Nathan

 

Z diaľky sledujem skupinku spolužiakov, kráčajúcu po chodníku o kus predo mnou. Vyzerá to tak, že sa skutočne dobre bavia. Ja však nemám dôvod na to, aby som sa k nim pripojil. Akoby som sa aj mohol zabávať? Ja na zábavu nemám nárok..

„... uisti sa, že v budúcnosti moje želanie splníš, dobre?“ ozve sa v mojom vnútri nedávna spomienka. Prosila ma o to. Nevyzerala, že by to myslela zle. Skôr vyzerala utrápene z môjho zjavu. A ja som jednoducho odišiel. Som obyčajný zbabelec, ktorý sa nedokáže ani len pozrieť svojej mame do očí bez toho, aby si robil výčitky svedomia. Spomínam na všetky razy, čo som na ňu kričal a preklínal ju. Nikdy som sa jej riadne neospravedlnil, no ona mi vždy odpustila aj bez toho, aby to odo mňa požadovala.

Prv, než sa stihnem nazdať, pohľad sa mi stretne so záplavou gaštanovej farby. V momente sa v spomienkach vraciam o deň vzad k doteraz nepochopenej scéne, ktorá sa odohrala pred nemocnicou. Áno, tie oči poznám veľmi dobre a spoznal by som ich kedykoľvek, uvedomím si.

Rýchlo sklopím zrak k zemi a snažím sa sústrediť svoje myšlienky iným smerom. Pravda je, že zanedlho ma čakajú prvé kolá miestnej hudobnej súťaže a ja by som mal pomaly zapracovať na finálnej pesničke, ktorú budem hrať. Pracujem na tom síce väčšinu svojho terajšieho času, ale prichádzajúce písomné previerky mi v poslednej dobe zabránili venovať sa hre na piano toľko, koľko by som chcel. Už aj otec si všimol, ako často ponocujem, keď sa teraz musím učiť a ešte aj skúšať hrať. Zatiaľ s tým však nič nespravil. Bez mami ani on nemá chuť sa nejako hádať o tom, čo je správne a čo nie. To však neznamená, že som tento boj vyhral. Mal by som si dávať väčší pozor.

„Planéta zem volá Nathana,“ prudko sebou trhnem, keď sa pri mojom uchu ozve hlas a srdce sa mi prudko rozbúši. Zvláštny povedomý pocit mnou prebehne, keď sa otáčam na triedneho športovca, ktorý kráča po mojom boku. Ako dlho už je tu? Veď ešte pred chvíľou kráčal so skupinou predo mnou. Tak kedy sa zjavil pri mne?

„Huh?“ pozriem sa pred seba. Skupina tam stále je a zdá sa mi, že im Conor takmer nechýba. Zjavne ich je toľko, že plus-mínus jeden človek nespraví žiaden veľký rozdiel. Znova sa pozriem na vycereného chalana pred sebou. Potom znova odvrátim pohľad do zeme a prstom si napravím okuliare na nose.

„Skutočne by ma zaujímalo, nad čím si práve premýšľal,“ načúvam jeho hlasu. Možno znie úprimne, ale som si istý, že ho v skutočnosti nezaujíma, nad čím som premýšľal. Ak je čo len najmenšia pravdepodobnosť, že ho na to nahovoril niektorý z mojich ďalších spolužiakov, aby si zo mňa vystrelili, tak potom sa práve asi deje.

„Dobrý pokus,“ zamrmlem potichu a ďalej si po ceste prehliadam zem v nádeji, že by som na nej objavil niečo zaujímavé. Je to však ťažké, pretože je to len obyčajný betónový chodník, po ktorom kráčajú akurát tak moje nohy a môžem sledovať len svoj a jeho tieň, ktoré sa ťahajú pred nami, pretože zapadajúce slnko svieti na nás odzadu.

