„Čo tým myslíte?“ spýtal sa ma potichu.

Otočil som sa a stretol sa s jeho zamračeným pohľadom. Poobzeral som sa dookola a zbadal som muža v čiernom obleku decentne stáť neďaleko domu smútku.

Mávol som na Jacka rukou a pobral sa za ním.

Ukázal som mu odznak. Predstavil sa mi ako správca a nasmeroval ma k miestu, kde budú mať Fosterovci kar.

Zastavil som na terase domu stojaceho trochu ďalej od cintorína a vytiahol som telefón.

„Nemáte číslo na niekoho z dopravného?“

Netváril sa nadšene z môjho počínania, ale nadiktoval mi ho. Vytočil som dopravnú políciu a do slúchadla nadiktoval moje služobné číslo.

„Potrebujem aby ste zašli za Tomim Taylorom, sadli si k jeho počítaču a prešli všetky zložky a zoznamy áut, ktoré sú registrované na Wiliama Donnela. Chcem podrobné informácie o tom, kde sa pred dvoma až troma týždňami ktoré nachádzalo a chcem aj, aby ste všetky ŠPZ – ky porovnali s kamerovými záznamami, ktoré vám boli doručené k prípadu Abbygail Fosterovej.“ chrlil som zo seba a pritom sledoval, ako sa Jack mračil čoraz viac a viac.

„Myslíte si, že vrahom je Donnel?“ spýtal sa ma, keď som zaklapol telefón.

„Nie.“ pokrútil som hlavou. „Jej otec.“

„Čože?“

„Všimli ste si, ako sa správal? Nie je schopný ani len sa pozrieť na rakvu svojej dcéry.“

„Čože?“ zopakoval.

„Ten chlap sa správa nanajvýš divne!“

„Veď práve pochoval svoju dcéru, môže sa správať divne, ako chce.“

„Nie, to nie je....“

„Detektívi?“ skočil mi do toho niečí hlas.

Otočil som sa a stretol sa priamo s Fosterom. My o vlku...

„Stalo sa niečo? Dnes sme vás nečakali.“ povedal.

„Pán Foster.“ podišiel som k nemu. „Aký je váš vzťah s Wiliamom Donnelom?“

„S Wilom?“ vyskočilo mu obočie. „Je to náš obchodný partner, prečo?“

Sledoval som ho a všímal si veci, ktoré mi predtým unikali. Nervózne cukanie palcom na ruke, uhýbanie pohľadu, hryzenie si pery.

„Ste nervózny?“ spýtal som sa ho.

Pozrel na mňa. „P..prosím?“

„Počuli ste.“ mykol som ramenami.

„Ja...isteže, jedná sa o moju dcéru, je jasné, že som..“

„Nespomenul som, že by to malo niečo spoločné s Abby.“ povedal som a videl som, ako sa mu mierne zúžili zreničky.

„Ale...logicky..“ začal.

„Kde je pani Fosterová?“ skočil som mu do toho.

„Vnútri, ale teraz nie je najvhodnejšia doba pre výsluch.“

Nepočúval som ho, už v polke jeho vety som bol na odchode. Jack ma dobehol.

„To čo malo znamenať?“ spýtal sa.

„To mi povedzte vy. Neboli to učebnicové príznaky nervozity? Ako podozrivého vyviesť z miery?“ pozrel som sa naňho.

„Sú rôzne spôsoby. Tento by som zaradil do kategórie presvedčiť ho, že vieme niečo viac, než naozaj vieme.“

„A?“

„No..“ zahľadel sa dozadu na Fostera, ktorý si zapálil cigaretu. „Okej, uznávam, že sa chová divne, ale...“

„Nie je žiadne ale. Bol to on.“ povedal som definitívne. „A niečo s tým má aj Donnel, len musím prísť na to, čo.“

Na kare sa stretlo pomerne dosť ľudí. Pani Fosterová sedela na malej pohovke pri stene s pohárom v ruke a hľadela do prázdna.

„Prijmite moju úprimnú sústrasť.“ podišiel som k nej. „Pamätáte si ma?“

Zaostrila na mňa zrak. „Iste detektív.“ podala mi ruku. Stisol som ju a prisadol si k nej.

„Pani Fosterová, mám na vás niekoľko otázok. Prepáčte, že to nenechám na neskôr, ale...“

„Abby milovala túto pesničku.“ povedala a znovu sa zahľadela do prázdna.

Započúval som sa do pomalej, výraznej melódie.

„Je to Bach.“ usmiala sa. „Ktoré osem ročné dievčatko má rado Bacha? Ale Abby ho milovala.“ chrbátom ruky si zotrela slzu, ktorá sa jej kotúľala po líci.

„Pani Fosterová,“ skúsil som to znovu, „vraveli ste, že Abby bola vytúžené dieťa.“

„To je pravda.“ prikývla. „Túžila som po dieťati veľmi dlho. Ale môj manžel...on..pripadalo mi to, akoby mu to ani nebolo ľúto, že žiadne nemáme. Chodila som po vyšetreniach, snažila som sa nájsť nové spôsoby, vitamíny, lieky na plodnosť...a on mi stále len opakoval, že čo má prísť, príde. Keď som mu oznámila, že som tehotná, bol taký...zaskočený. Skoro až smutný. Ale napokon sa do Abby zamiloval, ako všetci. Bola náš malý anjelik.“ teraz jej už slzy stekali jedna za druhou a ona ich nechala padať na kolená voľným pádom.

„Asi sa toho iba bál. Viete, byť rodičom je v mnohých ohľadoch ťažké.“ pokračovala. „Abby nám však do života priniesla veľa radosti. Počas týždňa sme mali aj trikrát lasagne, jej obľúbené a...“

„Lasagne?“ prerušil som ju.

Prikývla. „Mala veľmi rada cestoviny.“

„Kto o tom vedel?“

Pozrela na mňa. „Ako to myslíte, kto? No my a naša rodina.“

„Pani Fosterová, poznáte Wiliama Donnela?“

„Wila? Iste.“

„Aké sú jeho vzťahy s vašim manželom?“

„Dobré.“ pokývala plecami. „Stretli sa v práci a stali sa z nich priatelia. Chodia na golf a Wil nám často požičiava autá. To naše je staré, často sa kazí. Chceli sme ho vymeniť, ale Abby pripomínalo šteniatko, dokonca mu dala aj meno, Duffy, tak si ho manžel nechal. Spravil všetko, čo jej na očiach videl.“ zlyhal jej hlas.

Vstal som a ospravedlnil sa.

„Pamätáš si, čo sa našlo v žalúdku obete?“ šepol som Jackovi.

„Zostatky po pšeničnej múke, rajčinách, bravčovom mäse a syre.“ odrecitoval.

