Conor

 

Po rozhovore s Neilom som si trocha uvedomil, že nie som jediný na svete, ktorý rieši nejaké problémy vo svojom živote. Ako jediný som ich však dokázal sebecky zatiahnuť do hry, na ktorej všetci tak tvrdo pracujú. Snažíme sa zapracovať na tímovej spolupráci, spoznať sa navzájom, aby sme vedeli, kto je aký hráč a o všetko v skutočnosti dokáže. Ja som im pri posledných tréningoch znemožnil spoznávať ma, pretože som nebol vo svojej koži. Tentoraz som ale odhodlaný k tomu, aby som ukázal, že volejbal hrať chcem a viem ho hrať na úrovni, ktorá podporí mužstvo k víťazstvu.

 

Zostáva nám už len pár dní, než začnú zápasy. Ešte pred tým však musíme prekonať jednu prekážku. A práve sa s ňou snažím trochu zabojovať. Učenie nikdy nepatrilo k mojim obľúbeným činnostiam. Nedokázal som presedieť hodiny, než som sa niečo naučil tak, ako tomu bývalo v prípade mojej sestry, kým ešte študovala. Niekedy som ju kvôli tomu nevidel celé dni vyjsť z izby mimo to, keď sa šla najesť alebo vykonať potrebu na záchod. Ja som bol aktívnejší typ dieťaťa, čo moji rodičia síce podporovali a podporujú, no určite by boli radi, keby sa mi v škole trochu viac darilo. V budúcnosti by som sa volejbalu chcel venovať profesionálne, no k tomu ma, samozrejme, čaká ešte celkom dlhá cesta a zo strany rodiny cítim myšlienku na to, že ma to určite nedokáže uživiť. Nikdy som však nehľadel na to z tejto strany. Sústredil a sústredím sa na to, aby som sa čo najviac zlepšil a dokázal ostatným, že som skutočne dobrý v tom, čo robím.

 

Ale na to, aby som sa ďalej mohol venovať môjmu snu, musím prekonať písomné skúšky, ktoré prebiehajú posledné dva dni pred zahájením turnaja. Dobré na tom je, že zakaždým pred záverečnými skúškami máme v škole týždeň priestoru na to, aby sme sa pripravili. Ja však musím myslieť aj na tréningy, na ktorých tiež ťažko pracujeme, no myslím si, že to rozhodne stojí za to. Mnohé sa zmenilo odkedy som sa porozprával s kapitánom. Povedal som si, že svoje problémy si nechám na doma a pracujem na sebe. Dokonca zostávam nejaký čas aj po tréningoch na to, aby som si z časti vynahradil to, čo som zameškal svojou duševnou neprítomnosťou.

***

Od učenia sa ma vytrhne slabé zaklopanie na dvere. Zdvihnem hlavu od zošitu, kam si zapisujem poznámky, ktoré mi pomáhajú efektívnejšie sa učiť a prv, než stihnem osobu stojacu za dverami vyzvať, aby vošla, počujem tiché otváranie. Otočím hlavou smerom k dverám a zahliadnem hlavu Margo, ako na mňa váhavo hľadí. Len odhadujem dôvod jej váhania. S povzdychom prehovorím: „Poď dnu.“

Dvere sa otvoria viac a ona vojde do môjho priestoru. Po tom, ako za sebou zavrie dvere, zamieri k mojej posteli, aby sa na ňu usadila. Otočím celou stoličkou tak, aby som jej sedel čelom. Pohľady sa nám stretnú.

„Ako ide učenie?“ spýta sa.

„Myslím, že som na celkom dobrej ceste k tomu, aby som to zvládol,“ pousmejem sa, „občas to však ide strašne pomaly a trvá mi, než to pochopím a naučím sa, ale to k tomu pravdepodobne patrí, nie?“

„Pravdepodobne áno,“ krátko sa zasmeje, „vieš, občas mám pocit, že od chvíle, čo som sa takto zatvárala na dlhé dni vo svojej izbe ubehli nekonečné roky a potom si uvedomím, že vlastne to nie je tak celkom pravda.“

„Už to bude skoro päť rokov odkedy si vonku zo školy, nie?“ spočítam si to v hlave čo najrýchlejšie sa mi dá.

„Pravda a odvtedy sa toho toľko zmenilo,“ povzdychne si.

„Pravda je, že odkedy si nastúpila na miesto, kde momentálne pracuješ, neskutočne si sa snažila udržať sa v dobrej nálade, ale často som ťa videl zdeptanú a smutnú.“

„Bolo a aj to ešte stále je a vždy bude ťažké...“ ramená jej na chvíľu sklesnú dole a ona sa mierne prihrbí. Následne sa však spolu s hlbokým nádychom vystrie a uprene sa na mňa zahľadí. „Život nie je vždy o tom, čo nás učia v škole. Na niektoré situácie ťa škola jednoducho nedokáže pripraviť.“

„Čeliť rodine, ktorej práve zomrel niekto blízky skutočne nie je niečo, čo by ťa niekto mohol naučiť, jednoducho si tým musíš prejsť,“ pritakám.

„Rovnako tak, ako ma život nepripravil na to, ako náročné bude nepliesť sa do záležitostí v rodinách,“ uškrnie sa na mňa. Obaja veľmi dobre vieme, o čom rozpráva.

„A očividne na to nikto nepripravil ani tvojho hlúpeho brata,“ zasmejem sa.

