„To je on?“ neveriacky sim zíral na chalana, ktorý práve vychádzal z pôdy vysokej školy manažmentu.

„Áno.“ prikývol Harryson a nespúšťal z neho oči.

Znovu som sa pozrel na vysokého chudého chlapca. Smial sa niečomu, čo mu hovoril zrejme spolužiak.

Nezdal sa mi nijak zvláštny. Výšku som odhadoval na 170, možno 175 centimetrov, pekne vykrojená tvár s trochu nevýraznými hnedými očami a špinavo plavé vlasy. Opäť som sa otočil k Harrysonovi.

„Myslím si, že sa mýliš.“

Pokrútil hlavou. „Je to on. Zbožňovaný milenec záhadnej hlavy Dragonu.“

Vzdychol som si a pozrel von z auta.

Dragon. Kedysi docela bezvýznamná, malá organizácia. Zopár členov sa zapodievalo drogami, zopár pašovaním. Všetko to boli len malé ryby. To sa ale pred rokom a pol zmenilo.

Hlava Dragonu, Raffael Perrez, umrel. Pomaly každý deň od jeho smrti sa nachádzali mŕtvoly zo všetkých ostatných gangov, až to vyzeralo, že sa chce niekto pomstiť, aj keď na to nebol dôvod. Raffael bol starý muž, ktorý si užíval život tými najzhýrelejšími spôsobmi, preto nebolo žiadnym prekvapením keď umrel na zlyhanie pečene.

Čo však bolo prekvapením bol náhly vzostup Dragonu. Nikto nevedel kto prevzal túto skupinu, no konkurentov likvidoval s chladnokrvnosťou zabijaka, premyslene rozširoval svoje územie a ostatných si podroboval.

Bolo to neprehladnuteľné aj pre naše policajné oddelenie. Na starosť to dostal Marko Vice. Harrysonov brat a môj parťák. Ten sa k nemu dostal najbližšie, dokonca si bol istý, že odhalil jeho identitu nevinného obchodníka s umením. Veľmi som mu neveril, ale iba do doby pred dvoma mesiacmi a troma dňami, kedy jeho dom prevŕtalo 160 guliek z AK – čka. Bohužial, dostali ho.

Odvtedy je týmto prípadom Harryson posadnutý. Aj ja by som chcel odvetu, ale jeho zápal začínal byť skoro až chorobný.

Ťažko som si vzdychol a potočil kľúčikom v zapalovaní.

„Chceš toho chalana nechať zatknúť za to, že spáva s hľadaným mafiánom?“ spýtal som sa unavene.

„Nie, nemáme ho prečo zatknúť. Chcem, aby si ho zbalil.“

Už som sa skoro pohýnal z parkoviska keď som sa naňho neveriacky pozrel. Zrejme som zle rozumel.

„Čo si povedal?“

„Zbalíš ho.“ prikývol.

Nevedel som, či sa mám začať smiať alebo ho brať vážne. Rozhodol som sa pre prvú variantu a nasadil ironický úsmev.

„Jasné, zbalím ho, nasadím mu putá a zavoláme šéfovi Dragonu, že máme jeho milenku a ak ju chce dostať späť v celku, nech sa príde udať aj s dôkazmi.“

Harryson sa na mňa zamračil. „Brian, hovorím vážne.“

„Zbláznil si sa?“ vyštartoval som po ňom. „Za prvé, prečo by som mal baliť takého chlapčeka? A za druhé, čo by nám to pomohlo?“

„Mám to premyslené.“ zažiaril mu v očiach jemne bláznivý plameň. „Zbalíš ho, dostaneš sa mu pod kožu a presvedčíš ho, aby nám z domu toho hajzla doniesol dôkazy. Vualá!“

„Zbláznil si sa.“ povedal som a tentoraz to nebola otázka.

Harryson netrpezlivo mávol rukou.

