Sweet Chaos

 

Svet, v ktorom som žil

Sa kvôli tebe obrátil hore nohami

Vpravo je vľavo

Vľavo je vpravo

Do môjho hradu z piesku

Vrazila tvoja vlna

Začínam sa rozpadať

Čo mám robiť? Pomôž mi

Kvôli tebe strácam kontrolu

Ocitol som sa v sladkom chaose

(DAY6 – Sweet Chaos)

 

Jae Sun

Zvuk budíka bol ako zvuk mučiaceho nástroja. Len čo ma priviedol k prvým zábleskom vedomia, jeho nežná melódia vo mne vyvolávala takmer fyzickú bolesť.

Zo soboty na nedeľu som sa nevyspal lebo som bol s Bjarnom, celú nedeľu som strávil s Leiom na autosalóne a snáď do tretej som v noci nedokázal zaspať. Umieral som únavou, ale myšlienky boli ako veverička na kofeíne. Chcel som spať, tak strašne som chcel spať, a tá veverička stále dokola hyperaktívne žvanila. Pripomínala mi moje obavy, vnútorné boje, mučivo trápnu chvíľu keď som sa rozhodol ísť pred Bjarnom s kožou na trh a strašne rada tá mrcha malá polemizovala, aký bude mladý Nór v posteli.

Moje telo žalostne plakalo po spánku. Ešte chvíľu, prosím...

Ticho!

Sadni!

Vstávame!

Chytil som rozhojdané vrece zavesené medzi posteľou a oknom, odstúpil a znovu do neho holeňou celou silou vrazil. Pravá, ľavá, pravá, lakeť, odskok, celou silou úder druhou holeňou. Keď mi po dvadsiatich minútach znovu zavibroval mobil, zadýchaný som vrece chytil a oprel sa oň čelom.

Ďalší posraný deň.

Sadol som si na posteľ a odmotával si z ubolených rúk elastické obväzy. Bolo zvláštne ako som si po čase dokázal na bolesť zvyknúť. Všetko to bolo o hlave, o schopnosti triezvo myslieť aj keď telo v panike kričalo, že niečo nie je v poriadku, že vás páli koža, kĺby do seba bolestivo vrážajú a testujú silu šliach, kosti sú na pokraji lámania a hľadia na vás odhodlané oči súpera, ktorý spraví všetko preto, aby vás zrazil k zemi a zbavil vás mentálnej sily ďalej bojovať. Zlomeniny, vyrazené zuby ani krv neboli ničím nezvyčajným, preto mali ženy oficiálne zápasy v thajskom boxe dlho zakázané.

Nachádzal som v živočíšnosti toho športu podivným spôsobom radosť, pomáhal mi vyčistiť si hlavu a vybiť zlosť. Chýbalo mi to.

Myslel som si, že ma zocelil, že už nepodľahnem pocitom bezvýznamnosti a myšlienkam o smrti. No zjavne stačila samota, neúspech a krutá šikana, pred ktorou sa nedalo brániť, a opäť sa moja myseľ vrhla do mora beznádeje.

Otec politik vo vládnucej strane, matka vedúca marketingového oddelenia kozmetickej značky. Starší brat úspešný advokát, sestra, druhé najstaršie dieťa, asistentka manažéra prominentného tanečného klubu. Tretie dieťa? Nestojí ani za reč, malá neschopná špina. Nedokázal sa dostať na profesionálnu hernú scénu ani v regióne smiešne zaostávajúcom za kórejskými a čínskymi hernými domami. Pijavica žijúca z úspechu rodiny. Ani len v škole sa mu nedarí tak ako pred tým. Premrhané roky, premrhaná mladosť. Hanba rodiny.

So zaklonenou hlavou som letargicky stál v sprche. Na tvár mi padal prúd horúcej vody, zmýval mi z tela pot a znovu prebúdzal utíchajúcu bolesť.

