Nathan

 

Nikdy som nebol rád stredobodom pozornosti druhých ľudí a to sa nezmenilo ani po mojom nástupe na strednú školu. Vždy som skôr rád splýval s okolím a nechával život plynúť pomimo moju maličkosť. Už na základnej škole sa to ukázalo ako veľmi dobrá taktika. Pokiaľ mal niekto potrebu vybiť si svoju zlosť, jednoducho som ho ignoroval a jeho to časom prestalo baviť a nechal ma na pokoji. Kdežto ja som svoj pokoj nachádzal zahĺbený v literatúre, či už tej učebnej alebo voľnočasovej. Knižky a piano, ktorému som sa venoval vďaka mojej mame, boli moje všetko, čo som mal. A potom tu bolo pár ľudí, ktorí sa začali nazývať mojimi kamarátmi po tom, ako som v ich prítomnosti použil viac ako päť slov. Na škole ma kvôli tomu prezývali Päťslovný, pretože ma vraj takmer nikto nepočul povedať viac ako päť slov. Nebola to však pravda, počas ústneho skúšania som, samozrejme, rozprával. Síce to boli len odpovede na otázky, ktoré učitelia chceli počuť, no predsa len to rozhodne bolo viac ako päť slov.

 

Zaujímavé však bolo, že celkom iný som bol mimo školy, keď som chodil na hodiny hudby, kde som sa venoval niečomu, čo ma zaujímalo a bavilo. So svojim učiteľom piana som dokázal presedieť celkom dlhý čas diskutovaním o pesničke, ktorú by som sa mal učiť a ktorá by bola najlepšia pre moje vystúpenie. Keď sa na to pozerám s odstupom času, bol to veľmi dobrý učiteľ, ktorý mi zaručene pomohol porozumieť tomu, aký štýl hry sa ku mne najlepšie hodí a čo mi vyhovuje.

 

S nástupom na strednú školu som bol hneď zo začiatku prostredníctvom komunikačných skupinových hier prinútený rozprávať sa so svojimi budúcimi niekoľkoročnými kolegami z triedy. Priznávam sa, že to pre mňa vôbec nebolo takým problémom, ako by si niekto bol myslel.  Predsa len to bol, až na pár výnimiek, nový kolektív a ja som mal tak príležitosť vybudovať si nové kamarátstva. Aj napriek tomu, že som si pred tým od kolektívu držal odstup, stále som cítil túžbu po niečej spoločnosti a prítomnosti. Preto som bol rád aj za tých pár ľudí. S tými sa však moje cesty po základnej škole rozdelili a tak mi len zostávalo dúfať, že sa nájde aj na tejto škole niekto, komu nebude vadiť moja mlčanlivosť. Ale na úvod bolo treba viac rozprávať a tak som sa tomu snažil (respektíve som skôr musel) prispôsobiť.

 

A práve vo chvíľach, keď som mal byť opatrný a dôkladne zvažovať, koho pustím do svojej blízkosti, som poľavil na ostražitosti a dal sa do reči s chalanom, z ktorého som nevedel oči spustiť ešte dlho po tom, ako som ho zahliadol v kruhu nováčikov. Keby som vtedy bol vedel, do akých problémov ma zatiahne vysoký chalan, ktorého zelené oči kráse ladili k ryšavej farbe vlasov, nikdy by som sa s ním nebol púšťal do reči. Stačilo jedno nevinné “Ahoj” z jeho strany a moja odpoveď na jeho podnet. V okamihu, ako na mňa prehovoril som vedel, že jeho hlas je ten, ktorý chcem počúvať.

 