„Ani nevieš, ako veľmi ma mrzí ten nápad zatiahnuť ťa do celej záležitosti,“ sklopí pohľad a opäť sa celá akosi zhrbí. Je to téma, ktorej sa hrozne bála. V podstate sme nemali príležitosť porozprávať sa o tom, čo sa udialo až doteraz. Prisuniem sa so stoličkou bližšie k nej a jednou rukou sa k nej načiahnem. Ukazovákom jej podvihnem bradu tak, aby sa naše oči znovu stretli v jednom bode.

„Asi by si mala vedieť, že ja to neľutujem.“ Vyslovím svoje pocity a pozorujem, ako sa sestrina tvár v pár momentoch vystrieda širokú škálu pocitov. Najprv je to čosi ako prekvapenie, následne sa tvári neutrálne. Po neutrálnom výraze trochu váha a roztrasene sa usmeje. Očividne si nie je istá, či je správne tešiť sa vo chvíli, ako je táto.

„Vážne?“ vysloví roztrasenú otázku plnú obáv.

„Absolútne, pretože som mal možnosť spoznať človeka, ktorý mi dal do živote celkom veľa, hoci si nie som istý tým, či si to ten práve uvedomuje.“

„Veď to ani nebola taká dlhá doba, odkedy ste  spolu začali komunikovať,“ nerozumie tomu ona.

„To je síce pravda, zo začiatku som bol ja ten, ktorý najviac komunikoval a snažil sa s ním naviazať kontakt. Nosil som mu poznámky zo školy, keď chýbal, stretával som ho na rôznych miestach a podobne.. ale tesne pred tým, ako som mu o všetkom povedal, som mal pocit, že začínal byť trochu viac otvorený. Nebolo to síce tak, že by sa mi práve chystal hovoriť o všetkých svojich životných problémoch, no rozhodne mi viac dôveroval a rozprával sa so mnou.“

„To si mi ani nepovedal, že sa to medzi vami takto posunulo,“ žasne.

„Pretože som nemal príležitosť sa s tebou o tom porozprávať, ale aj tak som ti nikdy nevešal na nos fakty, ktoré sa týkali jeho súkromia a to som ich už pár stihol zistiť,“ uškrniem sa.

„To naozaj?“

„Isteže.“ Pokývam hlavou zatiaľ čo ma ona sleduje plná očakávania. „Nepoviem ti ani o jednej veci, pretože viem, že každý má právo na svoje súkromie. Možno však aj sama časom na niečo prídeš.“

„Sama?“

„Je ešte malá šanca, že to so mnou celkom nevzdal, takže keď sa to trochu upokojí, možno vás dvoch aj zoznámim.“

„To by si spravil?“

„Si súčasťou mojej rodiny, myslím si, že to k tomu patrí, aby poznal moju sestru.“

„On ma už pozná..“ z úst jej vyjde povzdych a úsmev na tvári vystrieda zvláštna grimasa.

„Ako doktorku jeho mamy, nie však ako moju sestru,“ povzbudím ju, „hoci pri našom poslednom rozhovore so o tebe hovoril ako o svojej sestre, osobne ťa ešte nespoznal. Netuší, aká si v súkromí. Pozná ťa iba ako osobu, ktorá informuje o stave jeho matky.“

„A nemyslíš si, že by to celú situáciu mohlo zhoršiť? Neviem, či je správne z mojej strany, aby som sa zbližovala s rodinou pacientov, v konečnom dôsledku to môže mať nepriaznivý vplyv na mňa, keď sa niečo stane.“

„Veríš svojmu bratovi?“

„Do istej miery.“

„A budeš mi veriť, keď ti poviem, že to bude v poriadku?“

„Do istej miery.“

Zasmejem sa: „To by mohlo tuším aj stačiť ako povolenie na zoznámenie.“

„Fajn, fajn, ale zodpovednosť za všetko nesieš ty,“ ukazovákom namieri priamo na miesto na mojej hrudi, kde spočíva moje srdce.

„Isteže,“ pokývam hlavou a z vrecka vytiahnem telefón, ktorý sa snaží ma na niečo upozorniť. Vzhľadom na to, že som sa dosť odizoloval od všetkej elektroniky vrátane mobilu som dosúdený na to používať ho len takýmto spôsobom. Nebol by som schopný učiť sa, kým by som ho mal stále na očiach. Preto som si nastavil upozornenia na dôležité udalosti, ako je napríklad aj tréning, na ktorý ma upozorňuje tentoraz.

„Asi budeš mať nejaký program, však?“ spýta sa.

„Musím ísť na večerný tréning, ale keď sa vrátim domov, určite sa ešte porozprávame,“ uistím ju.

„Myslím, že lepšie bude, keď sa potom ešte chvíľu budeš venovať učeniu,“ vstane z postele a zamieri ku dverám, „nechám ťa, aby si sa mohol pripraviť. Keď budeš mať znovu nejaký priestor medzi učením, dvere mojej izby sú ti vždy k dispozícii. Stačí len zaklopať.“

„Samozrejme,“ pokývam hlavou. Po tom, ako sa za ňou zatvoria dvere, si začnem chystať veci potrebné na tréning.

 

Pri pohľade na svoje tenisky, ktoré na tréningoch a zápasoch používam si uvedomím, že by som už potreboval nové. S povzdychom ich vložím do tašky k ostatným už pripraveným veciam a vnútorným prísľubom nájdenia si času ešte pred zápasmi na kúpu nových.

