Keď sme vyšli pred bistro musel som si rukou prikryť oči pred nečakane ostrým slnkom. Vykročil som k svojej Toyote stále držiac a ťahajúc Bena za sebou. Len čo som bol pri aute trhol som rukou, oprel ho o dvere a znovu som sa mu prilepil na pery, ale skôr, než som sa stihol riadne rozbehnúť so smiechom sa mi vyšmykol popod rameno a obranne pred seba vystrel ruku.

„Počkaj.“ smial sa a hľadel na mňa žiariacimi očami. „Keď som vravel, že ti zlepším náladu, nemyslel som takto. Teda...nie hneď teraz.“

„Ale ja mám na teba chuť.“ skoro som zasyčal cez stisnuté zuby. Krv sa mi valila na určité miesta a pri mojej dĺžke to začne byť v rifliach čochvíľa bolestivé.

„Klamal by som, keby som povedal, že ja ju na teba nemám. Vlastne si na teba chutím už od včera večera, keď si tak rýchlo zdrhol. Aby si vedel, pokazil si mi celý večer, po tebe mi tam už ostatný pripadali totálne nezaujímavý.“ podišiel ku mne. „Ale ak máš čas, naozaj by som ti niečo rád ukázal. Je to taká moja oáza pokoja, proste miesto, kam ja chodievam keď sa cítim totálne bezradný.“

Odfrkol som si. „A pomáha to?“

„Mne áno. Chceš to skúsiť?“ uprel na mňa oči a v tej chvíli by som mu prikývol asi aj na darovanie polky pečene.

„Fajn.“ kývol som plecami, akože sa nechám prehovoriť keď mu na tom tak záleží. Musím predsa byť mužný typ, no nie?

Odomkol som auto a otvoril mu dvere. Zdvihol obočie, ale nekomentoval to a sadol si.

„Kam pôjdeme?“ spýtal som sa už za volantom.

„Na juh za mesto. Je tam malá farma.“

„Berieš ma medzi kravy?“

Zasmial sa. „Nechaj sa prekvapiť.“ potom sa naklonil k autorádiu a začal ladiť nejakú stanicu.

„Neznášam, keď mi ľudia siahajú na rádio.“ varoval som ho.

„Smola.“ povedal a veselo pokračoval. Naladil nejakú popovú stanicu a vypeckoval ju skoro na maximum.

Mieril som smerom na juh, vyšiel za mesto a pokračoval skoro 40 minút jedným smerom, keď ma Benjamin upozornil na malú odbočku, ktorú by som inak prehliadol. Vyšli sme na skoro poľnú cestu a natriasali sa v rytme hrboľov pod kolesami.

Po ďalších 20 minútach som zazrel plot a ďalej dom. Prišli sme až k nemu a vystúpili sme.

„Ahoj Franklin.“ usmial sa Ben na staršieho muža opierajúceho sa na verande.  Ten, len čo ho spoznal, zišiel dolu a podal mu ruku.

„Vitaj opäť u nás Benjamin. Ako obvykle?“

„Áno, chcem to tu poukazovať kamarátovi.“ ukázal na mňa. Farmár si ma zamračene premeral. Hej, viem si predstaviť čo si o mne myslel. Dajaký starý zvrhlík v ošúchaných šatách a mladý, usmievavý chalan. Radšej som sa mu predstavil a podal mu ruku.

„Tak my ideme, najneskôr do západu slnka odídeme, okej? Peniaze ti, ako vždy, pošlem na účet.“ rozlúčil sa s ním Ben a zamieril dozadu za dom, kde stáli vysoké stromy.

„Peniaze?“ spýtal som sa ho.

„No áno, nenecháva ma behať po jeho poliach len tak z dobrej vôle.“ zasmial sa. „Niečo málo mu platím.“

No, určite si to môže dovoliť. Všimol som si, že košeľu mal od Prady a voňal...asi to bol Gucci. Ak budem mať možnosť, musím sa ho spýtať na tú jeho finančnú situáciu.

