Cítil som ako sa Benove ruky okolo mňa váhavo omotali a v duchu som bol rád, lebo som ledva stál.

„Ideme dnu?“ spýtal sa ma, ale akosi som nebol schopný mu odpovedať, ani sa ho pustiť, tak som začal spätkovať.

„Brian.“ zasmial sa, ale spolupracoval a jednou rukou za nami zatvoril dvere. Využil som toho a oprel sa o ne.

„Si v poriadku?“

Prikývol som a prstami si stlačil koreň nosa, aby som mohol zamerať a sústrediť sa iba na postavu predomnou. Síce ťažko, ale podarilo sa mi to a ja som si ho riadne prezrel od hlavy po päty. Mal na sebe čierne rifle, svetlo modré tričko a čiernu bundu. Vyzeral, že je v poriadku, ale díval som sa naňho z profilu, lebo si prezeral môj byt.

„Nečakal som síce nič moc, ale aj to je viac než toto.“ povedal po chvíli.

Fajn, viem, že môj byt je diera, ale mne to stačí, aj tak sem väčšinou chodím iba prespávať. V duchu som si nechcel priznať, že by to tu stačilo riadne poupratovať, vymaľovať a bolo by to neporovnateľné.

„Ben...“ prehovoril som, ale aj mne samému sa zdal môj hlas divný.

„Brian, si v poriadku?“ zopakoval Benjamin otázku a podišiel ku mne. Až teraz som si všimol, že má rozrazenú peru.

Ruka mi vyletela k jeho tvári trochu prudšie než som chcel, až mierne odskočil.

„Prepáč, ja...tvoja pera....“

Prešiel si jazykom po rane. „To nič nie je.“

Zhlboka som vydýchol, aby som prestál ten nával nevoľnosti čo sa mi zo žalúdka dral von. Benjamin si jednou rukou zakryl nos.

„Brian, si opitý.“ to nebola otázka. „Čo si to pil? Strašne smrdíš.“

Bourbon, chcel som povedať, ale z mojich úst vyšiel len nejaký neidentifikovateľný zvuk. Poznal som sa a vedel som, že fáza – v hlave myšlienka, v ústach nezmysel - je posledná pred tým, než upadnem do živej kómy. Rukou som Benovi ukázal k spálni. Pozrel sa tam a videl som, že pochopil.

„Vieš, predstavoval som si tento večer trochu inak.“ vzdychol si, ale prehodil si moju ruku cez rameno a ťahal ma k posteli, kde ma hodil do perín.

Chcel som mu povedať koľkokrát som naňho myslel, ako som sa oňho bál a ako neskutočne mi odľahlo, keď som ho videl stáť pred mojimi dverami.

Namiesto toho som si ale odgrgol a to je posledné, na čo si spomínam.

Otvoril som najskôr jedno oko a skontroloval situáciu. Keď som nabral odvahu otvoril som aj to druhé, hoci som vedel, že prebudenie bude kruté. Mal som pravdu. Pokúsil som sa posadiť, ale môj žalúdok vypustil divný zvuk a už som kmital do kúpeľne, kde som objal záchodovú misu a daroval jej celý obsah môjho žalúdka.

Horko – ťažko som vstal a umyl si spotenú tvár a ústa. Na takéto prebudenia som už dosť starý, kedy dostanem rozum?

„Tak toto by som dobrým ránom nenazval.“ ozvalo sa mi za chrbtom. Zahľadel som sa do zrkadla a videl, ako sa Ben opiera o zárubňu dverí a hľadí na mňa, napoly pobavene, napoly súcitne.

Otočil som sa a neveriacky naňho zíral.

„Myslel som si, že sa mi o tebe snívalo.“ povedal som popravde. „Nebolo by to prvýkrát.“

Prešiel som k nemu a pohladil ho po tvári.

„Si v poriadku?“ spýtal som sa.

Smutne sa zasmial. „Povedzme.“

„Kto ti to urobil?“ ukázal som na jeho peru. „McTiff?“

Pokrútil hlavou. „Nie, on by ma nikdy neudrel. Dal to príkazom Marcovi.“

Zaťal som sánku. Svinský hajzel, aj takto sa dá poňať to, že on by mu nikdy neublížil. Proste to prikáže jednej zo svojich goríl.

Ben potriasol hlavou. „Poď.“ chytil ma za ruku a viedol do kuchyne.

Všimol som si, že umyl riad a vyhodil smeti. Na stole bola napoly dojedená praženica a voňala tu káva.

„Na, vypi to.“ podával mi pohár plný zeleno – hnedej tekutiny.

„Čo je to?“ spýtal som sa a nedôverčivo skúmal tú zmes pripomínajúcu riedke blato.

„Liek na opicu. Vyskúšaný na vlastnej koži, neboj sa.“ posadil sa.

Nebol som veľmi nadšený tým, že by som si mal niečo dať do žalúdka, ale...sakra, urobil to pre mňa, tak to vypijem, aj keby som sa mal znovu povracať.

Ochutnal som to a prekvapene naňho pozrel, usmial sa na mňa. Chutilo to po kiwi a škorici.

„Má význam pýtať sa ťa, prečo si sa tak opil?“

Vyskočilo mi obočie.

„V celku zbytočná otázka, dôležitejšie je, kde si bol? Čo sa ti stalo? Prečo si mi do čerta nezdvíhal mobil? Vieš aké som mal nervy?“ podvedome som zvýšil hlas.

Benjamin na mňa hľadel od praženice a po chvíli sa spýtal.

„Ty si sa tak zriadil kvôli mne?“

Nadýchol som sa a radšej sa napil. Kurva, budem mat tridsať, nesmiem sa červenať, pomyslel som si, ale moje telo ma odignorovalo a ja som cítil v tvári miernu horúčavu.

„Brian to je také...“ usmial sa a tvár sa mu mierne rozžiarila. „Neviem, či je to vlastne smutné, alebo krásne gesto.“

Sadol som si k nemu. „Tak spusti.“ povedal som, nemienil som sa nechať tak ľahko odbiť.

„Tak za prvé, nemám pri sebe telefón. Kde som bol? V hoteli. Mal som pri sebe nejaké peniaze, tak som nemusel použiť kreditku, nechcel som aby ma niekto našiel.“ pozrel na mňa. „Tak to v kriminálkach robia, nie?“

Skryl som si dlaňou úsmev a prikývol.

„Potreboval som...premýšľať.“ odložil vidličku. „Tvoju adresu som videl u Justina. Dal si ťa preklepnúť.“

„Viem, mal som tú česť stretnúť sa s ním osobne.“

„Čože?“ znel prekvapene.

„Hej, prišiel za mnou a povedal mi, aby som od teba dal ruky preč.“

Ben si vzdychol. „Odišiel som od neho a už sa mu neozval. Možno si myslel, že som šiel za tebou. A mal pravdu...v podstate.“

„Tak ešte raz a pomaly Ben, čo sa stalo po tom, čo si odišiel z nášho posledného rande? Alebo mi to proste povedz celé.“ oprel som sa rukami o stôl.