 

Po pripravení vecí zamierim z izby do kuchyne, kde už mám pripravenú fľašu na zarobenie proteínového nápoja. Zvyknem to piť po takýchto tréningoch. Sú vyčerpávajúce a dodá mi to aspoň trocha energie. Navyše  je to chutná forma doplnenia potrebných živín bez toho, aby človek musel zjesť polovicu chladničky a cítiť sa nakoniec previnene voči svojmu telu. Čo koniec-koncov ja ani spraviť nemôžem. K nápoju, ktorý si pripravím v správnom pomere prášku k sójovému mlieku, si pribalím aj fľašu normálnej vody. Teoreticky by som k príprave nápoju mohol použiť klasické mlieko, no nepoužívam. Nemôžem. Už ako decko som mal problémy zakaždým, keď som vypil čo len malý pohár klasického mlieka. Doktori neskôr zistili intoleranciu, takže sa mu oblúkom vyhýbam a ako náhradu som si zvolil sójové mlieko, pretože mi to prišlo asi ako najviac chutná náhrada.

 

Konečne usúdim, že som pripravený vyraziť na cestu. Skontrolujem naposledy čas, zatvorím svoju tašku a vyberiem sa do predsiene, kde sa obujem. Keďže sa nie je s kým lúčiť, vezmem si z háčika na kľúče tie svoje a vyjdem von z domu. Po tom, ako sa za mnou zabuchnú dvere sa zhlboka nadýchnem a uvedomím si, že vonku sa začína zmrákať a očividne bude pršať. No čo už, keby niečo, v taške by som mal mať dáždnik.

 

***

 

„Hej, Conor, ako sa dnes máš?“ zdraví ma už z diaľky jeden z mojich spoluhráčov – Michael.

„Ahoj, ani mi neuveríš, ako veľmi som sa tešil na tréning a na to, že si na chvíľu oddýchnem od učenia, strávil som nad tým znovu celý deň. Pravda je, že som s tým znovu riadne pohol, ale mám pocit, že než to budem musieť napísať v testoch, podarí sa mi to aj zabudnúť...“ priznám sa, „ako sa darí tebe?“

„Mám podobný problém s učením, až na to, že niektoré predmety najskôr nezvládnem sám, dohodli sme sa s chalanmi, že matiku sa pôjdeme učiť spoločne, keď budeš chcieť, môžeš sa k nám pridať, každá pomoc sa nám zíde,“ navrhne mi.

„Vďaka, budem na to myslieť, keď si nebudem vedieť rady“ pousmejem sa. Nie som si istý, či je celkom môj štýl skupinové učenie sa, aj keď svojim spôsobom to zmysel má, keď sa spoja viaceré hlavičky, dokáže sa rozlúskať hocičo. Avšak uprednostňujem učiť sa sám alebo maximálne vo dvojici.

 

Medzičasom sme spoločne dorazili do šatne, kde už sa nachádza zopár chalanov z tímu. Rozhliadnem sa po miestnosti a pohľadom sa zastavím na Neilovi. Už je pripravený na zápas. Sedí na lavičke a nejako sa s nikým nerozpráva. Povzdychnem si a v tichosti si zložím tašku na voľné miesto na lavici. Povyťahujem si veci na prezlečenie, tenisky hodím na zem a začnem sa prezliekať. Keď som s prezliekaním hotovo, svoje veci si vložím do tašky a nájdem voľnú skrinku, do ktorej ich uložím a zamknem. Keď sa znovu otočím na miesto, kde prv sedel Neil, už tam nie je. Pohľadom prebehnem šatňu a keď ho nikde nezahliadnem, vykročím von zo šatne do telocvične, ktorá je už pripravená na náš tréning.

 

„Neil,“ oslovím kamaráta stojaceho pri sieti s volejbalovou loptou v rukách. Otočí sa mojim smerom a vykročí ku mne.

„Ahoj,“ pozdraví ma, keď už stojí celkom pri mne.

„Je všetko v poriadku?“ spýtam sa ho. Neprekvapí ma jeho zavrtenie hlavou, predsa len to bolo vidieť už od pohľadu na neho.

„Ale nemusíš sa báť, že by som kazil hru alebo niečo podobné,“ uistí ma.

„Ja nie som ten, ktorý by potreboval počuť toto uistenie. Skôr by som chcel vedieť, prečo vyzeráš tak ubito,“ hovorím.

„Veci sa skomplikovali,“ povzdychne.

„V čom myslíš?"

„Odchod.“

„Akoto? Nehovoril si, že po skončení turnaja je termín odchodu?“ chcem počuť vysvetlenie.

„Áno, to sa nezmenilo, ale ja... mám problém...“ váha.

„O čo ide?“ spýtam sa.

Chvíľu váha, no nakoniec sa nadýchne a ja viem, že už mi to povie.

„Neil!“ vyruší nás ktosi. Pochopil by som, pokiaľ by to bol niekto z tímu, no hlas nepatrí nikomu z nás. Hlas však ani nie je chlapčenský. Patrí dievčaťu.

„Natalie,“ otočím sa počas toho, ako Neil vysloví meno osoby, ktorá nás vyrušila akurát vo chvíli, keď som sa mal dozvedieť, o čo vlastne ide. Asi ani nemusím hovoriť, že z toho nie som práve nadšený. Pohľadom prepálim dlhovlasú blondínku nižšieho vzrastu. Obdaruje ma hravým pohľadom. Netuší, čo práve spravila. „Čo tu robíš?“  počujem Neilovu otázku

„Dosť nezdvorilé privítanie osoby, ktorú si už dlho nevidel... vraj čo tu robíš? To je skoro akoby si povedal: Vypadni odtiaľto.“ Vykročí našim smerom.

„Nemyslel som to tak.. ja len... akurát sme riešili nejaké veci, než si sa tu nečakane zjavila, ale ty máš odjakživa talent zjaviť sa vo chvíli, keď to človek najmenej čaká. Ako sa ti darí?“ Snaží sa ju trocha upokojiť. Veľmi dobre viem o tom, aký je náš kapitán nekonfliktný. Nepoznám nikoho, kto by s ním kedykoľvek bol v nejakom konflikte.

