Leto

Pod páľavou slnka

Sa topí a v horúcom vzduchu vlní les šedivých budov

Trýzni nás nekonečné čakanie na skúšky

A sprevádza hluk mesta, ktoré nikdy nespí

Tvoj smiech je ako šum mora

Keď sme spolu mám pocit, že je leto

Bez ohľadu na to aké je ročné obdobie

(TOMORROW X TOGETHER – Our Summer)

 

Bjarne

Tolerovali si navzájom milencov aj nemanželské deti a žili spolu aj keď nemali okrem lásky k bohatstvu a prepychu takmer nič spoločné. A nakoniec som to bol paradoxne ja, ich jediné oficiálne dieťa, kto ich manželstvo priviedol k rozvodu.

Moja rodina sa už niekoľko generácií venuje chovu a tréningu koní. Najskôr to boli kone vhodné do vojny, vycvičené nebáť sa zmätku, hluku a výstrelov. Neskôr, keď prišli autá a povojnová spoločnosť začala javiť záujem o jazdectvo ako šport, sme sa zamerali na súťažné kone, prevažne parkúrové a drezúrne.

Keď po rozvode došlo k rozdeľovaniu majetku, Otec si nárokoval na všetky naše zvieratá pretože to bol hlavne on, kto biznis riadil.

No Valegro bol môj kôň. Dostal som grošovaného šedáka k pätnástim narodeninám počas prázdnin v španielskej Andalúzii a hoc bol kúpený za peniaze rodičov, dar je dar. Patril mne. Mám tri ďalšie kone, no tento bol špeciálny. Vybral som si ho aj keď mi bolo hneď po prvom stretnutí jasné, že je svojhlavý a bude náročné s ním pracovať. Nemám však strach z výziev a po tom, čo som celý život strávil s koňmi som za vzdorovitými čiernymi očami dokázal vidieť dobrú hravú dušu, ktorá len potrebovala správne vedenie. Navyše bol tak nádherný! Vždy sa mi páčilo to sfarbenie – biely podklad, šedé škvrny, tmavé nohy, hriva a chvost. V stajniach sme ešte nemali ani jedn kus s takým sfarbením.

Sám som ho trénoval. Získal som si jeho dôveru a rešpekt, skrotil trochu jeho temperament a ukázal mu, že spolupráca s ľuďmi nemusí znamenať boj o autoritu, bolesť, bič a zubadlo. Potom už bola radosť jazdiť s ním. Aspoň väčšinou, keď nemal jeden zo svojich dní. Keďže je Andalúzan, vyskúšali sme ako prvú drezúru a rýchlo sa ukázalo, že to bola správna voľba. Bol bystrejší než väčšina koní, s ktorými som pracoval a hlavne ho to bavilo.

Jeho prevoz lietadlom do Južnej Kórei mal stáť kopec peňazí, no nedokázal som si predstaviť, že by som sa ho vzdal. Všetko už bolo dohodnuté a zaplatené keď sa ku nám dostala správa, že sa otec rozhodol Valegra predať.

„To nemôže! To nemôže!“ opakoval som dokola, keď ma matka držala v náručí a hojdaním utišovala môj prvý panický záchvat v živote. Po tvári mi tiekli prúdy sĺz, vnútornosti mi zvierali kŕče a nedokázal som návaly zúfalstva a strachu ovládať ani zastaviť.

Prosil som otca, prosíkal, posielal za ním známych s prosbou nech mi žrebca pošle a do smrti ma potom môže nenávidieť. No vôbec neodpovedal. Rozhodol sa potrestať ma a veľmi dobre vedel ako mi ublíži najviac.