„Šiel som domov, ale všetko, čo si mi povedal mi vŕtalo v hlave. Justina som stretol pred vyše rokom a pol na jednej akcii v galérii, kde som brigádoval ako čašník. Páčil sa mi, bola okolo neho taká...divoká aura, tak som si s ním vyšiel. Povedal, že sa živí predajom obrazov a mne to stačilo, nemal som žiaden dôvod mu neveriť. Náš vzťah mi vyhovoval. Prišiel za mnou vždy, keď mal čas, doniesol darčeky, nejaké peniaze, drobnosti. Občas som u neho prespal a dni ubiehali.“

Nepočúvalo sa mi to ľahko, ale je potrebné, aby som to vedel.

„Po tom, čo si mi povedal, ja...no na druhý deň som mu zavolal a začal sa ho vypytovať ako ide obchod, aké obrazy teraz u seba má, s kým obchoduje a podobne. Nemôžem povedať, že z toho bol veľmi nadšený. Keď mu došla trpezlivosť spýtal sa ma, či mám takéto múdre otázky od teba. A vtedy sa vlastne prezradil. Spýtal som sa ho, ako vie, že som sa s tebou stretol. A on na to, že čo je jeho, to si stráži.“ unavene sa oprel o stoličku. Bolo vidno, že toto celé s ním riadne otriaslo.

„Na ďalší deň som si všimol auto. Šlo za mnou všade, kam som sa pohol. Tak som šiel za Justinom a spýtal sa ho, čo to má znamenať, že ma nechal sledovať. A on na to, že si môže robiť čo chce a to platí aj pri mne. Tak som sa naštval a vykričal mu, že ja mu nepatrím, že keď budem chcieť, tak od neho proste odídem a môže sa ísť dať bodnúť aj s jeho peniazmi. Na to mi nič nepovedal, iba kývol Marcovi a ten ma udrel. Bál som sa odtiaľ odísť, nikdy som Justina takého nevidel. Bol...nebezpečný. Ten večer veľa pil a potom, keď sme spolu spali bol...krutý.“

Zaťal som pod stolom ruky do pästí a v duchu sa ukľudňoval, aby sa mi prestali triasť.

„Ale bolo to aj na niečo dobré. V noci som prekĺzol do jeho pracovne, prehrabával som mu veci a tam som našiel aj papiere o tebe. Preto som vedel, kde bývaš. Stačilo už len zmiznúť a ísť za tebou. Využil som na to školu, vedel som, že ma síce Justin nechal sledovať, ale do školy za mnou jeho ľudia nikdy nešli. Tak som tam pre istotu nechal telefón, vymenil si s kamošom oblečenie, narazil kapucňu a s druhákmi sa vytratil preč.“

„Nesledoval ťa len McTiff, ale aj polícia.“ prezradil som. „Keď si sa stratil, riadne si nám zavaril.“

„Ty si..“

„Nie.“ pokrútil som hlavou. „Z prípadu ma stiahli. Prišli na to, že...“ zarazil som sa a pozrel do jeho krásnej tváre, „že mi na tebe príliš záleží.“ dokončil som.

Sledoval som, ako sa emócie odrážali na jeho tvári. Vstal, obišiel stôl a sadol si mi na kolená.

„Vieš Brian, som s Justinom rok a pol. Teba poznám len...koľko? Niečo vyše týždňa? No aj napriek tomu si ty bol ku mne úprimnejší a otvorenejší než za celý ten čas on. Ani ti neviem povedať, čo to pre mňa znamená.“

Sklonil sa a ošuchol sa mäkkými perami o tie moje. Nevinné gesto, ktoré vo mne zapálilo výbušnú šnúru.

Rukami som ho objal okolo hrudníka a drzo mu vopchal jazyk do úst. Vstrebával som všetko, čo mi tak chýbalo a čo mi mohol dať len on.

Cítil som, ako Ben nestíha prehĺtať sliny popri tom, ako som mu vyplieňoval ústa. Dal som mu teda čas chvíľu vydýchnuť, odtrhol som sa od neho a zameral sa na krk.

Zrýchlene dýchal, jeho zdvíhajúci sa hrudník mi prišiel neskutočne sexi. Chytil som lem jeho trička a vyhrnul mu ho až ku krku. Moje ruky sa dotkli kože jemnej a bielej ako porcelán, ibaže jeho pokožka nebola studená, ale horúca, rovnako ako jeho dych, ktorý sa mi obtieral o ucho.

„Brian, ja som...“

Nepočúval som ho, sklonil som sa k jednej jeho ružovej bradavke, ktorá stála v pozore a akoby ma svojim chvejúcim sa vrcholkom volala. Rád som jej vyhovel, trochu silnejšie som ju vsal do úst, zatiaľ čo moje ruky zamierili dozadu, na Benov chrbát a pozdĺž jeho chrbtice dolu, až som pravú ruku strčil do jeho nohavíc a prstami skĺzol medzierkou medzi jeho polky.

Zachvel sa a pritisol sa ku mne. Rukou v mojich vlasoch si ma znovu pritiahol k svojim ústam a tentoraz to bol on, kto mi hrubými nájazdmi jazyka bral dych.

Ozvalo sa búchanie na dvere. Konal som bleskurýchle.

Bena som okamžite vyložil na stôl, kde ostal zarazebe sedieť, ja som vbehol do spálne a z nočného stolíka vytiahol zbraň. Zamieril som na dvere v momente, keď sa spoza nich ozval Jackov hlas.

„Brian, ste tam?“

Sklopil som zbraň s veľkým výdychom a pozrel na Bena. Stále sedel na stole a súdiac podľa jeho rozhorúčenej tváre mi bolo jasné, že rozdýchaval vzrušenie rovnako ťažko ako ja.

Nemohol som si pomôcť inak, než si trochu upraviť nohavice aby ma v rozkroku tak netlačili a otvoril som. „Poďte dnu.“

„Prepáčte, že idem tak neohlásene, ale nezdvíhate mi telefón a mám veľký pokrok v prípade.“ vošiel, ale pri pohľade na Benjamina sa zarazil na prahu dverí.

Pohľadom zhodnotil jeho stále mierne červenú tvár, nervózny pohľad, potom sa otočil ku mne, prezrel si ma od hlavy po päty, videl som, ako zavadil očami o môj rozkrok a bolo mi jasné, že pochopil ešte skôr, než prehovoril.

„Vyrušujem.“ skonštatoval sucho.

„Ben je svedkom v prípade Dragon.“ vysvetlil som mu, ale dúfať, že by mu to stačilo bolo zrejme príliš.

Zdvihol obočie, pozrel na Bena a prešiel k stolu na ktorý si položil aktovku.

„Takže máte informátora?“

„No...nie tak celkom.“ vyviedol som ho z omylu. „Tak aký veľký pokrok máte v prípade, že to nemohlo počkať pokým neprídem do práce?“

„A to by bolo kedy?“

Začul som v jeho hlase výčitku? Pozrel som na hodinky - 10:31. Skvelé! Prečo som sa včera len tak opil? Nezaspal by som, nehovoriac o tom, že Benjamin bol u mňa celú noc a ja som ležal ožratý na posteli! Ach...

