Som len lúzer a samotár. Zbabelec tváriaci sa ako tvrďas. Priemerný delikvent.

Som len lúzer a samotár. Blbec pokrytý jazvami. Kopa odpadkov. To som.

(BIGBANG - Loser)

 

Vyhral som veľa hier a ešte viac ich prehral. Postupne si na to zvyknete. No najdôležitejší zápas, zápas o miesto strelca v hlavnej zostave tímu Cloud9 som prehral, a táto porážka bolela viac, než všetky predchádzajúce. Sprostý Sneaky. Obľúbil som si toho bloďatého nerda s okuliarmi a emo ofinkou, no keby sa naskytla príležitosť vyhodiť ho z teplučkého miesta v hlavnom tíme, neváhal by som ani sekundu.

Chvíľami sa zdalo, že by ma vzali aj do 100Thiefs. S Aphromoom z sme boli dobre zohratí, no trénera a manažéra sme nepresvedčili. Ako keby bol roztomilý Cody Sun na pódiu užitočný. Počas tréningov ho vychvaľovali do neba a keď sa dostal pred publikum, nedokázal prekonať trému a k užitočnosti mal ďaleko. Pritom je ADC jedným najdôležitejších článkov tímu. Je zo všetkých najzraniteľnejší ale pre nepriateľský tím najnebezpečnejší. Strelcove skúsenosti a chladná hlava sú v súbojoch kľúčové, a vyhraté súboje väčšinou znamenajú vyhraté hry.

Je to na hovno byť druhý. Ste tak blízko k cieľu, no kým sa nedostanete do hlavnej zostavy, nikoho nezaujímate. Preto som sa po roku v akademy tíme rozhodol, že bude najlepšie vrátiť sa domov a dokončiť strednú. Naplno som sa za profesionálnou kariérou hnal dva roky, nehovoriac o tom, že som lolko hral odkedy v roku 2009 vyšla beta a vždy sa umiestňoval v hodnotených hrách medzi top desaťtisíc hráčmi.

Preto nebolo ľahké vzdať sa. Obetoval som pre to strašne veľa a vedel, že ak odídem, druhá šanca sa mi už nikdy nenaskytne. Najlepší začínajú profesionálne hrať v štrnástich rokoch a čím bližšie ste ku dvadsiatim piatim, tým menší je po vás dopyt. Začínajú sa vám spomaľovať reflexy a všetci očakávajú, že sa čoskoro poberiete na hráčsky dôchodok. Preto som sa v sedemnástich ešte rozhodol naplno zabojovať a prerušil som školu.

Teraz som mal devätnásť, nedokončenú strednú a v blízkej budúcnosti obávané povolanie na vojenčinu. Rodičom bolo jedno čo budem robiť kým nezneuctím rodinu a bude sa mi dariť, no aj ich trpezlivosť mala svoje medze. Keď rozhodli, že stačilo, nebol som v postavení veľmi s nimi vyjednávať. Musel som sa vrátiť domov, do Gangnamu, Seoulu, Južnej Kórei.

 

Po dvoch rokoch naspäť. V nekonečnom cykle opakujúcom sa každý deň. Päť hodín spánku, preplnené metro, osem hodín školy a pohľad na rovnako frustrovaných a depresívnych ľudí ako som ja sám. Štúdium v knižnici a do desiatej večer súkromná večerná škola. Ešte spraviť domáce úlohy a konečne môžem mŕtvy padnúť do postele.

Päť hodín spánku, preplnené metro, osem hodín školy...

Už po prvom týždni som mal pocit, že som s kapacitou učiť sa, sústrediť sa a vnímať v koncoch. Po dvoch rokoch bez učenia som sa nemohol čudovať, že sa nezvládam zaradiť naspäť do šialeného tempa klasického juhokórejského školského systému. S rodičmi sme mali dohodu. Skúsim sa dostať z tohto začarovaného kruhu, skúsim šťastie a možno práve ja vyhrám lotériu života. Vybral som si však priveľké sústo. Áno, takmer som dosiahol čo som chcel. O to zdrvujúcejšie bolo vrátiť sa domov so stiahnutým chvostom. No nešiel som do toho aby som bol druhý najlepší. Go big or go home. Loser.