„Lasagne.“

Videl som, ako mu to doplo.

„Ideme na stanicu.“ povedal som.

Cestou von som videl, ako Foster stále stojí bokom od ostatných.

„Počkaj na mňa chvíľu.“ povedal som Jackovi a zamieril som k nemu.

„Brian, to nie je dobrý nápad.“ povedal, ale ja som ho odignoroval.

Mám ho, vedel som to, bol som si istý na milión percent. Otázkou ale ostávalo, prečo? Prečo niečo také spravil svojej vlastnej dcére?

„Detektív?“ pozrel na mňa.

„Aký je to pocit?“ spýtal som sa ho.

Pokrútil hlavou na znak toho, že nerozumel.

„Aký je pocit pozerať sa na to, čo ste spravili?“ spýtal som sa presnejšie. Zbledol.

„Obávam sa, že vám stále nerozumiem.“ povedal potichu.

„Ale choďte.“ pristúpil som k nemu. „Len jediné ma zaujíma. Prečo ona?“ sledoval som výraz jeho tváre. „Nemáme o vás záznam a podľa vášho dnešného správania usudzujem, že ste ešte nikdy nečelili dôsledkom niečoho takého. Tak prečo ona?“

Sledoval ma rovnako, ako ja jeho, videl som, ako mu oči behajú po mojej tvári, videl som tie veľké kropaje potu, čo sa mu vyrosili na čele.

Odtrhol svoj pohľad odomňa a roztrasenou rukou si pripálil ďalšiu cigaretu.

„Nemám potuchy, o čom to hovoríte.“ povedal pevne.

„Ale máte.“ nedal som mu pokoj. „Povedzte, neodradilo vás to? Jej krik, jej plač. Iste, šla s vami dobrovoľne, koniec koncov, ste jej otec, ale čo potom? Kúpili ste jej obľúbené jedlo a ona aj tak plakala, však? Kam ste ju odviedli?“

Mierny úsmev sa mu rozlial po tvári. „Všetko, čo hovoríte, sú len vaše dohady. Ale mýlite sa.“

Pokrútil som hlavou. „Nemýlim. Povedzte, aké to je vedieť, že niekto pozná pravdu?“

„Akú pravdu detektív?“ potiahol si z cigarety, vyfúkol dym do neba a teraz sa už nefalšovane na mňa usmieval. „Chcete mi tu nahovoriť, že to ja som zavraždil vlastnú dcéru? Že som nemohol odolať? Že to bol dôvod, prečo som nechcel deti? Lebo som kdesi vnútri cítil, že ma to ťahá na túto stranu? A bál som sa toho? Že na svet prišlo dievčatko, ktoré bolo krásne ako anjel a ktoré mi zároveň podlomilo moje krehké sebaovládanie?“ znovu si potiahol z cigarety a teraz sa už na mňa smiali aj jeho oči. „Všetko toto sú ale iba vaše bludy.“ dodal.

„Ja viem, že ste to urobili...“

„Tak to teda dokážte.“ sykol na mňa potichu, zašliapol cigaretu a prešiel okolo mňa.

„Dávajte si pozor.“ chytil som ho za rameno. „Ja to dokážem a vy žite s tým pocitom, že sa to na vás môže kedykoľvek zosypať.“ pustil som ho, otočil som sa a šiel k autu.

***

Keď sme dorazili na stanicu, šiel som priamo ku kapitánovi. Vletel som do jeho kancelárie bez zaklopania, ale ostal som primrznuto stáť na prahu.

V miestnosti sedel Benjamin, Gus a kapitán a teraz sa na mňa všetci spýtavo pozerali.

„Pardon, ja..“ zakoktal som sa.

„Torrs ak to nie je niečo dôležité, tak vypadnite.“ pustil sa do mňa kapitán.

„Je to dôležité, pane.“ vrátil sa mi reč, vstúpil som, počkal kým vojde aj Jack a zatvoril som dvere. „Viem, kto je vrahom Abbygail Fosterovej.“

V miestnosti nastalo napäté ticho.

„Jej otec.“ vydýchol som.

„Čože?“ spýtal sa kapitán.

Vysvetlil som mu moju teóriu. Povedal som mu aj o mojom rozhovore s Fosterom.

„Dobre, uznávam.“ pokýval kapitán hlavou. „Aké sú vaše ďalšie dôkazy?“

„Ďalšie dôkazy?“ zopakoval som prekvapene.

„Iste, nemôžete ho predsa zatknúť na základe vášho tušenia.“

„O to ide, pane.“ zapojil sa Jack. „Nemáme žiadne hmatateľné dôkazy.“

„Dôkazy budú kapitán.“ zamračil som sa na Jacka. „A verte mi, je to on.“

„Brian,“ otočil som sa na Gusa, ktorý sa na mňa chápavo pozeral, „potrebuješ dôkazy. Ty by si to mal vedieť najlepšie, že intuícia nestačí.“

„Určite po tej stope choďte, ale za sudcom vám dovolím ísť, až keď budete mať niečo poriadne, nie len vašu intuíciu.“ definitívne zavelil kapitán a mne sa v hlave vybavila scéna spred vyše roka, keď za mnou Marko prišiel so svojou teóriou o McTiffovi a ja som ho odbil rovnako, ako teraz odbili mňa. V duchu som sa smutne zasmial. Karma je fakticky strašná sviňa.

Cítil som, ako ma ktosi chytil za ruku. Pozrel som sa doprava a videl som Benove nádherné oči ako na mňa so súcitom hľadia. Stisol som jeho ruku v mojej dlani.

„Späť k prípadu Dragon.“ povedal kapitán. „Vy,“ ukázal na mňa, „a Noysl von.“ zavelil.

Tak teraz som sa naozaj zasmial, pritiahol som si k Benovi stoličku a sadol si.

„Torrs...“ začal kapitán, ale ja som len pokrútil hlavou. Benjamin položil svoju druhú ruku na moje predlaktie, akoby chcel podporiť moje rozhodnutie neopustiť ho.

Kapitán si vzdychol. „Fajn.“ ustúpil. „Tak len Noysl von.“

Jack nemal na výber. „Idem na dopravné.“ povedal mojim smerom a ja som mu bol vďačný. Možno mal nejaké pochybnosti o tom, že Foster naozaj zneužil a zavraždil svoju dcéru, no aj napriek tomu pokračoval v mojom pláne preveriť si Donnela.

Sledoval som, ako za sebou zatvoril dvere a zameral som sa späť na situáciu s Benom a s Dragonom.

„Tak, kam ste sa dostali?“ spýtavo som sa pozrel na Bena.

„Spýtali sme sa tuná mladého pár otázok.“ odpovedal mi namiesto neho kapitán.