Vstávať ráno do školy bolo utrpením. Ako keby nestačilo, že som sa nie veľmi dobrovoľne ocitol v cudzej, kultúrne totálne rozdielnej krajine. Chcel som zostať doma, ležať v posteli, ľutovať sa a trucovať. Moja pozornosť bola niekoľko dní v háji, až kým sa zúfalstvo nezmenilo na tupú apatiu a smútok. Nechcel som však v ostatných vzbudiť pozornosť a čeliť ich otázkam. Sám nenávidím ufňukaných, sťažujúcich sa ľudí, preto som silou vôle blokoval myšlienky o Valegrovi a nútil sa k veselosti. Smial som sa, keď sa smiali, tváril sa bezstarostne a snažil som sa ľuďom čo najviac vyhýbať.

Vlastné starosti ma zaslepili natoľko, že mi trvalo večnosť kým som pochopil čo sa okolo mňa v škole vlastne deje. Hľadal som u Jae Suna pokoj, tiché miesto kde si môžem vydýchnuť a dúfal som, že mu tiež istým spôsobom poskytujem morálnu podporu počas ťažkej doby, ktorou prechádzal. Keď som pochopil, že mu ostatní robia peklo zo života kvôli mne, cítil som sa ako totálny idiot. Nechápal som čo ich k tomu viedlo. Tvárili sa, že ide o porušovanie pravidiel, no nech šlo v skutočnosti o čokoľvek, reagovali prehnane.

Najskôr mi nešlo do hlavy prečo sa Jae neozval. Prečo mi to na rovinu nepovedal a ticho trpel. No potom som si uvedomil, že mi to povedal veľmi jasne už pred pár týždňami. Len ja som ho vtedy nebral vôbec vážne. Ako som mal vedieť, že za porušovanie pravidiel nebudem potrestaný ja, ale on?

Na týždeň som sa vzdialil aby som zistil, či som naozaj problémom ja. Keď behom dvoch dní šikana takmer celkom ustala a potvrdilo sa tak moje podozrenie, bol som blízko k ďalšiemu záchvatu – tentoraz hnevu a horkosti.

To sa len kvôli nejakým debilným spoločenským zvykom a hierarchii nemôžem rozprávať a stretávať s ľuďmi? Choďte do piče! Mohol som sa však hnevať ako som chcel, nič to na veci nemenilo. Pridal som sa ku Jae Sunovi na telesnej a po hodine do neho zase vyrývali. Sralo ma to, no uznal som, že najlepšie bude vzdať sa ho. Nie som taký debil aby som mu vedome spôsoboval problémy.

Už som s tým bol zmierený keď situácia nečakane nabrala nový smer. Mal mi písať poznámky. Sám. Čiastočne mi odľahlo, že konečne máme dobrý dôvod tráviť spolu čas ale pocit šťastia totálne prevalcoval nový pocit viny.

 

Jae Sun

Bjarne sa právom cítil byť vinný za problémy, ktoré mi spôsobil a ja som mu to nijak neplánoval uľahčovať. Každý deň som mu chladnou odmeranosťou dával najavo, že je osinou v zadku a nechcenou záťažou. Poverenie od riaditeľa som napriek tomu bral vážne a počas hodín rovno robil poznámky v angličtine, z ktorých sme sa mohli učiť obaja. Bolo to vyčerpávajúce a veľa informácií mi ušlo, no vždy mi to prišlo byť lepšie než následné zdĺhavé prepisovanie a prekladanie. Takto stačilo poznámky len prefotiť.

„Čo je to?“ bez záujmu som hľadel na zviazanú zložku A4 papierov, ktorá mi pristála na lavici.

„Doplnil som čo ti tam chýbalo,“ Bjarne schoval ruky hlboko vo vreckách nohavíc a pozrel na mňa s opatrným očakávaním, „čiernou sú tvoje poznámky a červenou to, čo som doplnil.“

Keď som sa nehýbal, sám fascikel otvoril a prstom ukazoval na navzájom prepletené farebné riadky poznámok prepísaných na počítači, „Vidíš?“

„Pozriem sa na to neskôr, musím dokončiť úlohu kým začne hodina,“ odbil som ho. Zatvoril som fascikel, hodil ho do batohu a nechal sklamaného Bjarna odísť preč.

