Sedel som v naštartovanom aute a pokúšal sa utriediť si myšlienky. Akosi to nešlo, tak som sa zameral na fakty.

Lopez zmizol z obrazu chvíľu po Perrezovej smrti. Vedeli sme, že zo štátov síce neodišiel, ale nebol ani na adrese trvalého bydliska ani v žiadnom zo sledovaných sídiel Dragonu. A teraz sa z ničoho nič zjaví ako Benjaminov odvoz? Pochybujem, že by tak klesol v postavení. Niečo mi tu nehrá. Ale poporadí.

Pohol som sa z miesta a zamieril si to na stanicu. Čaká ma dlhá noc.

***

Okolo pol piatej ráno som poslal Jackovi sms aby mi cestou do práce doniesol riadnu kávu a niečo jedlé. Sedel som za svojim stolom totálne zabarikádovaný spismi, spoza ktorých ma nebolo ani vidieť. Prsty mi začali z neustáleho listovania nepríjemne brnieť už pred pár hodinami a okolo tretej ráno to vzdali úplne a znecitliveli, ale to nie je nič nevídaného.

„Bože.“

Vystrčil som hlavu za známym hlasom a hneď na to ruku smerom k Jackovi, ktorý vyvaľoval oči na tie hromady papiera.

„Konečne.“ zobral som si od neho kávu a doprial si pár hltov pre mňa životodarnej tekutiny.

„Keď mi od vás pípla správa tak skoro bolo mi jasné, že ste mali zrejme ťažký večer, ale toto som nečakal.“ prisadol si ku mne a podával mi sendvič.

„Niečo ma napadalo a chcel som si to preveriť.“ lačne som sa pustil do jedla.

„Čo také?“

„Včera ma pri...“ sexe, doplnil som v mysli, „Spomenul som si na jeden prípad, ktorý som riešil asi pred siedmimi rokmi.“

„A to ste si povyťahovali všetky spisy za sedem rokov?“ zasmial sa a začal čítať názvy a roky prípadov na spisoch. Jeden som vytiahol a podával mu ho.

„Toto sú spisy len z februára toho roku, ale nás zaujíma len tento. Ide o päť ročného mŕtveho chlapca. Jeho telo sa našlo zabalené v deke v plytkom hrobe vo východnej štvrti. Nebol zneužitý, ani zavraždený, ako pitva ukázala umrel na neliečený zápal mozgových blán.“

Nechal som ho, nech si prečíta podrobnosti a s plnými ústami som ho pozoroval. Vyzeral podstatne lepšie než včera. Mal na sebe čierny oblek, ale bez kravaty, jeho pleť mala lepšiu farbu, čierne vlasy mu voľne padali okolo pekne tvarovanej tváre – to som si včera ani nevšimol.

„Tu sa ale píše, že išlo o nehodu.“ zamračil sa Jack. „Čo to má spoločné s našim prípadom?“

„Chlapec bol nelegálny imigrant. Boli na území štátov asi päť mesiacov aj s celou rodinou, nemohli ísť do nemocnice, deportovali by ich. Ide ale o tú výpoveď matky.“

Nalistoval si potrebnú stranu a začítal sa. „Povedala, že ju manžel donútil, aby ho nezobrala do nemocnice.“

„Mali ešte ďalších šesť detí, nechceli sa vrátiť späť do Srbska, ktoré bolo ešte stále zničené po vojne. Ale to podstatné, čo nás zaujíma je, prečo bol ten malý v tej deke?“

„Nechcela som, aby mu bola zima.“ prečítal Jack a pozrel na mňa. „Prepáčte, ale myslím si, že to má s našim prípadom len málo spoločné.“

Pokrútil som hlavou. „Mýliš sa. Pedofili majú veľmi zvrhlé pristupovanie k svojim obetiam. Mnohý povedali, že im dali cukríky a sladkosti, preto si iba brali láskavosť späť, alebo tu boli chorý jedinci, ktorý tvrdili, že ich tie deti k tomu vylákali. Ide proste o narušených jedincov, ktorý ale majú niečo spoločné – nepociťujú výčitky svedomia.“

„Ale to je...“ začal, ale ja som ho nenechal dohovoriť.

„Tá deka tam možno mala byť z rovnakého dôvodu ako u toho chlapčeka. Niekto, komu na tom dievčatku záležalo nechcel, aby mrzla počas noci a tak ju zakryl. Zakryl ju aj napriek tmu, že už bola mŕtva.“

„Alebo mu šlo len o to, aby stlmil mŕtvolný pach a telo sa tak skoro nenašlo.“ napadol moju teóriu Jack.