„Vlastne sa zatiaľ pýtali na to, čo ty.“ povedal mi Benjamin. „A rád by som vedel, čo bude teraz?“ spýtal sa s očami na kapitánovi.

„Dostaneš ochranu.“ odpovedal som okamžite.

V miestnosti sa opäť rozhostilo ticho. Prekvapila ma ich reakcia, tak som aj ja pozrel na kapitána a následne aj na Gusa.

„Vieš Brian...“ začal Gus, ale kapitán mu do toho skočil.

„Benjamin, si ochotný svedčiť proti Justinovi McTiffovi?“

Ben prikývol.

„To je dobre.“ pokračoval. „Máš však nejaké informácie o jeho nelegálnych obchodoch?“

Sledoval som, ako Ben hlavou pokrútil.

„Vyhrážal sa ti niekedy ublížením, alebo niečim podobným?“

Znovu pokrútil hlavou.

Gus aj s kapitánom sa na seba pozreli. Tak moment, nechcú mi tu predsa tvrdiť, že...

„Nemôžeme ho zobrať pod ochranu svedkov.“ definitívne potvrdil kapitán moju myšlienku. Vyskočil som zo stoličky.

„Ako že nemôžeme, pane, veď...“

„Torrs, netvárte sa, že nepoznáte zákon.“ schladil ma. „Ten mladý nám nemá ako pomôcť. Nemá žiadne informácie, McTiff sa mu nikdy nevyhrážal, nedostaneme povolenie na jeho ochranu.“

„Ale pane, to je...“ začal som, ale kapitán ma opäť prerušil.

„Jediné fakty, ktoré môžeme predložiť sú tie, že Benjamin bol dobrovoľne a ochotne rok a pol vo vzťahu s McTiffom. Prvé, čo sa ma prokurátor spýta, bude to, či už máme nejaké dôkazy proti McTiffovi, na čo je odpoveď nie. Druhá otázka bude, či sa Benovi niekedy vyhrážal, či mu ublížil, na čo je znovu odpoveď nie.“

„Chápem.“ usmial som sa kyslo. „Takže zahajujeme politiku, ak je pre nás neužitočný, nech pokojne skape..“

„A čo ak,“ ozval sa Benjamin, „čo ak by som vám nejaké dôkazy dal? Mohli by ste ma potom ochraňovať?“

Kapitán prikývol. „Ak by si bol ochotný...“

„Nie.“ tentokrát som ho ja prerušil. „Je to príliš nebezpečné. Nedovolím, aby...“

„Nedovolíš?“ Benjamin sa na mňa mierne zamračil. „Už pred jedným majetníckym chlapom utekám, nepotrebujem mať na krku ďalšieho.“

Nadýchol som sa a pomaly vydýchol. Dával som čas rozochveným nervom aby sa ukľudnili. Dnes je toho na mňa akosi veľa.

„Benjamin, nechcem ti rozkazovať, ale nesie to v sebe priveľké riziko. Ak bude potrebné, ja sám ťa ochránim.“

Benjamin otvoril ústa, akoby mi na to chcel niečo povedať, ale napokon ich zatvoril. Potom pozrel na kapitána.

„A je niečo, čo by som mohol spraviť?“

Kapitán preskakoval pohľadom z neho na mňa.

„Môžeme McTiffovi vystaviť zákaz približovania, ale to je asi tak všetko. Ale pouvažuj nad tým, že by si nám pomohol. Ja viem,“ zvýšil hlas lebo videl, že som chcel niečo namietať, „že je to nebezpečné. Ale ak by si naozaj niečo našiel, čo by nám umožnilo McTiffa usvedčiť, nepomohlo by to iba tebe, pomohlo by to všetkým dostať za mreže sviniara, ktorý si to naozaj zaslúži.“

***

Vyšli sme s Benom pred policajnú stanicu, on akýsi smutný, ja totálne nasratý. Nechápal som, ako je možné, že mu kapitán odmietol dať ochranu svedkov, no zároveň som to poznal. Poznal som zákon aj to, na akej taktike je stavaný. Koľkokrát som ju už použil aj ja? Na získanie potrebných svedkov, potrebných dôkazov? Irónia, ako som sa zrazu ocitol na druhej strane.

„Som hladný.“ povedal Ben a pozrel na mňa. „A ty by si mal tiež niečo zjesť.“

Chytil som sa za brucho. Môj žalúdok videl slušné jedlo naposledy...už si ani nespomínam kedy. „To je pravda.“ priznal som. „Nejaké nápady?“

„Naše bistro?“ usmial sa.

Zahľadel som sa do jeho tváre. Ako je možné, že sa stále dokáže tak krásne usmievať, aj po tom, čo ho vlastne náš štát okašlal a povedal mu, aby si pomohol sám, alebo aby si nasral?

„Súhlasím, poznajú nás tam. Takže keď ťa pobozkám, nebudú veľmi prekvapený.“ naklonil som sa k nemu a vtisol mu pusu.

V aute sme sedeli potichu, iba čo nám hralo rádio ktoré naladil Ben – zjavne sa neodnaučil siahať na veci iných ľudí.

Prehovorili sme až na čašníčku, keď sme si objednávali raňajky – ak sa to dá tak nazvať vzhľadom na to, že boli skoro tri hodiny.

„Neplánuješ naozaj uvažovať nad tým, že by si sa vrátil k McTiffovi, však?“ spýtal som sa ho na rovinu. Neušlo mi to, ako uhol pohľadom.

„Benjamin...“ začal som, ale on ma prerušil.

„Nie som si istý Brian. Viem, že je to nebezpečné, ale...čo iné mi ostáva? Ani sám neviem ako a zaplietol som sa do niečoho...veľkého. Ako ale teraz z toho von?“

„Nuž, zrejme mu nebude stačiť sms-ka, že sa s ním rozchádzaš, však?“ zavtipkoval som.

Usmial sa, ale iba na krátko. Prišla čašníčka a priniesla nám objednávku. Až keď som v nose ucítil tú vôňu dobrého jedla, uvedomil som si, ako som naozaj hladný a do toho taniera mi skoro začali tiecť sliny, tak som sa rovno pustil do jedla, pričom sa Ben na mne smial.

Je to vôbec možné, že mne sa pomaly rúca kariéra úspešného detektíva, on sa nevie zbaviť mafiánskeho bossa, s najväčšou pravdepodobnosťou po nás pôjde nie jeden zabijak a aj tak sa s ním cítim..takto? Tak, že všetko bude okej, že je dôležité to, čo je teraz, to, že som s ním.

Opäť som pocítil, ako mi už len jeho prítomnosť vlieva do žíl novú silu a energiu.

Keď sme dojedli, neodolal som a objednal si ešte palacinky a rovno aj wafle. A tak kým som ja jedol, on mi rozprával o škole a o skúškach, ktoré ho čochvíľa budú čakať.