Veľa som od jeho dodatkov k poznámkam nečakal. No keď som večer doma fascikel našiel a váhavo sa pustil do čítania, zostal som šokovaný, ako kvalitne to spracoval. Nie len že pridal to, čo si pamätal z hodiny, on si dokonca spravil tú námahu a doplnil výcuc z povinnej literatúry a učebníc.

„Odviedol si dobrú prácu,“ priznal som na ďalší deň, keď som sa pristavil pri jeho lavici, no chladným pohľadom som ho uistil, že to nestačí aby si to u mňa celkom vyžehlil.

„Potešenie je na mojej strane, pane,“ ležérne sa na stoličke oprel, hral sa s ceruzkou a na perách mu pohrával spokojný úsmev. Iskry v zelených očiach mi však prezrádzali, že ho moja pochvala naozaj potešila.

„Muselo ti to zabrať veľa času.“

„Máme snáď na výber?“ pokrčil plecami, „nie je to ideálne, ale keď ty pomáhaš mne a ja pomôžem tebe, dotiahneme to aspoň o niečo ďalej. A vidím to tiež ako najlepší spôsob ako sa ti poďakovať. Chcem ti byť čo najmenej na obtiaž, Jae, a nejak ti oplatiť to čo pre mňa robíš.“

„Oplatil by si mi to, keby si riaditeľa presvedčil, že chceš na poznámky niekoho iného,“ založil som ruky na hrudi. Tvárou sa mu na sekundu mihol smutný úsmev.

„Myslíš, že by ma počúval?“ opýtal sa a bolo vidieť, že tomu sám neverí.

„Keby si mu dal niečo, čo chce, alebo ho správne povydieral, tak určite.“

„To znie strašne,“ zasmial sa, „nemáš o ňom vysokú mienku, čo?“

„Prasiatka krochkajúce na vysokých miestach veľmi dobre poznám. V skutočnosti robia všetko len pre svoje vlastné blaho.“

„Ó, wow, netušil som, že na našu školu môžu chodiť aj zvieratá. Kde si sa naučil ľudskú reč, Jae? Oink, oink,“ ozvalo sa z neďalekej lavice. Pozeral sa na nás hlúčik spolužiakov a keď si získali moju pozornosť, polovica z nich začala posmešne kvíkať a rehotať sa na sebe navzájom. Prekvapený ich stupiditou som na nich chvíľu len s úžasom a dvihnutým obočím hľadel, kým som si ich urážky nezačal brať osobne.

„Poď,“ povedal som Bjarnemu, „ten krysí piskot sa nedá počúvať.“ Zamieril som na chodbu a tým idiotom na pozdrav ukázal milé gesto. Nebudem mrhať energiou na vyrývajúce malé deti.

Pokrikovali po mne, že som vypasené prasiatko Jae a podobné poľnohospodársky zamerané urážky. Začínal vo mne vrieť hnev, ich slová zarezávali do živého, no bol som rozhodnutý nenechať sa vytočiť. Pokiaľ sa dalo, snažil som sa konfliktom vyhýbať. Nemal som chuť niečo im dokazovať. Kým sa ma aspoň trochu báli a kým žila hrozivá povesť Yongsanského stredoškolského gangu, stačilo to.

 

S Bjarnom sme začali relatívne obojstranne výhodnú spoluprácu a spoločné učenie. Niekedy sme v knižnici trávili aj víkendy a ja som si uvedomil, že vôbec nie je lenivý sprostý európsky žiak, za ktorého som ho pokladal.

Pálilo mu to, bol posadnutý hľadaním súvislostí a ich kreslením v podobe myšlienkových máp. V prvom rade sa však dokázal zaprieť a bez prestávky študovať celé hodiny, čím si u mňa získal veľký rešpekt. Vôbec som to od neho nečakal. Obzvlášť keď na ňom bolo vidieť, že mu chýba akákoľvek motivácia a jednoducho len išiel vpred a drel lebo musel.