Ostal som ticho a nasledoval ho medzi stromy, šli sme po mäkkej tráve, ktorá postupne rástla čoraz redšie, až sme vyšli na nízky kopec a ja som fascinovane zastal.

Predo mnou sa na široko ďaleko rozprestieralo žlté more slnečníc. Vydýchol som v úžase.

„Krása, však?“ povedal Ben s rukami v bok a aj on vstrebáva tú nádheru. „Niekedy si sem len tak sadnem a pozerám sa na ne, alebo sa medzi nimi prechádzam. Je tu cítiť taký pokoj a hlavne, počuješ to ticho?“

Nastražil som uši. Nikde som nepočul nič iné len spev vtákov. Nadýchol som sa vône slnečníc a vykročil ich smerom. Mal pravdu, ako som sa prechádzal pomedzi kvety a dookola som nevidel nič iné, len ďalšie žiarivo žlté more, nad nami jasne modrú oblohu, rozhostil sa vo mne pokoj. Môj mozog prestal rozmýšľať a ja som len šiel čoraz ďalej obtierajúc prsty o vysoké zelené listy a o žlté okvetné lístky. Neviem, ako dlho som šiel. Užíval som si ten pocit pokoja, ktorý som si už ani nepamätal. Akoby to tu bola úplne iná dimenzia.

Otočil som sa a videl som Benjamina asi dva rady za mnou ako stojí s rukami na kvetoch a hľadí dohora do neba. A presne v tej chvíli mi došlo, že je nemožné, aby mal tento chalan niečo spoločné s Dragonom. A zrazu mi prišiel celý Harrysonov plán smiešny a bezvýznamný.

Prešiel som tých pár metrov k nemu a pohladil ho po líci. Zameral na mňa svoje oči a usmial sa.

„Lepšie?“ spýtal sa.

Namiesto odpovede som sa k nemu naklonil, ale nepobozkal som ho, len som mu prešiel palcom po perách. Mal ich také poddajné a mäkké. Fajn, prestávam sa ovládať.

Pobozkal som ho, dráždivo a s nástojčivosťou, ale napriek tomu nežne. Vzdychol mi do úst, pootvoril pery aby mal môj jazyk voľnú cestu a vplietol mi prsty do vlasov.

Jeho vôňa sa miešala s vôňou slnečníc a ja som si ho pritlačil viac k sebe a začal som mu vzadu na chrbte vyťahovať košeľu dohora, chcel som sa dotknúť jeho kože a presvedčiť sa, či je naozaj taká hodvábna ako vyzerá.

Bola. Jazdil som mu rukami po odhalených krížoch a vyššie po chrbte, kam až mi to naše objatie dovoľovalo. Potom som skĺzol rukami nižšie a pevne mu zovrel zadok. Cítil som, ako sa mi snaží vyzliecť sako, tak som mu to dovolil a užíval si putovanie jeho prstov po mojom tričku až k jeho okraju a potom pod neho.

Odtrhol som sa od jeho pier  a prisal som sa mu na krk. Jazykom som prechádzal od ušného lalôčika dolu po línii jeho krku a naspäť, vsal som jeho lalôčik a jemne ho hryzkal. Zavzdychal a zaregistroval som, ako mu na krku naskočila husia koža. Keď to takto pôjde ďalej, rozdáme si to priamo tu. Na druhej strane, uprostred slnečníc som to ešte nikdy nerobil.

„Vieš, čo je ironické?“ povedal a znovu vzdychol keď som mu zuby mierne zaboril do pravého ramena. „Na to naše dnešné rande som vôbec nechcel prísť.“

Prestal som ho ocucávať a vystrel som sa. „Prečo?“ prekvapilo ma to.

„Myslel som si, že si len klasický playboy, ktorý sa nahodí, uloví si zopár zajačikov do zbierky a už sa im nikdy neozve. Aj keď je pravda, že ja o záväzky nestojím, nechcel som byť ďalším v zbierke. Aj napriek mojej chuti na teba.“ vtisol mi pusu na bradu.