Neviem či to bolo zámerne, ale usúdil som, že sa potrebuje odreagovať, tak som sa aj ja rozhodol úplne vynechať tému práca a McTiff.

Keď sme sa nejedli, rozhodol som sa ho zobrať na rande a trochu ho rozptýliť.

Šli sme teda do zábavného parku, kde som trochu zamachroval a vystrelil mu totálne gýčového šedého plyšového slona.

Veľa sme chodili, prechádzali sme sa po nákupnej pasáži, znovu sme sa najedli a tentokrát sme preberali všetko možné – ale nedôležité.

Za celý ten čas som sa ho ani len nedotkol. Napätie medzi nami som cítil priam hmatateľne, chýbali už len iskri, ale páčilo sa mi to. Jeho pohľady neunikli môjmu periférnemu videniu a vyladilo mi to na perách úsmev.

Počas toho všetkého sa mi dvakrát pokúšal dovolať Jack a raz Gus, ale nezdvíhal som ich. Rozhodol som sa, že si nikým a ničím nenechám pokaziť tento večer. Je mi jedno, čo prinesie zajtrajšok. Dnešok patrí len mne a Benovi.

Bolo skoro jedenásť kým sme sa dostali ku mne domov. Benjamin sa práve smial na trochu morbídnom billboarde jednej pohrebnej služby, ktorej motto znelo: Kde vy končíte, my začíname.

„A ešte si tam dali aj smajlíka, veril by si?“ smial sa a položil svojho plyšového slona aj so zbytkami číny na môj kuchynský stôl.

Zatvoril a zamkol som dvere a potom sa o ne oprel.

Sledoval som, ako sa Benjamin prirodzene pohybuje po mojej kuchyni, ako si vyzliekol kabát a zavesil ho na operadlo stoličky, ako sa ma pýta, či chcem kávu a pritom stále o niečom rozpráva – nemám šajnu o čom. Ako sa natiahol do vrchnej poličky pre dva hrnčeky a pritom odhalil kúsok holého brucha. Celá táto situácia...ma hrozne vzrušovala.

Jeho osobnosť zaplavila môj byt, spravila z mojej kuchyne, aj z celého môjho bytu...domov.

Odlepil som sa pomaly od dverí, prešiel som k nemu, zozadu som ho objal a schoval ho celého na mojej hrudi. Zasekol sa uprostred vety a z ruky mu vypadla lyžička.

„Benjamin,“ vydýchol som mu do vlasov a nosom sa mu o ne otrel. „milujem ťa.“

Stŕpol, cítil som to, ale len na chvíľu. V momente sa otočil ku mne, ruky mi omotal okolo krku a vrhol sa mi na pery s takou intenzitou, až ma to hodilo o dva kroky dozadu.

Nabral som opäť rovnováhu do oboch nôh, objal ho rukami okolo hrude, mierne ho zodvihol zo zeme, aby bol na mojej úrovni a odpovedal som mu na bozky. Snažil som sa do nich dať všetko, čo som k nemu cítil, všetku tú potrebu čo mám vždy, keď som s ním.

„Brian...“

Benove tiché stony tlmené mojimi bozkami ma rozpaľovali do biela. Bez toho, aby som prerušil jeho skúmanie môjho jazyka som ho znovu položil na zem, ale iba na tú chvíľu, aby som si ho lepšie chytil, prešiel tých pár krokov a posadil ho na stôl.

„Toto sme tu už mali.“ zasmial sa vzrušene a rukami mi začal vyzliekať sako.

Zhodil som ho zo seba, rovno som si dal dolu aj tričko. Benjamin ma prestal bozkávať, natiahol pred seba ruku a trochu ma od seba odstrčil.

Nechápal som prečo iba dovtedy, čo mi tou rukou nezačal obkresľovať jednotlivé svaly, prešiel mi čiarkou medzi prsiami, obkrúžil bradavky, šiel nižšie a prešiel po mojich zreteľných kockách na bruchu. Pozrel sa na mňa zlato – hnedými očami zahalenými vášňou a zahryzol si zmyselne do pery tesne predtým, než som ho za ramená prinútil na ten stôl ľahnúť pri tom, ako som z neho všetko ostatné zhodil nestarajúc sa o to, ako to dopadne.

Bol som vzrušený na svoje maximum, pery som mu priložil na krk a jazykom prechádzal po jeho chvejúcej sa tepne. Prisal som sa na ňu zreteľne vnímajúc tie nárazy krvi do jej stien a zamieril som rukou do jeho nohavíc. V momente keď som sa mu prebil do trenok a palcom prebehol po špičke jeho chvejúceho sa penisu som na perách cítil, ako mu krv začala prúdiť rýchlejšie, lebo som prinútil jeho srdce biť ako o závod.

Jazykom som prešiel vyššie na jeho sánku, znovu na jeho pootvorené pery cez ktoré mu unikali stony v rovnakom rytme v akom som ja hýbal rukou v jeho nohaviciach.

Prestal som ho bozkávať a sledoval som jeho tvár, každý jej sval, pevne zatvorené oči a pootvorené vlhké pery...bol tak neskutočne sexi.

Druhou rukou som mu vyhrnul modré tričko tešiac sa na tú nádhernú hebkú bledú pokožku čo na mňa čakala. Bol pre mňa dokonalý, nevedel som sa vynadívať na jeho ružovkasté bradavky. Prisal som sa perami na jeho prsný sval a spravil mu na ňom cucflerk. Prezrel som si ho a prišlo mi to, akoby som práve popísal úplne nový, nepoškvrnený list.

Bozkami som si to nasmeroval nižšie, až som si zobral jeho penis do úst. Jeho ruky ma chytili za vlasy, trochu bolestivo, ale mne na tom v tejto chvíli nezáležalo.

Obehol som jazykom celý jeho žaluď a vypustil som väčšiu dávku slín, aby som ich rukou následne nasmeroval k jeho otvoru.

Mal som chuť rovno si ho zobrať, ale aj napriek tej vášni som si uvedomoval, aký veľký som a nechcel som mu ublížiť. Vošiel som doňho hneď dvoma prstami. Benjamin sa na stole napol, ešte viac mi stisol vlasy a vysielal k plafónu také stony, až mi rozbrnil v tele všetky nervy do posledného.

„Brian...Bože...“ vydýchol a to bola posledná kvapka do môjho pohára trpezlivosti.

Narovnal som sa a s lačným pohľadom upreným na jeho poodhaľované, roztúžené telo som si rozopol nohavice a odhalil sa v celej svojej impozantnej dĺžke.

Ben si oblizol pery a zovrel do pästí obrus.