Zistenie, že toho máme, vrátane záujmu o hudbu, spoločného tak mnoho, ma nesmierne tešilo. Rozhovory, ktoré sme viedli vedeli trvať celé prestávky, ktoré sa nám v škole ponúkali. A aj napriek tomu, že sme nechodili do rovnakej triedy, vždy sme si našli priestor na to, aby sme sa navštívili navzájom. Stal sa mojím všetkým. Mal okolo seba pár svojich známych a tým ma predstavil. Prijali ma pomerne ľahko, ale nebolo to niečo, na čom by mi v tom čase skutočne záležalo. Hoci som pôvodne na strednú školu neprišiel hľadať žiadnu lásku alebo niečo podobné,  nakoniec to bola ona, tá ktorá si ma našla sama. V podobe Dominica, do ktorého som sa z čista jasna zamiloval ako do nikoho iného pred ním. V minulosti som mal ľudí, ktorých som mal rád a obdivoval som ich, avšak vždy šlo skôr o jednostrannú vec. Nikdy som nikomu o svojich pocitoch nepovedal, pretože som si veľmi dobre vedel predstaviť, ako by voči mne moji známi zmenili postoj po tom, ako by zistili, že som homosexuál. Zažil som, ako sa správali k iným a preto som o svojej orientácii vždy radšej mlčal. Dominic však svoju náklonnosť prejavil sám, bez toho, aby som mu čokoľvek hovoril. Akoby to vedel, hoci nemal odkiaľ. Ničomu som nenamietal, dokonca som bol rád, že to berie rovnako. V tom čase som si teda aspoň myslel, že to berie rovnako. Pomohol mi získať moje stratené sebavedomie a všetko naraz šlo až príliš jednoducho. Keď sa na to spätne pozriem, asi som musel byť riadne slepý. Mnoho vecí som prehliadal. Možno som ich v tom čase vnímal, ale nechcel som to riešiť. Neviem. S odstupom času som sa nad tým jednoducho naučil príliš nepremýšľať, aj keď mi to zo začiatku spôsobovalo nemalé bolesti hlavy. Snažil som sa prísť na to, prečo som si to nikdy nevšimol. Prečo som nevidel, z akých kruhov Dominic vlastne pochádza a čo je jeho rodina vlastne zač?

 

A kedy vlastne nastal ten moment otvorenia očí?

 

Po škole sa už  nejaký ten mesiac šírili zvesti o skupine, ktorá si vyberala slabších jedincov, ktorých oberala o peniaze. Osobne som však tie reči pokladal za neoprávnené a ničím nepodložené klebety.

 

Až kým som to nevidel na vlastné oči. A že to nebol práve najpríjemnejší pohľad. Ktorý normálny človek by chcel vidieť svojho priateľa ako sa vyvršuje na niekom slabšom? Mám na mysli po fyzickej stránke, keďže šlo o útlučké dievčatko schúlené v kúte.

 

„D-dominic…” oslovil som ho v nemom úžase. Skupina jeho známych, ktorých som za ten čas, čo sme spolu trávili poznal celkom dobre, sa rozostúpila, aby mi vytvorila priestor na prejdenie presne do centra diania. Pohľad, ktorým po mne zazeral nebol ani zďaleka jedným z tých, na ktoré som bol dlhé mesiace zvyknutý.

„Netýka sa ťa to, tak to nerieš, ”vyblafol po mne. Očividne považoval vec zo svojej strany za vybavenú, pretože sa znovu stočil k dievčaťu a surovo ju za blúzku vytiahol na nohy. „Dievčatko, pokiaľ mi do zajtra neodovzdáš čiastku, na ktorej sme sa dohodli, dopadne to omnoho horšie, než len takto.” Moja hlava akosi nedokázala pochopiť, ako ústa, ktoré ešte v predchádzajúci deň šepkali do mojich uší, ako veľmi ma milujú, dokázali vypustiť také odporné slová.

„Pusti ju.” Vyzval som ho bez váhania a aby som upútal jeho pozornosť, položil som ruku na jeho rameno.

„Nie je dôvod na to, aby si žiarlil zlato, táto suka mi je len niečo dlžná,” bez toho, aby sa na mňa čo len otočil som videl, ako zviera tú chudinku.

„Je koniec Dominic. Pusti ju!” Nikdy som nebol nútený zvyšovať hlas, no teraz som kričal. Bol som v panike. Nechcel som stále uveriť tomu, že za tým všetkým by mohol byť skutočne on. Po mojich ráznych slovách slečnu pustil. Zošuchla sa na zem a v danej chvíli som len mohol dúfať v to, že je v poriadku, pretože Dominicova pozornosť sa otočila mojim smerom. Rukami, ktorými ešte pred pár chvíľami držal ju, uchopil moje ruky a na tvári sa mu zjavil pohľad, aký zvykol mať väčšinu času, čo sme sa stretávali. V tej chvíli mi došlo, koľko klamstiev sa za týmto výrazom skrýva. Vlastne som ani nikdy tohto človeka nepoznal.