„Musí to byť ťažké, čo?“ jeho nasledujúca otázka ma prinúti pozrieť sa na neho. „Musí to byť ťažké za každých okolností si od všetkých držať odstup a nemať sa s kým pozhovárať o tom, čo ťa trápi. Možno by si to raz mal vyskúšať.“ Čo už len on môže vedieť o tom, ako je to ťažké? Nič nechápe. Nič nevie. A bude lepšie, ak to tak aj zostane. Nechcem, aby ktokoľvek z mojich spolužiakov vedel o tom, čo sa stalo mojej mame. Viedlo by to iba k zbytočne falošnej ľútosti a slovám Rozumiem tomu, ako sa cítiš. Nikto nemôže celkom rozumieť tomu, ako sa ten druhý cíti, pretože v danej chvíli isté pocity prežíva len jedna strana. Je nemožné, aby v určitých situáciách prežívali dve osoby tie isté pocity.

„Je normálne, že isté veci si človek chce nechať pre seba,“ prehovorím po chvíli ticha, ktoré medzi nami nastalo. Pôvodne som nemal v pláne reagovať, ale akosi si nemôžem pomôcť.

„A niektoré veci sa lepšie znášajú vo dvojici,“ oponuje mi on, „záleží to od pohľadu na ľudí.“

„Ten môj asi nebude veľmi dobrý,“ poviem potichu.

„Očividne nie, už nejaký čas sa strániš od triedy,“ podotkne.

„Mám na to svoje dôvody,“ myknem ramenami a znova od neho odvrátim pohľad. Zastavíme sa na prechode pre chodcov, pretože na semafore svieti červený panáčik.

„A tie sú?“ pýta sa.

„Úspešne vyštudovať školu a naplno sa venovať tomu, čo ma baví bez toho, aby som sa na niekoho viazal,“ odvetím mu automaticky pravdu. Prekvapím tým sám seba, pretože aj keď sa ma kedysi už ktosi pýtal, preto sa nepripojím k zvyšku triedy, rozhodne som takto neodpovedal. Čo je teraz inak, keď hovorím pravdu? Prečo sa s týmto chalanom dokážem rozprávať tak ľahko? Nikdy predtým sme sa nerozprávali. Dokonca by sa dalo povedať, že sme sa ignorovali. Tak prečo?

„Vyzerám snáď na človeka, ktorý by sa na niekoho viazal?“ spýta sa a krátko sa zasmeje nad tým, čo som práve povedal.

„Ty ani nevyzeráš na to, že by si bol dobrým študentom,“ poviem a po očku sa pozriem na jeho reakciu. Hej, naštval som ho. Prepaľuje ma pohľadom a som si istý, že ak by pohľad vedel zabíjať, bol by som už dávno mŕtvy. No na moje šťastie tomu tak nie je a ja ďalej pokojne žijem.

„Nepotrebujem byť dobrým žiakom, stačí mi len prejsť do ďalšieho ročníka,“ odpovie po chvíli, ktorú som mu doprial na to, aby sa upokojil.

„Ale stále nejdeš celkom na istotu, že prejdeš, skôr je to len šťastie, nie?“ spýtam sa. Tentoraz som ja ten, ktorý sa pýta a on je ten, ktorý odpovedá. Zaujímavé, ako sme si to vymenili. Panáčik na semafore konečne preskočí na zelenú farby a konečne môžeme prejsť spolu s ostatkom ľudí čakajúcich na rovnaký moment ako my.

„To bude tým, že sa venujem skutočne tomu, čo ma baví,“ odvetí mi.

„Akoby ja nie,“ zavrtím nechápavo hlavou.

„Každý sme trocha iný, nemôžem byť dobrý v tom aj v tom,“ bráni sa. Nerozumiem aký má dôvod obhajovať sa predo mnou. Nič som mu nevyčítal. Jednoducho ma baví podpichovať ho.

„Predo mnou svoju lenivosť učiť sa nemusíš obhajovať,“ odpoviem mu a zahnem do jednej z bočných uličiek, ktorými zvyčajne chodievam domov.

„Neobhajujem sa pred tebou!“ vyhŕkne.

