Nathan

 

Čas do prvých kôl súťaže sa neodvratne blížil. Po tom, ako sa skončilo písomné preverovanie našich vedomostí, som prestal celkom chodiť do školy, pretože som sa zameral hlavne na špeciálne cvičenia hry na piano.

 

Napriek tomu, že mám práce viac než dosť, nesmiem zabúdať na to, že musím ešte podpísať papiere so súhlasom so spracovaním a zverejnením osobných údajov a podobných vecí. V podstate to podpisovať nemusím, pretože to nie je nutnosť na to, aby som sa zúčastnil súťaže. Bol by som však považovaný za hlupáka, ak by som to odmietol podpísať. Práve preto, lebo to je to, prečo sa do tej súťaže všetci prihlasujú. Zverejnené údaje slúžia úspešným manažérom hudobných spoločností, ktorí prostredníctvom takýchto súťaží vyhľadávajú mladé talenty. Tých, ktorí zaujmú, neskôr oslovia a snažia sa z nich vyťažiť čo najviac peňazí. Neviem či toto je celkom to, čo chcem vo svojej budúcnosti dosiahnuť. Byť využívaný druhými len pre to, aby sa im žilo lepšie. Peniaze pre mňa veľa popravde neznamenajú. To, po čom najviac túžim už asi vo svojom živote nedostanem, pretože to bolo zničené. A práve preto to, čo si vo svojom živote vážim najviac je moje zdravie. Možno sa občas správam ako úbohý adolescent a ponocujem, čím si vraj skracujem život a tiež sa aktívne nevenujem žiadnemu športu, ale inak o svoje zdravie naozaj poctivo dbám. Prisahám. No dobre.. klamem.. kašlem na to, aj keď by som nemal.

 

Posledný riadok nôt. Klávesy piana poznám spamäti, takže sa na ne pozerám len veľmi výnimočne. Viem, že tomuto hudobnému nástroju stačí veľmi slabý dotyk na to, aby zaplnil miestnosť svojou melódiou. Ja vlastne ani neviem prečo, ale práve pri piane sa vždy dokážem dokonale odpútať od všetkých svojich myšlienok a sústrediť sa len na jednu vec. Len na to, aby to bolo dokonalé. Musí to byť dokonalé, inak to nemá zmysel.

 

Posledná klávesa. Posledný výdych. Koniec pesničky. Ticho. Naraz sa miestnosťou ozve potlesk, ktorý sa odráža v dozvukoch od stien miestnosti. „Výborne, Moon!“ Ani neviem, ako dlho je to odkedy som počul tento hlas. Niežeby som po tom nejako túžil alebo mi chýbal. Jednoducho v istom čase patril do môjho života.

 

Odmietam sa otočiť. Skloním hlavu nad noty a rukou sa načiahnem po ceruzke, ktorá si hovie na kraji stojanu, kde mám položený zošit s notami. Vždy dúfam, že keď ho budem ignorovať, že jednoducho pochopí, že nemám záujem sa rozprávať a odíde. Aj teraz v to tak trocha verím. A pritom viem, že ak to nikdy doteraz nespravil, nemá dôvod to meniť.

Miestnosťou sa ozvú tiché kroky a ja periférne zahliadnem osobu prv, než sa pozadím oprie o bok piana. Moje sústredenie je tu-tam. Prečo mi to robí? Normálne nemá záujem mi ani len zavolať, no vždy keď sa stretneme na súťaži, provokuje ma celým svojim bytím. Lezie mi na nervy.

„To ani nepozdravíš svojho starého priateľa?“ spýta sa na môj vkus príliš sladkým hlasom. Pýta sa to zakaždým, keď sa vidíme. Neviem, prečo si konečne nevymyslí niečo iné. Vtedy nemal problém vymýšľať si každú chvíľu nové a nové klamstvá a celý čas ma vodiť za nos. Len ja slepý som nič nevidel. Bol som tak hlúpy.