„Darí sa mi fajn, pripravujem sa na hudobnú súťaž, ale vieš.. nie je to ľahké,“ zaškerí sa na neho. Mykne ma, keď zmieni hudobnú súťaž. Mohla by byť v nejako kontakte s Nathanom, napadne ma, no v ďalšej chvíli prudko potrasiem hlavou. Nie, nie, nie, to by bola priveľká náhoda.

„Je niečo, čo pre teba v živote nie je ľahké?“ zasmeje sa, keď zastaví priamo pri nás.

„Nezoznámiš ma so svojim kamarátom?“ navrhne miesto odpovede. Zjavne usúdila, že odpovedať nie je nutné, pretože Neil to aj tak pravdepodobne myslel ako básnickú otázku.

„Ah, vlastne. Natalie, toto je môj spoluhráč Conor, Conor, toto je Natalie, známa ešte zo základnej školy, občas sa v mojom živote objaví, aby následne zmizla ako vzduch. Človek ani nevie, kedy sa to všetko stihne udiať.“

„Uh, ahoj..“ pozdravím ju a vystriem svoju ruku jej smerom. Pri pohľade na mňa akosi zmrzne.

„Už som o tebe počula,“ prizná a ja netuším, ako by som mal reagovať, „poznáš môjho kamaráta.“

„Poznám veľa ľudí,“ stiahnem obočie.

„Tvoje celé meno je Conor Kepler, však?“ uistí sa a ja len prikývnem. „Nathaniel Moon.“ Keď vysloví celé jeho meno, zamrazí ma. Ona ho skutočne pozná. „Mrzí ma to, ale viem, čo sa medzi vami stalo.“

„To je v poriadku,“ hlesnem.

„Nie som tu preto, aby som ti povedala, že ťa už nikdy v živote nechce vidieť, tak si odpusti ten natiahnutý ksicht!“ vyhŕkne zrazu a ja už len počujem Neila, ako vybuchne do smiechu.

„A si tu vôbec kvôli mne?“ strelím pohľadom po kapitánovi.

„V podstate,“ prizná, „chcela som ťa poprosiť, či by si so mnou nešiel po vašom tréningu do hudobného štúdia.“

„Ja po tréningoch zvyknem...“ začnem, no Neil ma prstom silno štuchne do boku, čím ma umlčí.

„Ty magor,“ sykne mi do ucha, „zabudni na to, čo zvyčajne zvykneš robievať po tréningoch, sú isté veci, ktoré si musíš urovnať a myslím si, že toto je príležitosť taká, že lepšiu pravdepodobne už nedostaneš!“

„...p..pôjdem s tebou...“ vyslovím v bolestiach, ktoré mi práve spôsobil a rukou sa držím za bok.

„Ak to teda nebude vadiť, pozriem sa na váš tréning,“ rozhodne sa.

„V bezpečí lavičiek,“ nasmeruje ju Neil a ona si tam poslušne zamieri. „Conor, zbehni do šatne po zvyšok mužstva, aby sme mohli začať s rozcvičkou a následne s tréningom.“ Vyzve ma a ja nasledujem príklad Natalie a poslúchnem ho.

 

 

Nathan

 

Po dlhej dobe som sa odhodlal na to, aby som zostal doma. Otec ma o to požiadal vzhľadom na to, že by som si mal poupratovať svoje veci. Keďže teraz som na tom celkom dobre s cvičením na kolá, ktoré majú rozhodnúť o tom, či budem zaradený do súťaže alebo nie, usúdil som, že jeden deň si môžem vyhradiť na to, aby som zostal doma a spravil vo všetkom trochu poriadok. Skôr či neskôr by si ma to aj tak počkalo. Usúdil som, že lepšie skôr. Aj tak to len vkuse odkladám a hromadí sa to tam.

 

Rozhodol som sa, že začnem starými učebnými pomôckami, zošitmi a podobnými vecami.  Povyhadzoval som zošity, ktoré som mal v skrini už od základnej školy a boli vhodné akurát tak na to, aby boli recyklované na ďalšie zošity, do ktorých si niekto bude môcť spraviť svoje poznámky, ktoré neskôr aj tak vyhodí do koša. Niektoré veci, ktoré nás učia v škole sú celkom zbytočné a učíme sa ich vlastne len preto, lebo si tým musíme prejsť. Nikdy som nemal problém s učením sa, no napríklad už teraz som si istý tým, že nikdy nevyužijem vo svojom živote matematiku. Nie je to nič, čomu by som sa chcel v budúcnosti venovať s vedomím, že ma to baví alebo tak. Pre mňa je učenie matematiky v podstate celkom zbytočné. V budúcnosti by som sa chcel hudbe venovať formou učenia, takže si myslím, že matematika mi k tomu bude celkom zbytočná.

 

Už mám celkom veľkú kopu papierov nazbieraných a v podstate by sa dalo povedať, že som s upratovaním aj skončil, pretože už nie je ani čo vyhadzovať. Veci, ktoré som sa rozhodol pre tentoraz ušetriť od triedenia, sú zväčšia tie, ktoré potrebujem na učenie na záverečné testy. Tento rok je pre náš ročník rozhodujúci. V ďalšom pol roku sa každý z nás bude musieť rozhodnúť, čo chce so svojou budúcnosťou spraviť. Či chce pokračovať v ďalšom štúdiu alebo pôjde do práce. Vzhľadom na to, že by som chcel učiť hudbu, určite pokračujem ďalej v štúdiu. Dokonca už mám aj celkom predstavu o tom, kam si pošlem prihlášky.

