Pár sekúnd na mňa iba pozeral, potom sa ale aj on usmial.

„Je to pre mňa česť pracovať s takou kapacitou.“

„Kapacitou?“

„Iste detektív, ste známy po celom oddelení.“ prikývol.

Mávol som rukou. „Vďačím za to iba náhode a veľkej dávke šťastia.“ pritiahol som si k jeho stolu stoličku. „Tak čo tu máme?“

Prisadol si ku mne. „Počas nočnej som mal pár hlásení, ale všetko to bola práca pre strážnikov, pár bitiek, domáce násilie, ale o druhej mi zazvonil telefón, našli telo.“

Podával mi tenkú zložku. „Tu je hlásenie a fotky. Telo je v márnici a dôkazový materiál spolu so vzorkou DNA som poslal do labáku, mohli byť tak štyri hodiny. Povedali, že sa ozvú.“

„No a?“ spýtal som sa.

„A nič.“ pokrčil plecami. „Ešte sa neozvali.“

Prešiel som očami po stole. Cez všetko možné pohádzané na ňom som ani nevidel telefón.

„Ste si istý, že ste ten telefonát len neprespali?“ spýtal so sa ho, ale Jack sa na mňa len zamračil.

„Telefón nezvonil, pane.“ povedal dôrazne.

Vrátil som sa teda k zložke a otvoril ju. Zamrzol som s pohľadom pripichnutým na prvej fotke.

„Mohli ste povedať, že sa jedná o dieťa.“ povedal som po chvíli bez toho, aby som od fotky odtrhol zrak.

Bolo na nej dievčatko s dlhými blond vlasmi, zabalené v deke a uložené v kufri auta. Ako fotky pokračovali videl som, že keď ju odkryli jej telo bolo už nafúknuté, čo indikuje smrť medzi 8-10 dňami. Malo na sebe ružové šatičky, potrhané na niektorých miestach a v spodnej časti zašpinené od krvi. Tušil som čo to znamená a zložku som zaklapol.

„Čo mi k tomu poviete?“ obrátil som pozornosť späť na Jacka. Obrazu toho dievčatka sa tak skoro nezbavím.

„Bola ukrytá v kufri starého auta na šrotovisku. Našiel ju bezdomovec, ktorý sa tam vlámal a skúšal ukradnúť nejaké železo do zberu. Otvoril kufor a našiel ju tam zabalenú v deke. Po príchode patológ určil smrť asi pred...“

„Desiatimi dňami.“ doplnil som ho.

Chápajúco sa na mňa pozrel. „Áno pane.“

Nadýchol som sa a znovu otvoril zložku. „Prestaňte ma tak oslovovať, bol som k vám pridelený ako partner,  nie ako nadriadený.“

„Vážne?“ Jack sa narovnal na stoličke a po prvýkrát vyzeral úplne zobudený. „Myslel som, že vás ku mne pridelili ako skúsenejší dozor.“

„To sa nevylučuje.“ vyviedol som ho rýchlo z omylu. „Na podpise z prevzatia dôkazov do laboratória vidím, že ich prevzala Sonia Davis.“

Jack pokrčil plecami. „Hej, bola tam dajaká baba, ale na meno som sa jej nepýtal.“ načiahol sa po mojej káve.

Prudko som sa postavil, zarazil ho naspäť do stoličky a rukou sa oprel o jeho operadlo až som sa nad neho naklonil.

„Povedzte mi, drahý kolega, ako ste spromovali?“

Vyvalil na mňa oči., ale keď odpovedal, hlas mal pokojný.

„S priemerom 1,61.“

„A to s takým priemerom neviete, že za dôkazy ste zodpovedný vy!? Ako si môžete neoveriť totožnosť pracovníka, ktorý si od vás dôkazy preberá? Čo si myslíte, kto bude na vine, keď sa niečo stratí?“

„Ja, pane.“ povedal a neprestal sa mi pozerať do očí.

„Stavím sa, že keď kvôli vašej nedbalosti skončíte v base, budete si to pamätať.“ povedal som a narovnal sa. „A to je moja káva.“ dodal som a vyťahoval mobil z vrecka.

Nechápem, jednoducho nechápem ten prístup. A ešte k tomu pri takomto prípade.

Po troch zazvoneniach mi to zdvihol sympatický ženský hlas.

„Ahoj Brian, ako sa máš?“

„Ahoj Sonia.“ usmial som sa aj keď to ona nemohla vidieť. Soniu poznám asi šesť rokov. Mark po nej tvrdo išiel, ale nikdy u nej nezabodoval. Je to krásavica – dlhé čierne vlasy, modré oči, úžasná postava - úplne mimo našu ligu. Asi pred dvoma rokmi sa vydala za nejakého prachatého podnikateľa, ale svojej práce sa ani napriek tomu nevzdala.