„Ex-priateľa,“ opravím ho a konečne zdvihnem pohľad od zošitu, pretože pred ním je márne predstierať vykonávanie akejkoľvek inej činnosti. Otočím sa na stoličke jeho smerom a ruky si prekrížim na prsiach. Prebodnem chalana opierajúceho sa o piano pohľadom. Jeho ohnivé vlasy má ako zvyčajne dôkladne upravené. A farba jeho očí mu dodáva zvláštny efekt. Zelená. Perfektne sa k nemu hodí. Iskričky, ktoré v nich takmer nikdy nechýbajú. Pehy na tvári a veľmi povedomý úsmev. „Ahoj Dominic,“ pozdravím ho nenadšene. Nemôžem obdivovať jeho výzor a všetko. To je len ilúzia využívaná ním samým na manipulovanie druhých. Spoločnosť si veľmi rada idealizuje ľudí na základe toho, ako vyzerajú. A práve v jeho prípade jeho vnútro nie je ani zďaleka tak pekné, ako jeho zovňajšok. Je to smutné, ale je to tak. Využíva ľudí, kým sú schopní poskytnúť mu isté výhody a ak už to pre neho stratí tú iskru, potom ich jednoducho odkopne. Rád sa hrá s ľudskými citmi a takmer vždy ich vie využiť vo svoj prospech. Samozrejme, ide to len v prípadoch ľudí, ktorí ho nepoznajú tak dobre, ako ja. No.. však to aj boli nejaké tri roky, čo sa to ťahalo. A ja slepý som nevidel, čo celý čas robil za mojim chrbtom.

„Som rád, že si ešte spomínaš na moje meno,“ obdarí ma úsmevom. Spomeniem si, ako som sa kedysi z neho dokázal tešiť ako malé dieťa. Rozplýval som sa nad jeho úprimnosťou. Až na to, že neviem, ako som prišiel na to, že ten úsmev je úprimný. Asi si to nejako domyslela moja, vtedy ešte naivná, hlava.

„Ani nevieš, ako rád by som ho vymazal zo svojej hlavy,“ v žiadnom prípade sa na neho neusmejem.

„Ako vlastne žiješ? Počul som čosi o tom, že máte teraz v rodine nejaké problémy, je všetko v poriadku?“ On má tuším oči a uši celkom všade. Pochybujem však, že za jeho záujmom bude niečo iné ako tajné želanie, že to psychicky nezvládnem a nezvládnem to odohrať.

„Naozaj? Ja som nevedel, že si sa presťahoval do nášho domu,“ mierne nadvihnem obočie. Uvedomím si však, že som mu nahral do karát, keď sa mu blysne v očiach. Môžem priam vidieť, ako mu to v hlave šrotuje.

„To by si mi naozaj dovolil?“ vypískne a nakloní sa nebezpečne blízko ku mne. Prudko vystriem ruky a odstrčím jeho tvár od tej svojej.

„Prestaň hrať to úbohé divadlo a jednoducho mi už povedz o tom, ako si želáš ma znova celkom psychicky zničiť a vyradiť zo súťaže,“ hovorím skrze zuby. S ním sa jednoducho nedá inak rozprávať. V momente, ako vyslovím posledné slovo, z jeho tváre zmizne akákoľvek predošlá známka úsmevu. Tvári sa vážne a jeho zelené oči ma priam prepaľujú. Naraz sa dokáže tváriť aj podľa svojej originálnej povahy. No to sa na to pozrieme.

„Presne tak,“ prehovorí konečne, „pretože hudobní géniovia ma neuveriteľne serú. Najradšej by som sa díval na to, ako kdesi ticho trpíš a nezúčastňuješ sa súťaže. Ani nevieš ako by to tu bez teba bolo všetko jednoduchšie.“

„Myslíš si, že o tom naozaj neviem?“ z úst sa mi derie výsmech. „Nebuď smiešny, ja viem veľmi dobre, ako ťa štve, že mám v sebe viac potenciálu ako ty, lenže to by si musel byť trocha iným človekom, aby si sa mohol porovnávať so mnou. Ty vôbec netušíš, čo som si prežil.. čo som cítil a aké to bolo, keď si ma vtedy vyradil!“ A je to tu zas. Jeho prítomnosť ma neuveriteľne vytáča. Ako som ho mohol mať rád? Prečo práve tento chlap? Za tie roky snáď ani trocha nedospel.

„Ani ma to nezaujíma,“ na tvári sa mu znova zjaví úsmev. Tento je však o dosť iný, ako ten, ktorým ma obdaril predtým. Do tohto vkladá kus pohŕdania, podobne ako podobný prejav môžem sledovať v jeho očiach.

„Presne ako som si myslel,“ zasmejem sa. Náš rozhovor považujem prakticky za skončený, takže sa postavím zo stoličky a rozmýšľam, kam sa zájdem najesť pred tým, než vybavím tie nutné podpisy a budem znova pokračovať v trénovaní. Hudobný areál poznám veľmi dobre a teda viem o pár slušných reštauráciách, v ktorých sa dá lacno a rýchlo najesť. To sa mi vždy hodí, pretože sa tréningu snažím venovať čo najviac času, keď som tu.

