Nathan

Ubehli už dva dni odkedy som sa rozlúčil s Conorom po našej prvej (a pravdepodobne na veľmi dlhý čas jedinej) spoločnej večery a obaja sme sa pobrali každý za svojimi problémami. Nemal som odvtedy veľmi veľa času na to, aby som svojho spolužiaka hocijako kontaktoval so žiadosťou o ďalšie stretnutie, aj keď v kútiku mysle mi to nedalo pokoj. Síce by som to ešte pred pár dňami nebol priznal, ale jeho prítomnosť v mojom živote mi dosť pomohla. Možno viac, než keby som bol začal chodiť k nejakému psychológovi. Bolo dosť fajn, že pomocou rovesníka som dokázal tak jednoducho prísť na iné myšlienky a dokonca by sa dalo povedať, že som sa naposledy dosť bavil, keď sme boli spolu naposledy.

„Nate,“ vytrhne ma čísi hlas z úvah o rozvíjajúcom sa kamarátstve. Otočím sa smerom, odkiaľ prišiel a pohľad mi padne na svetlovlasú dievčinu s rozžiarenou okrúhlou tváričkou, mávajúcu, aby na seba upozornila čiusi pozornosť. V tomto prípade pravdepodobne moju. Pousmejem sa nad týmto gestom a zdvihnem ruku k pozdravu. Zamierim si to k nej.

„Ahoj Natalie,“ prehovorím k nej, keď som už celkom pri nej.

„Zdravím, ako sa ti darí? Dlho som ťa nevidela.“ Natalie je huslistka. Zúčastňuje sa podobných hudobných súťaží ako ja, pretože väčšinou sú tam kategórie na piano, husle, violončelo a dychové nástroje. Postupom kôl sa tieto kategórie zlučujú a my tvoríme v podstate skupiny, ktoré si musia pripraviť vystúpenia. Na väčšine súťaží to tak je a inak to nebude ani na tej, ktorá sa práve chystá. Preto ma neprekvapuje, že ju tu stretávam. Je to veľmi dobrá kamarátka a spolupracovníčka na duety. Tak trochu si želám, aby som mal možnosť, aj tento rok tvoriť dvojicu práve s ňou.

„Popravde, za posledný pol rok sa toho celkom dosť zmenilo, ale myslím, že znovu nachádza zmysel svojho bytia. Ako sa darí tebe?“ Ona je jedna z mála ľudí, ktorým sa nebojím odpovedať pravdu, keď príde na otázku, ako sa mám. Po tých rokoch viem, že jej môžem dôverovať a z jej strany to voči mne, predpokladám, nie je inak.

„Tiež som mala ťažký posledný pol rok, ale na tom nezáleží.. Počula som isté veci ohľadom tvojej rodiny, síce neviem, čo je na tom pravda, no vraj je tvoja mama hospitalizovaná. Hrozne ma to mrzí Nate a som rada, že si našiel dôvod na to, aby si sa ďalej usmieval. Bála som sa toho, že budeš zničený. Máš ďalšieho priateľa? Alebo je tu niekto, kto pre teba vyzerá nádejne?“ A... Áno, je neskutočne výrečná, keď raz spustí, nie je možné ju zastaviť. Ale aspoň s ňou nie je nuda pri rozhovoroch a nestojí reč. Možno keby sme sa vídali častejšie, nebolo by sa toľko o čom rozprávať, no osobne si myslím, že nášmu vzťahu nechýba denné stretávanie sa. Obom nám postačuje, keď sa raz za čas stretneme a vedieme dlhé rozhovory na rôzne témy. Dalo by sa povedať, že Natalie toho o mne vie v celku dosť a preto ma nijako neprekvapuje ani jej otázka na nového priateľa. Keď som prežíval rozchod s Dominicom, veľmi zúrila. Nemá ho rada približne rovnako tak ako ja.

„To, že moja mama je v nemocnici je, bohužiaľ, fakt, ktorý by som síce veľmi rád zmenil, no nedokážem to,“ zájdem si rukou do vlasov a prehrabnem si ich na jednu stranu. Z úst mi vyjde ťažký povzdych pri pomyslení na mamu. Viem, že dnes sme sa s otcom dohodli na tom, že ju navštívime. „A čo sa týka nového priateľa, nie je tu zatiaľ nikto, s kým by som sa odhodlal do toho znovu ísť, ale dalo by sa povedať, že mi pomáha jeden spolužiak..“

„Fuh, tak budem vašej rodine držať palce, aby to všetko dobre dopadlo,“ usmeje sa na mňa povzbudivo a ja jej úsmev s vďakou opätujem. „Hm, a si si istý, že ten chlapec nie ja ako ty?“

„Ako isto sama vieš, pri niektorých prípadoch si človek jednoducho nemôže byť nikdy istý, ale pri ňom som skôr naklonený k tomu, že nie je taký ako ja...“ Pri tom, ako jej to hovorím ma súži veľmi zvláštny pocit, ktorému celkom nerozumiem. Predsa by som nechcel, aby bol Conor gay. Stačí mi, že je pri mne a dokáže sa so mnou normálne rozprávať.