„Aby ste vedeli Brian,“ prerušil moje myšlienky Jack, „zmeškali ste kapitánovu naozaj oduševnenú prednášku o tom, aký sme neschopný.“

„Ako inak.“ odfrkol som si a sadol si na stoličku vedľa Bena.

„Volal mu prokurátor a ak s prípadom Foster do dvoch dní nepohneme, prevezme ho FBI.“

Neveriacky som naňho pozrel. „To nemyslíte vážne.“

Prikývol. „Ale áno, myslím. A za to, že som si to celé vypil aj za vás ste mi dlžníkom, aby ste vedel.“ odopol aktovku a vytiahol hnedú zošúverenú zložku – prípad A. Foster. Keď som ju videl napadlo ma, koľkokrát ju asi čítal, keď sú jej rohy také rozstrapkané.

„Brian, mám prvú slušnú stopu v tomto prípade.“ povedal Jack hrdo.

V duchu som sa usmial. „Akú?“

Očami strelil po Benovi. Otočil som sa k nemu.

„Prosím ťa, nepočkal by si chvíľu v spálni?“

Prikývol, aj keď by som odprisahal, že bol viac zvedavý než ja.

„Tak?“ zameral som sa na Jacka keď sa Benjamin zatvoril v spálni.

„Konečne sme získali informácie o tom aute, v ktorom bola obeť nájdená. Tipnite si ako dlho bolo na tom vrakovisku?“

„Podľa toho, ako vyzeralo povedal by som, že aspoň rok.“

Pokrútil hlavou. „Necelé tri mesiace.“

„Naozaj?“ prekvapilo ma to.

„Áno, to je dôvod, prečo nám trvalo tak dlho získať o ňom nejaké informácie. Majiteľ vrakoviska ho ešte stále nemal zaevidové v počítači. Jeho predchádzajúci majiteľ sa volá Wiliam Donnel, obchodný zástupca, ktorý už osem mesiacov spolupracuje s firmou, v ktorej pracuje otec obete. Dokonca mám informáciu, že spolupracoval priamo s jej otcom.“

Vystrel som sa na stoličke. „Aká vysoká je pravdepodobnosť, že by poznal obeť?“

„Veľká. Na minuloročnom letnom posedení firiem sa zoznámil s celou Fosterovou rodinou. Mám odtiaľ aj fotku.“ otvoril zložku a vytiahol odtiaľ fotku na ktorej sa usmievala celá Abbyna rodina a ešte jeden starší muž so ženou.

„Donnel s pani Donnelovou.“ objasnil mi.

Zdvihol som sa. „Kde je teraz?“

„V lietadle. Vracia sa zo služobky v Atlante. O hodinu pristáva.“ vytiahol ďalší papier. „A mám tu aj predvolanie.“ víťazne sa usmial.

„Pôjdeme ho teda privítať.“ zamieril som do spálne. „Prezlečiem sa a...“ zastavil som sa uprostred chôdze. Dočerta, čo s Benom?

Nemôžem ho vziať so sebou, no ani ho nechať tu. Ak ho McTiffovi ľudia hľadajú, kto mi zaručí, že neprídu aj sem?

„Myslel som si, že ste z prípadu Dragon stiahnutý.“ povedal Jack zjavne si uvedomujúc, čoho sa moja vnútorná konverzácia týka.

Venoval som mu zamračený pohľad.

„Prečo nezavoláte kompetentným?“ neodpustil si.

Chvíľu som sa naňho mračil, uznal som ale, že je to najlogickejšie riešenie. S povzdychom som sa poobzeral po kuchyni – kde mám telefón?

Našiel som ho pri mikrovlnke – mal som osem zmeškaných hovorov, dve SMS a zapnutý tichý režim. Asi sa spustil keď som ním v noci treskol o stôl.

S nevôľou som vytočil Gusa.

„Ahoj, žiješ?“ ozval sa jeho hlas z repráku.

„Niečo od teba potrebujem.“ prešiel som hneď k veci – čas nám plynul.

„Stále neviem kde je.“ reagoval Gus automaticky.

„Ja ale áno, je u mňa.“ povedal som.

Ticho v telefóne trvalo len chvíľu.

„Žartuješ?“

„Prišiel sám.“ bránil som sa. „A teraz potrebujem, aby si poňho prišiel a vzal ho na stanicu. Ja musím ísť riešiť prípad.“

Opäť ticho.

„A má nejaké informácie?“ spýtal sa.

„Na to sa ho môžeš opýtať sám. Potrebujem iba aby bol v bezpečí, kým s týmto prípadom neskončím. Môžem sa na teba spoľahnúť?“

„Iste Brian, prídem.“

„Fajn, bude ťa čakať.“ zložil som a šiel do spálne.

Ben sedel na posteli a vyskočil takmer okamžite čo som vošiel.

„Deje sa niečo? Viete už, kto je vrah toho dievčatka?“

Usmial som sa, prešiel k nemu a pohladkal ho po tvári.

„Pracujeme na tom. Od teba teraz niečo potrebujem.“ prešiel som ku skrini, vytiahol si čierne nohavice, bielu športovú košeľu a športové tmavo modré sako.

„Musím odísť, žiaľ, nepočká to.“ povedal som keď som videl, že chce niečo namietať. „Chcem, aby si sa zamkol a otvoril len človeku, ktorý sa predstaví ako detektív Gus Surres. Zoberie ťa na policajnú stanicu, kde sa potom stretneme.“ začal som sa prezliekať popri tom, ako som rozprával.

Keď som postrehol, ako sa ku mne pohol, zasekol som sa. S nohavicami nasadenými len na pol žrde a bez trička som sledoval, ako Ben pomaly natiahol ruku k môjmu hrudníku, prešiel ukazovákom po čiarke oddeľujúcej moje prsia, nasledoval jemný pásik tmavých chĺpkov dolu po plochom bruchu a zastavil sa až na okraji trenok. Cítil som, ako mi postavil do pozoru chĺpky vzadu na krku. Mal som znovu chuť sa naňho vrhnúť. Pozrel na mňa zdola tými úžasnými očami, ktoré sa mi zdali väčšie než kedykoľvek predtým.

Srdce mi vynechalo úder, keď som počul, ako zašepkal: „Mám strach.“

Obe ruky som mu položil na ramená a tie mu pevne stisol.

„Prisahám ti, že to dobre dopadne Ben.“ naklonil som sa k jeho perám. „Prisahám.“ vydýchol som do nich a opäť si ich privlastnil.

***

Donnel behal nervóznym pohľadom medzi mnou a Jackom. Mal ho na tvári od chvíle, čo sme sa pred ním na letisku zjavili.

Ešte sme mu ani nestihli povedať, čo je vo veci a on už žiadal advokáta. Nestrácali sme teda čas prevozom na stanicu, kolegovia z ochranky letiska nám ochotne prepožičali ich zadržiavačku.