A tak som bol znova tu. V metre plnom ostatných krýs pištiacich po lepších známkach, lepšej škole, lepšej práci, lepšej pozícii a výplate, a ochotných pri tom ísť cez mŕtvoly, zošalieť, zničiť si zdravie či dušu zapredať. Doslova. Hľadel som do okna a v čiernom zrkadle videl sám seba natlačeného na neznámych ľuďoch. Bolo mi z toho všetkého na vracanie.

Koho nápad bol metro s oknami? Nemajú zmysel. Rovnako ako môj život. Načo v škole drieť a učiť sa zbytočné sračky keď aj tak skončím v práci, kde budem tiež otročiť, aby sa mohli moje deti v drahých školách meniť na bifľo-zombíkov. Možno by bol najlepší nápad ľahnúť si na koľajnice. A naposledy vytrollovať rušňovodiča a ostatných krysích spoluobčanov utekajúcich do školy a do práce.

Musel som sa pri tej predstave pousmiať. Nemohol sa radšej obesiť? Neskutočné, akí sú dnes ľudia bezohľadní. Kvôli jednému zbabelcovi teraz musíme všetci meškať! počúval som vždy keď sa niekto hodil pod vlak. Možno ma od môjho nápadu zakaždým odradili kresťania, ktorí nás stále desili peklom. Držala ma pri živote neistota, že možno majú pravdu a strach z toho, že by som sa mal po smrti ešte horšie.

Aj keď kto vie. Byť o dva roky starší v triete a mať povesť lúzra je na juhokórejské pomery spoločenským peklom samo o sebe. Takže by sa toho možno veľa nezmenilo.

Musím však povedať, že som mal šťastie v nešťastí. Pozornosť, ktorá sa na mňa v triede upriamila bola čiastočne rozptýlená iným študentom. Napriek tomu, že takmer okamžite získal povesť rebela – za totálne prkotiny - (pričom rebel je jedna z najhorších nadávok akými vás na škole môžu volať), neupadol do zlého svetla u žiakov ani učiteľov. V mori aziatov ho nebolo možné ignorovať. Jeho európsky výzor uprostred školy plnej čiernych hláv žiaril ako zjavenie z inej dimenzie a získaval mu viac pozornosti než si prial. Každý sa s ním chcel rozprávať po anglicky a skamarátiť sa s ním. Dievčatá ho obletovali v húfoch a tajne sa rozplývali nad jeho dokonalou svetlou kožou a pekným rovným nosom. Keby chcel, mohol každý deň chodiť s inou a stavím sa, že aj to by mu prešlo. Bol som rok v cudzine, preto som z neho narozdiel od ostatných nebol pokakaný. Staral som sa o vlastné problémy a popri tom mu tajne ďakoval za rozptýlenie pozornosti.

„Bjarne, uprav si uniformu inak ťa vyhodím z hodiny,“ bolo prvé čo som počul keď som vkročil do triedy.

„Bjarne, do you uniform,“ začal prekladať spolužiak, „or I will... I will,“

„Kick you out of this damn, useless lecture,“ pomohol som cestou k svojmu miestu. Spolužiak ma prebodol pohľadom. Či kvôli nadávke alebo kvôli tomu, že som mu skočil do reči, mi bolo ukradnuté. Nebol dobrý nápad na seba upozorňovať ale potreboval som si uľaviť.

Ešte dobre, že pomoc cudzokrajným žiakom bola dobrovoľná a že sa k nej nadšene hlásil celý zástup. Na našej škole väčšina žiakov nemala s angličtinou problém. Keby pomoc pripadla najlepšiemu jazykárovi, pravdepodobne by som bol jedným z prvých na zozname. V našej triede určite. A asi by ma kleplo.

Bjarne si bez protestov zapol na košeli gombík pri krku a utiahol kravatu (a za toto prosím pekne dostal nálepku rebela). Bol som zvedavý ako dlho mu bude trvať kým pochopí, že ani najmenšia nedokonalosť na uniforme nie je tolerovaná a každý učiteľ ho za to sprdne. Mať košeľu s kravatou celý deň nie je nič príjemné. Ale dokonalosť, dosiahnutá za akúkoľvek cenu, je v tejto krajine štandard. Bez krásy a dokonalosti v našom svete nemáte šancu.