„Možno sa predsa len pletieš,“ povie mi s nádejou v hlase, no ja len nesúhlasne pokývam hlavou. Nie som si absolútne istý tým, či sa pletiem. Conor síce strieda jednu babu za druhou a momentálne, ak sú moje informácie správne, je tiež po akomsi rozchode, ale to bude pravdepodobne len tým, že má smolu na dievčatá. Jeho posledná priateľka bola Anna Franková. Modelka ročníka, ktorá si o sebe myslí, že je bohviečo len preto, lebo vyhrala zo dve súťaže krásy. Podľa mňa však ani sama riadne nevie, v čom pravá krása človeka spočíva. Nie je to tak, že by som s ňou mal nejaký problém alebo nebodaj ona so mnou. Istý čas sa dokonca šírili školou fámy o tom, že by ma chcela... Aj sa mi zdalo, že sa v tej dobe so mnou trocha snažila komunikovať, ale jej primitívne narážky v mojom prípade nemali žiaden efekt. Nakoniec za mnou prestala chodiť úplne a ja som si mohol žiť svoj život opäť po svojom.

„Nikdy nehovor nikdy, sám predsa vieš, že v našich životoch nie je nič nemožné,“ zasmeje sa a rukou sa ku mne načiahne, aby ma mohla povzbudzujúco potľapkať po ramene. Mierne sa prikrčím, aby to mala jednoduchšie a ona to s radosťou využije.

„Iste, uvidíme, ako to nakoniec bude,“ zamrmlem nepresvedčivo.

„Presne tak,“ tvárou sa jej roztiahne žiarivý úsmev, „tak ja pomaly pôjdem, mala by som si začať cvičiť poriadnejšie svoje vystúpenie, lebo si nie som celkom istá tým, ako to nakoniec zvládnem. Začínam sa báť toho, že to tentokrát nezvládnem...“

„Ale nepreháňaj, nie je predsa nič, čo by huslistka Natalie nezvládla, ja pôjdem tiež... Dnes už som trocha trénoval a otec spomínal, že dnes pôjdeme do nemocnice za mamou, takže by som nerád chýbal.“

„Rozumiem, tak sa teda drž.. Ahoj...“ rozlúčime sa a už aj každý utekáme vlastnou cestou.

***

„Pán Moon,“ prikročí k nám doktorka starajúca sa o mamin zdravotný stav. Dnes vyzerá uvoľnene a nemám z rozhovoru, ktorý je pred nami, až taký zlý pocit, ako tomu bolo naposledy. Na tvári sa jej zračí úsmev a ja nadobúdam pocit, že dnes to budú dobré správy, ktoré nám prináša.

„Dobrý deň, pani doktorka,“ ozve sa môj otec a ja ju len zdravím kývnutím hlavy a jemným úsmevom. „Ako sa jej darí?“ bez okolkov sa jej pýta na to, prečo sme sem vlastne prišli. Necítim z jeho hlasu napätie, takže usúdim, že moje a otcove pocity z dnešnej návštevy sú približne rovnaké.

„Myslím, že za posledný týždeň sa jej stav o dosť zlepšil, práve teraz je hore a pozerá televíziu, včera bola aj vonku na prechádzke a zdá sa, že sa omnoho viac usmieva, nemusím vám snáď asi ani hovoriť, aká som za ňu rada,“ ona priam žiari, keď nám oznamuje tieto správy. Všimnem si, ako krátkym pohľadom švihne po mojej maličkosti a v očiach jej zahliadnem slabé iskierky. Istotne to na tomto oddelení ani ona nemá obzvlášť ľahké. Starať sa o tieto vážne prípady, pričom ani ona sama niekedy nedokáže celkom ovplyvniť, čo sa stane. Spomeniem si na to, ako som ju kedysi odmietol, keď mi navrhovala návštevu psychológa. Ja predsa žiadneho nepotrebujem. Nie je to nič, s čím by som sa nemohol vyrovnať sám.

„Neviete si snáď ani len predstaviť, ako rád počujem po dlhej dobe dobré správy. Takže za ňou môžeme ísť?“ uisťuje sa s úsmevom na tvári.

„Iste, viete kde ju nájdete a ak by ste čokoľvek potrebovali, budem vo svojej kancelárii,“ viac nám s otcom netreba. Vyberáme sa spoločne k mame do izby.

Dnes vyzerá naozaj lepšie než naposledy. Dalo by sa povedať, že farba jej pleti je omnoho viac normálna než naposledy a na tvári sa jej rysuje úsmev, keď si všimne, kto vošiel do izby. Rád ju vidím po dlhom čase v takejto nálade. Pri pohľade na jej krásny úsmev sa mi v hlave vybavujú spomienky na to, ako sa kedysi takto usmievala takmer denne. Robilo jej radosť sledovať moje úspechy či už v škole alebo v hudbe. Tešila sa z každého pokroku...