Pokrčil som plecami. Priznávam, že aj to je možné, ale mal som pocit, že sa nemýlim a že tá deka je dôležitá. Ak totižto mám pravdu, hľadáme niekoho, kto to dievčatko poznal a mal k nej nejaký vzťah.  A nie iba okoloidúceh pedofila ktorému sa naskytla príležitosť uniesť ju.

„Ani ja som nezaháľal.“ povedal Jack a vytrhol ma z myšlienok. „Včera som si preklikal zoznam registrovaných sexuálnych deviantov a hádajte čo? Iba dva bloky od našej obete žije nahlásený pedofil.“

„Naozaj?“ natiahol som sa za papierom čo mi podával, bola na ňom fotka muža, ktorého som veľmi dobre poznal. Gill Montgomery, usvedčený zo sexuálneho obťažovania šesť ročného chlapca, odsedel si rok a pol a teraz je sledovaný ako sexuálny deviant. Poznám ho, sám som ho zatýkal.

„Kde si včera bol!?“

Strhol som sa, až som sa skoro prekotil aj so stoličkou a otočil sa tvárou k nahnevanému Harrysonovi. Stál pri mojom stole s rukami vbok a mračil sa na mňa. Musel som sa v duchu zasmiať, tento postoj určite odkukal od Rosie keď hreší ich deti.

„Čakal som ťa celý večer, volal som ti a ty nič! Zabudol si na rande!?“ spustil na mňa.

Dobre si uvedomujúc ako to znelo otočil som sa na Jacka, ktorý na nás striedavo pozeral, potom sa usmial a radšej sa aj so soličkou otočil k vedľajšiemu stolu.

„Nezabudol som a nehuč.“ povedal som Harrymu. „To rande sa nekonalo.“

„Čože? Prečo?“

„Ja, no...“ nevedel som, čo mu povedať. Na tom, že som bol s Benom nie je nič zlé, tak prečo sa tak ošívam povedať mu o tom? „Stretol som sa s ním ešte pred dohodnutým časom. Bola to náhoda.“ vyšiel som nakoniec s pravdou von.

„A prečo si mi nezavolal? Uvedomuješ si, že som na teba čakal? A keď si mi nezdvíhal telefón, aké scenáre ma napadali? Predsa len, on je spojkou k Dragonu!“

„Máš príliš bujnú fantáziu Harry.“ povedal som nekomentujúc tú druhú časť.

„Som policajt Brian, nevychádzam z fantázie, ale zo skúseností. Fajn, stretli ste sa a?“

„A nič, boli sme spolu.“

„Ty si s ním spal?“ vyhŕkol.

„Nie! A dopekla buď potichu!“ zašepkal som naštvane a pootáčal sa dookola, ale nikto nám nevenoval pozornosť.

„Nespal som s ním, jasné? Ale mám jeho číslo.“

„Kedy sa opäť stretnete?“

„Ja neviem, naštval sa na mňa.“

„Čo si mu spravil?“ spýtal sa okamžite.

Naštvalo ma to. „Práveže nič, ak to musíš vedieť. A teraz mi daj pokoj, musím sa sústrediť na ďalší prípad.“

„Aký ďalší?“

„Vďaka tomu, že si totálny debil a nevedel si sa včera dotiahnuť do roboty si šéf domyslel, že pracujeme na Dragone. Dal mi na krk nováčika.“

„Ale my nemáme čas na takéto rozptyľovanie...“

„Drž hubu, Harry.“ dožral ma. Vraj my nemáme čas! On na tom prípade makať nemusí! „Pozrie, ozvem sa ti, keď budem opäť niečo mať, ale teraz musím ísť. Jack!“ zavolal som naňho. „Ideme!“ obišiel som Harryho a zamieril si to k odchodu.

Vážne mi zdvihol tlak a to poriadne. To nemyslí na nič iné, len na Dragon? Prípad Abby je pre mňa tiež dôležitý. Navyše on nie je ten, kto sa má s Benom zbližovať! Zrejme si myslí, že je to neviem ako jednoduché. Asi by podla neho bolo ľahšie priviazať ho k stoličke a biť dovtedy, pokým by nám nevysypal všetko, čo o McTiffovi vie, dofrasa! Tesne pred dverami som odbočil a privolal si výťah.

„Nejdeme von?“ spýtal sa ma Jack, ale ja som ho ignoroval. Nastúpil som a stisol trojku. Nasledoval ma.

Vystúpil som a šiel urobiť niečo, čo sa mi síce veľmi nepozdávalo, ale práve teraz mi to prišlo ako najlogickejšie riešenie. Neviem, či mi Ben ešte zdvihne telefón a aj keď áno, má niečo spoločné s Lopezom a to je vrah a grázel najhrubšieho zrna. Potrebujem vedieť, čo tí dvaja spolu majú.