V poslednej dobe moje chmúrne myšlienky často končili pri Bjarnovi. Stále častejšie som uvažoval, ako som mohol takto potupne skončiť? A čo na mne, tak poľutovania hodnej troske, vôbec vidí? Pochyboval som, že si zaslúžim jeho pozornosť. Nezaslúžim, no kašľať na to. Chcel ma, chcel som ho, čo riešiť?

Že čo riešiť? Všetko, do paže! Och, ani vám nejdem rozprávať s akou radosťou sme sa na škole s Wang Leiom a ostatnými zabávali na buzíkoch. Často sme pri ich hľadaní vyšli na prázdno, ale párkrát sme mali úspech a vždy to stálo za to. Pri niektorých sme nepotrebovali ani dôkazy, stačilo ich nazvať pravým menom aby sa prezradili rečou tela a vydeseným pohľadom. Užili sme si s nimi najviac zábavy, pretože boli schopní spraviť takmer čokoľvek aby sme ich neprezradili.

Považoval som homosexuálov za spodinu ľudskej rasy, chybné kusy, nechutné omyly prírody neschopné spoločnou súložou reprodukcie. Pohŕdal som nimi najviac ako to len šlo. To, že sa mi občas samému páčil chlap, som ignoroval, hneď tú myšlienku zahnal a myslel na baby. Kým ma vzrušovali, cítil som sa bezpečne. Potom však prišlo Los Angeles a jeden drzý idiot, ktorý ma pokoril viac, než si uvedomoval. Donútil ma prehodnotiť celý svoj dovtedajší život a priznať si, že som bol obrovským pokrytcom.

Potom prišiel Bjarne. Nehrabal sa mi do postele, neútočil na mňa, nebalil ma drzým, neodbytným spôsobom. Keby na mňa šiel takýmto štýlom, zahnal by som ho tak, aby sa už nevrátil. Kľudne by som na to využil aj Wang Leia. Dostával sa mi však pod kožu pomaly, zvádzajúc ma krásnymi zelenými očami, a ja som postupne začínal ustupovať a po malých krokoch prijímať túto časť svojej duše. Stále som s tým však nebol zmierený.

Sobota ma samého prekvapila. Istú dobu som necítil ani štipku túžby a ocitol sa v absolútnom celibáte tela aj mysle. Nebolo to len o sexe. Nebavili ma hry, nebavili ma filmy, nebavila ma hudba, kluby a pitie, nebavil ma život.

Keď som sa mu priznal, netušil som, či mu dokážem opätovať to čo cítil, ani či som na vzťah s ním psychicky pripravený. No vidiac ako ho vzalo moje odmietnutie, nemohol som dlhšie zostať ticho. Veľakrát som ho zranil, obzvlášť v posledných týždňoch, a chcel som to napraviť. Znovu vidieť ako s veselou drzosťou dokážu jeho oči ustáť môj pohľad, znovu vidieť úsmev na jeho perách.

Bjarnova náruživosť bola nákazlivá, prechádzala cez kožu a pery, vlievala sa mi do žíl a premieňala sa na oheň. Jeho dotyky ma pomaly opäť prebúdzali zo spánku a roztápal depresiou skrehnuté emócie. Po dlhej dobe som mal opäť pocit, že žijem a miloval svoje telo. Ak nerátam rýchly sex s bývalou, pri ktorom som nebol práve triezvy, tak prešli takmer tri roky odkedy som mal dievča. Celkom som zabudol aký je to pocit keď mám v rukách bytosť, po ktorej túžim, ktorá sa chveje už pri mojom dotyku a verí mi natoľko, že ma pustí do svojej najosobnejšej zóny.

Bjarne vo mne však vyvolával mnoho silných protichodných pocitov. Od nedočkavosti, zvedavosti a chute pomaly ho vyzliecť a rovno sa s ním vyspať, až po hnus a sklamanie zo samého seba. Kým bol vzťah s ním len v rovine predstáv, všetko vyzeralo jednoduchšie. Keď sa mi však začal núkať, ani nie po hodine vyriešil moju dilemu kto bude dole a tváril sa, že je pripravený okamžite ísť na vec, všetko sa vo mne vzoprelo.