„Ako to myslíš, koniec?” uprene ma sledoval s hranou nevinnosťou. Akoby som to pred pár minútami nebol videl na vlastné oči.

„Nerozumiem tomu, ako som mohol byť doteraz taký slepý… nerozumiem tomu, ako som nevidel očividné. Ty nie si dobrý človek… Takých ľudí vo svojom živote nepotrebujem a nechcem!” Hoc sa moje srdce lámalo na drobné kúsky, hoc som mal so chutí ho bozkávať, vedel som, že nič z toho sa neuskutoční. Nechcel som s ním mať nič spoločné. Vytrhol som ruky z jeho zovretia a prv, než by ma ktokoľvek stihol zastaviť, som sa vytratil. V ten deň som odišiel zo školy a mobil som si vypol.

 

Incident som bol schopný nahlásiť riaditeľovi školy až po tom, ako som sa z toho všetkého sám spamätal. Vzhľadom na to, že ma to celé nejako zložilo a ja som zostal ležať doma v horúčkach, to bolo za nejaké dva týždne, keď som sa dostal do riaditeľne. Za ten čas, čo som bol doma, som mal množstvo času na to, aby som rozmýšľal. Dominic sa veľmi ľahko vzdal snahy kontaktovať ma a ja som nemal v úmysle volať na jeho neprijaté hovory alebo odpisovať na správy, ktorými ma v priebehu prvých dní zamoril. Povedal som, že ho nechcem vo svojom živote a hoci ma to dosť bolelo, riadil som sa tým.

 

Najskôr asi nemá zmysel hovoriť, akú vojnu som na škole rozpútal svojim oznámením u riaditeľa. Obvinenia boli prešetrené a po dokázaní pravdivosti mojich obvinení bol Dominic aj s jeho skupinou vylúčený zo školy. Udalosti ohľadom vylúčenia som vnímal len veľmi okrajovo. Mal som dosť problémy sám so sebou, pretože kdesi v tom čase sa začal sypať celý môj život. Rozlámaný na márne kúsky som sa snažil pozliepať čokoľvek, čo by dávalo ako taký zmysel. Doma sa  prišlo na maminu chorobu a ja som pri sebe zrazu nemal nikoho, komu by som sa s tým zdôveril. Nebolo to len pár mesiacov, ktoré som s Dominicom strávil, bolo to vyše dvoch rokov, čo som mu dôveroval, keďže incident sa odohral ku koncu druhého ročníka.

 

Netrvalo zase nejako dlho, kým sa Dominic spamätal zo všetkého, čo som spôsobil. Mal som v podstate šťastie, že ma nechal na pokoji až do dňa preberania vysvedčení.

 

„Očividne nemáš ani najmenšie potuchy o tom, čo si spôsobil.” Keď sa jeho odporný hlas ozval pri mojom uchu hneď po tom, ako som vystúpil z budovy, trhol som sebou a uskočil stranou, aby som sa od neho vzdialil. Bolo to zbytočné, keďže mu stačilo pár krokov na to, aby sa ku mne znovu dostal a poistil sa ešte aj tým, že ma chytil za zápästie. Jeho tvár sa naraz ocitla nebezpečne blízko tej mojej. Už mi viac neprišiel príťažlivý. Cítil so len bolesť. A to nielen tú z ruky.

„Pusti ma, lebo to oľutuješ,” prehovoril som ticho. Asi to bolo preto, lebo som nechcel, aby počul to, aký zlomený som. Všetko bolo na nič. Nič mi nedávalo zmysel. Snažil som sa prežiť každý jeden deň do konca bez toho, aby som rozmýšľal nad hlúposťami. Nebolo to jednoduché.

„Ani nevieš, ako veľmi ma dráždi táto tvoja odťažitosť,” na krku mi naskákala husia koža, keď sa jeho teplý dych oprel o moju pokožku. Keby to bolo možné, bol by som sa vzdialil, ale držal ma naozaj pevne. „Myslel si si, že neviem, kto bol u riaditeľa?”

„Nikdy som neskrýval, že som to bol ja. Nikto sa o to nezaujímal.”