Ja som ho pohladkal po bedrách, ešte trochu som mu stiahol rifle a nesmeroval si ho priamo na môj penis. Začal som doňho pomaly vnikať vždy, keď vydýchol, až som doňho vnikol až po koreň a chvíľu tak zostal, z posledných síl sa ovládajúc, aby som si ho nezobral ihneď tvrdými nárazmi.

„B..Brian...“ vzdychal a rukou si pritom zakrýval tvár.

Naklonil som sa viac na neho a tú ruku mu dal z tváre preč. Chcel som vidieť, ako sa bude tváriť, až príde k vrcholu. Začal som sa pohybovať, najskôr som vychádzal len do polky, potom čoraz viac, až som vychádzal skoro až po špičku a vnikal som doňho stále hlbšie a hlbšie.

Pocit, aký som zažíval, som nezažil...asi ešte nikdy. Bolo to úžasné a neopísateľné.

Benjamin sa pod mojim telom začal trochu triasť, tak som druhú ruku posunul nižšie a začal som mu hladiť penis. Čochvíľa som cítil, ako mi jeho vyvrcholenie steká pomedzi prsty a práve toto poznanie aj mňa priviedlo k vrcholu. V poslednom tvrdom a hlbokom príraze som prehol svoju panvu a všetko, čo som v sebe mal som odovzdal Benjaminovi.

Vyčerpane som si oprel čelo o jeho rameno a spoločne sme sa pokúsili opäť nájsť stratený dych.

„T..to bolo...“ povedal som.

„Fantastické.“ dokončil za mňa Benjamin.

Pozrel som sa naňho a usmial som sa. Áno, bolo to fantastické. Začal som ho bozkávať a pritom som z neho vychádzal von. Vzdychol mi do úst, objal ma okolo krku a zadrel mi nechty do ramien.

„Au.“ hlesol som.

„Prepáč.“ začal sa smiať a akosi nevedel prestať. Chápal som ho. Hladina alfa, konečne som ju dosiahol. Na chvíľu som v sebe pocítil pokoj a pocit, že všetko je tak, ako má byť.

„Idem do sprchy.“ povedal som a síce nerád, ale odlepil som sa od neho.

„Okej, ja tu zatiaľ počkám.“ povedal Benjamin stále sa smejúc.

Aj ja som mal na tvári úsmev keď som na seba pustil horúcu vodu a nechal ju, aby zo mňa omyla všetko. Obavy, neistoty, strach...všetko.

Kým sa umyl aj Ben dal som doporiadku kuchyňu. Na slonovi skončil jarný čínsky závitok, ale inak sme nenarobili nijaké väčšie škody. Úprimne, prekvapuje ma, že to ten stôl vydržal. Tento zážitok zrejme navždy zmení môj názor na nábytok.

„Brian?“ ozval sa Benjamin od dverí do kuchyne.

„Áno?“ prekvapila ma náhla zmena jeho hlasu.

„Chcel by som, aby si mi porozprával o McTiffovi.“ povedal.

Jeho žiadosť ma prekvapila. „A načo?“

Prešiel ku mne do kuchyne a ja som videl, že si na seba dal len moje tričko, ktoré mu zakrývalo len tie najintímnejšie partie. Je možné, že ma to opäť vzrušilo? Nie, musím sa ukľudniť, toto je vážna téma.

„Chcel by som vedieť, s kým som to naozaj chodil.“ objasnil mi. Vzdychol som si.

„Tak ja spravím kávu. Je to totiž na dlho.“

Usmial sa na mňa, ale zároveň sa mu úsmev z tváre aj z očí vytratil.

„Si si istý, že to dievčatko zabil jej otec?“ spýtal sa z ničoho nič.

Zbystril som pozornosť. Iste, bol v kapitánovej kancelárii keď som mu o tom hovoril.

Prikývol som. „Áno, na sto percent.“

„Foster.“ vydýchol a ukázal hore na chladničku. Natiahol som sa tam a zobral odtiaľ zložku prípadu malej Abby.

„Ty si to čítal?“ docvaklo mi okamžite.

Previnilo prikývol.

„Aj tak je to jedno.“ mykol som ramenami. „Teraz sa tým netráp, ja ho dostanem.“ povedal som odhodlane. Veril som tomu. V tejto chvíli by som bol schopný prikývnuť aj na zlezenie Mount Everestu.

„Môžem si od teba zavolať?“ spýtal sa. „Chcem sa ozvať spolužiakovi, že som okej.“

Podal som mu môj mobil. „Iste.“

Odišiel do spálne a ja som začal variť kávu. Keď sa vrátil podal som mu hrnček, sadli sme si za stôl a ja som spustil. Porozprával som mu o tom, ako dlho už Dragon existuje, ako sa z ničoho nič po Perrezovej smrti Dragon začal vzmáhať, povedal som mu dokonca aj o Markovi. Bolo to dlhé a ťažké, ale vďaka tomu, že tu Benjamin bol, som to dokázal. Vyrozprával som mu o vraždách, ktoré s Dragonom spájame, o ostatných organizáciách, ktoré si už Dragon podrobil a napokon aj o McTiffovi a o tom mále, ktoré sme o ňom zistili. Trvalo to skoro dve hodiny, ale povedal som mu to všetko.

„Viac toho neviete?“ prekvapil ma otázkou.

Pokrútil som hlavou. „Fajn, uznávam, nie je toho veľa, ale...“

„Zišiel by sa vám nejaký riadny dôkaz.“ povedal a mne bolo hneď jasné kam mieri.

„Benjamin, nie!“ povedal som prísne, dokonca som naňho namieril aj prst. „Počúvaš ma? Nie! Nepôjdeš tam, zvládneme to aj tak.“

Ben si odpil zo studenej kávy a usmial sa.

„Myslíš to vážne?“ pozrel na mňa.

„Čo?“ nechápal som.

„To, že ty ma ochrániš.“ povedal. „To, že ma miluješ.“ šepol.

Cítil som, ako sa mi do tváre hrnie horúčava. Bože, zasa? Kedy sa prestanem červenať? Ale, veď je to pravda, tak čo. Prikývol som.

„Ty snáď pochybuješ?“ povytiahol som obočie.

Benovi sa po tvári rozlial krásny úsmev a mne poskočilo srdce. Vstal a prešiel ku mne. Chytil ma za ruku a viedol do spálne.

„Ľahni si.“ šepol mi do ucha. Poslúchol som ho.

Znovu sa na mňa usmial, zobral si z postele vankúš, položil si ho na zem a kľakol si naň.

Chytil ma za stehná a pritiahol si môj rozkrok k svojej tvári. Mal som na sebe len tepláky, bolo ľahké mi ich stiahnuť.