„Máš pravdu v tom, že nie som na typický študent,“ povedal mi raz, keď som sa ho na to pýtal. Stáli sme pri stolíku vedľa street-foodového stánku a tlačili do seba večeru. Letné slnko malo k horizontu ešte ďaleko, rozpaľovalo betón a asfalt, a ani jednému z nás sa v tej horúčave a stokrát prepotených košeliach nechcelo ísť do večernej školy. „Mnohí ma doma nazývali bifľošom, no ja sa nebiflím. Proste sa rád učím.“

„Rád sa učíš?“ bolo ťažké tomu uveriť. Kebyže mám na výber ja, s radosťou sa flákam. No pri obrovskej konkurencii na trhu práce a veľkej nezamestnanosti som si to nemohol dovoliť. Dokázal by som síce ľahko protekciou získať miesto na výške aj platovo nehorázne nadhodnotené teplé miestečko niekde na úrade, no bolo by mi to proti srsti. Radšej budem spať pod mostom než by som sa mal znížiť k niečomu takému.

„Moja rodina si veľmi zakladá na vzdelaní,“ vytrhol ma Bjarne z chmúrnych myšlienok, „do desiatich rokov ma učili doma. Čítať som vedel ako štvorročný, za klavírom som sedel už o rok skôr. Boli strašne prísni, učiť som sa musel aj počas dovoleniek a dlho som netušil, že existuje niečo ako víkend,“ zasmial sa keď som zvraštil obočie a nechcelo sa mi veriť jeho slovám, „ale vedeli ako ma motivovať takže boli chvíle keď ma to bavilo. A potom som prišiel na nižšiu strednú a učitelia si mysleli, že som génius.“

„A si?“

„Možno,“ povedal tajuplne a hneď na to sa zasmial, „ale pochybujem. Proste som skôr začal, viac toho vedel a bol zvyknutý učiť sa denne kvantá informácií.“

„Mal si vôbec detstvo a pubertu?“ podpichol som ho, obávajúc sa trochu o jeho mentálne zdravie. Hlasno sa rozosmial.

„Samozrejme, mal som úžasné detstvo,“ snažil sa znieť urazene, ale aj tak sa usmieval, „a puberta, meh“ hrajúc zahanbenie uhol pohľadom, „najšialenejšia a najhoršia časť života, ale milujem ju,“ zaškeril sa a po sekunde zaváhania začal ticho spievať: „som ten zlý typ, ktorý rozplače mamku, naštve ti priateľku a možno ti zbalí otca. Som ten zlý, ty dement, už chápeš?“

„Môjho otca by si nezbalil,“ uistil som ho a pousmial sa nad textom piesne.

„Ak vyzerá ako ty, tak ani nemám záujem,“ prehlásil vážne a so slamkou v ústach si odpil z koly, pričom udržiaval očný kontakt.

„Chceš povedať, že zle vyzerám?“ opýtal som sa rovnako vážne a potláčal som úsmev.

„Neber si to osobne,“ premúdrelo začal a rozhodil rukou s pohárom, „krása je čisto subjektívna vec a možno sa na svete nájde niekto, komu sa toto bude páčiť,“ zakrúžil mi prstom pred tvárou, „úprimná rada od dobrého priateľa? Nedovoľ už mamke aby ťa strihala podľa hrnca, ok?“ ustarostene na mňa hľadel. Po chvíli upreného zazerania sme to nevydržali a obaja sme sa začali smiať.

„Aký hrniec?“ opýtal som sa. Prešiel si ukazovákom cez čelo tesne ponad obočie. Predklonil som hlavu a rukami si prehrabol vlasy. Pokúšal som sa spraviť na boku cestičku a rozdeliť vlasy aj s ofinou na dve časti. Videl som ako ma pozorne sleduje a usmieva sa popod fúzy.

„Lepšie?“

Zatváril sa nespokojne a pokrčil nosom, „obávam sa, že vlasy sú tvoj najmenší problém, Jae. Je mi to ľúto,“ vravel smutne ako keby mi oznamoval, že mi nechtiac zrazil mačku. Strčil som mu do ramena.