„Ja áno, hrdina. Zachránil si tie biedne duše, z ktorých v budúcnosti aj tak nebude nič iné, než len banda ľudí bez domova, pretože sa zadlžia až do smrti.” Stále bolo pre mňa ťažké pochopiť, ako sa mi tento človek mohol stať tak blízkym. Jeho názory boli absolútne v rozpore s tými mojimi. Ako som nemohol vidieť, čo je zač? Príliš dobre to skrýval. Takéto veci sme nikdy nerozoberali. Sústredil som sa na svoje pocity voči nemu. Nechcel som to vidieť.

„Lebo ty to vieš lepšie, ako oni sami!” hlas sa mi zlomil kdesi uprostred. Nezáležalo mi na tom, pokračoval som: „Keď už sa ich nikto nezastal, iba sa prizeral, nikto to spraviť musel. Správanie, aké si predviedol ty sám rovnako tak nie je primerané. Hľadíš na niekoho z vrchu? Čo ti dáva to právo? Všetci sme len ľudia, ani ty nie si dokonalý!”

„Zaujímavé, že za tie dva roky som bol tvojim dokonalým partnerom. Dával som ti všetko, nesťažoval si sa. A pritom viem, že tie veci by si si sám za svoje peniaze nikdy nemohol dovoliť.”

„Čo mi tým chceš akože povedať?”

„Že si asi tak podobný chudák, ako tí, ktorých sa tak zastávaš. Môžeš si s nimi podať ruku!” Nikdy som nepatril medzi tých, ktorí by veci riešili násilím. Slová vždy boli mojou silnejšou stránkou. Avšak tentoraz boli slová na vyjadrenie všetkého, čo vo mne vrelo prislabé. Prv, než som si uvedomil, čo robím sa moja voľná ruka ocitla na jeho tvári. V šoku z môjho konania ma pustil, aby sa chytil za nos, z ktorého sa mu spustila krv.

„Nikdy som sa nikomu neprosil o to, aby mi vyznával lásku, keď to tak v skutočnosti ani necítil. Ale potom si prišiel do môjho života ty a nakoniec si to všetko zničil. Zničil si všetko, v čo som kedy veril. Dva roky niečoho, čo vlastne smerovalo kam… sem? To som si naozaj nezaslúžil nič lepšie?”

„Napadlo ťa vôbec, že som ťa mal skutočne rád?”

„Toto ty nazývaš skutočným?”

„Veď si ma nechal vylúčiť zo školy!” zvrieskol. Nenechal som sa však vykoľajiť jeho neoprávnenými obvineniami.

„Niekto to spraviť musel. Šikana nie je niečo, čo by sa malo brať na ľahkú váhu.”

„Čo ty už len o tom vieš?”

„Pravdepodobne omnoho viac než ty!”

„Poviem ti len jedno, Nathan. Zničím ťa. Zničím ťa vo chvíli, keď nájdeš svoje šťastie… vezmem ti všetko, pripravím ťa o to tak, ako si ty pripravil mňa o budúcnosť na tejto škole.”

„Nevieš absolútne nič, nevieš, aký som človek.” Nemal som viac dôvod rozprávať sa s ním a preto som sa otočil a zamieril na autobusovú zastávku jeho nechajúc za sebou.

 

***

 

V hlave sa mi vybavia slová, ktoré v ten deň povedal. Vtedy som nepredpokladal, že jedného dňa sa mu skutočne naskytne príležitosť, aby ma zničil. Nenaväzoval som žiadne kamarátstva. Nebolo to však len kvôli jeho výstrahe, popravde som na podobné záležitosti nemal chuť. Mamu hospitalizovali a nasadili jej liečbu a moje nálady neustále kolísali. Nechcel som kohokoľvek ťahať do svojich sračiek. Vyzerali spokojne aj bezo mňa.

 

Možno som mal brať jeho vyhrážky trochu vážnejšie. Vlastne to bola len Natalie, ktorá vedela o všetkom, čo sa stalo. Ona bola tá, ktorá mi pomáhala v tej dobe asi najviac. Či už šlo o stretávanie sa s Dominicom v hudobnom štúdiu, ktorému sa nedalo vyhnúť alebo o mamin stav. Stála pri mne a držala ochrannú ruku.

 

Naraz sa však do môjho života votrel človek, ktorého som nečakal a hoci som sa snažil držať si odstup, Conor získal svoje miesto. A teraz sa mi Dominic snaží ukázať, že má stále nad všetkým moc. Preto ho zbili. Všetko len kvôli mne.