„Na toto som sa tešil od ten noci v klube.“ priznal sa a oblizol si perverzne pery. Toto gesto stačilo na to, aby som stvrdol.

Ešte viac sa usmial nad mojou reakciou a sklonil sa k môjmu penisu. Pohodlne som si položil hlavu na matrac a užíval si jeho dotyky pier, jeho vlhký jazyk, ktorý behal po celej mojej dĺžke hore – dolu. Vtisol mi bozk na každý centimeter a mne sa pomaly začínal zrýchľovať dych.

„Benjamin...“ ozval som sa o pár minút, vo chvíli, keď som mal pocit, že sa hádam čochvíľa urobím. Bol vážne šikovný.

Ben vstal, jediným pohybom sa vyzliekol a obkročmo si na mňa sadol. Sklonil sa a začal ma bozkávať. Rukami som prešiel po dokonalých obrysoch jeho tela. Jeho penis sa krásne týčil do výšky a žiadal si moju pozornosť, zatiaľ čo jeho majiteľ pomaly klesal na ten môj.

Zvyknem si niekedy na ten úžasný pocit byť v ňom? Byť v človeku, ktorého milujem?

Kašľať na všetky problémy, dôležité je toto a teraz.

Vyšiel som Benjaminovi naproti bokmi a sledoval som, ako sa jeho telo chveje v prichádzajúcej rozkoši.

Chytil som jeho penis, hladil ho rovnako pomaly, ako sa Ben zdvíhal a znovu klesal na mne.

Opäť do mňa zaťal nechty, tentokrát ale do mojej hrude. Sykol som, ale kašlal som na to. Výraz jeho tváre mi bol dostatočnou kompenzáciou. Ben pootvoril oči a zahľadel sa na mňa.

Ten fascinujúci pohľad spôsobil moje vyvrcholenie do jeho vnútra. Moja ruka trochu zrýchlila tempo, ale stačilo iba pár ťahov a Ben tiež vyvrcholil.

Spokojne som sa usmial v okamihu, keď s výkrikom poslednýkrát na mňa dosadol a potom sa ku mne naklonil a začal ma bozkávať.

„Teraz idem do sprchy prvý ja.“ usmial sa na mňa.

„Fajn.“ zasmial som sa a vychutnával si posledné chvíle v ňom. Pomaly sa zo mňa zdvihol a zamieril do kúpeľne.

Ležal som na posteli a počúval, ako v kúpeľni tečie voda. Tento večer je dokonalý. Nikdy som lepší nezažil.

Pozrel som na nočný stolík a natiahol sa po môj telefón. 3:21 ráno. No super, najvyšší čas vypnúť a ísť spať.

„Hotovo.“ vyšiel Ben zo sprchy a uterákom si sušil vlasy.

„Okej.“ postavil som sa a vošiel do kúpeľne. Uvedomil som si, že v ruke stále zvieram telefón, tak som ho položil vedľa umývadla a už druhýkrát počas dnešného večera som vošiel do sprchy, aby som zo seba umyl nielen svoje zaschnuté uspokojenie.

Vyšiel som von a natiahol sa po uterák, keď mi zazvonil mobil. Zamračil som sa. Kto, dopekla, nemôže spať?

Pozrel som na displayi – Jack. Čo sa mohlo stať o takejto hodine? Okamžite som to zdvihol.

„Čo sa deje?“ spýtal som sa ho.

„Prečo ma nezdvíhate? Volal som vám už dvakrát!“

„Nemám náladu na výčitky.“ povedal som otrávene.

„Našiel som ho.“ povedal. „Na tom videozázname z miesta činu. Podľa forenzného technika je to Foster, sedí to podľa veľkosti nosa aj uší, aj keď priamo do tváre mu nevidieť. Šiel na aute registrovanom na Donnela.“

Okamžite bola moja únava preč. „Jack, to je skvelé! Máme toho hajzla...“

„Je mŕtvy.“ povedal.

Ostal som nemo zvierať v ruke telefón.

„Ako..mŕtvy?“ hlesol som.

„Foster. Našli ho pred necelou hodinou v jednom opustenom skladisku. Vyzerá to ako mafiánska poprava. Bol zjavne mučený, Peete vravel, že elektrinou a následne bol strelený do hlavy. Dlhá a hrozná smrť.“

Nezmohol som sa na slovo, iba kdesi v mojom zákutí mozgu sa mi začali spájať jednotlivé čiastky do celku.

„Pred skoro hodinou?“ spýtal som sa.

„Áno.“ potvrdil mi Jack. „Možno by som to nemal hovoriť, ale dostal, čo si zaslúžil. Prídete sem, alebo mám to miesto činu prebrať ja?“ spýtal sa ma, ale ja som mu nebol schopný odpovedať. Jediné, na čo som mohol myslieť bol ten odporný pocit, inštinkt, ktorý sa mi snažil zrazu niečo povedať.

Zaklapol som telefón a otvoril dvere na kúpeľni. Vošiel som do prázdnej spálne, natiahol som si tepláky a zvolal: „Ben?“

Nič, ticho.

Chĺpky vzadu na krku sa mi postavili a na rukách mi naskočila husia koža. Prešiel som k nočnému stolíku a otvoril som šuplík. S pohľadom upretým do kuchyne som siahol dovnútra a hmatal som do prázdna. Neveriacky som sa pozrel do šuplíka. Moja zbraň! Je preč!

Zlý pocit sa zosilnil a v momente, keď sa z kuchyne ozval známy hlas „Tú sme našli Brian.“ som vedel, že som v keli.

Pozrel som sa tým smerom a stretol sa s čiernymi očami Justina McTiffa zvierajúceho moju zbraň vreckovkou, aby na nej neostali jeho odtlačky.

Usmial sa na mňa. „Čo keby si sa pridal sem k nám?“ kývol hlavou do kuchyne.

Pomalým krokom som sa vybral za ním. Vošiel som a srdce mi vynechalo jeden úder keď som videl, ako sa Lopez opiera o moje vchodové dvere, v rukách drží zbraň s tlmičom, na stoličke sedel Benjamin kompletne oblečený a neďaleko mňa sa postavil McTiff.

„Je čas to ukončiť.“ povedal.

Pozrel som sa naňho a pomaly sa presúval ku kuchynskej linke.

„Je to zbytočné, máme aj ten.“ znudene povedal McTiff a ukázal na Lopeza, ktorý si spoza pásu vytiahol môj dlhý lovecký nôž, ktorý som mal pre prípad núdze ukrytý pri cereáliách.

„Ako..“ zmohol som sa jedine na to.

„Šéf nám o ňom povedal.“ objasnil mi McTiff a keď sa pozrel na Benjamina, môj inštinkt ma skoro nakopal do zadku, akoby hovoril, toto som sa ti snažil povedať.