„No tak, Brian! Ty toho sviniara nechceš dostať? Nechceš im to za Marka vrátiť?“

„Áno, áno.“ stisol som si prstami koreň nosa a zatvoril oči. „Tento rozhovor už máme za sebou Harry. Vieš, že tomu prípadu sa venujem dňom i nocou, doma mám celú stenu polepenú papiermi a fotkami, ale nikde tu nie je žiadna suklinka! Nech už je ten hajzel ktokoľvek...“

„My vieme kto to je!“ skočil mi do toho.

„tak po sebe zanecháva čistú prácu.“ dokončil som ignorujúc ho. „Nemám jediný hmatateľný dôkaz, že Justin McTiff je naozaj nový boss Dragonu.“

„Ale on je! A ten chalan je naša cesta k nemu! Taký tromf sa neodmieta, nasadíme McTiffovi plošticu priamo do domu!“

„Harryson!“ zvýšil som naňho hlas. Mám za sebou hnusnú nočnú, neustále sa vŕtam v zložkách vrážd a obchodov, ktoré by mohli súvisieť s Dragonom, dopujem sa odpornou kávou, spím asi tri hodiny denne a toto všetko aj tak nepomáha, aby sa mi ukľudnilo svedomie a spomienky ma Marka. Ale práve teraz mi došla trpezlivosť.

„Pozri, ja viem, že tomu veľmi chceš veriť, ale my o McTiffovi žiadne reálne dôkazy nemáme! Len dohady a špekulácie!“

„Áno, lebo Marka zabili skôr, než tie dôkazy stihol nájsť. Ale oni tam sú Brian, do frasa, neser ma! No tak, pomôž mi!“

Zostal trhane dýchať a upieral na mňa vodnaté, unavené modré oči. Pokrútil som hlavou a pretrel si tvár dlaňou.

„Pozri, Harry,“ nerád rozprávam o týchto veciach, „poznám ťa už od akadémie. Sme dobrý priatelia, ba viac, sme skoro ako rodina. Iba vďaka tomu a pol lita teqilly som ti prezradil, že mám zopár skúseností s mužmi. A tým zopár myslím štyri. Nielen že to nie je ktovieaké číslo, ale to, že si sa to rozhodou využiť v prípade...“

„Ale ja to nevyužívam!“ prerušil ma.

„Tak ako to mám chápať?“ rozhodil som rukami. „Že tu sedím práve ja...“

„Brian ja by som ťa do toho nezatiahol, keby som nemusel.“ sklopil oči. „Ibaže...ty si jeho typ.“

„A to vieš odkiaľ?“ odfrkol som si.

„Viem, zistil som si.“

Prekvapene som naňho pozrel, ale on radšej sklopil oči.

„Harry, nehovor mi...“ začal som.

„No áno!“ opäť ma prerušil. „Áno, no a čo? Pokúšal som sa ho dostať, jasné? Bol som na Liberty Avenue, odsledoval som si podniky kam chodieva a skúsil som to naňho. Ale nezabral. Tak som doňho nalial kvalitný chľast asi za dve stovky a vytiahol z neho, aký je jeho typ.“

Neveriacky som ho počúval.

„Ale veď máš Rosie! Máte tri deti, ako by si to chcel robiť s chlapom? Si čistý heterák.“

„Pozri Brian, pre Marka urobím hocičo.“

Zamračil som sa. „Hocičo?“

Prikývol. „A toto predsa nie je nelegálne.“

V aute sa rozhostilo ticho. Obaja sme sa ponorili do vlastných myšlienok. Aj moje svedomie ťažila Markova smrť, iba Boh vie ako veľmi. S prípadom Dragon chcem pohnúť, naozaj chcem. A aká je vlastne pravdepodobnosť, že zbalím chlapca mladšieho odomňa najmenej o desať rokov?

Porazenecky som vzdychol.

„Ak mám ísť večer chodiť po baroch v gay štvrti, musím sa ísť vyspať.“ povedal som napokon a sledoval, ako sa Harrysonove oči rozžiarili novým plánom.

Okej, uznávam, mať nejaký plán je určite lepší pocit ako nemať žiadny plán. Aj keď, úprimne, ten náš za veľa nestojí.