„Dlho som ťa nepočula, potrebuješ niečo?“

„Áno, dostal som na starosť prípad z dnešnej noci. Prípad malého dievčatka...“

„Áno, viem presne o ktorý prípad ide.“

„V hlásení som čítal, že dôkazový materiál si obdržala okolo štvrtej ráno. Poznám ťa, preto ma udivuje, že ešte nič nemáš.“

„To kto povedal?“ ozvala sa urazene. „Mal by si tomu mladému povedať, aby zdvíhal telefón.“

Vzdychol som si a začal sa Jackovi drzo prehrabávať po stole. Odhadzoval som papiere aj knihy na zem, až som sa prebojoval k telefónu a videl som, že slúchadlo je posunuté a teda linka je hluchá. Napravil som ho.

„Už sa to nestane. Čo si zistila?“

„Šlo to docela rýchlo. Obeť sa volá Abbygail Foster, má osem rokov a je nezvestná štrnásť dní. Jej rodičia poskytli jej DNA, takže mi to databáza behom dvoch hodín vyhodila.“

„To je všetko?“ spýtal som sa popritom, ako som si nové informácie zapisoval.

„Áno, všetko. A, Brian?“

„Áno?“ jej hlas sa zatriasol, tak som spozornel.

„Mám tu aj jej šaty. Nezaujíma ťa tá krv naspodku?“

Sadol som si späť na stoličku. „Bola to jej krv, však?“

V telefóne zavládlo na chvíľu ticho.

„Áno.“ Povedala napokon. „Nič iné som nenašla. Žiadne vlákna, okrem tých z tej deky. Jedná sa o klasicky spracúvanú bavlnu, takú deku kúpiš za 20 dolárov  v hocijakom obchode. Ešte na nej pracujem, ale zatiaľ som nenašla nič iné, žiaden vlas alebo iné vlákno. Dúfam, že Peete bude mať viac šťastia.“

„Dúfam, zavolám aj jemu. Zatiaľ ti pekne ďakujem.“  s tým som ju zložil a vytočil druhé číslo.

„Patológia, prosím.“ ozvalo sa.

„Zdravím, tu detektív Torrs, je tam doktor Peete.“

„Ahoj Brian.“ pozdravil ma unavený hlas.

„Odkedy zdvíhaš telefón?“

„Odkedy mi asistent ochorel na črevnú chrípku a iného som ešte nedostal.“ vzdychol si.

„Peete, volám kvôli telu malého dievčaťa.“

„Ah, áno, mám ju práve na stole. Nie je to veľmi pekný pohľad.“

„To mi je jasné. Vieš už ako umrela?“

„Podľa tmavých pruhov na jej krku a zlomenej jazylky bola zaškrtená. Pod nechtami som jej nenašiel nič, ale absolútne nič.“

„Vrah jej ich teda  zrejme vyčistil.“ povedal som.

„Áno, zrejme áno. Nie sú vidieť žiadne obranné zranenia, ale mal by si vedieť, že bola zneužitá.“

Zaťal som sánku. Vedel som to hneď, ako som videl tú krv na jej šatách. Páchateľ ju musel...

„Bola celá dotrhaná, spredu aj zozadu z čoho usudzujem, že bola zneužitá viackrát. Spravil som výtery a posielam to do labáku, ale pochybujem, že pri takom dôkladnom očistení nechtov by bol vrah natoľko hlúpy, aby v nej zanechal semeno. To je na teraz všetko, čo ti môžem povedať. Ozvem sa ti ešte po pitve.“

„Iste Peete, ďakujem.“

Zložil som a chvíľu telefón držal v rukách. Nadýchol som sa, pomaly a zhlboka. Jack sa na mňa zvedavo pozrel.

„Ste v poriadku?“

Pozrel som sa naňho a natiahol sa po knihu, ktorá tiež skončila na zemi. Prečítal som si jej názov: Didaktika práva.

„Plánujete byť právnikom, keď sa vám tu zbytočne povaľujú takéto knihy?“ spýtal som sa ho s úmyslom poriadne mu za ten telefón vypláchnuť žalúdok.

„Ja? Nie, iba si myslím, že je fajn, keď poznáte všetky zákony a viete v nich nájsť nejakú medzeru. Nám, ako policajtom, to môže byť užitočné.“

Sedel som na stoličke so zvesenými ramenami a z ničoho nič  ma napadla otázka.

„Povedzte mi, obstojí na súde výpoveď, ak svedok spáva s policajtom, ktorý má ten prípad na starosti?“

Zdvihol obočie, ale zamyslel sa. „Myslím, že asi nie, bolo by to označené ako ovplyvňovanie svedka. Prečo?“

Zadíval som sa na knihu ktorú som stále držal v rukách. Tak to bude asi problém. Vidím to tak, že ak mi to s Benjaminom vyjde, budem musieť z prípadu odstúpiť a prenechať ho Harrysonovi.