„Ben.“ vydýchol som. „Ty si boss Dragonu.“

Prikývol.

„A nechal si zabiť Fostera.“ skonštatoval som.

„A nezaslúžil si to?“ spýtal sa ma. „Mal si pravdu, urobil to. Priznal sa mojim chlapom.“

„Popri tom ako mu dávali elektrické šoky?“ spýtal som sa ho ironicky, ale on vážne prikývol.

„Detailne im vyrozprával ako to urobil. Chceš to počuť?“

„Nie!“ povedal som okamžite, ale on pokračoval.

„Povedal Donnelovi, že vie o tom, že si z firmy ulieva peniaze. Výmenou za jeho mlčanie mu Donnel požičiaval autá bez záznamu. Na Fosterovu žiadosť dal na vrakovisko aj to auto, v ktorom ste Abby našli. Mal to premyslené, z toho múzea ju odviezol do starej, nefunkčnej veterinárnej kliniky. Mala zvukotesné steny, aby nebolo počuť zvieratá, preto nikto nepočul ani jej plač a krik.“ zahľadel sa na obrus stola, na ktorom sme sa len pred pár hodinami milovali. „Držal ju tam v klietke pre psy. Nosil jej jedlo a trávil s ňou čas, ale keď začala plakať a volať mamu, neovládol sa a udrel ju. Zafungovalo to naňho ako spínač. Potom ju zneužil a zatiaľ čo ju znásilňoval, ju dusil, až ju zabil.“ pozrel sa na mňa smutnými očami. „A teraz povedz, že si takú smrť nezaslúžil.“

Pokrútil som hlavou. „Nie, zaslúžil si do smrti sedieť v base, kde by ho mlátili a znásilňovali stále dookola, až pokým by sa buď nezbláznil, alebo by to sám nevzdal.“ povedal som mu.

„A to by bolo kedy? Kedy by ste ho usvedčili?“

„Jack našiel dôkazy...“ začal som, ale nedopovedal som. Ben mal pravdu. Jack vravel, že na videu Fosterovi nevidieť do tváre. Tento prípad by šiel pred súd s porotou a záležalo by len na nej, či by verili forenznému technikovi, alebo nie. A ak nie, oslobodili by ho.

Začal som sa smiať. Bol to síce smutný smiech, ale nemohol som si pomôcť. Celá táto situácie bola....ani pre to nemám pomenovanie.

„Tak, povieš mi, kto naozaj si?“ zahľadel som sa na Bena. „A kto je on?“ pozrel som na McTiffa.

Benjamin sa postavil a prešiel ku mne.

„Moje meno je Benjamin Buttler. Mojou matkou bola britská prostitútka Julia Buttler, ktorá bola v istom čase spájaná s Raffaelom Perrezom, mojim otcom.“ povedal a oprel sa vedľa mňa o kuchynskú linku.

„Vieš čo spravil môj otec, keď mu mama povedala, že čaká jeho dieťa?“ spýtal sa ma.

Pokrútil som hlavou.

„Povedz mu to.“ povedal smerom k Lopezovi.

„Nariadil mi zabiť ju.“ povedal Lopez. „Nestál o bastardov.“

Ben sa na mňa smutne usmial. „Ibaže Lopez si ctí rodovú hierarchiu a tak po prvýkrát vo svojom živote neposlúchol rozkaz môjho otca a pomohol mojej matke utiecť do Canady. Tam ju otcovi ľudia o osem rokov našli. A tak Lopezovi neostávalo iné, len s hanbou za ňou ísť a splniť otcov rozkaz. A zabiť ju.“ tu si Ben spravil prestávku a mne bolo jasné, že toto rozprávanie je preňho ťažké.

„Mňa ale nezabil.“ pokračoval po chvíli. „Videl vo mne budúcnosť celého Dragonu. A že mal pravdu.“ buchol päsťou do dreveného pultu linky a prešiel k McTiffovi.

„O desať rokov neskôr, v čase, keď bolo jasné, že môj otec umrie, za mnou prišiel do Canady aj s Justinom. A chcel, aby som skupinu prevzal. A tak akosi...“ rozhodil rukami, akoby chcel povedať – a tak sme tu.

Ben prešiel naspäť k stolu a sadol si. „Lopez chcel, aby som prebral post po otcovi, ale ja som vedel, že ak ho preberiem pod svojim menom, polícia si na mne, na mladom chalanovi, zgustne ako muchy na mede. A tak som dostal nápad. Tu Justin,“ ukázal na McTiffa, ktorý mi venoval široký úsmev, „sa do mňa na prvý pohľad zbláznil. Bol v organizácii nový, takže o ňom ešte nemala záznamy ani polícia. Využil som toho a z ničoho nič, počas jednej noci sa objavil Justin McTiff, bohatý a úspešný obchodník s umením. V skutočnosti ale môj biely kôň.“ zahľadel sa na mňa.

„Čo odo mňa akože očakávaš tým, že mi to tu všetko rozprávaš?“ spýtal som sa ho chladne. Necítil som....nič. Na stoličke predomnou sedel Benjamin. Môj Benjamin do ktorého som sa zamiloval a ktorého som pred pár hodinami spravil svojim a predsa...ten muž, čo teraz sedel predomnou, to nebol on. Aspoň som sa o tom snažil presvedčiť samého seba.

„Nič.“ povedal jednoducho. „Iba si myslím, že si zaslúžiš pred koncom vedieť pravdu. Vieš,“ postavil sa a prešiel ku mne, „naozaj si mi veľmi pomohol. Vedel som, že po Dragone ide polícia a potreboval som získať informácie o tom, čo všetko viete.“

Silene som sa usmial. „Chápem, preto si čakal až do teraz. Až dnes som ti všetko povedal.“ ako taký blbec, dodal som v duchu.

Pokrútil hlavou. „Nevyčítaj si to. Zamiloval si sa do mňa.“ pozrel na mňa a usmial sa. „Je jasné, že si mi odpovedal na všetko, na čo som chcel.“

„A čo teraz?“ spýtal som sa prudko. „Ak ma zabiješ zatiaľ čo ty budeš v poriadku, všetkým bude jasné, že v tom máš prsty.“

Benjamin pokrútil hlavou. „Nie, ja totiž idem naspäť k McTiffovi po dôkazy, zatiaľ, čo ty si spal. A dodám polícii informáciu, na základe ktorej nájde kontajner a v ňom dvadsať mladých žien, prepašovaných sem z Mexika na obchod s bielym mäsom.“

Prudko som sa k nemu otočil. „Prečo...“

Usmial sa na mňa. „Dám im číslo kontajnera a adresu. Ak ich polícia nájde, len mi to pomôže, pretože kontajner je registrovaný na jedného bossa severnej skupiny, ktorý stále odmieta poslušnosť Dragonu. Takto mu uštedrím poriadnu ranu.“

„To ti moji kolegovia nikdy nezhltnú.“ povedal som mu sám vediac, že klamem. Bude to presvedčivé klamstvo.