„Nathan, prečo plačeš?“ zaznie otázka. Uvedomím si, že zo spomienok, ktoré sa mi vybavili, mi mimovoľne vyhŕkli do očí slzy bez toho, aby som si to uvedomil.

„To nič mama,“ usmejem sa na ňu a rukou si zotriem slzy z tváre, „len si mi svojim úsmevom pripomenula, ako si sa kedysi usmievala stále. Nevieš, ako som rád, že sa dnes usmievaš.“

„Je niečo nové v tvojom živote?“ zbystrí pozornosť.

„Prečo sa na to pýtaš?“ spýtavo sa na ňu pozriem a sadnem si k nej na kraj postele, aby som ju mohol chytiť za ruku. Napriek tomu, že je na tom dnes omnoho lepšie než naposledy, má ju dosť studenú.

„Prídeš mi trochu iný, ako keď ste ma boli pozrieť s otcom minule. Vyparil si sa vtedy ako gáfor a ani som riadne nevedela, čo sa stalo,“ povzdychne si a mňa to naozaj zamrzí. Spomínam si, že som sa voči nej nezachoval celkom fér. Dnes to však v pláne nemám.

„Prepáč mami, nebol som vo svojej koži, ale dnes je to lepšie.. omnoho,“ uisťujem ju.

„Podobne ako u mňa,“ zasmeje sa a ja sa k nej pridám. „Ale aj tak by som rada vedela, čo je v tvojom živote nové. Ako ti idú prípravy na súťaž?“

„S hudbou to ide fajn, akurát dva dni dozadu som si vybavil všetky potrebné papiere a teraz sa venujem hlavne cvičeniu. Poznámky zo školy mi nosí spolužiak, s ktorým som sa v poslednej dobe skamarátil a celkom mi stretávanie s ním pomáha.“ Ani neviem prečo, som zmienil Conora pred mojou mamou, ale všimnem si, že sa dosť rozžiarila pri zmienke o tom, že sa s niekým stretávam. Sám veľmi dobre viem, že nechcela, aby som sa izoloval od svojho okolia. Ja som však každého odmietal... Vlastne Conor je prvý, s ktorým som sa začal po dlhej dobe zo spolužiakov rozprávať a teraz mi komunikácia s ním nerobí už nijaký problém. Dokonca by sa dalo povedať, že ju tak nejako vyhľadávam.

„A je ten chlapec, ako ty?“ spýta sa ma a ja si v tej chvíli spomeniem na to, ako sa ma dnes pýtala to isté už Natalie. Neviem, prečo od toho každý hneď očakáva vzťah. Jednoducho sme kamaráti a myslím, že to tak aj veľmi dlho bude, ak z toho vôbec niekedy niečo viac bude. Ja som momentálne rád za to, že pri mne stojí niekto naladený na pozitívnejšiu vlnu a ja sa môžem viesť s ním.

„Nemyslím si, no, popravde, mi to ani tak nevadí,“ síce teraz nehovorím celkom pravdu, ale na druhú stranu v tom sám zatiaľ nemám celkom jasno. Zatiaľ mi to dosť vyhovuje tak, ako to je a nerád by som to akokoľvek pokazil.

„Tak to rada počujem a určite sa budem tešiť na to, ako zahráš na súťaži. Čas sa pomaly kráti.“

„To je pravda, mám pocit, že tam teraz všetci celkom dosť stresujú, ale na mňa to príde pravdepodobne až v deň vystúpenia,“ zasmejem sa a ona sa ku mne pridá tiež.

„Však to už trocha poznáš a vieš, že pokiaľ si dobre pripravený, nemusíš sa ničoho obávať,“ uisťuje ma a ja sa na ňu letmo usmejem.

„Viem, nejdem tam predsa prvýkrát, ale predsa len si nemôžem pomôcť,“ povzdychnem a ona mi stisne pevnejšie ruku.

Keďže som už dlhšie nebol pozrieť mamu, máme sa dnes o čom rozprávať a takto aj spolu s otcom presedíme ešte zo dve hodinky, než nás vyruší sestrička oznamujúca koniec návštevných hodín. Rozlúčime sa teda s mamou s prísľubom toho, že spolu zase niekedy prídem na návštevu, aby tam nebola sama. Síce nemám vždy možnosť chodiť spolu s otcom na návštevy aj kvôli svojim súčasným povinnostiam, no snažím sa chodiť čo najviac sa dá a dnešok ma povzbudil k tomu, aby som prišiel rozhodne aj na budúce.

Keď vychádzame z izby na chodbu, v diaľke zazriem sestričku Keplerovú, ako sa s kýmsi rozpráva na konci chodby.

Prižmúriac oči rozoznávam postavu s tmavými vlasmi... Ja ho predsa poznám.

„Conor?“ ozvem sa zarazene. Vzhľadom na to, že na chodbe je pomerne ticho, môj hlas je počuť v slabých dozvukoch a preto niet divu, že sa dvojica otočí mojim smerom. „Čo tu robíš?“ vyslovím prekvapene otázku a v hlave sa mi vynára množstvo rôznych scenárov.