Postavil som sa a tresol knihou o zem, až Jack skoro spadol zo stoličky. Dopekla! Ešte aj teraz myslím na prípad Dragon! A to v rukách držím zložku s úplne iným, tiež vážnym prípadom. Možno mal nakoniec šéf pravdu a prepadol som tomu vyšetrovaniu viac, než som si bol ochotný pripustiť.

„Jack!“ oslovil som ho príkro a on zamrzol na pol ceste preč od stola.

„Naša obeť sa volá Abbygail Foster, je v databáze, zistite mi adresu jej rodičov. Musíme im oznámiť, že sme našli ich dcéru.“

 

***

 

Sedel som v malom zastrčenom bistre a popíjal kávu. Boli tri hodiny, vonku bol krásny deň, svietilo slnko a na oblohe nebol ani mráčik. A ja som sa aj tak cítil totálne na prd.

Pozrel som sa na stôl pred seba, na opekané hrianky a omeletu, ale chuť mi chýbala. Asi pred hodinou a pol som odišiel zo stanice a zanechal tam otraseného Jacka s tým, aby šiel domov a skúsil si oddýchnuť.

 

„Musíte sa odosobniť.“ poradil som mu, keď sme si sadli do auta po rozhovore s Fosterovými. Mama Abbygail sa totálne zrútila, jej otec bol bledý ako samotná smrť a ani sa nesnažil zdvihnúť zo zeme vzlikajúcu manželku. Pomohol som jej teda posadiť sa na gauč, vyjadril som jej sústrasť a skúsil som im položiť pár otázok, ale bolo to na nič. Vzlyky, ktoré jej vychádzali z hrdla nám trhali srdcia. Taká bolesť...

Skúsil som sa porozprávať aj s jej otcom, ale ten stál na jednom mieste, nič nehovoril, ani neplakal, bol v šoku. Po hodnej chvíli si prisadol k manželke, položil jej ruku na rameno, ale ešte stále nič nepovedal. Tak sme odišli s tým, že sa za nimi zastavíme zajtra.

„A čo ak to nedokážem?“ spýtal sa ma roztraseným hlasom Jack. Aj on bol v tvári bledý, bolo to jeho prvé oznámenie o úmrtí rodičom. Rád by som povedal, že pre mňa je to už rutina, lebo som to už robil nespočetne veľa krát, ale klamal by som. Takéto čosi vás zasiahne, nemáte na výber.

„Tak sa zbláznite.“ odpovedal som mu pravdivo.

 

Vzdal som to, odsunul som tanier s jedlom a načiahol sa pre šálku s kávou. Cez veľké okno pri ktorom som sedel som pozoroval slnečný deň, ľudí takmer nevnímajúc.

Občas mám pocit, že mi táto práca lezie na mozog. V čase, keď mi Marka pridelili ako partnera, som bol veľmi šťastný, nie preto, že som ho už poznal ako Harryho brata, ale preto, lebo bol naozaj skvelý policajt. Naučil som sa od neho veľa vecí, vždy som mu dôveroval. Ale po čase som zistil, že sa príliš necháva unášať inštinktmi. Netvrdím, že je na tom niečo zlé, ale jemu nerobilo žiaden problém obviniť niekoho bez dôkazu, len na základe toho, že mu to napovedalo tušenie. Netvrdím, občas mal pravdu, ale občas aj nie. Preto, keď za mnou prišiel s tým, že tuší kto je novou hlavou Dragonu, jediné, čo som sa ho spýtal, bolo: „Máš nejaké dôkazy?“

Nemal. A ja som mu neveril. Povedal som mu, aby za mnou prišiel, keď nejaké mať bude. Nevenoval som jeho tvrdeniu o McTiffovi pozornosť, nepreskúmal to a nekryl ho. Bol na to sám, bez partnera. Preto teraz leží pol dvanástimi stopami hliny.

Napil som sa čiernej kávy a pretrel si oči rukami. Som unavený. Nespávam preto, že mi to svedomie nedovoľuje. Ponoril som sa do vyšetrovania kvôli pomste za Marka, ale aj kvôli túžbe, aby sa mi uľavilo. Ale všetko je na nič. Ja sa proste nedokážem pohnúť z miesta a pomaly mi dochádza viera.

„Brian?“ ozvalo sa nado mnou.

Otočil som sa a stretol sa s tými fascinujúcimi očami zo včerajšej noci.

S otvorenými ústami som zíral na Benjamina, ktorému sa pery roztiahli v úsmeve.