Trošku nám to celé skomplikoval fakt, že v tom zhone, keď som sa konečne odtrhol od Bena, vyšiel z izby, schamtol Jacka a vyštartoval na letisko, zabudli sme u mňa na stole spis prípadu. Jack mal ale pri sebe tablet a keďže sa všetky zložky uchovávajú aj počítačovo, pomohli sme si takto. Na jeho displayi svietila usmiata tvár našej obete.

„Poznáte ju?“ kývol som na ňu hlavou.

Donnel tam strelil očami, ale neodpovedal. Jack vzal tablet a fotka sa zmenila.

„Vlastne odpoveď už poznáme.“ povedal som a ukázal na ich spoločnú fotku z večierka. Sledoval som, ako sa mu zarosilo čelo.

„Poznám.“ pripustil.

„A poznáte ju aj takto?“ spýtal sa ho Jack a na displayi zasvietila fotka z miesta činu, hneď po otvorení kufra.

Donnelovi sa rozšírili oči a tablet odsunul. Neodpovedal.

„Aký je váš vzťah k Robertovi Fosterovi?“ zmenil som otázku.

Pozrel na mňa a ja som mu priam videl do hlavy ako rozmýšľa, či mi odpovedať, alebo nie.

„Pán Donnel, ide tu o vraždu, takže by som vám radšej radil spolupracovať.“ vyjasnil som mu situáciu.

Zahniezdil sa na stoličke. „Obchodný. Boli sme spolu síce zopárkrát na golfe, ale aj tam sme preberali hlavne prácu.“

„A čo váš vzťah k Abby?“

Donnel sa otočil k Jackovi. „Bola zlatá.“ mykol plecami. „To, čo sa jej stalo je tragédia, ale neviem, čo to má spoločné somnou. Videl som ju raz v živote, na tom večierku, kde to bolo fotené.“

„Pán Donnel, poznáte toto auto?“ Jack mu ukázal fotku aj ŠPZ auta z vrakoviska.

Pokrútil hlavou. „Mal by som?“

Povytiahol som obočie. „Určite, keďže to auto ešte pred troma mesiacmi patrilo vám.“

„A je to aj auto, v ktorom bola obeť nájdená. Nezdá sa vám to ako priveľká zhoda okolností?“

„Páni, som hlavný obchodný zástupca a čoskoro budem vymenovaný za generálneho riaditeľa jednej z najvýznamnejších firiem v Portlande. Na moje meno je registrovaných asi tridsať áut. Je to tak jednoduchšie, nakoľko sú dane nižšie, než keby tie autá boli napísané na firmu. Myslíte si, že mám prehľad o všetkých?“

„A kto teda má o nich prehľad?“

„Tomi Taylor. Je to zamestnanec v naše firme a on spravuje všetky autá. Odporúčal by som vám spýtať sa na ne jeho.“

„A ja by som vám odporúčal už nič nehovoriť.“ skočil nám do rozhovoru muž, čo práve vošiel. „Páni, som právnik pána Donnela a chcel by som sa spýtať o čo ide?“

Jack ho uviedol do obrazu.

„Mám to chápať tak, že je môj klient zatknutý?“ spýtal sa napokon.

Vzdychol som si, ako ja neznášam právnikov.

„Nie.“ odpovedal som mu. „Máme ale predvolanie na výsluch.“

„A ten sa uskutočnil, ale bez mojej prítomnosti a rozhodne pochybujem, že je môjmu klientovi príjemné, že ste naňho zaútočili okamžite po tom, čo vyšiel z lietadla. Je jasné, že môj klient vám už povedal všetky informácie, ktoré k tomuto prípadu má, je tak?“ obrátil sa na Donnela. Ten prikývol.

„Takže, ak nemáte zatykač, čo nemáte, my odchádzame. Ak by ste mali akékoľvek otázky, tu je moja vizitka.“ podal mi ju. „Dovidenia.“ dodal významne a my sme mohli len sledovať, ako obaja odchádzajú.

„Tak to bolo rýchle.“ oprel sa Jack vedľa mňa o stôl. „Čo teraz?“

Postavil som sa. „Ideme za Fosterom.“

„Ale ten je na pohrebe. Dnes pochovávajú Abyy.“

„Tak im pôjdeme zaželať úprimnú sústrasť. A ak budeme mať šťastie, stretneme sa konečne aj s pani Fosterovou.

„Nezdá sa vám to...“ začal Jack, ale keď videl môj pohľad, radšej stíchol.

„Kašlem na to, či je to nevhodné, alebo nie. Nemali by to byť práve oni, komu by malo záležať na tom, aby sa našiel vrah ich dcéry?“

Na to mi Jack nič nepovedal.

Už sme sedeli v aute smerom k cintorínu, keď mi pípla sms od Gusa, že vyzdvihol balíček a je u nás doma. Pochopil som, že Benjamin je už u nás na stanici. Hneď mi bolo ľahšie na srdci.

Vystúpili sme a zamierili k veľkej skupinke v čiernom o niekoľko radov ďalej. Zrejme tu nebola len rodina, podľa sviečok v rukách a plagátov, čo mali niektorý napísané, to boli neznámi ľudia, čo sledovali prípad a chceli rodine vyjadriť sústrasť. Dosť ma prekvapilo, že im Fosterovci dovolili zúčastniť sa pohrebu.

Postavili sme sa medzi ostatných a očami som hľadal Fosterových. Našiel som ich skoro okamžite, stáli napravo do farára, ktorý kázal smútočnú reč. Pani Fosterová sa opierala o manželove plece a vzlykala. Začali púšťať rakvu do zeme. Pozrel som sa na Fostera a zarazil som sa.

Jeho pohľad nesmeroval na rakvu, v ktorej ležala jeho dcéra, ani na svoju ženu, ktorá vyzerala, že sa čochvíľa zrúti. Nie, mal síce pohľad sklopený na zem, ale prižmúrené oči nervózne cukali všade dookola. Aj keď bolo slnečno, pofukoval dosť studený vietor, ale Foster mal na čele obrovské kropaje potu, nervózne si hrýzol spodnú peru a ruky, ktoré držali kyticu bielych ruží obviazaných čiernou stuhou stískali a znovu povoľovali stisk ich stoniek. Bol nervózny.

Jeho manželka vykročila k hrobu, chytila do chvejúcej sa ruky kyprú hlinu a hodila ju na rakvu. Ani na sekundu sa od hrobu neodvrátila, oči mala zabodnuté do toho kusu dreva, ktorý skrýval dokaličené telo jej dcérky.

Ale on nie. Nepozrel sa na hrob, ani na rakvu, ani len na farára. Hodil za hrsť hliny dolu a vrátil sa k manželke.

Cítil som ako sa Benove ruky okolo mňa váhavo omotali a v duchu som bol rád, lebo som ledva stál.