„Si si tým istý?“ otočím sa na neho s otázkou. Na chvíľu sa zarazí. Takže sa skutočne obhajoval. Je to tak, ako som hovoril. Mohol by mať omnoho lepšie známky, ak by sa mu chcelo trocha viac učiť. Avšak ja nie som ten, ktorý by mu mal radiť. A ani to rozhodne robiť nebudem. Po chvíli sa znova otočím na cestu pred seba a dávam pozor na to, kam kráčam. V týchto uličkách sa dá celkom ľahko zablúdiť a aj napriek tomu, že ich celkom dobre poznám, nebol by som práve nadšený, ak by som si cestu domov predĺžil čo len o minútu. Rozhodne mám čo robiť. Sľúbil som otcovi, že si upracem izbu a keď si spomeniem na to, ako to tam ráno vyzeralo, dvakrát sa na to neteším. A to sa ešte musím učiť a cvičiť. A tiež by som nemal zabúdať na to, že sa musím aj najesť, čo mi tiež zaberie nejaký čas. Zdá sa, že čas je môj úhlavný nepriateľ. Nikdy sme sa príliš v láske nemali, pretože odkedy si spomínam, vždy som ho mal nedostatok.

„Skús si chodiť na tréningy volejbalu a potom sa doma ešte učiť,“ začujem jeho tiché zamrmlanie, čo ma vytrhne z mojich úvah o tom, čo všetko musím ešte stihnúť, kým si ľahnem aspoň na pár hodín spať.

„Ja trénujem na piano a nájdem si čas aj na učenie,“ aj keď je to v poslednej dobe pre mňa čoraz viac ťažké a vyčerpávajúce, dodám v duchu. Ale to on nemusí vedieť.

„Isteže, niektoré dievčatá sa z teba idú zblázniť,“ povie.

„Akoby som to robil preto, aby to tak bolo,“ povzdychnem si. Áno, viem o tom, že dievčatám sa hrozne páči to, čomu sa venujem a som podľa nich načisto dokonalý a moje pesničky také krásne. Aj keď moji spolužiaci pochopili, že nestojím o to byť zapojený do spoločnosti, mladšie spolužiačky ma občas volávajú na rande alebo tak. O takéto veci však príliš nestojím a sú pre mňa stratou času. Dievčatá si o mne vytvárajú mylnú domnienku dokonalosti. A taký ja nie som. Keď už mám s niekým byť, mal by ma poznať takého, aký som.

„Nepovedal som, že je to tak, iba ma to tak napadlo, keď si to zmienil,“ odvetí mi. Pomaly sa blížime k nášmu domu a ja dúfam, že čoskoro budem znova sám. Tak ako to mám najradšej.

„Neobvinil som ťa z toho,“ upozorním ho na detaily a zastavím sa pred našim domom. „Ale trocha inak. Tu bývam a keďže nemám v pláne pozvať ťa dnu, budeme sa tu musieť rozlúčiť.“ Zastaví spolu so mnou a keď sa na neho pozriem, všimnem si, že si prehliada náš dom. Neviem, aké boli jeho očakávania a vlastne ani neviem, prečo šiel celú cestu so mnou, ale každopádne je to jeho vec.

„Isteže..“ pokýva hlavou po chvíli, „..tak sa teda maj, vidíme sa zajtra v škole.“ Mávne na rozlúčku rukou a otáča sa na odchod.

„Snáď áno,“ odvetím a odomykám bránku.

 

Keď vojdem dnu, zarazí ma ticho, ktoré v ňom panuje. Viac, než by som chcel. Batoh zložím na zem a vyberiem sa do izby. Zažnem v nej svetlo a rozhliadnem sa po neporiadku. Tak, asi začnem práve s týmto, rozhodnem sa.

 

Conor

 

Vzhľadom na to, že časť mesta, v ktorej som sa ocitol, príliš nepoznám, hľadanie správnej autobusovej zastávky mi zaberie nejaký čas. Avšak mám pocit, že som sa dnešným dňom posunul aspoň o kúsok ďalej. Tak sa mi zdá, že Nathan vie byť omnoho viac otvorený, než sa na prvý pohľad zdalo. Aj keď nemôžem hlásiť výhru, ale rozhodne môžem vyhlásiť malý pokrok. Nathan toho normálne veľa nenahovorí, takže je to doslova malý zázrak, že so mnou prehovoril aspoň pár slov. Aj keď som mal istý čas pocit, akoby sa na mňa pozeral z vrchu.