 

Vytriedený papierový odpad nahádžem do krabíc, ktoré znesiem dole do pivničných priestorov nášho domu, kam podobné veci zvykneme ukladať. Neskôr, keď sa vyberá papier, odovzdávame ho. Ale nateraz je to všetko, čo viem spraviť s papierom, pre ktorý už nemám využitie.

 

Zvyšné veci si dôkladne poupratujem do skriniek a šuplíkov. Keď som s výsledkom spokojný, chystám sa vrhnúť na skrine s oblečením. Nestáva sa tak často, že by som mal toľko času na upratovanie ako dnes a preto sa rozhodnem, že pre zmenu by bolo fajn, ak by som pretriedil aj niečo zo svojho oblečenia.

 

Z príprav ma vytrhne  zvonenie telefónu. Chvíľu mi trvá, než sa zorientujem v tom, kde sa vlastne nachádza a podarí sa mi ho zdvihnúť.

 

„Nathan pri telefóne, počúvam,“ ohlásim sa.

„Ahoj Nate, potrebovala by som vedieť, či sa dnes večer chystáš byť v štúdiu,“ ozve sa Natalie z druhého konca siete.

„No,“ zamyslím sa na chvíľu, „dnes som si pôvodne chcel dať prestávku od cvičenia, ale myslím, že večer by som mal mať voľný.. čo máš v pláne?“

„Uvidíš, len tam hlavne buď,“ zahlási. Znie celkom veselo, takže usúdim, že neplánuje nič zlé.

„Na koľkú presnejšie?“ spýtam sa.

„Okolo siedmej?“ zaváha na chvíľočku. „Hej, to bude tak akurát, myslím, že to by som tam už mala byť aj ja.“

„Dobre, budem tam o chvíľu skôr, aspoň si ešte pred našim stretnutím stihnem precvičiť nejaké veci,“ poviem.

„Fajn, tak sa teda potom vidíme v štúdiu,“ rozlúči sa.

„Jasné, ahoj,“ zložím hovor a odložím mobil na miesto, odkiaľ som ho predtým vzal. Ešte chvíľu len tak postávam na mieste a rozmýšľam, čo má moja malá kamarátka v pláne, keď ma tak náhle zavolala do štúdia. Nie som si celkom istý, či sa mám obávať alebo tešiť na to, čo sa udeje, no aspoň po toľko upratovaní vypadnem na chvíľu z domu. Otec sa má okolo deviatej vrátiť zo služby a dovtedy budem už celkom určite doma a bude aj upratané, takže ho pravdepodobne aj poteším.

 

Po nejakom čase sa pustím konečne do triedenia oblečenia. Rozhodnem sa, že bude najlepšie vyhádzať všetko oblečenie von zo skrine a triediť ho tak. Z hromady, ktorú som si z oblečenia vytvoril na posteli, vyberám kusy a rozhodujem sa, či ich hodím do vreca alebo späť do skrine. Takto mi to nezaberie ani toľko času. Zanedlho mám jednu skriňu hotovú a môžem sa pustiť do druhej, v ktorej visí moje oblečenie.

 

Vrece s oblečením opäť znesiem dole do pivnice. Skontrolujem čas a rozhodnem sa, že je asi najvyšší čas na to, aby som si zohrial jedlo, ktoré mi ocino nechal v chladničke.

 

K jedlu si vezmem knižku, ktorú som si už dávnejšie rozčítal, ale v poslednej dobe som nemal čas ani chuť na to, aby som sa čítaniu venoval. Teraz som však náhle dostal chuť venovať sa niečomu takémuto, v podstate budem mať čas až do večera, kedy sa chystám do štúdia, ale dovtedy je hromada času a ja si zatiaľ môžem úplne v pohode čítať.

 

Po tom, ako sa najem, odložím riad do umývačky riadu a upratovanie dokončím tým, že poupratujem dom, aby otec nemal starosti, keď bude mať na druhý deň voľno a ja budem zase celý deň cvičiť v štúdiu. Aspoň trochu mu takto môžem odľahčiť prácu a umožniť mu oddych.

 

Aj napriek tomu, že upratovaním domu som zabil celkom dosť času, ho mám ešte dostatok na to, aby som sa venoval knižke, ktorú som vzal na obed do rúk.

 

***

 

 Preberie ma zvonenie budíku. Ani neviem, ako sa mi podarilo zaspať na gauči, kde som sa pri čítaní uložil. Ešte šťastie, že som myslel na všetko a zapol si na mobile budík tak, aby som sa ešte stihol pripraviť na odchod do štúdia.

 

Zložím si roztvorenú knižku z tváre a načiahnem sa po neustále vyzváňajúcom telefóne, aby som ho umlčal.

 

Všimnem si na ňom zopár neprečítaných správ. No čo už.. neuškodí im ešte nejaká chvíľka ignorovania, prečítam si ich v autobuse na ceste do štúdia a pokúsim sa aj primerane odpísať, pokiaľ to bude možné.

 

Chystanie mi nezaberie priveľa času, v podstate na seba len v rýchlosti hodím oblečenie, spravím si nejakú hygienu a už som aj v predsieni, kde sa chystám na odchod. Mobil spolu s peňaženkou končí vo vrecku mikiny a v rukách si nesiem noty pripravené na súťaž. Nazujem si tenisky, vezmem kľúče a naposledy sa ohliadnem do domu. V hlave si premietnem všetky miestnosti nášho domu a s pamäti ich kontrolujem, či v nich bolo všetko v poriadku. Usúdim, že žiadny plyn som dnes nezapínal ani neotváral okná a preto by malo byť všetko v poriadku. Otvorím dvere a vyjdem von. Zamknem na dve západky.