„Ideme dnu?“ spýtal sa ma, ale akosi som nebol schopný mu odpovedať, ani sa ho pustiť, tak som začal spätkovať.

„Brian.“ zasmial sa, ale spolupracoval a jednou rukou za nami zatvoril dvere. Využil som toho a oprel sa o ne.

„Si v poriadku?“

Prikývol som a prstami si stlačil koreň nosa, aby som mohol zamerať a sústrediť sa iba na postavu predomnou. Síce ťažko, ale podarilo sa mi to a ja som si ho riadne prezrel od hlavy po päty. Mal na sebe čierne rifle, svetlo modré tričko a čiernu bundu. Vyzeral, že je v poriadku, ale díval som sa naňho z profilu, lebo si prezeral môj byt.

„Nečakal som síce nič moc, ale aj to je viac než toto.“ povedal po chvíli.

Fajn, viem, že môj byt je diera, ale mne to stačí, aj tak sem väčšinou chodím iba prespávať. V duchu som si nechcel priznať, že by to tu stačilo riadne poupratovať, vymaľovať a bolo by to neporovnateľné.

„Ben...“ prehovoril som, ale aj mne samému sa zdal môj hlas divný.

„Brian, si v poriadku?“ zopakoval Benjamin otázku a podišiel ku mne. Až teraz som si všimol, že má rozrazenú peru.

Ruka mi vyletela k jeho tvári trochu prudšie než som chcel, až mierne odskočil.

„Prepáč, ja...tvoja pera....“

Prešiel si jazykom po rane. „To nič nie je.“

Zhlboka som vydýchol, aby som prestál ten nával nevoľnosti čo sa mi zo žalúdka dral von. Benjamin si jednou rukou zakryl nos.

„Brian, si opitý.“ to nebola otázka. „Čo si to pil? Strašne smrdíš.“

Bourbon, chcel som povedať, ale z mojich úst vyšiel len nejaký neidentifikovateľný zvuk. Poznal som sa a vedel som, že fáza – v hlave myšlienka, v ústach nezmysel - je posledná pred tým, než upadnem do živej kómy. Rukou som Benovi ukázal k spálni. Pozrel sa tam a videl som, že pochopil.

„Vieš, predstavoval som si tento večer trochu inak.“ vzdychol si, ale prehodil si moju ruku cez rameno a ťahal ma k posteli, kde ma hodil do perín.

Chcel som mu povedať koľkokrát som naňho myslel, ako som sa oňho bál a ako neskutočne mi odľahlo, keď som ho videl stáť pred mojimi dverami.

Namiesto toho som si ale odgrgol a to je posledné, na čo si spomínam.

Otvoril som najskôr jedno oko a skontroloval situáciu. Keď som nabral odvahu otvoril som aj to druhé, hoci som vedel, že prebudenie bude kruté. Mal som pravdu. Pokúsil som sa posadiť, ale môj žalúdok vypustil divný zvuk a už som kmital do kúpeľne, kde som objal záchodovú misu a daroval jej celý obsah môjho žalúdka.

Horko – ťažko som vstal a umyl si spotenú tvár a ústa. Na takéto prebudenia som už dosť starý, kedy dostanem rozum?

„Tak toto by som dobrým ránom nenazval.“ ozvalo sa mi za chrbtom. Zahľadel som sa do zrkadla a videl, ako sa Ben opiera o zárubňu dverí a hľadí na mňa, napoly pobavene, napoly súcitne.

Otočil som sa a neveriacky naňho zíral.

„Myslel som si, že sa mi o tebe snívalo.“ povedal som popravde. „Nebolo by to prvýkrát.“

Prešiel som k nemu a pohladil ho po tvári.

„Si v poriadku?“ spýtal som sa.

Smutne sa zasmial. „Povedzme.“

„Kto ti to urobil?“ ukázal som na jeho peru. „McTiff?“

Pokrútil hlavou. „Nie, on by ma nikdy neudrel. Dal to príkazom Marcovi.“

Zaťal som sánku. Svinský hajzel, aj takto sa dá poňať to, že on by mu nikdy neublížil. Proste to prikáže jednej zo svojich goríl.

Ben potriasol hlavou. „Poď.“ chytil ma za ruku a viedol do kuchyne.

Všimol som si, že umyl riad a vyhodil smeti. Na stole bola napoly dojedená praženica a voňala tu káva.

„Na, vypi to.“ podával mi pohár plný zeleno – hnedej tekutiny.

„Čo je to?“ spýtal som sa a nedôverčivo skúmal tú zmes pripomínajúcu riedke blato.

„Liek na opicu. Vyskúšaný na vlastnej koži, neboj sa.“ posadil sa.

Nebol som veľmi nadšený tým, že by som si mal niečo dať do žalúdka, ale...sakra, urobil to pre mňa, tak to vypijem, aj keby som sa mal znovu povracať.

Ochutnal som to a prekvapene naňho pozrel, usmial sa na mňa. Chutilo to po kiwi a škorici.

„Má význam pýtať sa ťa, prečo si sa tak opil?“

Vyskočilo mi obočie.

„V celku zbytočná otázka, dôležitejšie je, kde si bol? Čo sa ti stalo? Prečo si mi do čerta nezdvíhal mobil? Vieš aké som mal nervy?“ podvedome som zvýšil hlas.

Benjamin na mňa hľadel od praženice a po chvíli sa spýtal.

„Ty si sa tak zriadil kvôli mne?“

Nadýchol som sa a radšej sa napil. Kurva, budem mat tridsať, nesmiem sa červenať, pomyslel som si, ale moje telo ma odignorovalo a ja som cítil v tvári miernu horúčavu.

„Brian to je také...“ usmial sa a tvár sa mu mierne rozžiarila. „Neviem, či je to vlastne smutné, alebo krásne gesto.“

Sadol som si k nemu. „Tak spusti.“ povedal som, nemienil som sa nechať tak ľahko odbiť.

„Tak za prvé, nemám pri sebe telefón. Kde som bol? V hoteli. Mal som pri sebe nejaké peniaze, tak som nemusel použiť kreditku, nechcel som aby ma niekto našiel.“ pozrel na mňa. „Tak to v kriminálkach robia, nie?“

Skryl som si dlaňou úsmev a prikývol.

„Potreboval som...premýšľať.“ odložil vidličku. „Tvoju adresu som videl u Justina. Dal si ťa preklepnúť.“

„Viem, mal som tú česť stretnúť sa s ním osobne.“

„Čože?“ znel prekvapene.

„Hej, prišiel za mnou a povedal mi, aby som od teba dal ruky preč.“

Ben si vzdychol. „Odišiel som od neho a už sa mu neozval. Možno si myslel, že som šiel za tebou. A mal pravdu...v podstate.“

„Tak ešte raz a pomaly Ben, čo sa stalo po tom, čo si odišiel z nášho posledného rande? Alebo mi to proste povedz celé.“ oprel som sa rukami o stôl.