 

„Do riti so všetkým tým!” Absolútne netuším, čo robiť. Do očí sa mi znovu tisnú slzy. Cítim sa zúfalo. Nemôžem mu povedať, čo cítim. Nemôžem ho do toho zatiahnuť ešte viac. Mám ho rád. Asi viac, ako by som chcel, ale stále je tu to všetko okolo Dominica.

 

Postavím sa čelom k stene vedľa Conorovej izby a v predklone sa rukami zapriem do steny. Netrvá dlho, než do nej udriem hlavou. Telom mi prejde vlna bolesti  a ja tuho zavriem oči. Nezaslúži si, aby som ho do toho ťahal. Sú to moje problémy. Mal som to vyriešiť už vtedy, ale ja som jednoducho odišiel v domnienke, že mi jednoducho nemá ako ublížiť. Keby som to vtedy bol nechal len pri rozchode s ním, nemusel som teraz vôbec riešiť veci podobného typu. Najviac ho totiž nahnevalo to, že ho vyhodili zo školy.

 

Na Conorovom mieste by som už celkom dávno utiekol od toho všetkého.

 

 

 

Conor

 

Priznávam, že začínam mať z toho všetkého trochu zmätené pocity. Netuším, kedy sme sa s Nathanom zblížili natoľko, aby sme sa objímali. Nebolo to nepríjemné. Dokonca si myslím, že sme to svojim spôsobom obaja potrebovali na zmiernenie napätia. Vôbec to nebolo hlúpe. Bolo to milé a príjemné.

 

Chvíľu po tom, ako na seba nahádžem oblečenie sa ozve zaklopanie a chvíľu na to do izby vkĺzne doktorka, ktorá ma mala na starosť

 

„Vidím, že ste už pripravený na odchod,” milo sa usmeje a strčí predo mňa formulár. „Kvôli poisťovni by som vás ešte chcela poprosiť, aby ste podpísali toto. Potom už môžete odísť kamkoľvek sa vám zachce.” Prstom ukáže na podpisové miesto a zároveň mi podáva pero, ktoré si od nej beriem do ľavej zdravej ruky. Ešteže je to tá, s ktorou môžem písať.

Očami rýchlo prebehnem po dokumente, ktorý mám podpísať a skontrolujem, či je všetko tak, ako má byť a nakoniec načarbem svoj podpis na správne miesto.

„Hlavne si nič nezabudnite, keď budete odchádzať a dávajte na seba pozor. Vidíme sa na vašej prehliadke.”

„Myslím, že by som mal mať všetko,” uistím ju s úsmevom na tvári a po tom, ako rýchlym pohľadom skontrolujem izbu, nasledujem doktorku von z izby. „Ďakujem za všetko.” Mávnutím použiteľnej ruky sa rozlúčim a vyberiem sa na poschodie, kde by sa mala nachádzať ako moja sestra tak aj Nathan.

 

Keďže na danom poschodí nie som prvýkrát, nerobí mi žiaden problém nájsť izbu, v ktorej sa pravdepodobne ešte stále Nathan nachádza. S tichým výdychom sa opriem o stenu vedľa dverí čakajúc, kým kamarát vyjde von.

„Conor?” vytrhne ma po chvíli tichý hlas z myšlienok. Pootvorím oči, ktoré som medzičasom privrel. Ani som si neuvedomil, kedy som tak stihol spraviť. Pravdepodobne ma udalosti predchádzajúcich dní vyčerpali omnoho viac, ako som si pripúšťal. Pozriem sa na svojho spolužiaka hľadiaceho na mňa spoza pootvorených dverí izby. „Mohol by si na chvíľu?” rukou mi naznačí, aby som ho nasledoval do izby. V rýchlosti si uvedomím, čo bude nasledovať. Nemám však príliš času na panikárenie, pretože Nathan čaká na moju reakciu. A tak len rýchlo prikývnem a odlepím sa od steny.