 

Vykročím von z domu a uvedomím si, že začína pršať. A ja som si nevzal dáždnik. Nechce sa mi však už otáčať znovu domov, hoci by som to ešte stihol, pretože do odchodu autobusu je pomerne dosť času a zastávka nie je zase tak ďaleko od miesta, kde bývame. Cez hlavu si prehodím kapucňu mikiny, napravím si okuliare na nose a voľnou rukou siahnem do vrecka, aby som vylovil slúchadlá, ktoré sú v ňom bezpečne uložené. Po tom, ako ich úspešne rozmotám, vytiahnem mobil a pripojím ich k nemu. Pustím si nejaké pesničky a mobil znovu schovám do vrecka, kde je v bezpečí a hlavne suchu.

 

Na zastávku sa veľmi neponáhľam, takže autobus prichádza presne vo chvíli, ako sa k nej blížim a než sa zastaví, ja už stojím v rade ľudí čakajúcich na nástup. Pri pýtaní lístku si zložím jedno slúchadlo, aby som počul, čo mi druhá strana hovorí a keď to mám celé za sebou, znova zamedzím vonkajším vplyvom, aby sa ku mne dostávali. Nájdem si voľné dvoj-miesto a usadím sa k oknu.

 

Celú cestu, dokým nemusím vstávať, aby som sa pripravil na výstup, sledujem dianie za oknom. Vnímam rôznych ľudí a miesta, ktorými prechádzame. Občas sa mi zazdá, že sa niekto z vonku pozerá priamo mojim smerom. Väčšinou odvrátim pohľad a počkám, než sa autobus dostane do iných priestorov, než sa znovu osmelím pozrieť sa von. Aj tak je to vtipné, pretože veľmi dobre viem, že tých ľudí nikdy v živote už nemusím viac stretnúť a preto by som sa nemal obávať pohľadu na nich. Po čase aj oni zabudnú na moju tvár a preto je nepravdepodobné, že by za mnou niekto niekedy v budúcnosti prišiel a oslovil ma slovami: „Hej, to si ty, kto na mňa vtedy hľadel z okna autobusu. Spomínam si na teba..“ Som pre nich len neznáma osoba, ktorá sa im v danom momente mihne pred očami, no vzápätí zabudnú na to, ako som vlastne vyzeral a že som tam vôbec niekedy bol.

 

Pred vystupovaním sa pridŕžam žrde, aby som nespadol, než autobus celkom zastaví.

 

Vonku sa medzičasom celkom slušne rozpršalo a ja som vďačný za to, že do štúdia to nie je od zastávky zase tak ďaleko. Pobehnem si trošku, nech celkom nezmoknem.

 

Vo vstupnej hale sa vydýchavam. Nie som zvyknutý behávať. Nie som stavaný na takýto druh záťaže môjho tela. Možno by som s tým mal niečo robiť, ale rozhodne na to teraz nie je práve najvhodnejší čas. Musím sa sústrediť na trochu odlišné veci, než je moja úbohá kondička.

 

„Nate, myslela som si, že dnes chceš zostať doma a vyriešiť si nejaké veci tam,“ začujem hlas vrátničky. Vždy som ju mal rád, pretože mala veľké pochopenie pre moju povahu a správanie. Síce som jej nepovedal o všetkom, čo sa dialo u nás doma, no minimálne poznala tú verziu príbehu, v ktorej je moja mama chorá. Nevedela však o akú chorobu vlastne ide.

„Aj ja som si to myslel, no volala mi Natalie a zavolala ma sem, mala by to každú chvíľu tiež byť a ja som si povedal, že si trocha zacvičím na piane, než dorazí,“ pousmejem sa a zložím si z hlavy kapucňu, ktorá mi bola vlastne celkom na nič, pretože úplne premokla. Z vlasov mi steká voda priamo pod tričko, čo ma dosť chladí. Som však rád, že nie je jeseň alebo iné ročné obdobie, ale leto. Inak by som mal celkom problém. Takto však viem, že hoci som zmokol, budem v pohode.

„Pozri sa na seba, si celý mokrý, to u vás doma nepoznáte nič také ako dáždnik? Večne zmokneš,“ karhavo zdvihne ukazovák a namieri ho na mňa počas svojej reči a ako bonus ma prepaľuje vyčítavým pohľadom, až som nakoniec nútený ten svoj sklopiť k zemi, kde sa podo mnou vytvorila medzičasom menšia mláčka. Rozosmejem sa nad tým.

„Áno, máš pravdu, som nenapraviteľný.“

„To nie je nič na čom by si sa mal smiať, Nathaniel, môžeš vážne ochorieť.“

„Nič, s čím by som si neporadil, okrem toho viem, že teraz neochoriem,“ uistím ju a potrasiem hlavou, aby som vlasy zbavil prebytočnej vody. „Pôjdem si nájsť miestnosť, v ktorej sa budem môcť usadiť, dobre?“ Oznámim jej a bez ďalších slov sa vyberiem k hudobným miestnostiam, aby som našiel tú, v ktorej zvyčajne cvičím.

„Prinesiem ti niečo na prezlečenie a čaj, dobre?“

„Ďakujem,“ poviem ešte a už miznem za rohom.