„A čo sa zmenilo?“ zaujímalo ma.

„Ty.“ povedal jednoducho. „Keď som ťa videl za oknom toho bistra takého zničeného a utrápeného, vedel som, že nemôže byť tvojou jedinou starosťou dostať nejakých chalanov do postele. A aj tvoj vzhľad. Aby som bol úprimný, páči sa mi viac než ten včerajší. Je to také...sexi. Ošumelé, ale hrozne sexi.“ usmial sa na mňa.

„Mal som hnusný deň v práci.“ povedal som vediac, aká otázka bude nasledovať.

„A kde pracuješ?“

Zaváhal som, ale iba na sekundu. „Som policajt.“ priznal som.

Prekvapene na mňa pozrel, ale potom sa o mňa obtrel a usmial sa. „A kde máš uniformu?“

„Som detektív.“ povedal som vážne. Neviem, prečo mu to hovorím. Myslím si, nie, som presvedčený, že nemá nič spoločné s Dragonom, ale zrejme nemusí vedieť, že som sa o neho zaujímal len preto, lebo som si myslel, že má.

„Tak pán detektív.“ vopchal nohu medzi moje stehná a jemne ňou šúchal o môj rozkrok, čo sa nevyhlo želanému efektu. „Prehľadáš ma?“

Usmial som sa a pevnejšie som ho stisol, až som mu skoro vytlačil z pľúc všetok vzduch.

„Záleží od toho, či sa budeš brániť, alebo nie?“

Pokrútil hlavou. „Nebudem sa rozhodne brániť ničomu, čo mi chceš spraviť.“ povedal a uhryzol ma do brady.

Pravú nohu som mu podložil pod tú, ktorú mal natlačenú v mojom rozkroku a potlačil som ho celého dozadu, kde sa o ňu zavadil, stratil rovnováhu a klesal k zemi, ale nemusel sa báť. Držal som ho a pomaly som ho na ňu položil. Naklonil som sa nad neho a začal som mu rozopínať košeľu. Bol naozaj krásny, vyšportovaný s bledou pokožkou a ružovými bradavkami, ktoré už stáli od vzrušenia. Naklonil som sa a jednu som si vzal do úst. Benovo telo sa naplo a znovu mi vplietol prsty do vlasov.

Prešiel som na druhú bradavku a potom som postupoval dolu, zanechávajúc za sebou vlhkú cestičku z mojich bozkov.

Vyzliekol som si tričko tesne pred tým, než som mu rozopol nohavice a stiahol ich iba natoľko, aby som sa dostal k jeho tvrdému penisu. Kľakol som si do pohodlnejšej polohy a vzal som si ho do úst. Chutil slano, na špičke už mal pár kvapiek vzrušenia. Cítil som ako si sadol držiac sa rukami môjho chrbta a pomaly som ho začal lízať odhora dole, zubami som sa obtrel o jeho žaluď a znovu som si ho celého vnoril hlboko do úst. Ben sa začal mierne triasť a zaryl mi nechty do ramien chvíľu predtým, než sa mi vystriekal do úst. Počkal som, kým z neho nevyšla posledná kvapka a vypľul som to nabok od nás.

Zadýchane sa mi vrhol na pery len čo som sa trochu vystrel. Prepletal si jazyk s mojim, jeho telo bolo horúce, túžilo po tom, po čom aj ja. Rukou som mu zamieril dolu po chrbtici až k jeho zadku, priamo k jeho polkám a vtisol som prsty medzi ne. Keď som do Benovho vnútra strčil prst, prestal ma bozkávať, iba ma pevnejšie objal šúchajúc svoju hruď o tú moju a keď som prst zatlačil hlbšie o ďalší článok, na telo mu vystúpil pot a roztriasol sa.

„Ben,“ šepol som mu do vlasov, „mal by si si na seba dať košeľu, aby ti nebola...“

Zasekol som sa. Niečo ma napadlo! Prišlo to ako blesk z jasného neba a nedokázal som myslieť na nič okrem toho.