 

Zavriem za sebou dvere a prezujem sa. Bundu zavesím na vešiak a s úmyslom presunúť sa do izby vykročím v ústrety nášmu domu. Mama by dnes mala byť v robote a otec v poslednej dobe stále čosi rieši vo svojej súkromnej izbe, ktorú si zriadil, aby pri svojom podnikaní mal aspoň trocha pokoja. Je totiž riaditeľom realitnej agentúry a momentálne majú celkom rušné obdobie, pretože zostávajú už len nejaké tri mesiace do konca roka a oni sa snažia dotiahnuť čo najviac rozrobeného. Verím tomu, že je to náročné. Ja by som to robiť nechcel, aj keď mi to už otec ponúkal. Musím ho sklamať, v tomto sa naozaj nejako nevidím.

„Conor, braček zlatý, to si ty?“ začujem hlas odkiaľsi z domu. Margo. Došla domov? Nemala byť v práci? Ja vlastne už ani neviem, ako to v práci má. Niekedy sa doma zjaví tak náhle, že sme z toho všetci riadne prekvapení. A ona sa tvári akoby nám to všetkým hovorila snáď miliónkrát. Jej hlava sa vynorí z dverí na konci chodby. Ach, tak ona bola v obývačke.

„Kedy si prišla, sestrička?“ vyslovím otázku a pokračujem vo svojej pôvodnej trase – do izby. Zložím si v nej veci a hneď nato sa vyberiem za ňou do obývačky. Však prečo by sme si chvíľu nepokecali? Učenie odložím veľmi rád.

„Asi tak hodinku dozadu? V robote mi dali nečakane voľno a tak som sa rozhodla, že prídem pozrieť, ako sa vám tu darí,“ usmeje sa na mňa z gauča. Na chvíľu sa mi zazdá, že jej pohľad potemnel. Žeby sa v práci niečo stalo? Neviem o tom, že by sa výnimočné voľno dávalo len tak na počkanie. Väčšinou k tomu niečo vedieť. No možno mám len prehnane pesimistické vízie. Rozvalím sa v kresle, ktoré sa nachádza priamo oproti gauču a upriem na sestru svoje oči.

„No, darí sa nám celkom dobre. Otec teraz býva veľmi často zatvorený vo svojej pracovni a mama chodí do práce stále rovnako,“ poinformujem ju o stave domácnosti v stručnosti.

„Isteže, to som si stihla všimnúť za ten čas, čo som tu sedela,“ pokýva slabo hlavou. Ani sa len neusmeje.

„Stalo sa niečo, Margo?“ spýtam sa.

„To nič, to nič,“ zavrtí hlavou, „som len trocha unavená po tom všetkom.“ Sklopí pohľad. Celým svojim bytím mi naznačuje, že sa niečo deje, ale akosi chce, aby som to z nej ťahal ako z chlpatej deky. Povzdychnem si. Tak nenapraviteľná.

„Niekto zomrel?“ spýtam sa jej neisto. Väčšinou takáto sklesnutá býva, ak sa stane niečo takéto. Chodí síce k psychológovi, ale niekedy sa jej nálada zlepší až po pár sedeniach, kedy si uvedomí, že jednoznačne spravila všetko, čo mohla.

„N.. nie!“ vyhŕkne a prudko zavrtí hlavou. Zahliadnem v jej očiach slzy. „Ale bojím sa, že sa to čoskoro stane a ja s tým nebudem môcť nič robiť.“

„Kto?“ spýtam sa jej, aj keď viem, že mi to nesmie povedať.

„Ty.. Conor, povedz mi jednu vec,“ zahľadí sa na mňa s uslzenými očami.

„Áno?“ čakám, o čo ma požiada.

„Ako sa má tvoj spolužiak Nathan?“ prečo sa pýta teraz na neho? Snaží sa mi snáď povedal, že sa stalo niečo s jeho mamou? Prečo inak by sa pýtala na to, ako sa má?

„Myslím, že sa mu darí celkom dobre,“ odpoviem na jej otázku.

„Tak to som rada,“ vydýchne a ja môžem vidieť, ako sa jej tvár trocha uvoľnila.

„Margo, dúfam, že tu nebola nepriamo reč o jeho mame,“ vystriem sa v kresle a pozorne ju sledujem.

„A čo ak ti poviem, že áno?“ znova sa tvári tak, ako pred pár sekundami.