Len čo sa učiteľ dočkal ospravedlnenia, začal s vyučovaním. Spustil výklad a na tabuli neuveriteľnou rýchlosťou pribúdali a mizli matematické príklady. Spolu s ostatnými som rýchlo otvoril zošit a začal písať. Periférne som si všimol, že sa Bjarne otočil. Odtrhol som pohľad od tabule a videl ako sa na mňa pobavene usmial. Ignoroval som ho a znovu som sa zameral na učiteľa.

 

~ ~

 

Sobota poobede, koniec školy. Konečne jeden a pol dňa bez učebníc a zošitov. Čo podniknem? Na moje vlastné prekvapenie som napriek poondiatej povesti a) dostal pozvanie na rande a po b) pozvanie prijal.

„Hore hlavu, idiot. Nie si žiaden ťuťko nerdík,“ pripomínal som vlastnému odrazu v zrkadle a hodnotil oblečenie, ktoré som si k tej príležitosti vybral. Po troch týždňoch v uniforme som sa v tričku, bomber bunde a obtiahnutých nohaviciach cítil divne. Už je to tu zase. Mám pocit, že mám dejavu. A keďže ma rodina donútila ostrihať sa podľa kórejskej módy, na pohodlí mi nepridávali ani čerstvo ostrihané vlasy.

Už som bol zvyknutý zväzovať si dlhé čierne pramene do drdolu a ich absenciu som ťažko niesol. Rozhodol som sa, že sa neostrihám kým to nedotiahnem do niektorého z hlavných tímov. Keď stroskotal môj sen, vlasy mali byť posledné čo by ma malo trápiť. No v kresle u holiča pri každom cvaknutí nožníc odumrel ďalší kúsok mojej hrdosti spolu s poslednými zbytkami detskej duše. Teraz som si v jednom kuse musel odhadzovať ofinu z očí a rukou každú chvíľu s bolesťou v srdci prechádzal po vyholenej spodnej časti hlavy.

Posledné roky som bežne voľný čas zabíjal buď horúčkovitým klikaním myšou a s očami nalepenými na monitore, alebo v telocvični s rukavicami na rukách, mlátiac do súpera.

No momentálne som na počítačové hry nechcel ani myslieť a na tréningu thajského boxu som v ten deň už bol. Pomaly to boli dva roky čo som sa rozišiel s poslednou priateľkou, tak som si povedal, že to možno ani nie je zlý nápad.

Ale bol.

Akosi mi ušlo, že ide o „dvojité rande?“ nepríjemne prekvapený som sa opýtal Se-yeon, dievčaťa, s ktorým som mal ísť na rande. Sám.

„Trojité,“ uškrnula sa „jeden pár ešte príde.“ A mňa opustilo všetko sebavedomie. Toto odo mňa po dvoch rokoch bez spoločenských interakcií s babami nechcite! Nebudem schopný vykoktať ani dve vety. A to na celej veci nebolo najlepšie.

V podstate to totiž nebolo rande. Aspoň nie moje. Ukázalo sa, že je v treťom, meškajúcom páre môj európsky spolužiak. Najskôr som tomu neprisudzoval veľkú dôležitosť. Sadli sme si do kaviarne, objednali si zákusky, kávu a limonády a snažili sa nájsť spoločnú tému. Tak nejak automaticky som sa postupne stal hlavným tlmočníkom medzi Bjarnem a ostatnými lebo dievčatá anglicky síce rozumeli dobre, zato ich schopnosť anglicky rozprávať značne pokrivkávala. V istej chvíli som si to dokonca užíval a cítil sa dôležito, ale keď sa tretí chalan ospravedlnil a odišiel, odrazu mi to došlo. Tej babe nešlo o mňa. Bol som len prekladateľom na Bjarneho rande s troma babami...

Zastal som uprostred vety a pozrel sa na neho. Opätoval mi pohľad, čistá nevinnosť, čakajúc na akú hovadinu má tentoraz milo odpovedať. Zdalo sa, že jeho trpezlivosť nemá hraníc a úprimne ma tým udivoval. Ja som v jednom kuse nenápadne prevracal očami. Ale teraz bola na rade moja trpezlivosť.

„Jae?“ pozrela sa na mňa roztomilo Se-yeon. Prekladal som práve čosi o jej babičke, či prababičke, a tajomstvách prípravy kimchi.

„Myslím, že pôjdem. Ešte by som dnes rád niečo stihol,“ snažil som sa pokojne odpovedať, aj keď to vo mne začínalo vrieť.