„Šiel som domov, ale všetko, čo si mi povedal mi vŕtalo v hlave. Justina som stretol pred vyše rokom a pol na jednej akcii v galérii, kde som brigádoval ako čašník. Páčil sa mi, bola okolo neho taká...divoká aura, tak som si s ním vyšiel. Povedal, že sa živí predajom obrazov a mne to stačilo, nemal som žiaden dôvod mu neveriť. Náš vzťah mi vyhovoval. Prišiel za mnou vždy, keď mal čas, doniesol darčeky, nejaké peniaze, drobnosti. Občas som u neho prespal a dni ubiehali.“

Nepočúvalo sa mi to ľahko, ale je potrebné, aby som to vedel.

„Po tom, čo si mi povedal, ja...no na druhý deň som mu zavolal a začal sa ho vypytovať ako ide obchod, aké obrazy teraz u seba má, s kým obchoduje a podobne. Nemôžem povedať, že z toho bol veľmi nadšený. Keď mu došla trpezlivosť spýtal sa ma, či mám takéto múdre otázky od teba. A vtedy sa vlastne prezradil. Spýtal som sa ho, ako vie, že som sa s tebou stretol. A on na to, že čo je jeho, to si stráži.“ unavene sa oprel o stoličku. Bolo vidno, že toto celé s ním riadne otriaslo.

„Na ďalší deň som si všimol auto. Šlo za mnou všade, kam som sa pohol. Tak som šiel za Justinom a spýtal sa ho, čo to má znamenať, že ma nechal sledovať. A on na to, že si môže robiť čo chce a to platí aj pri mne. Tak som sa naštval a vykričal mu, že ja mu nepatrím, že keď budem chcieť, tak od neho proste odídem a môže sa ísť dať bodnúť aj s jeho peniazmi. Na to mi nič nepovedal, iba kývol Marcovi a ten ma udrel. Bál som sa odtiaľ odísť, nikdy som Justina takého nevidel. Bol...nebezpečný. Ten večer veľa pil a potom, keď sme spolu spali bol...krutý.“

Zaťal som pod stolom ruky do pästí a v duchu sa ukľudňoval, aby sa mi prestali triasť.

„Ale bolo to aj na niečo dobré. V noci som prekĺzol do jeho pracovne, prehrabával som mu veci a tam som našiel aj papiere o tebe. Preto som vedel, kde bývaš. Stačilo už len zmiznúť a ísť za tebou. Využil som na to školu, vedel som, že ma síce Justin nechal sledovať, ale do školy za mnou jeho ľudia nikdy nešli. Tak som tam pre istotu nechal telefón, vymenil si s kamošom oblečenie, narazil kapucňu a s druhákmi sa vytratil preč.“

„Nesledoval ťa len McTiff, ale aj polícia.“ prezradil som. „Keď si sa stratil, riadne si nám zavaril.“

„Ty si..“

„Nie.“ pokrútil som hlavou. „Z prípadu ma stiahli. Prišli na to, že...“ zarazil som sa a pozrel do jeho krásnej tváre, „že mi na tebe príliš záleží.“ dokončil som.

Sledoval som, ako sa emócie odrážali na jeho tvári. Vstal, obišiel stôl a sadol si mi na kolená.

„Vieš Brian, som s Justinom rok a pol. Teba poznám len...koľko? Niečo vyše týždňa? No aj napriek tomu si ty bol ku mne úprimnejší a otvorenejší než za celý ten čas on. Ani ti neviem povedať, čo to pre mňa znamená.“

Sklonil sa a ošuchol sa mäkkými perami o tie moje. Nevinné gesto, ktoré vo mne zapálilo výbušnú šnúru.

Rukami som ho objal okolo hrudníka a drzo mu vopchal jazyk do úst. Vstrebával som všetko, čo mi tak chýbalo a čo mi mohol dať len on.

Cítil som, ako Ben nestíha prehĺtať sliny popri tom, ako som mu vyplieňoval ústa. Dal som mu teda čas chvíľu vydýchnuť, odtrhol som sa od neho a zameral sa na krk.

Zrýchlene dýchal, jeho zdvíhajúci sa hrudník mi prišiel neskutočne sexi. Chytil som lem jeho trička a vyhrnul mu ho až ku krku. Moje ruky sa dotkli kože jemnej a bielej ako porcelán, ibaže jeho pokožka nebola studená, ale horúca, rovnako ako jeho dych, ktorý sa mi obtieral o ucho.

„Brian, ja som...“

Nepočúval som ho, sklonil som sa k jednej jeho ružovej bradavke, ktorá stála v pozore a akoby ma svojim chvejúcim sa vrcholkom volala. Rád som jej vyhovel, trochu silnejšie som ju vsal do úst, zatiaľ čo moje ruky zamierili dozadu, na Benov chrbát a pozdĺž jeho chrbtice dolu, až som pravú ruku strčil do jeho nohavíc a prstami skĺzol medzierkou medzi jeho polky.

Zachvel sa a pritisol sa ku mne. Rukou v mojich vlasoch si ma znovu pritiahol k svojim ústam a tentoraz to bol on, kto mi hrubými nájazdmi jazyka bral dych.

Ozvalo sa búchanie na dvere. Konal som bleskurýchle.

Bena som okamžite vyložil na stôl, kde ostal zarazebe sedieť, ja som vbehol do spálne a z nočného stolíka vytiahol zbraň. Zamieril som na dvere v momente, keď sa spoza nich ozval Jackov hlas.

„Brian, ste tam?“

Sklopil som zbraň s veľkým výdychom a pozrel na Bena. Stále sedel na stole a súdiac podľa jeho rozhorúčenej tváre mi bolo jasné, že rozdýchaval vzrušenie rovnako ťažko ako ja.

Nemohol som si pomôcť inak, než si trochu upraviť nohavice aby ma v rozkroku tak netlačili a otvoril som. „Poďte dnu.“

„Prepáčte, že idem tak neohlásene, ale nezdvíhate mi telefón a mám veľký pokrok v prípade.“ vošiel, ale pri pohľade na Benjamina sa zarazil na prahu dverí.

Pohľadom zhodnotil jeho stále mierne červenú tvár, nervózny pohľad, potom sa otočil ku mne, prezrel si ma od hlavy po päty, videl som, ako zavadil očami o môj rozkrok a bolo mi jasné, že pochopil ešte skôr, než prehovoril.

„Vyrušujem.“ skonštatoval sucho.

„Ben je svedkom v prípade Dragon.“ vysvetlil som mu, ale dúfať, že by mu to stačilo bolo zrejme príliš.

Zdvihol obočie, pozrel na Bena a prešiel k stolu na ktorý si položil aktovku.

„Takže máte informátora?“

„No...nie tak celkom.“ vyviedol som ho z omylu. „Tak aký veľký pokrok máte v prípade, že to nemohlo počkať pokým neprídem do práce?“

„A to by bolo kedy?“

Začul som v jeho hlase výčitku? Pozrel som na hodinky - 10:31. Skvelé! Prečo som sa včera len tak opil? Nezaspal by som, nehovoriac o tom, že Benjamin bol u mňa celú noc a ja som ležal ožratý na posteli! Ach...