„Ahoj Gus.“ pozdravil som chlapíka sediaceho za stolom skoro na konci miestnosti. Otočil sa a venoval mi široký úsmev.

„Brian! Čo ťa k nám na trojku privádza? Ako sa máš?“

Stisol som mu ruku, ale neusmial som sa. „Gus, potrebujem láskavosť.“ stíšil som hlas.

„Iste priateľu, iste, hovor, o čo ide?“ sadol si naspäť na stoličku a nahodil vážny výraz.

„Potrebujem ťa na jednu sledovačku.“

„O koho ide?“ preformuloval otázku.

„Volá sa Benjamin Butler, vek 20 rokov, chodí na ekonomickú univerzitu, tu je adresa.“ chytil som pero a napísal mu ju na papier. „Je podozrivý v prípade Dragon.“

Gus hvizdol. „Takže nová stopa?“

„Niečo také. Ale...potrebujem, aby o tom nikto nevedel. Ani Harry nie.“

Zamračil sa a premeral si ma, ale nakoniec prikývol. „Ako chceš Brian, ale nie je dobré, keď parťákovi klameš.“

„Harry nie je môj parťák Gus, ja som parťáka mal. A skvelého.“ povedal som a tým ho umlčal. „Pozri žiadam ťa o to ako o láskavosť, ale ak je to problém...“

„Nie Brian, v pohode, zmáknem to. Ale daj si pozor, aby si sa nedostal do problémov. Dragon je veľký prípad, nech ti neprerastie cez hlavu.“

„Ďakujem ti Gus, máš to u mňa.“ poklepal som ho po ramene. „Keby niečo zavolaj mi, okej? Maj sa.“

Zamieril som naspäť k výťahu a Jack somnou. Zliezli sme dole, vyšli von a nasadli do auta kým sa odhodlal ozvať.

„To bolo zaujímavé, nie je to proti predpisom, nenahlásiť sledovačku?“

Naštartoval som a vyrazil na cestu. „Akú sledovačku?“ povedal som a očkom videl, ako sa usmial. Fajn, takže pochopil, dúfam, že dá pokoj a nebude zbytočne otravovať.

„Kam ideme?“ spýtal sa po chvíli.

„Navštíviť starého známeho Gilla.“

Do pol hodiny sme boli na mieste. Gill Montgomery býval v malej ošúchanej bytovke. Podľa záznamov žil teraz na podpore, takže  by mal byť doma. Prišli sme k dverám s číslom 114 a zabúchali sme. Nič. Ešte raz.

„Ak chcete nájomné, dám vám ho večer.“ ozvalo sa spoza dverí, ale neotvorili sa.

„Nechceme prachy, ale informácie.“ povedal som pokojne. „Sme ochotný zaplatiť.“ dodal som. Gill je známa krysa, za prachy by hádam udal aj sám seba.

Dvere sa pootvorili a ja som videl, ako sa jeho zrenička rozšírila keď ma uvidel.

„D-detektív Torrs.“ hlesol a veru neznel nadšene. Ani sa mu nečudujem.

„Otvor Gill.“

Poslúchol ma a vošli sme. Jack za nami zatvoril. Vnútri bola polorozpadnutá posteľ, jedno kreslo, stolík so starým počítačom a čiernobiela telka. Páchlo to tu močom.

„Ako sa máš Gill? Dlho sme sa nevideli.“ začal som a prezrel si ho. Bol to nízky, tučný chlap so začínajúcou plešinou, hnedými očami a žltými zubami. „Ako vidím, veľmi dobre sa ti zrejme nevodí, však?“

„Viete detektív, je to ťažké. Som vonku štyri mesiace, ale s mojimi záznamami je ťažké nájsť si slušnú robotu.“ posadil sa do kresla.

„A tak si sa rozhodol rozptýliť?“ spýtal sa ho Jack.

Gill sa naňho zamračil. „Ako rozptýliť?“

„Ale no tak!“ postavil som sa oproti nemu. „Nechceš mi tvrdiť, že nevieš o tej malej čo zmizla tu neďaleko, však nie?“

„Krásne dievčatko, blond vlasy, modré oči.“ pokračoval Jack a pristúpil k nemu z druhej strany. Videl som, ako Gill stuhol.

„Ja som nič nespravil, nehodíte to na mňa!“ skríkol.

Zdvihol som ruky, aby sa ukľudnil. „Pokoj Gill, je mi jasné, že ty uprednostňuješ chlapcov, chceme len informácie, ako som povedal.“

Nedôverčivo si ma premeral. „Ja nič neviem.“

„Brian, nemyslíš si, že po väzení sa mu mohol zmeniť vkus?“ spýtal sa ma Jack a pomaly krúžil okolo Gilla. Je mi jasné, o čo mu ide, tak som mu dovolil mi tykať. Ale nech si nemyslí, ja si naozaj partnera nehľadám.