„Nieee, Jae-suuun!“ začali kvíliť a tváriť sa zúfalo. „Nechóď.“ Bezo mňa ste v paži, čo? Mrchy vypočítavé.

„Tiež by som už mal ísť,“ pridal sa Bjarne. Nasledovala ďalšia, ešte väčšia vlna kvílenia a zúfalého prosíkania. Využil som príležitosť a nenápadne na stôl položil peniaze. Už keď som vstal a pobral sa na odchod, bolo zbytočné ďalej ma prehovárať. Mal som dosť.

V hrudi mi vrel hnev. Mal som chuť rozmlátiť klávesnicu a hodiť myš o stenu. Zvyčajný postup pri návaloch hnevu. Škoda, že žiadne klávesnice a myšky neboli po ruke. Napriek hnevu som sa pousmial. Kým som nezačal hrať, bolo ťažké ma rozzúriť. Až kompetitívne hranie zo mňa spravilo emotívneho, vulgárne nadávajúceho a klávesnice rozbíjajúceho gamblera.

Zastal som na semafore. Zhlboka vydýchol a roztvoril ruky, ktoré som mal silno zovreté v pästiach. Krásny slnečný večer mi akurát len brnkal na citlivú strunu a pripomínal, že nie je nikto, s kým by som tú príjemnú atmosféru teplého jarného večera zdieľal. Zaťal som zuby a v duchu posielal slzy horkosti do p*či. Se-yeon bola pekná baba a zdalo sa, že má o mňa naozaj záujem. Takto som riešenie vzťahov začať nechcel.

„Wow, I'm glad I cought you. You have a brisk pace.“ (Som rád, že som ťa dobehol. Máš svižný krok.)

Žmurkaním som zaháňal slzy a nechápavo hľadel na usmievajúceho sa spolužiaka.

„What the fu...“ začal som, no nadávku si radšej rozmyslel. Zahanboval ma svojou slušnosťou.

„Myslím, že by som sa ti mal ospravedlniť.“ Dav sa na zelenú pohol a my sme spolu s ním prešli cez cestu. „To čo spravili nebolo pekné. Ale dobre si to ustál.“

Prebodol som ho nahnevane pohľadom. „Robíš si srandu?“

„Myslím to vážne. Kým sme neboli v kaviarni netušil som o čo im ide.“

„No a?“ chladne som odvetil a dúfal, že ma nebude dlho otravovať.

„Rád by som ťa odviezol domov ak nemáš nič proti. Kúsok odtiaľto mám auto. Snáď ma potom budeš nenávidieť o trochu menej.“

„O to dlhšie budem na ten trapas myslieť, keď ťa budem mať na očiach.“

„Aj tak sa vidíme každý deň v škole,“ uškrnul sa.

„Školu mi ani nepripomínaj,“ zamrmlal som.

„Takže ťa zveziem?“

Nerozhodne som zastal a uvažoval. Nechcelo sa mi ísť mestskou hromadnou. Nechcelo sa mi s ním ísť autom. Čo z toho sa mi nechce viac?

„Tak fajn.“

 

Do nosa mi stúpala príjemná vôňa plastov novej KIE a my sme sa slimačím tempom posúvali večernou premávkou po moste Banpo. Prečo mi nedošlo, že budú zápchy? Metrom by som bol doma rýchlejšie.

„Vieš veľmi dobre anglicky.“

Prikývol som.

„Kde si sa ju naučil?“

„V škole?“

„Stavím sa, že si bol v zahraničí. Mladí tu vedia anglicky dobre, ale málokto hovorí plynulo a prirodzene, o používaní slangu ani nehovorím,“ nenechal sa odradiť mojou odmeranosťou.

„Bol som rok v Amerike,“ nedobrovoľne som priznal.

„Študoval si tam?“

„Niečo také,“ zamrvil som sa na sedadle.

„Čo ty? Ako sa ti tu páči?“ rozhodol som sa presmerovať reč na neho lebo Amerika bola tým posledným, o čom sa mi chcelo s cudzím človekom rozprávať.

„V pohode,“ odvetil po chvíli váhania a bolo mi jasné, že som tiež nezačal dobrou otázkou.

„Ak tu budeš bývať dlhšie, odporúčam ti začať sa učiť kórejčinu. V škole to musíš mať strašné,“ neodpustil som si. Nechcel som ani pomyslieť koľko starostí pridáva spolužiakom, ktorí mu všetko prekladajú.