„Aby ste vedeli Brian,“ prerušil moje myšlienky Jack, „zmeškali ste kapitánovu naozaj oduševnenú prednášku o tom, aký sme neschopný.“

„Ako inak.“ odfrkol som si a sadol si na stoličku vedľa Bena.

„Volal mu prokurátor a ak s prípadom Foster do dvoch dní nepohneme, prevezme ho FBI.“

Neveriacky som naňho pozrel. „To nemyslíte vážne.“

Prikývol. „Ale áno, myslím. A za to, že som si to celé vypil aj za vás ste mi dlžníkom, aby ste vedel.“ odopol aktovku a vytiahol hnedú zošúverenú zložku – prípad A. Foster. Keď som ju videl napadlo ma, koľkokrát ju asi čítal, keď sú jej rohy také rozstrapkané.

„Brian, mám prvú slušnú stopu v tomto prípade.“ povedal Jack hrdo.

V duchu som sa usmial. „Akú?“

Očami strelil po Benovi. Otočil som sa k nemu.

„Prosím ťa, nepočkal by si chvíľu v spálni?“

Prikývol, aj keď by som odprisahal, že bol viac zvedavý než ja.

„Tak?“ zameral som sa na Jacka keď sa Benjamin zatvoril v spálni.

„Konečne sme získali informácie o tom aute, v ktorom bola obeť nájdená. Tipnite si ako dlho bolo na tom vrakovisku?“

„Podľa toho, ako vyzeralo povedal by som, že aspoň rok.“

Pokrútil hlavou. „Necelé tri mesiace.“

„Naozaj?“ prekvapilo ma to.

„Áno, to je dôvod, prečo nám trvalo tak dlho získať o ňom nejaké informácie. Majiteľ vrakoviska ho ešte stále nemal zaevidové v počítači. Jeho predchádzajúci majiteľ sa volá Wiliam Donnel, obchodný zástupca, ktorý už osem mesiacov spolupracuje s firmou, v ktorej pracuje otec obete. Dokonca mám informáciu, že spolupracoval priamo s jej otcom.“

Vystrel som sa na stoličke. „Aká vysoká je pravdepodobnosť, že by poznal obeť?“

„Veľká. Na minuloročnom letnom posedení firiem sa zoznámil s celou Fosterovou rodinou. Mám odtiaľ aj fotku.“ otvoril zložku a vytiahol odtiaľ fotku na ktorej sa usmievala celá Abbyna rodina a ešte jeden starší muž so ženou.

„Donnel s pani Donnelovou.“ objasnil mi.

Zdvihol som sa. „Kde je teraz?“

„V lietadle. Vracia sa zo služobky v Atlante. O hodinu pristáva.“ vytiahol ďalší papier. „A mám tu aj predvolanie.“ víťazne sa usmial.

„Pôjdeme ho teda privítať.“ zamieril som do spálne. „Prezlečiem sa a...“ zastavil som sa uprostred chôdze. Dočerta, čo s Benom?

Nemôžem ho vziať so sebou, no ani ho nechať tu. Ak ho McTiffovi ľudia hľadajú, kto mi zaručí, že neprídu aj sem?

„Myslel som si, že ste z prípadu Dragon stiahnutý.“ povedal Jack zjavne si uvedomujúc, čoho sa moja vnútorná konverzácia týka.

Venoval som mu zamračený pohľad.

„Prečo nezavoláte kompetentným?“ neodpustil si.

Chvíľu som sa naňho mračil, uznal som ale, že je to najlogickejšie riešenie. S povzdychom som sa poobzeral po kuchyni – kde mám telefón?

Našiel som ho pri mikrovlnke – mal som osem zmeškaných hovorov, dve SMS a zapnutý tichý režim. Asi sa spustil keď som ním v noci treskol o stôl.

S nevôľou som vytočil Gusa.

„Ahoj, žiješ?“ ozval sa jeho hlas z repráku.

„Niečo od teba potrebujem.“ prešiel som hneď k veci – čas nám plynul.

„Stále neviem kde je.“ reagoval Gus automaticky.

„Ja ale áno, je u mňa.“ povedal som.

Ticho v telefóne trvalo len chvíľu.

„Žartuješ?“

„Prišiel sám.“ bránil som sa. „A teraz potrebujem, aby si poňho prišiel a vzal ho na stanicu. Ja musím ísť riešiť prípad.“

Opäť ticho.

„A má nejaké informácie?“ spýtal sa.

„Na to sa ho môžeš opýtať sám. Potrebujem iba aby bol v bezpečí, kým s týmto prípadom neskončím. Môžem sa na teba spoľahnúť?“

„Iste Brian, prídem.“

„Fajn, bude ťa čakať.“ zložil som a šiel do spálne.

Ben sedel na posteli a vyskočil takmer okamžite čo som vošiel.

„Deje sa niečo? Viete už, kto je vrah toho dievčatka?“

Usmial som sa, prešiel k nemu a pohladkal ho po tvári.

„Pracujeme na tom. Od teba teraz niečo potrebujem.“ prešiel som ku skrini, vytiahol si čierne nohavice, bielu športovú košeľu a športové tmavo modré sako.

„Musím odísť, žiaľ, nepočká to.“ povedal som keď som videl, že chce niečo namietať. „Chcem, aby si sa zamkol a otvoril len človeku, ktorý sa predstaví ako detektív Gus Surres. Zoberie ťa na policajnú stanicu, kde sa potom stretneme.“ začal som sa prezliekať popri tom, ako som rozprával.

Keď som postrehol, ako sa ku mne pohol, zasekol som sa. S nohavicami nasadenými len na pol žrde a bez trička som sledoval, ako Ben pomaly natiahol ruku k môjmu hrudníku, prešiel ukazovákom po čiarke oddeľujúcej moje prsia, nasledoval jemný pásik tmavých chĺpkov dolu po plochom bruchu a zastavil sa až na okraji trenok. Cítil som, ako mi postavil do pozoru chĺpky vzadu na krku. Mal som znovu chuť sa naňho vrhnúť. Pozrel na mňa zdola tými úžasnými očami, ktoré sa mi zdali väčšie než kedykoľvek predtým.

Srdce mi vynechalo úder, keď som počul, ako zašepkal: „Mám strach.“

Obe ruky som mu položil na ramená a tie mu pevne stisol.

„Prisahám ti, že to dobre dopadne Ben.“ naklonil som sa k jeho perám. „Prisahám.“ vydýchol som do nich a opäť si ich privlastnil.

***

Donnel behal nervóznym pohľadom medzi mnou a Jackom. Mal ho na tvári od chvíle, čo sme sa pred ním na letisku zjavili.

Ešte sme mu ani nestihli povedať, čo je vo veci a on už žiadal advokáta. Nestrácali sme teda čas prevozom na stanicu, kolegovia z ochranky letiska nám ochotne prepožičali ich zadržiavačku.