„Neboj sa, nehryzú,” jeho dych ma pošteklí na uchu a keď sa jeho ruka ocitne na mojom ramene, viem, že sa z toho definitívne nevyvlečiem. Ale to by som mu nikdy nebol spravil. Rozprávali sme sa o tom už predtým. Chcel ma predstaviť svojej mame… asi šlo o pomstu za to, že som ho nepripravil na moju sestru, keď sa naposledy ocitol u mňa doma. A vzhľadom na to, že to bolo už pre mňa pomerne dávno som si tak nejako podvedome myslel, že Nathan už tiež zabudol. Očividne nie.

 

Po tom, ako vstúpime do miestnosti a zatvoria sa za nami dvere, nastane ticho. Vlastne ide o podobne vyzerajúcu izbu, v akej som bol ubytovaný aj ja. Uprostred sa nachádza jedna posteľ, oproti ktorej je na stene zavesená televízia. Na stolíku pri momentálne opustenej posteli sú poukladané rôzne knižky, či časopisy. Pre mňa bolo peklo, byť v nemocnici čo len pár dní, nedokážem si predstaviť zostať tu na dlhší čas, ako je to v prípade Nathanovej mamy. Je mi jej úprimne ľúto. Nemať možnosť vidieť svojho syna ráno vstávať, odchádzať do školy… vyrastať.

Všimnem si, že žena obývajúca túto izbu sedí pri okne s mužom, pravdepodobne Nathanovým otcom. Dlhé blond vlasy jej spočívajú na chrbte siahajúc kúsok pod lopatky. Na koncoch sa jemne vlnia, podobne ako u Nathana. Ona je obraz toho, kým Nathan navonok je. Je celý po nej. Takto na prvý pohľad by som ani nebol povedal, že je nejako chorá až na jej neprirodzene bledú pokožku.

Muž stojaci pri nej je o kus vyšší a mocnejší od nej. Zdá sa, že po ňom Nathan toho z fyzickej stránky mnoho nepobral. Možno však v inom ohľade áno.

„Dobrý deň,” vyslovím v tichosti po tom, ako si uvedomím, že som nebol jediný, kto okukoval.

„Ahoj, ty budeš určite Conor,” ozve sa ženský zvonivý hlas a ja upriamim svoju pozornosť na jeho mamu. “Moje meno je Anna, ako isto vieš, som Nathanova mama a toto je môj muž Adam, veľmi radi ťa spoznávame.”

V hlave sa mi zrazu zrodí myšlienka, ktorou by Nathan zostal zdesený, keby sa o nej vedel. Nebola by to však zábava, aby som sa nepodelil. Zostáva mi preto veriť tomu, že jeho rodičia sa neurazia.

„Nathan tvoja mama je taká pekná, ako by sa dalo očakávať podľa toho, akého pekného syna má.” Neviem presne pochopiť, kde sa vo mne vzal nápad upozorniť na Nathanovu krásu. Napadlo ma to tak spontánne, že až po tom, ako som slová vyslovil, som sa nad tým všetkým musel zamyslieť. Musím sa priznať, že podobné slová z mojich úst neboli schopné vyjsť ani v prítomnosti najkrajších dievčat, ktoré s v mojej prítomnosti nachádzali a dokonca sa niektoré z nich nazývali mojimi priateľkami. Nikdy som k nim nepocítil nejakú väčšiu náklonnosť. Dokonca aj pri bozkávaní som myslel na to, aby to čo najskôr skončilo. Tak prečo hovorím niečo také o chalanovi, ktorého sotva poznám? A že nutkanie povedať to bolo nemalé.

„Conor, ty si taký magor,” vytrhne ma z myšlienok jeho pohoršený hlas. Otočím sa k nemu a uvedomím si, že si rukami zakrýva tvár, čo sa mu aj tak celkom nepodarí, pretože aj tak vidím, ako sa červená. Teda pokým sa rozhodne neotočiť nám všetkým chrbtom.

„Je to už celkom dlhá doba, čo niekto naposledy povedal o mojom synovi a mne niečo také pekné, Conor. Som rada, že si niečo také myslíš..” Zdá sa, že mama to berie úplne v pohode. Hlas jej znie potešene a prinúti ma usmiať sa. Nečudujem, že je Nathan tým, kým je, keď má mamu ako Annu.

„Som rád, že vás moje slová potešili,” poviem pričom mi pohľad zaletí k Nathanovi, ktorý sa očividne ešte stále snaží rozdýchať, čo som práve povedal. Alebo možno už rieši celkom iný problém, neviem to takto posúdiť.