 

Vykročím vpred rozhodnutý nechať ho v miestnosti samého, keď vtom ma zachytí za zápästie ruky a stiahne dozadu. Cítim ho za sebou. Ruku mám vytočenú v nie práve najpohodlnejšej polohe a ostrá bolesť mi prechádza v návaloch telom. Zacítim jeho dych na svojom krku a naskáče mi husia koža.

„Bez pozdravu sa neodchádza,“ vydýchne a ja sa strasiem. To nie je zrovna to, čo som chcel dať najavo, ale stalo sa. „Aj keď ty to odmietaš, tvoje telo stále reaguje, je tak?“ zasmeje sa a voľnou rukou sa dostane pod moje tričko. Zhlboka sa nadýchnem. Bolesť mi na chvíľu zatemnila rozum, ale jeho dotyk ma preberie.

„Nenamýšľaj si príliš,“ syknem a kdesi tu si ma šikovne pretočí čelom k sebe. Stále ma drží za ruku, inak by som bol už dávno niekde inde a nie v jeho prítomnosti. Jeho zovretie je však až nepríjemne silné. Voľnou rukou ma drží okolo pásu a tvárou sa skláňa ku mne. Pridobre viem, čo zamýšľa a mám len jeden cieľ. Zabrániť tomu. Skôr, než sa naše pery dotknú, vložím medzi nás svoju voľnú ruku. Jeho pery sa tak k mojim nedostanú a moja ruka ujmu znesie omnoho lepšie akoby som to niesol ja, keby sa jeho plán zrealizoval.

V prvom šoku otvorí oči. Jeho zovretie povolí a ja to využijem na to, aby som sa od neho odtiahol. „Tak toto už nikdy viac neskúšaj,“ varujem ho a otáčam sa na odchod. Pri pohľade na dvere miestnosti sa zarazím. Osoba, ktorá v nich postáva a hľadí na mňa nie je akurát nikto, komu by som sa chcel zdôverovať akurát s týmto.

 

Conor

 

On.. on ho práve pobozkal? Takže toto je to, čo je Nathan zač? Toto je dôvod, prečo si od dievčat drží odstup a nikdy so žiadnou nebol na rande? Netušil som, že by to mohlo byť tak prosté. Samozrejme, je isté, že ak si odstup držíte pridlho, začnú sa o vás šíriť isté reči. Nathan však nebol akurát ten druh človeka, o ktorom by sa niečo podobné šírilo. Síce nikto nerozumel jeho povahe, ale dievčatá ho mali rady.

 

Uvedomím si, že už niekoľko minút na seba hľadíme neschopní slova. Zdá sa, že som prvý, ktorý sa spamätá z prvotného šoku.

„Prepáč za vyrušenie,“ dostanem zo seba a tikám pohľadom z cudzieho chlapa stojaceho za Nathanom na samotného Nathana. Mal by som sa vypariť, uvedomím si a otáčam sa im obom chrbtom.

„Conor,“ ozve sa potichu spolužiak a prinúti ma zastaviť sa.

„Miláčik, nie je to tak, ako to vyzerá.. je to obyčajný omyl, prosím ver mi,“ ozve sa posmešne ten druhý, ktorého meno nepoznám. Serie ma. Jeho hlas ma ta neuveriteľne dráždi. „Nehovor mi, že si si našiel nový terč svojej lásky, malý Nathan..“ Pomaly sa otáčam k scéne, v ktorej som sa nejakým spôsobom ocitol. Narážal práve na to, že ma Nathan miluje? Naozaj? Nedokážem sa ubrániť úškrnu.

„Mlč už!“ zahriakne ho. „Nemáš ani to najmenšie právo strkať sa do môjho života a riešiť svoje komplexy.“ Pozriem sa na toho druhého a čakám na jeho reakciu. Zdá sa, že to v ňom nejakým spôsobom vrie a uvažuje, do čoho by ešte pichol. Chýbajú mi tuším už len pukance, ale to by som si u Nathana už ani len neškrtol a ja potrebujem jeho pozornosť. Aj keď nie spôsobom, aký naznačuje ryšavec. Neviem, či by bolo správne hľadieť na neho takto. A navyše, ja som na dievčatá. Pohodí hlavou a vykročí mojim smerom. Naraz sa zľaknem toho, čo chce spraviť, ale on ma len obíde a vyjde z miestnosti.