Aj Ben to vedel, lebo jeho úsmev sa rozšíril. „Myslíš?“ spýtal sa ma. „Ja si to nemyslím.“ dodal a otočil sa na McTiffa.

„Sľúbil som tuná Justinovi, že ťa môže zabiť.“ povedal. „Je do mňa zamilovaný a je to môj hlavný biely kôň, výmenou len za peniaze a za pár príjemných nocí, takže si akosi pripisuje právo zabiť ťa. Nebudem mu brániť.“ otočil sa na mňa. „Je ešte niečo čo by si chcel vedieť, alebo povedať?“ spýtal sa ma.

A ja som sa usmial. Úprimne.

„Zamiloval som sa do Benjamina, ktorý je trochu optimistický a zároveň trochu realista. Ktorý je plný energie, ktorý miluje slnečnice a ktorý sa rád smeje. Toho, s ktorým som sa dnes dvakrát miloval a ak si myslíš, že ty mi ho týmto tu,“ ukázal som na situáciu v mojej vlastnej kuchyni, „vezmeš, mýliš sa. Aj tak ho milujem.“ povedal som a pozrel som sa priamo do jeho nádherných očí.

McTiff sa začal smiať, ale mňa zaujímal len Benjamin a tie nevypadnuté slzy, ktoré sa mu v očiach na chvíľu zaleskli. Potom sa mi otočil chrbtom a povedal McTiffovi:

„Zastreľ ho.“

Videl som, ako sa McTiffovi rozlial po tvári spokojný úsmev, ako podal Benovi moju zbraň a namiesto nej si vybral z puzdra pripnutého k svojmu boku vlastnú pištoľ, odistil ju a namieril na mňa. Pripadalo mi to ako z inej dimenzie. Proste som tam len stál a čakal.

Ozvala sa jasná rana a ja som zacítil dobre známy olovnatý pach krvi. Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomil, že guľka naša svoj cieľ a následne prišla bolesť. Pozrel som sa na svoju hruď a na krvavý kvet, ktorý mi na nej začal kvitnúť. Chcel som spraviť krok smerom k Benjaminovi, ale keď som sa pohol od linky, nohy ma zradili a ja som sa zviezol k zemi.

Z tejto perspektívy som sledoval, ako sa Ben otočil k McTiffovi a povedal:

„Skvele si mi poslúžil.“

Následne naňho namieril moju vlastnú zbraň a dvakrát naňho vystrelil – raz do srdca a raz do hrude.

McTiff sa okamžite zosunul k zemi ako bábka, ktorej niekto odsekol povrázky na ktorých držala. Pomaly a unavene som žmurkol a zvieral si hruď, z ktorej sa mi teraz už na podlahu valila horúca krv.

„Pane, musíme ísť.“ povedal Lopez Benovi.

„Hneď, iba chvíľu.“ povedal Ben a ja som videl, ako ku mne pomaly prešiel a kľakol si.

„Brian.“ šepol mi do tváre a ja som videl, ako mu z očí pomaly tečú slzy. Napriek všetkému mi to spravilo radosť. Natiahol som krvavú ruku a pohladil som ho po tvári.

„Obetoval som príliš mnoho, pochop.“ hovoril mi potichu. „Moja mama...nemohol som zabudnúť. Nemôžem sa vzdať všetkého, čo som dosiahol, ani len kvôli tebe. Možno by som ťa aj presvedčil, aby si sa ku mne pridal, ale Vico...“ zlyhal mu hlas, rukou si utrel nos aj slzy. „Keby som vedel, čo pre teba Marko znamená, ja by som...ale on bol tak blízko, nemohol som mu dovoliť, prísť na to, ako to naozaj je.“

„Pane.“ ozval sa od dverí znovu Lopez.

Ben sa ku mne nahol a vtisol mi bozk.

„Ale ty budeš hrdina.“ šepol mi do úst. „Hrdina, čo zabil bossa Dragonu a tým pomstil svojho partnera.“ vsunul mi moju zbraň do pravej ruky. „Milujem ťa.“ šepol.

Zahľadel som sa do jeho krásnych zlato – hnedých očí plných sĺz a citov.

„Neľutujem...“ zachraptil som z posledných síl. „Milujem...ťa...“

Epilóg

„Polícia zatkla hlavu severného klanu a tým mi vlastne veľmi pomohli. Vidíš, ja som ti hovoril, že tomu uveria.“ usmial som sa. „Chcel by som vidieť, ako by si sa asi pri tejto vete zatváril.“ pozrel som sa do neba. Prečo to nemizne?

Tá prázdnota vo mne...ten pocit zvierajúci mi srdce....

Usmial som sa smutne. „Chýbaš mi.“ naklonil som sa a vtisol bozk na studený náhrobný kameň s nápisom:  

BrianTorrs

 Odpočívaj v pokoji

„Našli ťa iba štyridsať minút po tom, čo ťa Justin zastrelil. Vlastne ťa našiel Jack, dosť ho to zobralo.“ utrel som si slzu, čo mi vypadla z očí. „Mesto ti udelilo vyznamenanie, vieš to? Tvoj kapitán zariadil, aby ho dali v tvojom mene mne. Vraj videl, ako veľmi ma miluješ. Som mu za to vďačný, je pekné mať niečo tvoje, niečo iné, než iba spomienky.“

Slzy mi začali tiecť z očí rýchlejšie a tak som sa zhlboka nadýchol, aby som sa upokojil a aby mi z hrdla zmizla tá horká hrča.

„Benjamin, pôjdeme?“

Pozrel som sa na Harrysona. Chodili sme sem spolu raz do týždňa, ale ja som sem chodil ešte raz do týždňa sám. Harryson mi bol naozaj veľkou oporou, považoval ma za niečo ako vdovu. On a jeho rodina mi boli útechou a tebe bol naozaj veľmi vďačný za to, že si pomstil jeho brata.

Veľmi plakal na tvojom pohrebe, vlastne sme plakali spolu.

„Iste.“ usmial som sa naňho. „Nezabudol si? Podľa novej identity sa volám Jasper.“

„Pre mňa budeš navždy Benjamin.“ povedal Harry.

Pozrel som sa ešte raz na náhrobný kameň.

„Tak za zatiaľ maj, ešte prídem.“ pohladil som jeho drsný povrch a vykročil som k autu za Harrysonom.

Veď sa ešte s Brianom stretnem, raz určite.

Nasadil som si slnečné okuliare.

Pane Bože, ja som naozaj riadna sviňa.