„Od Adama viem, že si mal pred pár dňami nehodu, je to už v poriadku?”

„V poriadku to bude asi naozaj až vtedy, keď sa zranenia celkom zahoja, ale inak sa cítim celkom fajn.” To síce hovorím, hoci ma sužujú myšlienky na to, čo bude ďalej. Spoliehal som sa na to, že turnaj, na ktorý sme sa tento rok chystali by mi mohol zaistiť budúcnosť, pokiaľ by sa mi podarilo zaujať nejaký známejší svetový tím. Chcel som s volejbalom pokračovať. Takto však absolútne netuším, či sa k nemu ešte budem vôbec môcť vrátiť. Vyzerá to všetko komplikovane a hlavne ma banda tupých hláv obrala o jednu z mojich najväčší životných príležitostí a to ma motivuje hlavne k tomu, aby som sa k nim zachoval podobne štedro pri našom najbližšom stretnutí. Možno nie priamo k samotnej skupine, ktorá si ma odchytila, ale k iniciátorovi toho všetkého.

„To rada počujem, dúfam, že sa niečo podobné už nebude opakovať, som si istá, že to Nathanovi spôsobilo nemalé starosti,” hovorí to s letmým úsmevom na tvári, no z hlasu vycítim miernu obavu. Bojí sa, že by sa mu mohlo prihodiť niečo podobné?

„Nebojte sa, nedovolím, aby sa niečo podobné stalo Nathanovi,” uistím ju.

„Ani si nespomínam, kedy mal naposledy po svojom boku niekoho ochotného spraviť pre neho toľkoto..” povzdychne si.

„Ani pri ňom si nemôžeš byť istá jeho úmyslami,” ozve sa zrazu ten, o kom sme sa rozprávali. Pri pohľade na neho si všimnem jemný rumenec v jeho tvári. Už to nie je tak zlé ako na začiatku, ale predsa len. Aj keď celkom nerozumiem tomu, prečo ho zahanbili moje slová. Žeby neveril tomu, že som to tak myslel? Pretože som to nikdy nevyslovil pred ním? Aj keď neviem, či by som niečo také dokázal vysloviť v súkromí medzi nami dvoma. Už len samotná myšlienka na niečo také ma núti cítiť sa zvláštne.

„Čo hovorí, znie skutočne úprimne, aký dôvod by mal na to, aby ti ubližoval? Ublížené tu bolo už dosť… pozri sa napríklad na Dominica…” Takže jeho rodičia vedia o tejto jeho fáze života. Neviem prečo som nepredpokladal niečo podobné.

„Mama…” hlesne. Znie bezradne.

„Bol to zlý človek a ja som ti hovorila, že sa mi na ňom niečo nepáči…” Prekvapí ma, keď zdvihne hlas.

„Mala si pravdu, ale ja som to v tej dobe cítil inak..” Cítim ako atmosféra v miestnosti zvláštne oťažela. Nie je to rozhodne nič príjemné, ale zase sám neviem, ako by som situáciu mohol odľahčiť. Nie som Nathanov priateľ, aby som povedal, že teraz som tu ja, aby som jeho život spravil lepším. Snažím sa o to síce, ale keby niečo také poviem, vyznelo by to nanajvýš zvláštne.

„Anna,” zasiahne jej muž. Doteraz sa konverzácii len v tichosti prizeral. „Som si istý, že chlapci majú naplánovaný spoločný program. Nemali by sme ich preto od neho zdržovať.” Pozrie sa našim smerom a ja som naraz rád, že utrhol načatú tému, ktorá rozhodne nebola nijako príjemná.

„Dávajte na seba pozor,” kývne Anna.

„Rád som ťa videl ešte pred zajtrajškom, mami, zase niekedy za tebou prídem,” z Nathanových slov cítiť všetky jeho city k mame. Možno ho aj mrzí, že ona nebude môcť byť prítomná na jeho vystúpení. Ale pravdepodobne tam bude mať otca.

„Ja rada, že som mala možnosť dnes vidieť zase svojho syna a v nálade, akú som si už dlhšie želala. Conor, snáď to nie je naposledy, čo sme sa videli.”

„Rád som vás spoznal,” pokývam hlavou.