V momente sa otáčam a bez akéhokoľvek pozdravu sa vyberiem za ním. Načo by som aj zdravil, keď som za celý čas aj tak riadne nepovedal viac ako tri slová?

Som si istý, že Nathan veľmi dobre vie o tom, že som za ním. Napriek tomu však ešte chvíľu kráča, kým zastaví. Spraví to s takou ráznosťou, že si ani neuvedomím, kedy sa mi otočil čelom a takmer do neho napálim. Aby som udržal rovnováhu, chytím ho za ramená. Ocitnem sa nebezpečne blízko jeho tváre.

„Conor, čo to robíš?“ spýta sa. Jeho hlas znie mierne omámene. Čo sa stalo? Pustím ho a trocha odstúpim.

„Prepáč, toto som nečakal,“ priznám a prehliadam si ho. Jeho tričko je trochu vytiahnuté, podľa čoho viem, o čo sa ten druhý približne pokúšal. „Hm.. no..“ neviem, ako by som mal presne pokračovať.

„Prečo si sem prišiel a ako si vedel, kde ma nájdeš?“ pýta sa. Stále mi na ňom niečo nesedí, ale neviem presne, čo to má byť. Možno na to raz aj prídem. Snažím sa však sústrediť na to, čo sa ma pýta.

„Už dlhšie chýbaš v škole a dnes sa zodpovedný triedny pýtal, či by sa nenašiel niekto, kto by ti odniesol poznámky z hodín, tak som sa ponúkol,“ vysvetlím mu prvú časť svojej prítomnosti na tomto mieste.

„Pokračuj,“ vyzve ma, pretože aj on musí vedieť, že som ešte neskončil.

„Myslel som si, že budeš doma, nevedel som, že chodíš na toto miesto. Už viem, kde bývaš, takže nebol problém nájsť cestu k tebe domov.. ibaže si nebol doma a mne otvoril tvoj otec. Práve on mi povedal, že ťa pravdepodobne zastihnem na tomto mieste..“ vysvetlím mu riadne, ako sa veci majú. Pokýva nad tým hlavou a napraví si okuliare na nose.

„Chápem, mrzí ma, že som ti pravdepodobne spôsobil doživotnú traumu,“ ospravedlní sa. Doživotnú? Nepreháňa trocha?

„Mne je to vlastne celkom jedno, je to tvoja vec, na čo si,“ myknem ramenami.

„Nemáš strach, že sa na teba náhodou vrhnem alebo ťa začnem baliť?“ vrhne na mňa zvláštny pohľad a spraví ku mne krok vpred.

„Nemyslím si, že by si bol taký zúfalý a skúšal to na mňa,“ zasmejem sa.

„Máš pravdu,“ prikývne, „kde máš tie poznámky?“ Naraz ma skenuje pohľadom. Prehodím si batoh, ktorý mám na chrbte, dopredu a roztvorím ho. Vytiahnem zakladač s poznámkami, ktoré som mu nakopíroval v papiernictve, aby nemal zbytočnú prácu a podám mu ich. Vezme si ich odo mňa a otvorí zakladač. Chvíľu v tom listuje.

„Píšeš mierne strašne, ale myslím, že sa s tým nejako pobijem, ďakujem,“ na malý moment mám pocit, že som zahliadol na jeho tvári úsmev. Ale je to len taká malá chvíľa, že sa mi to naozaj asi len zdalo.

„Nesťažuj sa,“ neprehliadnem narážku na moje písmo, „a nemáš za čo.“

„Hm.. hmm..“ pokýva hlavou a ja chvíľu uvažujem, čo to má znamenať, „Popravde, práve som mal namierené na obed a keďže by som sa ti rád odvďačil za všetky tvoje láskavosti, ktoré robíš, smiem ťa pozvať?“ On ma naozaj pozýva na obed? Ale prečo nie. Aj tak by som sa niekde pravdepodobne po ceste domov zastavil. Šiel som za ním rovno po tréningu a už som aj celkom hladný.

„Mám to brať ako pozvanie na rande?“ podpichnem ho.

„Prezentuj si to ako len chceš,“ odbije ma.

„Fajn, fajn.. prepáč.. prijímam tvoje pozvanie,“ zavriem batoh a prehodím ho znova dozadu.