 

Mám šťastie, že miestnosť je voľná a ja ju môžem celú využiť. Zošit s notami si zložím na jeden zo stolov, ktoré sa nachádzajú uprostred miestnosti a rozhliadnem sa. Bol som tu síce len pred nedávnom, no už celkom dlho som tu nebol sám. Vzhľadom na blížiacu sa súťaž je pomerne náročné byť tu niektorý deň sám. Pokiaľ je tu viacero záujemcov o cvičenie, musíme sa dohodnúť na čase, pretože piano je tu len jedno. Aj tak by nebolo dobre, keby ich tu bolo viac.. nedalo by sa tu cvičiť naraz. Prekrýval by sa zvuk. Sú síce aj iné miestnosti, no z osobných dôvodov mi najviac vyhovuje práve táto. Mám toto piano neskutočne rád.

 

Mobil si odložím na stôl. Pri pohľade naň si spomeniem na správy, na ktoré som chcel odpísať v autobuse. Nakoniec sa mi na to podarilo celkom zabudnúť. Nie je to práve najlepšie, ale čo sa dá robiť. Skúsim sa tomu teda povenovať teraz. Aj tak ma ešte príde vyrušiť vrátnička, takže môžem.

 

Rozťuknem si prvú správu a začítam sa do nej.

 

Ahoj Nate,

Prepáč mi to, ale dnes sa zdržím v práci trochu dlhšie, takže na mňa večer nemusíš čakať, pokiaľ sa na to nebudeš cítiť. Bude v poriadku, ak pôjdeš spať.

Otec

 

V poslednej dobe toho má v robote celkom veľa. Predpísali im nadčasy a preto sa stáva, podobne ako aj dnes, že príde neskôr. Niekedy vydržím s čakaním a som chvíľu s ním. No stáva sa aj to, že na mňa padne únava z ničoho nič a ja zaspím. Keď sa neskôr preberiem, uvedomím si, že otec je už dávno doma a pravdepodobne aj spí. Zakaždým, čo sa mi to stane, zamrzí ma to. Trávime spolu dosť málo času už aj tak a ja dokážem prespať aj tú malú chvíľu, ktorú sme spolu mohli byť. Viem, že mi to nikdy nevyčíta a nevyčítal, no mňa to aj napriek tomu mrzí.

 

V poriadku, myslím, že dnes ťa počkám. Upratal som doma a nakoniec ma kamarátka zavolala do štúdia, takže nejaký čas tu budem. Ešte neviem, kedy prídem domov, no pravdepodobne skôr než ty.

Nate

 

Odošlem správu a dostanem sa k ďalšej.

 

Nate,

Dúfam, čoskoro sa vidíme v štúdiu, už sme na ceste za tebou.

Naty

 

Už sme na ceste? S kým, pre Kristove rany, je? Nepýtal som sa jej na to, čo vlastne plánuje, ale toto mi celkom vŕta v hlave. Som presvedčený o tom, že toto robí úmyselne, aby ma udržala v napätí.

 

„Nathan?“ vytrhne ma zo zamyslenia hlas. Presne, ako som predpokladal, už je tu vrátnička s vecami a čajom. Otočím sa a vďačne sa na ňu usmejem.

„Ďakujem vám veľmi pekne, že sa o mňa staráte,“ poviem a odložím mobil bokom s tým, že Natalie odpisovať nemusím, pretože ona aj tak vie, že v štúdiu už som a počkám na ňu.

„Nie je za čo, Nate, však viem, že to nemáte doma najľahšie kvôli mamine a všetkému, otec má určite čo robiť, aby to udržal,“ hovorí. V očiach jej vidím ľútosť. Zvyčajne nemám rád, keď ma ľudia ľutujú, ale v tomto prípade mi to príliš nevadí.

„Nie som zase až tak problémový,“ hájim sa.

„To som nepovedala, si šikovný chlapec. Stále sa tak veľa snažíš, no aj tak to musí byť náročné. Pre vás oboch..“

„Každý nesie nejaké bremeno na svojich pleciach,“ myknem ramenami.

„Si ešte veľmi mladý na to, aby si takto hovoril,“ vzdychne, „no nechám ťa tu teraz, aby si sa mohol prezliecť a venovať sa svojim veciam.“ S týmito slovami sa v podstate so mnou rozlúči, vyjde z miestnosti a zavrie za sebou dvere, aby som sa mohol prezliecť.

 

S tichým povzdychol sa pozriem na to, čo mi vlastne priniesla. Nejaké tepláky a mikinu. Malo by mi to však stačiť, než sa moje oblečenie trochu preschne.

 

Otočím sa dverám chrbtom a začnem zo seba dávať dole mokré oblečenie. Akurát si vyzliekam tričko, keď sa od dverí ozve hlasné zakašlanie.

 

„Ale.. ale.. koho to tu máme... a vôbec sa neobáva toho, že by niekto mohol vojsť,“ prehovorí hlas. V duchu zahreším. Dominic. Osoba, ktorú by som tu tužil vidieť asi najmenej zo všetkých osôb. A akurát teraz. „Alebo to bol nebodaj tvoj úmysel, aby som ťa tu takto našiel? Vždy si mal talent na takéto provokácie.“ Prv, než si stihnem stiahnuť tričko nazad, stojí pri mne. Jednou rukou mi zabráni v tom, aby som spravil to, čo som mal pôvodne v pláne, zatiaľ čo druhú mi priloží na hruď a začnem ma jemne hladiť. Tento moment mi je povedomý. Spomeniem si na to, ako Conor prišiel na to, že som gay. Stalo sa niečo podobné, ako toto.. až na to, že vtedy mi zachránil kožu. Teraz... tu nie je... a ja si nie som istý, či si s ním dokážem poradiť sám. Dominic len tak neprestane, nepozná hranice.