„No neviem, možné to je. Ako som počul, veľmi sa ti nepáčilo, čo ti spoluväzni robili, však? Koľko krát si to bol v nemocnici s natrhnutou riťou?“

„Štyri krát?“ typol si Jack.

„Sedem.“ šepol Gill a pri spomienke na to zbledol.

„Nuž, pedofilov nemajú radi nikde, ani vo väzení.“ pokrčil som ramenami. „Určite sa tam nechceš vrátiť, však?“

Vyrovnal sa v kresle. „Toto je vyhrážanie!“ ukázal na mňa prstom. „Čítal som v base právnické knihy! Toto robiť nemôžete.“

„S tým choď niekam. Nejde nám o nič, len o informácie. Vyklop čo vieš a my zas odídeme.“

„Alebo náš ešte viacej provokuj a budeme ti preliezať veci dovtedy, kým niečo nenájdeme.“ povedal Jack.

„Stačí ak si si klikol na reklamu na detské oblečenie a smeruješ naspäť do lochu. Tak radšej pohni rozumom a spomeň si.“

„Naozaj o tom dievčatku nič neviem, detektív, verte mi! A ja...nechcem ísť naspäť, je to nočná mora! Ja...žijem slušne, snažím sa, chodím na terapie! Psychologička povedala, že som chorý a že...“

„Chrípka je choroba, ty si zasratý úchylák.“ odsekol mu na to Jack.

Pozrel som naňho a sklopil oči na znak toho, aby brzdil. Začal byť naozaj naštvaný, už to len nehral, to som vedel rozpoznať. Nepotrebujem problémy.

„Detektív, naozaj nič neviem. A ja...s tým nemám nič spoločné, verte mi. Dievčatká ja..nie, držím sa preč od detí, už to nechcem zažívať...nechcem...“ schúlil sa do kresla a hlavu si zakryl rukami.

„Fajn.“ podišiel som k nemu a vytiahol si z vrecka vizitku. „Počuj Gill, ak sa niečo dozvieš, zavolaj mi na toto číslo. Ak sa dozvieš hocičo, jasné? A čo sa teba týka, vždy, keď budeš mať chuť prihovoriť sa nejakému dieťaťu, spomeň si na to, ako som ťa zatkol, odviezol do basy a čo si si v nej potom prežil. To je omnoho efektívnejšie, než nejaká terapia.“

Otočil som sa a odišiel. Sadli sme si s Jackom do auta.

„Dofrasa, musíte sa kontrolovať!“ pustil som sa doňho.

„Prepáčte, moja chyba. Iba...vždy keď mám pred sebou niekoho takého zdvíha mi to tlak. Keby bolo na mne, postrieľal by som ich všetkých, zasratých pedofilov, úchylákov, buzerantov, všetkých.“

Šokovane som sa naňho pozrel.

„Radšej si nabudúce dobre rozmyslite, čo poviete, drahý kolega. A hlavne čo sa homosexuálov týka, máme ich aj vo svojich radoch viac než dosť. Aj vo vedení. Ak nechcete prísť rýchlo o odznak, prehodnoťte svoje názory.“

„Vy to uznávate?“ spýtal sa prekvapene.

„Pedofilstvo nie. Nesúhlasím s tým, že je to definované ako choroba. Je to sexuálna úchylka a treba proti tomu bojovať. Ale čo sa homosexuálov týka, nemám s tým problém.“

„Nemáte problém s tým, keď si to niekto strká do zadku?“

Pokrčil som plecami a naštartoval. „Keď sa pod vami zvíja túžbou krásne telo, nie je jedno, či je mužské, alebo ženské?“ spýtal som sa ho.

Otvoril ústa aj ich znovu zatvoril. Zjavne som mu týmto prehlásením zobral dych. Bolo mi to jedno.

„Teraz sa ale upokojte, ideme k rodičom Abbygail, musíme ich vypočuť.“ povedal som.

Prikývol, ani na mňa nepozrel. No to bude veselé. Cítil som, ako mi vo vrecku zavibroval mobil. Odbočil som teda ku rajnici a vyhodil smerovky. Bola to sms, ale srdce mi vynechalo úder keď som videl, že je od Bena.

AHOJ, SORRY ZA VCERA, UZ TO CHAPEM. AK MAS CAS, DAME RANDE DNES O SIESTEJ V TOM BISTRE KDE VCERA? BEN

Pozeral som na tú správu a trvalo mi asi len dvadsať sekúnd kým som mu odpísal.

SOM RAD, ZE SI SA OZVAL. TESIM SA, ZE SA UVIDIME. BRIAN