„Vlastne.. neviem.. neviem, čo ti mám na to povedať,“ odpoviem úprimne. Nepoznám Nathanovu mamu. Nikdy predtým som ju nevidel, takže nemôžem povedať, ako ma to mrzí, aj keď sa z toho cítim dosť čudne.

„Nechcem, aby o tom vedel, lenže dnes prišiel jeho otec na návštevu a musela som ho poslať domov, pretože jej nebolo dobre a mala zákaz akýchkoľvek návštev,“ vysvetľuje mi situáciu.

„No, tak to asi nebude práve najlepšie,“ povzdychnem si.

„Vôbec to nie je dobré a ja z toho začínam byť mierne zúfalá...“ hlas sa jej doslova láme pri tom, ako hovorí. Mrzí ma, že sa kvôli svojim pacientom občas cíti tak na dne.

„Sestry, mala by si si uvedomiť, že niektoré veci jednoducho neovplyvníš. Nemáš v rukách žiadnu božiu moc a jediné, čo môžeš robiť, je dať do toho všetko, aby si ľudský život predĺžila čo najviac. Ostatok však nie je v tvojich rukách.. ak sa čokoľvek stane, maj na pamäti, že to nebude tvoja ani ničia vina.“

„Ale ten chlapec..“ hlesne.

„On to zvládne aj bez tvojej ľútosti! Ver mi, to nie je to, čo ten chalan chce počúvať!“ vybehnem po nej o niečo viac, než som mal v pláne a naraz sledujem, ako jej po tvári steká prvá slaná kvapka a zanedlho ju nasleduje druhá. Zarazím sa. Toto som nechcel. „Margo..“ vyskočím z kresla a podídem k nej, aby som ju objal. „To som nechcel, mrzí ma to.. neplač..“ skloním sa k nej a objímem ju. Netrvá dlho a ona svoje malé ruky presunie na môj pás a objíme ma.

„Mňa to tak mrzí, Conor... mrzí ma to.. mrzí.. štve ma, že s tým nedokážem nič robiť.. sledujem, ako sa jej čas skracuje priamo pred mojimi očami.. a ja som taká bezmocná..“ celkom sa trasie, ako rozpráva.

„S niektorými vecami jednoducho nemôžeš nič spraviť, aj keď by si veľmi chcela,“ tisnem ju čo najviac k sebe. Musím si kľaknúť, aby som dosiahol jej výšku, pretože zohýbať sa mi nie je práve najpríjemnejší. Som si istý, že by mi ešte čosi rada povedala, ale už to zo seba nemôže dostať, pretože z úst sa jej derú len vzlyky.

 

Chvíľu trvá, než sa sestra celkom upokojí a prestane plakať. Keď sa jej dych ustáli, odtiahnem sa o nej trocha, aby som ju skontroloval. Zaspala. Musela byť naozaj vyčerpaná z toho všetkého. Pousmejem sa a uložím ju na gauči. Nájdem deku a prikryjem ju. Rozhodne by si mala odpočinúť. To je to, čo teraz najviac potrebuje. Nepotrebujem mať žiadnu psychológiu, aby som toto vedel.

 

Keď je sestra uložená, ja znova nemám čo robiť, tak sa vyberiem do svojej izby a snažím sa sústrediť sa na učenie. Ukáže sa to omnoho zložitejšie, než sa zdalo, pretože v hlave si stále prehrávam informácie, ktoré som sa dozvedel od sestry. Chcel by som, aby sa toto nedialo. Stavia ma to do veľmi zvláštnej pozície. Musím sa pred ním správať, že nič neviem a pritom toho viem omnoho viac, než by bolo vhodné. Ak by sa o tom Nathan dozvedel, myslel by si, že som chorý. Lenže pravda je, že mi o tom povedala sestra a aj to len preto, že je môj spolužiak. Neviem, či sa mi niekedy podarí zblížiť sa s ním natoľko, aby mi povedal o tom, čo sa deje v ich rodine. Zatiaľ to skôr hrá v môj neprospech. Lenže, kým mi o tom nepovie, nebudem môcť robiť nič. Budem sa tváriť, že o ničom neviem a usmievať sa na neho. To je zatiaľ moja jediná možnosť.