„Tak aký je jeho typ?“

„Mužný.“

Venoval som mu úškľabok. „A konkrétnejšie?“

„Veď vieš.“ Harry mykol plecami a ja som videl, aké je mu trápne len o tom hovoriť. Neverím, že by toho chalana – hocijakého chlana dokázal urobiť čo i len rukou. A ak ho máme výkonom presvedčiť aby zradil svojho milencam ruka určite stačiť nebude.

Neveriacky som sám nad sebou pokrútil hlavou a vyrazil som z parkoviska. Predtým než sa doho pustíme potrebujem informácie, kávu, aby som ich vstrebal a spánok, aby som bol aspoň niečoho schopný.

***

„Zober si to slúchadko, neser ma Brian!“

„Nechcem to, dofrasa, ako mám byť šarmantný a zbaliť ho keď viem, že počuješ každé moje slovo?“

„Ale ja potrebujem vedieť...“

„Nič nepotrebuješ vedieť!“ definitívne som slúchadko namiesto do ucha vopchal do palubnej skrinky a pre istotu ju aj zaklapol.

Bolo niečo po polnoci, na Liberty Avenue sa to začínalo práve rozbiehať. Prvý klub do ktorého som išiel skúsiť šťastie nesie názov Blue Gods.

Hlavu som mal nabitú informáciami o mojom cieli – Benjamin Buttler. Vek – 20rokov, krivdil som mu, je odo mňa mladší len o deväť rokov, študent druhého ročníka ekonomickej fakulty, pochádza z Canady. Sirota od ôsmych rokov, matka umrela pri autonehode, otec je neznámy. Do štátov prišiel študovať, pretĺkal sa po brigádach ako čašník, žil na internáte a často sa stávalo, že nemal dať ani čo do úst.

To sa však zhruba pred rokom a pol zmenilo – ten časový interval určite nebude náhoda. Teraz má Benjamin vlastný byt, na účte zopár tisíc, na sebe vždy len kvalitné handry. Zaujímavé, nie?

„Okej, nezabudni, že jeho koníčkami je tanec, poézia a rád hraje bowling. Nič viac neviem.“

„Jasné Harry, pozvem ho na pivo a kolky.“ odsekol som mu.

Videl som, ako stisol pery aby mi niečo neodvrkol. Uvedomoval si, že toto celé je jeho nápad.

Ešte naposledy som si hlboko vydýchol, otriasol sa snažiac zo seba zhodiť aj zlý pocit a vystúpil som z Harryho auta.

Mal som na sebe tmavo modré rifle, ktoré mi obopínali stehná ako druhá koža, čierne tesné tričko a hnedú kožennú bundu. Necítil som sa zrovna pohodlne, ale podľa predavača som vyzeral jebavo. Nič iné teraz ani nepotrebujem.

Pri vstupe si vypýtali päť babiek – aspoň viem, aká je terajšia cena za sex na jednu noc. Pretože to v týchto baroch hľadali všetci – potešenie.

Dunivá hudba nebola práve môj štýl – bolo to niečo ako techno, na vyvýšených pódiách tancovali sexi muži len v boxerkách a rôznofarebné laesre ma oslepovali.

Pokým som sa cez tú masu postávajúcich mužov, tancujúcich mužov a pokukujúcich mužov dostal k baru, cítil som niečie ruky aspoň šesťkrát na zadku, štyrikrát v rozkroku, obtierani o hruď som prestal počítať. Kývol som barmanke.

„Ahoj fešák, čo to bude?“ usmiala sa na mňa zrejme jediná žena v celom klube.

„Dám si pivo. Alebo radšej nie!“ opravil som sa rýchlo. „Jack Danielsa.“

„Dobrá voľba.“ usmiala sa a naliala mi jantárovú tekutinu.

Mal by som začať chodiť na ozajstné rande, posledné som mal....marí sa mi, že niečo pred piatimi mesiacmi. No, aspoň som si uvedomil, že je lepšie keď ti dych páchne po kvalitnom alkohole než keď z teba ťahá pivo.