„Sklapni. To ty máš strašný vkus,“ smial som sa a naprával si vlasy. Vyplazil na mňa špičku jazyka a drzo s vyškieral.

 

~ ~

 

„Nespi,“ štuchol som mu do rebier, keď som sa vrátil zo záchodu. Strhol sa, zničene zamrnčal a ležiac na stole sa trochu zahniezdil s hlavou položenou na skrížených rukách. Oblečenú mal mikinu sýtej fialovej farby s kapucňou stiahnutou do polovice hlavy. Hodila sa mu k svetlým vlasom a svetlej koži. Trochu som sa zľakol a vynadal si, keď som si uvedomil ako po ňom s potešením kĺžem pohľadom. Umlčal som tichý hlások, ktorý vzdychal ako rozkošne Bjarne vyzerá a poďakoval čašníčke za kávu a koláč.

Čakali nás polročné testy, preto sme sa snažili využiť každú možnú chvíľu, vrátane víkendov, na učenie. V pokojný nedeľný obed by som stokrát radšej šiel von a poprechádzal sa po meste, šiel sa kúpať alebo leňošil pri hernej konzole, no namiesto toho sme si našli tichú reštauráciu kde sme sa po obede mohli učiť. Ja som sa fajne najedol z troch chodov, no chudák Bjarne sa zmohol len na slepačí vývar s rezancami a potom sa už len nalieval sódou a čistou vodou.

V káve zmizla štedrá dávka smotany. Snažil som sa lyžičkou príliš necinkať o hrnček a rozhodol sa dať mu ešte chvíľu pokoj. Môj hnev voči mladému Nórovi postupne opadal a stále viac som si na neho zvykal. Chcel som sa na neho hnevať, no bolo to čoraz ťažšie. Počas bežných chvíľ som ho zo zvyku aj zo zvedavosti skúmal a stále viac mi dochádzalo, že nie je obyčajným chalanom.

Väčšinu svojho života som prežil v Seoule a vždy pre mňa bolo prirodzené kriticky hodnotiť vzhľad ľudí a očakávať dokonalosť. Juhokórejci sú jedna veľká, hrdá rodina. Neznámych ľudí na uliciach či v obchodoch voláme tetami a strýkami, babičkami a deduškami, mladšími alebo staršími súrodencami a nemáme problém na verejnosti upozorniť človeka, že by so sebou mal niečo robiť lebo vyzerá hrozne. Starostlivosť o vzhľad navyše vôbec nie je hlavnou doménou žien, ale celej spoločnosti. Ja sám som posadnutý starostlivosťou o seba a nie, môžem vás uistiť, že nie som narcis ani trans ani flower boy. Len nám vládne kult(úra) krásy.

Preto bol pre mňa príchod do Ameriky poriadnym estetickým šokom.

Dievčatá ešte ušli, no mnohí chalani obzvlášť v hernej komunite boli čistým hororom. Dobrý strih a možno nejaké to tužidlo, lak či gél do vlasov boli najväčším počinom v snahe vyzerať dobre - česť výnimkám. Niekoľkofázové čistenie, exfoliácia, hydratácia a výživa pleti pre nich boli pojmy nepoznané. O móde sa tiež nedalo hovoriť – sorry, ale basic oblečenie nenosím ani doma. Preto som musel celý jeden rok trpieť pohľad na strapatých rovesníkov s hanebne zanedbanou kožou a v nekvalitnom, nudnom oblečení. Nie, že by som ich kvôli tomu nemal rád. Prirástli mi zvláštnym spôsobom k srdcu a boli to super kamaráti, no ich nezáujem o vlastný vzhľad bol pre mňa nepochopiteľný.

Bjarne bol úplne iný prípad a opäť raz nepasoval do mojich stereotypných predstáv o západnej spoločnosti formovaných hlavne na skúsenostiach s Američanmi. Možno mal len šťatie a bol tou miniatúrnou vzorkou ľudí, ktorých pleť vyzerá dokonalo aj bez starostlivosti, no pochyboval som o tom. Chvíľu som myslel, že tak dobre vyzerá, lebo je vegetarián. Na obede mi posúval všetko mäso okrem rýb a nejedol sladké.