„Ja viem. Učím sa už dva mesiace,“ priznal.

„Ale veľmi sa ti do toho nechce,“ podpichol som ho. Odkedy prišiel do školy nepočul som ho povedať kórejsky ani slovo.

„Človek si niekedy nemôže vyberať. Taký je život,“ vzdychol a pozrel sa na mňa. Svetlé hnedé vlasy mu vo večernom slnku naberali medený odlesk. V tmavých zelených očiach sa odrazilo slnko a na perách mu zahral jemný úsmev. Otočil som hlavu, pozrel sa von z okna a vedome som sa rozhodol ignorovať ten úsmev a nezaoberať sa ním.

„Ázijské kultúry sú mi veľmi vzdialené,“ vytrhol ma z prúdu myšlienok, „preto nemám motiváciu učiť sa jazyk. Ale mal by som byť rád, že sme sa nepresťahovali do Číny. Čínština je smrť,“ zasmial sa a ja som sa k nemu nepresvedčivo pridal.

„Priateľka by mohla byť dostatočnou motiváciou.“

„Mmm, neviem,“ pokrčil nosom, „musím uznať, že niektoré ženy tu sú fakt nádherné. Priam dokonalé. Ale...“

„Nie sú tvoj typ?“

„Ale áno. Aj by boli. Problém je skôr v ich správaní? Vieš čo myslím?“

„Že sú falošné a umelé.“

Zjavne som ho svojou priamočiarosťou zaskočil, lebo otvoril ústa, ale nevedel chvíľu čo povedať.

„Povedzme. Hoci by som použil iné slová. Takže chápeš čo myslím.“

„Veeeľmi dobre. S niekoľkými som chodil a mal som pocit, že to celé robia pre Instagram.“

„Au,“ zatváril sa súcitne.

„Neboj, bol som spokojný. Tiež som dostal čo som chcel,“ uškrnul som sa na neho. Snažil sa potlačiť úsmev, aj keď sa mu to nepodarilo, a pohľad mal zabodnutý do auta pred nami.

„Povedz, aké sú dievčatá v Európe?“

„Normálne? Ja neviem,“ zasmial sa, „menej umelé a veselšie. Ale možno je to len môj pocit.“

„Chodil si s niekým?“

Zvážnel a oči mu potemneli. Prikývol. „Kvôli sťahovaniu sme sa museli rozísť.“

„Možno sa neskôr ešte stretnete,“ povedal som prvé, čo mi napadlo, ale sám som tej vete neveril.

„Možno, ale pochybujem. Nemá zmysel na seba čakať keď jej neviem nič sľúbiť.“

Ako sme sa vliekli mostom rozprával mi o svojom prieskume Ázijských krajín. Ako si postupne uvedomil, že Seoul nie je totálnym zapadákovom ale hi-tech mestom s všadeprítomnou free wifi. Pýtal sa ma na históriu vzťahov s Japonskom a Čínou, na Kórejskú vojnu, a tak nejak sme sa dostali ku druhej svetovej. A to by som nebol ja, aby som nezačal rozprávať o jadrových zbraniach. Stačilo málo a boli sme hlboko zabratí do molekulárnej fyziky, štiepenia atómov a spoločne sme žasli nad silou, ktorú dokáže uvoľniť. Prešli sme od Márie Curiovej a jej objavenia rádia (chemického prvku), cez prvé testy štiepenia až po jadrové testy v Nevade. Moje znalosti pramenili z prehnane náročných študijných osnov, zato Bjarne za mnou prekvapivo nijak nezaostával. Poznal významné mená, podrobne rozumel historicky dôležitým testom aj najnovším objavom. Nehovoriac o nadšení, s ktorým o nich rozprával. Rozhovor prirodzene plynul a napokon sa mi zdalo, že sa cesta skončila príliš rýchlo. Keď sme zastali pred domom, nechcelo sa mi vôbec vystúpiť, no zahnal som ten pocit a rozlúčil sa.

„Ďakujem za odvoz,“ povedal som a zabuchol dvere na aute. Sledoval som ako odchádza úzkou cestou pomedzi domy a tichý hlások v hlave mi šepkal, že som práve spravil obrovskú chybu. Nechal som sa uniesť a bol som k nemu príliš priateľský.