„Dominic...“ hlesnem prosebne. Už dávno som sa necítil takto bezmocne. Nechcem ho mať tak blízko seba. Neznášam ho. Neznášam ten pocit, ktorý pri ňom pociťujem. V jednom som sa však uistil už dosť dávno. Láska to nie je. Dokonca ma už ani len nepriťahuje. Všetko, čo mi z lásky k nemu zostalo je znechutenie. Nedokážem pochopiť to, ako niekto ako on môže chodiť po tomto svete a dýchať ten istý vzduch ako ja alebo ktokoľvek iný.

„Som rád, že si ešte nezabudol moje meno,“ rukou skĺzne nižšie na moje brucho a ja sa pokúsim čo najviac stiahnuť a zabrániť mu v tom, aby pokračoval.

„Musíš si zapamätať meno slizkého hada, aby si pred ním mohol varovať ostatných,“ zavrčím. Rukou opustí priestory mojej hrude a brucha a presunie sa vyššie. Zdrapí ma za vlasy, až ma to zabolí.

Nakloní sa bližšie ku mne a zasyčí  mi do ucha: „Netušíš, ako veľmi rád by som ťa zničil.“ Z toho, ako mi zviera vlasy mi do očí vyhŕknu slzy. Je omnoho silnejší ako ja, takže aj keby sa snažím vytrhnúť sa, bolo by to zbytočné. Zavzlykám. Chcem, aby mi už dal konečne pokoj a prestal sa objavovať v mojom živote.

„Nathan!“ začujem zdesený hlas Natalie. Neviem celkom, čo sa deje, no naraz ma môj bývalý frajer nedrží v moci. Ktosi zdrapí jeho a otiahne ho odo mňa. Reflexívne ustúpim a sledujem, ako môj záchranca udrie Dominica priamo do jeho namyslenej tváre. Tak ako som to toľkokrát túžil spraviť ja.

„Už nikdy viac sa ho nedotkneš!“ počujem jeho hlas. Je mi povedomý, ale akoby som si ani neuvedomoval, čo sa deje.

„Nate...“ ozve sa kamarátka tesne pri mne. Cítim jej dotyk. Dáva mi tričko do pôvodného stavu a usádza ma na najbližšiu stoličku. „Prepáč.. ja... nevedela som ... netušila som...“

„Nemala si ako,“ preberiem sa trochu z tranzu a pozriem sa na zem, kde ešte stále sú na sebe tí dvaja. Ten druhý je niekto, koho som asi najviac túžil vidieť. Opäť ma zachránil.

 

Pomaly sa zdvíhajú. Teda.. skôr by som to povedal tak, že sa najprv zdvihne Conor a následne na to sa načiahne po tom hajzlovi a za golier trička ho vytiahne na nohy a vedie ho von z miestnosti.

 

„Aha.. niekto si tu značkuje svoje teritórium,“ neodpustí si Dominic poznámku prv, než ho celkom vyhodí z miestnosti a zabuchne za ním dvere. Zdá sa mi to alebo sa zmenil? Nedokážem ale celkom posúdiť, v čom presne je rozdiel. Na pohľad je totiž rovnaký.

Otočí sa našim smerom a premeria si ma. „Nathan...“ osloví ma.

„Opäť si ma zachránil,“ pokúsim sa o úsmev. Chcel som ho vidieť, ale v tejto situácii sa cítim trochu neisto. Otočím sa na Natalie a prebodnem ju pohľadom.

„Čo je? Predsa som ti hovorila, že poznám niekoho z jeho tímu a asi tak pol hodinu dozadu skončili s tréningom... skôr sme sa sem nevedeli dostať... keby som bola vedela, že tu bude Dominic..“

„To nemohol nikto vedieť,“ ruku jej položím na hlavu a rozstrapatím jej vlasy.

„Hej,“ bráni sa, „asi by som vás dvoch mala nechať. Určite si máte čo povedať a ty sa tiež ešte musíš prezliecť..“

„To je pravda,“ pousmejem sa. Cítim sa trochu bezpečnejšie, keď už sú tu obaja.

„Počkám vonku za dverami,“ postaví sa a zamieri von.

„Eh.. ja by som mal asi tiež...“

„Vieš, aký je rozdiel medzi tebou a ňou?“

„Ona je krajšia?“ vyhŕkne.

„To záleží od toho, ako sa na vec pozrieš, ale nemyslel som to tak. Ona je hlavne dievča, takže myslím si, že ty budeš v poriadku.“ Vysvetlím mu pokojne a začnem sa prezliekať. Conor sa medzičasom usadí. Po tom, ako sa prezlečiem sa usadím vedľa neho.

„Počuj..“ začne a ja na neho upriem pohľad, „...hrozne ma mrzí, čo sa stalo. Nemal som v pláne nijako ti ublížiť.“

„Ja to viem,“ priznám sa, „ja som mal byť ten, kto príde.. Natalie ťa doviedla, pretože som hlupák, ktorý nemá žiadnu odvahu.“

„Takže sa nehneváš?“ nadvihne prekvapene obočie.

„Nemám na to dôvod, pochopil som, ako to bolo z tvojej strany,“ priznám.

„Takže...“

„Takže ťa chcem späť po svojom boku... len...nevedel som, ako by som ti to povedal.“

„Máš na dnes ešte niečo v pláne?“ spýta sa náhle a mne tak trochu odľahne, že sa rozhodol nerozpitvávať konflikt, ktorý sme mali v nemocnici.

„Popravde, ani veľmi nie,“ priznám. Nestihol som síce cvičiť, ale dnes som to aj tak nemal v pláne, takže to toľko nevadí.

„Môžem ťa pozvať k sebe domov na čaj alebo čokoľvek, čo ťa zahreje? Očividne si vonku riadne zmokol.“ Tak takéto pozvanie som skutočne nečakal.

„V poriadku,“ pokývam hlavou.