No túto teóriu mi vyvrátil keď som ho naschvál zobral do tradičnej reštaurácie na grilované bravčové kúsky a on sa tak prejedol, že mu bolo niekoľko dní zle. A mne tiež, ale stálo to za to. Nevedeli sme sa prestať rozprávať (preto sme sa zrejme tak prežrali), a po štyroch hodinách sme sa ležiac na zemi a vankúšoch pripití rehotali na tom ako nám je obom na grc.

Bjarne sa pohol, hľadajúc pohodlnejšiu polohu, otočil hlavu a ľahol si na druhé líce. Tvár nastavil dennému svetlu prúdiacemu dnu cez okno vedľa nás, a ja som využil príležitosť nepozorovane ho opäť skúmať. Mal takmer neviditeľné pehy. Svetlé vlasy mal na na vrchu hlavy o čosi dlhšie a vždy pôsobili tak správne rozstrapatené, no aj tak uhladené a bez nezbedných vláskov samotárov, ktoré by kazili dojem. Nosil kvalitné oblečenie v skejterskom štýle, ktoré sa mu neskutočne hodilo a ťažko popísateľnú auru človeka, ktorý si uvedomuje, že nie je obyčajný no nerobí z toho vedu.

Vôbec som sa nečudoval, že ho baby obletujú. Správal sa slušne a milo s takou prirodzenosťou a úprimnosťou, že sa pomaly dostával pod kožu aj mne. Nikto však nie je anjelik a vedel som, že ak s ním budem dlhšie, skôr či neskôr vystrčí rožky. Len som si nebol istý, či pri tom chcem byť.

Sú to väčšinou oči, ktoré nás prezradia, a on nebol výnimkou. Keď si oprel bradu o predlaktia položené na stole, unavený na mňa hľadel a v očiach sa mu lesklo niečo, čo by som radšej nevidel. Poznám ten pohľad. Videl som ho veľakrát a želal si, aby som sa tentoraz mýlil. Aby o nič v skutočnosti nešlo.

„Nemohol si si na sebadeštruktívne pitie vybrať lepší čas? Kedy sa akože máme učiť? Za dva týždne píšeme testy,“ hrešil som ho. Odkrojil som zo zákusku a prísne sa na neho pozrel.

„Prišli ma pozrieť kamaráti. Na rozdiel od nás im práve začali dva mesiace letných prázdnin“ vravel so závisťou, „naliehali, že im musím ukázať najlepšie kluby keď je nimi Seoul tak preslávený. Bola to asi jediná informácia ktorú vedeli a ktorá ich o tejto krajine zaujímala,“ v hlase sa mu odrážalo pobavenie.

„Priložili ti zbraň ku hlave?“

Uchechtol sa, „nie. Povedali, že s nimi nemusím piť,“ unavene sa usmial, „keby som mal s kým, chodil by som častejšie. Kluby v Gangname sú fakt niečo.“

„Nabudúce ich zober aj do Hongdae a Itewanu, je to tam lacnejšie. Dám vám zoznam klubov, ktoré stoja za to.“

„Mám strach, že by som sa v inej časti mesta stratil keď podľa online máp Seoul poriadne ani neexistuje.“

„Tak si zožeň niekoho, kto to tu pozná.“

„Šiel by si s nami?“ skúsil to, aj keď očakával, že odmietnem.

„Jasné. Prečo nie,“ nedbalo som odpovedal a videl ako mu zasvietili oči. „V ktorých kluboch ste boli?“

„Chceš po mne veľa, Jae, nepamätám sa. Boli sme asi v štyroch alebo v piatich. Myslím. Zhruba od druhej mám totálne okno.“

Chytil som ho za ľavú ruku a ťahal ju jemne k sebe. Zodvihol hlavu a nechápavo ma sledoval, no keď som mu vyhrnul rukáv na mikine, pochopil. A ja som svoje impulzívne konanie okamžite ľutoval. Zdali sa to byť veky kedy som naposledy cítil teplo kože niekoho iného.