„Si to naozaj ty.“ povedal a prisadol si. „Ruším pri neskorom obede?“ ukázal na môj tanier.

„Čo tu robíš?“ spýtal som sa ho. Nebol som naňho pripravený. Mal som oblečené voľné modré rifle, také obnosené, až na niektorých miestach menili už modrú farbu na sivú, tmavo zelené tričko a čierne ošúchané sako. Proste pohodlné veci, v ktorých chodím do práce, už ani neviem ako dlho.

„Bol som tu oproti.“ ukázal cez okno prstom na malý obchodík s opotrebovanými knihami. „Neveril by si, čo všetko tam zoženú. A aj keď si priplatíš za objednávku, stále je to lacnejšie než kupovať úplne nové knihy. No a do školy to stačí.“

Stále som naňho zízal s otvorenými ústami. Musel som vyzerať zaujímavo a on sa po chvíli začal na mne smiať.

„Videl som ťa cez okno. No a vyzeral si...“ rozhodil rukami. „v depresii?“ dokončil. „Proste úplne inak ako včera a ja som neodolal a napadlo ma, čo také sa mohlo za jeden deň stať, že ťa to tak dostalo.“

Ostal na mňa uprene hľadieť čakajúc na odpoveď. Je to možné, že on aj teraz vyzerá tak sexi? Mal na sebe bledo modrú košeľu športového strihu a čierne kapsáče. Pripadal mi sviežo a mlado, ako sme sedeli oproti sebe museli sme vyzerať ako totálne protiklady. Čo mu mám povedať?

„Nič, len...život je ťažký.“ vzdychol som si a on sa smutne zasmial.

„Hej, hovor mi o tom.“

„Proste aj po toľkých rokoch ma udivuje, aký dokážu byť ľudia. Keby si videl to, čo ja dnes, tiež by si sa cítil v depresii. Stále sa mi v hlave točí otázka, akých vecí sú ľudia schopný? Čo také sa musí stať, aby sa človek dokázal zbaviť všetkej svojej ľudskosti?“

Počúval ma a čoraz viac sa mračil.

„To sa nedozvieš, až pokým nie si v takej situácii.“ povedal.

Pozrel som naňho a pokrútil hlavou. „Sú veci o ktorých vieš, že by si nebol schopný urobiť?“

„Iste.“ prikývol. „Som o tom presvedčený. Teraz. Ale ak by sa okolnosti zmenili...“ nedopovedal a zahľadel sa von z okna.

„Mať tak stroj času.“ povzdychol som si a upil si z kávy.

„Vieš čo Brian, vyciciavaš zo mňa energiu.“ povedal z ničoho nič Ben a postavil sa.

„Tak prepáč.“ oprel som sa a prekrížil si ruky na prsiach. „Vieš, my dospelý máme občas zlé dni.“ podpichol som ho.

Zasmial sa, naklonil sa ku mne a vtisol mi pusu. Proste len tak, uprostred dňa, v bistre plnom zákazníkov.

„Zlepším ti náladu, ak chceš.“ pošepol mi do tváre.

Bol blízko a hypnotizoval ma očami. Bledé vlasy mu padali okolo tváre a jeho úsmev sa ešte viac rozšíril keď som ho rukou chytil za krk a znovu si ho pritiahol späť na pery. Nezaujímalo ma, že je to Benjamin, náš možný korunný svedok. Aj tak som tomu veľmi neveril, on bol ako svieži vánok voňajúci optimizmom a mladosťou. Nebol ten typ, čo by svoje telo zapredával za prachy a ešte k tomu zločincovi.

Zaujímalo ma len to, že z toho chalana vychádzalo niečo, čo som chcel. Naozaj veľmi.

Jazykom som narazil na jeho pery, zotrel z nich ten úsmev a vnoril mu ho hlboko do úst. Cítil som ako sa oprel rukami o moje plecia a snažil sa trošku odtiahnuť, ale nedovolil som mu to. Sálala z neho pozitívna energia a ja som ju zachytával v každej sline, v každom ošuchnutí jazyka. Natlačil som sa naňho až sa musel v chrbte trochu prehnúť, ale neprestával som mu jazykom drancovať ústa.

„Ehm, ehm.“ ozvalo sa.

Pozrel som sa za zvukom neodtŕhajúc sa od Bena.

„Prepáčte, ale musím vás požiadať, aby ste prestali. Toto je slušný podnik.“ povedala postaršia servírka.

Niečo som zavrčal a neochotne bozk prerušil.

Ben sa postavil vedľa mňa viditeľne omámený, rovnako, ako včera v klube. Možno aj ja naňho vplývam podobnou silou, ako on na mňa.

Zalovil som v rifliach, hodil som peniaze aj so slušným prepitným na stôl, postavil sa, chytil Bena za ruku a povedal mu: „Poď.“