Trošku nám to celé skomplikoval fakt, že v tom zhone, keď som sa konečne odtrhol od Bena, vyšiel z izby, schamtol Jacka a vyštartoval na letisko, zabudli sme u mňa na stole spis prípadu. Jack mal ale pri sebe tablet a keďže sa všetky zložky uchovávajú aj počítačovo, pomohli sme si takto. Na jeho displayi svietila usmiata tvár našej obete.

„Poznáte ju?“ kývol som na ňu hlavou.

Donnel tam strelil očami, ale neodpovedal. Jack vzal tablet a fotka sa zmenila.

„Vlastne odpoveď už poznáme.“ povedal som a ukázal na ich spoločnú fotku z večierka. Sledoval som, ako sa mu zarosilo čelo.

„Poznám.“ pripustil.

„A poznáte ju aj takto?“ spýtal sa ho Jack a na displayi zasvietila fotka z miesta činu, hneď po otvorení kufra.

Donnelovi sa rozšírili oči a tablet odsunul. Neodpovedal.

„Aký je váš vzťah k Robertovi Fosterovi?“ zmenil som otázku.

Pozrel na mňa a ja som mu priam videl do hlavy ako rozmýšľa, či mi odpovedať, alebo nie.

„Pán Donnel, ide tu o vraždu, takže by som vám radšej radil spolupracovať.“ vyjasnil som mu situáciu.

Zahniezdil sa na stoličke. „Obchodný. Boli sme spolu síce zopárkrát na golfe, ale aj tam sme preberali hlavne prácu.“

„A čo váš vzťah k Abby?“

Donnel sa otočil k Jackovi. „Bola zlatá.“ mykol plecami. „To, čo sa jej stalo je tragédia, ale neviem, čo to má spoločné somnou. Videl som ju raz v živote, na tom večierku, kde to bolo fotené.“

„Pán Donnel, poznáte toto auto?“ Jack mu ukázal fotku aj ŠPZ auta z vrakoviska.

Pokrútil hlavou. „Mal by som?“

Povytiahol som obočie. „Určite, keďže to auto ešte pred troma mesiacmi patrilo vám.“

„A je to aj auto, v ktorom bola obeť nájdená. Nezdá sa vám to ako priveľká zhoda okolností?“

„Páni, som hlavný obchodný zástupca a čoskoro budem vymenovaný za generálneho riaditeľa jednej z najvýznamnejších firiem v Portlande. Na moje meno je registrovaných asi tridsať áut. Je to tak jednoduchšie, nakoľko sú dane nižšie, než keby tie autá boli napísané na firmu. Myslíte si, že mám prehľad o všetkých?“

„A kto teda má o nich prehľad?“

„Tomi Taylor. Je to zamestnanec v naše firme a on spravuje všetky autá. Odporúčal by som vám spýtať sa na ne jeho.“

„A ja by som vám odporúčal už nič nehovoriť.“ skočil nám do rozhovoru muž, čo práve vošiel. „Páni, som právnik pána Donnela a chcel by som sa spýtať o čo ide?“

Jack ho uviedol do obrazu.

„Mám to chápať tak, že je môj klient zatknutý?“ spýtal sa napokon.

Vzdychol som si, ako ja neznášam právnikov.

„Nie.“ odpovedal som mu. „Máme ale predvolanie na výsluch.“

„A ten sa uskutočnil, ale bez mojej prítomnosti a rozhodne pochybujem, že je môjmu klientovi príjemné, že ste naňho zaútočili okamžite po tom, čo vyšiel z lietadla. Je jasné, že môj klient vám už povedal všetky informácie, ktoré k tomuto prípadu má, je tak?“ obrátil sa na Donnela. Ten prikývol.

„Takže, ak nemáte zatykač, čo nemáte, my odchádzame. Ak by ste mali akékoľvek otázky, tu je moja vizitka.“ podal mi ju. „Dovidenia.“ dodal významne a my sme mohli len sledovať, ako obaja odchádzajú.

„Tak to bolo rýchle.“ oprel sa Jack vedľa mňa o stôl. „Čo teraz?“

Postavil som sa. „Ideme za Fosterom.“

„Ale ten je na pohrebe. Dnes pochovávajú Abyy.“

„Tak im pôjdeme zaželať úprimnú sústrasť. A ak budeme mať šťastie, stretneme sa konečne aj s pani Fosterovou.

„Nezdá sa vám to...“ začal Jack, ale keď videl môj pohľad, radšej stíchol.

„Kašlem na to, či je to nevhodné, alebo nie. Nemali by to byť práve oni, komu by malo záležať na tom, aby sa našiel vrah ich dcéry?“

Na to mi Jack nič nepovedal.

Už sme sedeli v aute smerom k cintorínu, keď mi pípla sms od Gusa, že vyzdvihol balíček a je u nás doma. Pochopil som, že Benjamin je už u nás na stanici. Hneď mi bolo ľahšie na srdci.

Vystúpili sme a zamierili k veľkej skupinke v čiernom o niekoľko radov ďalej. Zrejme tu nebola len rodina, podľa sviečok v rukách a plagátov, čo mali niektorý napísané, to boli neznámi ľudia, čo sledovali prípad a chceli rodine vyjadriť sústrasť. Dosť ma prekvapilo, že im Fosterovci dovolili zúčastniť sa pohrebu.

Postavili sme sa medzi ostatných a očami som hľadal Fosterových. Našiel som ich skoro okamžite, stáli napravo do farára, ktorý kázal smútočnú reč. Pani Fosterová sa opierala o manželove plece a vzlykala. Začali púšťať rakvu do zeme. Pozrel som sa na Fostera a zarazil som sa.

Jeho pohľad nesmeroval na rakvu, v ktorej ležala jeho dcéra, ani na svoju ženu, ktorá vyzerala, že sa čochvíľa zrúti. Nie, mal síce pohľad sklopený na zem, ale prižmúrené oči nervózne cukali všade dookola. Aj keď bolo slnečno, pofukoval dosť studený vietor, ale Foster mal na čele obrovské kropaje potu, nervózne si hrýzol spodnú peru a ruky, ktoré držali kyticu bielych ruží obviazaných čiernou stuhou stískali a znovu povoľovali stisk ich stoniek. Bol nervózny.

Jeho manželka vykročila k hrobu, chytila do chvejúcej sa ruky kyprú hlinu a hodila ju na rakvu. Ani na sekundu sa od hrobu neodvrátila, oči mala zabodnuté do toho kusu dreva, ktorý skrýval dokaličené telo jej dcérky.

Ale on nie. Nepozrel sa na hrob, ani na rakvu, ani len na farára. Hodil za hrsť hliny dolu a vrátil sa k manželke.

A mne to došlo. To nebol smútok, ani si nechcel pripustiť realitu, ani sa nebál, že by sa zrútil.

Bola to neschopnosť pozrieť sa na následky svojich činov.

„Jack.“ šepol som. „Ja asi viem kto je vrah.“

Bola to neschopnosť pozrieť sa na následky svojich činov.

„Jack.“ šepol som. „Ja asi viem kto je vrah.“