„Šesť,“ konštatoval som po sčítaní farebných pások a pustil mu ruku. Teplá mäkká koža jeho zápästia mi okamžite chýbala a len ťažko som odháňal dotieravé nutkanie opäť sa ho dotknúť.

„Peňaženkami zrejme prešla poriadna smršť,“ nútil som sa myslieť na rozhovor.

„Tomu ver,“ odtiahol sa nervózne, oprel sa na stoličke a pretrel si oko dlaňou. Odrazu vyzeral odmerane a naozaj zničene. „Pridali sa ku nám nejaké miestne baby a keď som videl koľko alkoholu do seba lejú, bolo mi zle za ne. Taký pijan nie som ani ja. Prisahám, že nám dvihli účet aspoň trojnásobne.“

„To je tak, keď môžu piť zadarmo,“ poznamenal som, spomínajúc na krásne tučné účty, ktoré som po návšteve klubov tiež bežne platil. Bez dievčat to nie je ono, preto majú všetko zadarmo - aby ich prišlo čo najviac. A muži potom môžu do ďalšej výplaty žiť z vody a vzduchu.

„Nemusel si sa zato takto zriadiť. Je ti dúfam jasné, že sa dnes ideme učiť. Opica – neopica, termín skúšok neposunieš,“ napomínal som ho. Zaklonil hlavu, z úst sa mu vydral zvuk vyjadrujúci nechuť a následne si znovu ľahol na stôl.

„Ja viem,“ zamrmlal, „ale keď raz začnem piť, neviem prestať a tak nejak som to aj potreboval.“

„Tak budeš musieť znášať následky. Povedz mi niečo o tom Google hodnotí stránky,“ pokúšal som sa začať informatikou.

„Mmm,“ protestoval.

„No tak, učenie predsa miluješ,“ doberal som si ho a zaťahal mu za kapucňu.

„Aj dobrého veľa škodí,“ odpovedal.

„Chceš naznačiť, že to náš školský systém preháňa?“

„Áno. Neľudsky a nehorázne.“

„Tak si dnes dáme pauzu?“ navrhol som. Zodvihol hlavu, „áno!“ tvár mu zažiarila vďakou a úľavou. Ako by som mu mohol teraz povedať, že som to nemyslel vážne?

 

Zobral som ho von na prechádzku ulicami mesta a nútil ho rozprávať kórejsky. V páľave letného popoludnia si mikinu zaviazal okolo pása, neochotne sa popri mne vliekol a sťažoval sa, že ho mučím, lebo ho nútim rozmýšľať keď má bolehlav.

Už som nepochyboval, že bežnej reči obstojne rozumie, no vety som z neho musel ťahať ako z chlpatej deky. Okúňal sa, a keď som ho nútil používať našu intonáciu tak preháňal, vkuse sa smial a v tvári mal jemný rumenec.

„Prepáč, ale kórejčina je strašne vtipný jazyk,“ ospravedlňoval sa v kórejčine a následne sa opäť s drzým úsmevom ospravedlňoval, že uráža moju rodnú reč.

„Tak mi niečo povedz nórsky,“ vyzval som ho.

„Bedre ikke,“ škeril sa stále a pokrútil nesúhlasne hlavou. Prevesil som mu ruku okolo ramien, donútil ho predkloniť sa a postrapatil mu vlasy. Najskôr sa smial, no keď sa mu krv nahrnula do hlavy, s bolesťou sa chytil za spánky a zaskučal.

„Tak ti treba,“ spokojný som ho pustil.

 

Keď prišli polročné testy, bol som strašne nervózny. Bjarne to však dotiahol ďalej než som dúfal. Čakal som, že bude posledný, no bol sto štvrtý od konca (yeah!) a ja som si na 2131. mieste udržal pozíciu medzi tretinou najlepších žiakov.