„Brian?“

Ben sa na odtiahol a celý červený v tvári na mňa pozrel. „Stalo sa nieč..“

„Musíme ísť.“ povedal som, vytiahol z neho prst a prudko som sa postavil.

„Brian?“

Ben bol zjavne celý otrasený a stále sa nevedel spamätať. Niet sa čomu doviť, to, čo sme práve zažívali bolo šialene vzrušujúce, ale mňa napadlo niečo ohľadom Abbygail a nemal by som pokoj, keby som sa na to hneď nepozrel. Nevedel by som sa na nič, ani na Bena, poriadne sústrediť. Dokonca aj moja erekcia sa rýchlo vyparila.

„Prepáč Ben, ja...na niečo som asi prišiel, niečo k prípadu, čo práve riešim, je to naozaj odporný prípad, smrť osem ročného dievčatka a ja..musím si to ísť overiť, proste musím.“ sypal som zo seba nesúvisle medzitým čo som si zbieral zo zeme veci a obliekal sa. Zohol som sa aj po tie jeho, ale vytrhol mi ich z rúk.

„Nechaj, viem sa obliecť aj sám.“ povedal a znel urazene. Chápem prečo.

„Pozri Ben, prepáč, ja viem, že som to pokazil, ale...“

Obliekol sa a ľadovo na mňa pozrel. „Chcel si ísť, nie?“

Vykročil smerom k domu a ja som ho nasledoval. Nechcel som, aby sa naštval, ale toto je možno naozaj dôležité.

Sadli sme v tichosti do auta a vyrazili sme. O chvíľu vytiahol Ben telefón.

„Ahoj, mohol by si ma vyzdvihnúť pri mestskej knižnici? Asi tak za pol hodinu? Okej, vidíme sa, čau.“ zložil.

„Takže zrejme k mestskej knižnici, však?“ spýtal som sa ho do ticha, nezapol ani rádio.

„Hej.“ odvrkol a díval sa von oknom.

Vzdychol som si.

Zvyšok cesty sme šli potichu, Ben na mňa ani nepozrel. Zastavil som pri knižnici a on okamžite otvoril dvere.

„Maj sa.“

Chytil som ho za ruku a zadržal. Zamračil sa na mňa.

„Ben, chápem, že sa hneváš a prepáč. Daj mi na teba, prosím, aspoň telefónne číslo, chcem ťa vidieť.“ uvedomoval som si, že zniem ako tínedžerka čo dranká telefón, ale bolo mi to jedno. Ten chalan sa mi fakticky páči a to, čo sme dnes začali, chcem rozhodne dokončiť. „Prosím.“ dodal som.

Chvíľu na mňa hľadel, potom ale vytiahol telefón.

„Aké máš číslo? Prezvoním ťa.“

Nadiktoval som mu ho a uložil si jeho.

„Rozhodne sa ti ozvem, Ben.“ naklonil som sa k nemu a vtisol mu pusu, viac mi nedovolil.

„To sa uvidí.“ povedal, ale už znel normálnejšie. Uľavilo sa mi.

Zabuchol dvere a sledoval som ho, ako kráča cez cestu ku vchodu do knižnice. Naštartoval som, ale nakoniec som si povedal, že počkám, pokým sa pre neho nezastaví odvoz.

Netrvalo to ani minútu. Čierny Rolls Royce zastavil, zo šoférovej strany vyšiel vysoký muž v čiernom obleku a šiel Benjaminovi otvoriť dvere.

Už druhýkrát za dnešok som primrzol na mieste. Sledoval som, ako Marco Lopez pokýval hlavou Benovi na pozdrav, zatvára za ním dvere, sadá za volant a odváža ho neviem kam.

Nebol som schopný sledovať ich. Nebol som schopný pohnúť sa z miesta.

Ako je dopekla možné, že zabijak Lopez, pravá ruka mŕtvej hlavy Dragonu robí osobného vodiča Benjaminovi!?