Naklonil som sa po pohárik a oči mi padli na zrkadlo za barom. Zadíval som sa na seba.

Starnem. A vyzerám unavene, aj napriek sexi handrám či dlhému spánku. Okolo mojich jasne modrých očí sa pomaly začínajú tvoriť vejáriky vrások, dlhšie plavé vlasy som mal pomocou gélu začesané dozadu aby vinikla moja čerstvo oholená mužná sánka a plné pery. Koženná bunda mi vytvarovala pekné ramená, predavač mal pravdu.

Tak prečo sa stále cítim tak mizerne?

Vzdychol som si a kopol do seba drink skôr, než som si stihol spomenúť na to, že v akcii nepijem. Hoci – nie som si istý, či je toto akcia. Niečo podobné som nikdy nerobil. Získavať takto svedka...isteže, už som svedkov presviedčal kvôli spolupráci, ale väčšinou to boli vystrašený ľudia, ktorým som mohol ponúknuť ochranu, zmenu identity, alebo aspoň dohodu s prokurátorom. Ale teraz je môj presvedčovací prostriedok...sex. Nasucho som preglgol, tak som znovu kývol na barmanku aby mi doliala.

Pritancoval ku mne nižší muž, mohol mať niečo po tridsiatke, žmurkol na mňa a bez jediného slova mi rukami skĺzol po hrudi až sa prstami zasekol o pás mojich nohavíc. Ruky som mu odstrčil a pokrútil som hlavou, tak sa pobral skúsiť šťastie ďalej.

O chvíľu sa o niečo podobné pokúsil aj mladší vyšportovaný chalan, ktorý si to ku mne namieril, ale hneď som sa mu otočil chrbtom a znovu sa napil.

Nie som tu dokopy ani desať minút a oni obaja mi hneď pripomenuli, prečo tieto miesta tak neznášam. Nikomu tu nejde o nič iné, než rozdať si to, nechať sa vyhoniť, alebo ešte lepšie vyfajčiť v niektorej kabínke alebo v tmavom kúte. Neznášal som to. Teda...nie sex. Ten mám rád – ako každý chlap, ale tá ľahkovážna a neosobná atmosféra. Nechať sa vyfajčiť chlapom, ktorý mal predtým v hube aspoň ďalších päť vtákov? Alebo sa urobiť do zadku niekomu, komu z neho ešte ani nestihlo vytiecť to, čo tam zanechal predchádzajúci návštevník, to bolo pre mňa doslova odporné. Nedá sa povedať, že by bola moja vyberavosť podmienená vekom, vždy som taký bol.

Aj tie moje predchádzajúce skúsenosti – vedel som, že to bude jednorázovka, ktorá sa skončí divokým sexom a potom sa už nikdy neuvidíme, ale aj tak sme to rande vždy dotiahli až do konca.

Znovu som dopil pohárik, keď som na ramene pocítil niečiu ruku.

Otočil som sa dozadu a pozeral na vysokého opáleného chalana, jeho hnedé oči sa na mňa usmievali rovnako ako jeho pery, obtieral sa o mňa v rytme hudby. Všimol som si, že jeho bielka sú zafarbené do červena a zreničky sú riadne roztiahnuté, niečo si šľahol. Ale to nebolo to jediné čo som si všimol.

Asi päť metrov odomňa na parkete tancoval Benjamin ešte s dvoma chalanmi. Neobtierali sa o seba , zrejme to boli jeho kamoši, všetci boli pohrúžený do hudby a okoliu nevenovali veľmi pozornosť. Z ničoho nič sa na mňa môj cieľ pozrel, na sekundu som sa díval do jeho hnedých očí, potom ich ale znovu zavrel a nechal sa unášať hudbou. Zjavne som ho dostatočne nezaujal.

Moje zorné pole zaclonila hlava toho chlapíka čo sa o mňa obtieral – zabudol som naňho – a naťahoval sa ku mne, zrejme mi chcel žužľať ucho.

Tak Benjamin má rád mužné typy? Fajn. Usmial som sa a presne vedel, čo urobím.