„Prepadol si sa takmer o päťsto miest. Vieš mi to vysvetliť?“ otec sa opieral o okraj stola vo svojej pracovni, ruky na hrudi mal pevne založené a na tvári tvrdý výraz.

„Dva roky som sa neučil, dalo sa to čakať,“ pokojne som sa snažil odpovedať, stojac v pozore uprostred ručne tkaného koberca.

„Platíme ti najlepšie súkromné večerné školy a hoc nie si práve najbystrejší, nie si ani hlúpy. Určite máš na viac.“

„Nemám v hlave hard disk na ktorý by som za pár sekúnd nahral terabajty dát,“ povedal som podráždene, „robím čo môžem. Ale chvíľu to potrvá kým sa vrátim na úroveň, kde som bol pred tým.“

Stlačil sánku a prebodol ma hrozivým pohľadom, ktorý som po ňom zdedil. Vždy keď sa takto tváril chápal som, prečo sa ma ľudia tak boja keď som nasratý.

„Zabudol si s kým sa rozprávaš? Nie som tvoj kamarát.“

„Nesprávaš sa ani ako môj otec,“ ticho som mu vyčítal s hrčou v hrdle. Zúžil oči a dlho zostal ticho.

„Neživím ťa snáď?“ opýtal sa napokon. Dvihol som vzdorovito bradu a zovrel pery. „Nechávam ťa spať na ulici? Neplatím ti vzdelanie?“

Áno, si veľmi štedrý patrón, ale netušíš čo znamená slovo rodina, pomyslel som si.

„Američania z teba spravili drzého povaľača, vedel som, že bol zlý nápad nechať ťa tam odísť. Mal by som ti zakázať box, ak potrebuješ viac času na učenie.“ Odrazu ma opustil všetko truc, a šok s prekvapením som sa ani nesnažil skryť.

„To nemyslíš vážne,“ vydýchol som. Skúmavo naklonil hlavu na bok. Vedel aký je pre mňa box dôležitý. Zachránil ma, keď som prestal zvládať stres zo školy a tlak rodičov aby som bol čo najlepší. Začal som naberať váhu, depresia ma dokázala odstaviť na niekoľko dní a rodičia z toho boli zúfalí. Nemysleli si, že by niečo tak obyčajné ako pohyb a aspoň chvíľkové rozptýlenie myšlienok od školy, dokázali priniesť tak zázračné výsledky. Zlepšili sa mi známky, cítil som sa lepšie, odrazu som začínal mať postavu akú som vždy chcel a nabral som aj kus sebavedomia.

„Tak dobre. Nemusíš s boxom prestať, no budeš sa musieť zbaviť toho cudzinca. Buď jedno, alebo druhé.“

Nechápavo som na neho hľadel.

„Ale nakoľko je to ľahká matematika, predpokladám, že dáš prednosť boxu. Zaberie ti len štyri hodiny týždenne a prináša overené výsledky.“ Ach, tak o to tu ide. Samozrejme, to by nebol môj otec aby sa o všetkom nenechal informovať.

„Nechápem,“ zaklamal som.

„Ani ja,“ povedal a v hlase sa mu odrážalo sklamanie, „prečo plytváš časom na niečo tak zbytočné.“

„Nerozumieš tomu,“ ako by som mu mohol povedať, že Bjarne pre mňa znamená viac než trest.

„Stačilo povedať slovo. Mám na vášho riaditeľa niekoľko vecí hodných škandálu, nebol by problém presvedčiť ho,“ vravel hrdo. Cítil sa mocne a užíval si to. „Ja viem. Nič odo mňa nechceš, nepotrebuješ moju pomoc,“ temne sa zasmial a mne zovrelo srdce. Box bol pre mňa dôležitý, ale Bjarne... bol v škole jediný, s kým som sa rozprával a klamal by som keby som tvrdil, že mi neprirástol k srdcu. Nechcel som si medzi nimi vyberať.

„Takže?“ opýtal sa otec a videl som na ňom, že si je mojou odpoveďou istý.