 

„Máš veľmi milých rodičov, už celkom jasne vidím, po kom si,” prehovorím hneď po tom, ako vyjdeme z izby a vykročíme po chodbe k výťahom, aby sme sa zviezli na dolné poschodie a opustili budovu nemocnice. Zdá sa však, že Nathan nemá veľmi v pláne nejako reagovať. Kráča vedľa mňa, no inak sa zdá byť duchom nie práve najprítomnejší.

Zastavím preto a zdravou rukou sa načiahnem po jeho zápästí, aby som ho zastavil.

„Hm?” prekvapene sa na mňa otočí po tom, ako ním prudko trhne.

„Nad čím toľko premýšľaš?” spýtam sa ho na rovinu.

„To nie je tvoja vec,” zamrmle nespokojne a pokúsi sa vymaniť si ruku z môjho zovretia.

„Práve som ti niečo hovoril a ty si ma kompletne nevnímal a potom povieš, že nie to nie je moja vec?” nakloním sa k nemu.

„Hovoril si niečo podstatné?” nadvihne spýtavo obočie a ja musím povzdychnúť. Čo mu zase sadlo na nos, že je takýto? Veď ešte pred pár minútami bol celkom v poriadku a teraz takáto zmena?

„A vieš čo? Áno, hovoril. Hovoril som, že tvoji rodičia sú obaja veľmi milí a že už vidím, po kom si aký si… ale možno to neplatilo na túto tvoju stránku povahy.”

„Akú konkrétne myslíš?”

„Keď ti niečo sadne na nos,” konečne ho pustím, pretože som si istý, že sa nepokúsi odkráčať a prstom mu jemne frnknem do nosu, čo ho prinúti zvraštiť obočie a odtiahnuť sa. “A potom si zrazu taký odstupčivý, akoby si chcel od seba odohnať všetkých, ktorým na tebe záleží.”

„Nie je to tak, že by som kohokoľvek od seba chcel odohnať,” povie takmer nečujne.

„A ako to potom teda je?”

„To mi povedz ty,” upriami svoj pohľad na mňa.

„Čo ti mám povedať?”

„Kto si? Tvoja sestra mi ani nie tak dávno povedala, že sa ti nikdy nepodarilo naviazať nejaký vážnejší vzťah s akýmkoľvek dievčaťom, hoci tie sa častokrát až prehnane snažili. Ona si myslí, že ťa nepriťahujú, ale ja by som rád vedel od teba.” Že Margo hovorila o takýchto veciach ma nijako extra neprekvapuje. Nikdy nevedela udržať svoje myšlienky na uzde a takmer vždy si našla nejakú obeť, ktorej sa zdôverila. Pravda… nikdy som nevyhľadával dievčatá v romantickom zmysle slova. Mal som ich rád ako kamarátky, ako spoločníčky na rozprávanie. A pokiaľ prišla na vzťah, nebránil som sa, pokiaľ to chcel ony, ale nakoniec doposiaľ každá z nich odišla sklamaná, pretože som nebol schopný dať jej to, čo potrebovala a chcela. Možno som bol voči nim pozorný a milý, ale… tým to asi aj končilo.

„Je pravda, že ma dievčatá nepriťahujú v romantickom slova zmysle. Mám ich rád ako kamarátky, niektoré sú skutočne v pohode, hoci vedia riadne človeku ublížiť. S tými, ktoré chceli som skúšal aj vzťah, ale nebolo ich veľa.. A vždy boli tak nejako dosť múdre na to, aby po čase prišli na to, že im pravdepodobne nie som schopný dať to, čo hľadajú..” Nemám dôvod mu klamať. Mal by vedieť, ako to vnímam. Možno potom viac pochopí mňa ako osobu. Chcel som, aby to tak bolo.

„Mám sa vôbec pýtať na nasledujúcu otázku?” spýta sa a ja si uvedomím, že sa znovu červená.

„Nechcem to pokaziť,” zavrtím hlavou, keď si uvedomím, na čo naráža. Pravdepodobne si svoje pocity pomaly začínam uvedomovať. Moje myšlienky a tie zmeny pocitov v jeho prítomnosti. Niečo to určite znamená. No pokiaľ nebudem mať istotu, nemôžem mu nič povedať. Nerád by som ho klamal. Skutočne o neho nechcem prísť. Ale ešte necítim, že prišiel čas.