, ktoré naplánuje.

„Snáď áno,“ pokývam hlavou a podržím jej dvere, aby mohla vojsť do haly a vojdem hneď za ňou. Našťastie keď sme už v triede, má záujem vešať novinky svojim kamarátkam, takže znova osamiem a môžem spokojne zísť dole.

Položím pred Nathana čaj a sledujem, ako sa jeho blonďavá hlavička pomaly zdvíha, aby na mňa uprel tie svoje oči.

„Očividne ti je zima,“ vysvetlím mu svoje konanie a uškrniem sa na neho.

„Čaj?“ nadvihne spýtavo obočie a ja mám chvíľu pocit, že sa ma snaží provokovať. Podobný pocit som mal aj včera, keď mi odmietol zopakovať to, čo hovoril. Je skutočne zaujímavá povaha. Predtým, keď s nami ešte trocha komunikoval som si ho toľko nevšímal, ale teraz si ho všímam trocha viac.

„Si snáď na niečo tvrdšie?“ spýtam sa ho a pozorujem ho pritom. Sklopí pohľad a načiahne sa po tégliku s čajom, aby si z neho odpil. Napriek tomu, že má občas chvíle, kedy chce provokovať, je celkom poddajný. Jednoducho sa občas správa zvláštne.

„Ďakujem,“ začujem jeho tichý hlas.

„Mal si zostať doma v posteli, keď si sa dnes necítil dobre,“ opriem sa o lavicu a zahľadím sa von oknom, ktoré sa nachádza priamo predo mnou.

„Sľúbil som ti predsa, že ti dnes vrátim ten dáždnik,“ to nemôže myslieť vážne. To sem meral tú cestu, aj keď mu bolo zle len preto, aby mi ho vrátil?

„Nerob si srandu,“ vyprsknem, „nepoznám človeka, ktorý by bol toho schopný.“

„Znie to však lepšie, ako povedať, že som skoro zabudol,“ povie potichu.

„Ešteže len skoro,“ podotknem a on už k tomu nič viac nedodá. Po očku sa na neho pozriem a všimnem si, ako zamyslene hľadí na teplú tekutinu v plastovom poháriku. „Čo také zaujímavé vidíš v tom čaji?“

„Hm, vlastne celkom nič, len som si spomenul na text jednej pesničky,“ odpovie a znova si z čaju odpije. Trasie sa už o niečo menej, tak dúfam, že mu to aspoň trocha pomohlo.

„Tak to je celkom zaujímavé, o akú pesničku sa jedná?“ zaujímam sa, aby som udržal konverzáciu.

„Na tom nezáleží,“ odmietne mi odpovedať. Povzdychnem si a on dodá: „Nijako to nesúviselo s čajom alebo tak, ako by si si mohol mylne myslieť. Jednoducho sa mi objavila v hlave pri tom, ako som hľadel na tú lacnú napodobeninu čaju.“

„Tú lacnú napodobeninu som ti kúpil z mojej dobrej vôle,“ otočím sa celkom na neho a výhražne sa na neho pozriem. Ak prednesie ešte jednu zlú poznámku na ten čaj, tuším ho budem musieť zbiť.

„Už som ti poďakoval,“ odvráti pohľad a znova si odpije. „Ale ak chceš, dám ti zaň aj peniaze, možno ťa to bude štvať menej.“ Nakloním sa celkom k nemu a chytím ho jemne pod krkom.

„Nechcem, aby si mi platil, ja len chcem, aby si uznal moju snahu,“ vyslovím svoje pôvodné očakávania.

„Uznávam, si šikovný, dokázal si hodiť do automatu mincu a stlačiť správne tlačidlo, šikovný,“ odtiahne od seba moju ruku. Ja skutočne neviem, ako sa zblížiť s človekom, ktorý si za každú cenu drží takýto odstup. Povzdychnem si a odlepím sa od lavice, o ktorú sa opieram.

„Ak sa zajtra objavíš v škole a budeš tu kýchať, pošlem ťa rovno domov ležať, opováž sa tu nakaziť celú triedu,“ varujem ho a poberám sa zase na svoje miesto, ktoré sa nachádza omnoho vyššie, než to jeho. Možno by som sa k nemu mal usadiť, napadne ma, ale to by bolo asi už moc a okrem toho nemám na to príliš veľkú chuť. Všetko má svoj čas. Možno sa raz dopracujem aj k tomu.