Chcel som ho, áno. Viac než čokoľvek. A pri pomyslení na to som mal chuť dogrcať sa, zrevať z plných pľúc zúfalstvom a niečo alebo niekoho podrezať. Prečo ja? Prečo? Toľká irónia.

 

Bjarne

Hľadiac neprítomne do rannej tmy izby a s mysľou vzdialenou, blúdiacou spomienkami, som sa oddával pôžitku. Bol len slabým odvarom, no aj tak som si ho užíval, plytko dýchajúc cez pootvorené pery. Už druhú noc som sa poriadne nevyspal, nedokázal som zažmúriť oka. Bol som príliš rozrušený a šťastný aby som sa dokázal upokojiť a zaspať. Srdce mi v hrudi splašene búšilo vždy keď som na neho myslel, o to viac pri predstavách milovania, kedysi tak nereálnych. To, že by sa mohli splniť ich robilo ešte vzrušujúcejšími. Už len počkať kým Jae nájde chuť a odvahu, a predstavy sa stanú skutočnosťou.

V nedeľu ráno odišiel, lebo sa už sľúbil Wang Leiovi ale celú noc zostal so mnou. Spánok nám nezišiel ani na um a ráno prišlo až príliš rýchlo. Jeho rozhodnutie krotiť sa ma neskutočne frustrovalo. Dúfal som, že sa so mnou bude chcieť rovno vyspať a neplánoval som nijak protestovať. Na šukanie do nemoty som bol kedysi zvyknutý a vyžíval sa v ňom.

No Jae nešiel ďalej než za bozky. Nedovolil mi vyzliecť ho, nedovolil mi chytať ho za rozkrok, ani vkĺznuť mu pod tričko.

Celú noc som sledoval ako sám so sebou bojuje. Prekvapilo ma ako vždy začínal pomaly, pôžitkársky si vychutnával každý malý dotyk a neha, ktorú hodnou dávkou miešal s vášňou, ma takmer dojímala. Nečakal som, že tak chladný chalan bude taký maznavý. Boli chvíle, keď mi z toho bolo zle. Nie som baba aby sa ku mne musel správať milo.

Postupne sa však vždy jeho bozky zmenili z jemných na naliehavé, začal byť hrubý ťahajúc ma bolestivo za vlasy, zarýval do mňa prsty a nechty, a dravo sa dožadoval mojich pier. Tento prístup sa mi páčil, no vnímal som, že niečo nie je v poriadku. V istých chvíľach z neho nesálala žiadostivosť ale čistý, prudký hnev. Keď začínalo byť naozaj horúco a takmer som videl oblečenie lietať k zemi, bez varovania vyštartoval z postele a zabuchol za sebou dvere izby.

Prvýkrát ma tým poriadne vydesil. Potom sa však vrátil, bez slova znovu spustil film a len čo sa objavili záverečné titulky, cítil som už znovu na krku jemné láskanie jeho pier. Keď sa tento cyklus niekoľkokrát zopakoval, všimol som si v ňom vzor a nepanikáril ani za ním nedoliezal keď potreboval čas pre seba. Ľahol som si a čakal kým sa vráti. Nakoniec sa za mnou vždy dovliekol naspäť, ľahol si vedľa mňa, nadhodil nejakú tému a opäť sa to celé začalo odznova. Nič som sa ho nepýtal, sám som si pred niekoľkými rokmi prešiel podobnou fázou. Keby o tom chcel hovoriť, začal by sám.

 

Zalapal som po dychu, zavrel oči a zaklonil hlavu. Sakra. Musím dať vreckovky niekam na dosah ruky ak nie som schopný počkať do sprchy. Spokojný som sa nechával únavou sťahovať do ríše snov. Mal som chuť poriadne si pospať aspoň do desiatej. No budík na to mal iný názor.

Ach, pondelok. Hodil som pyžamo do koša na špinavé oblečenie, osprchoval sa, umyl si tvár, upravil vlasy a obliekol uniformu. Zo zrkadla na mňa hľadel unavený chalan s jemným úsmevom na perách a šibalskou iskrou v očiach. Ako môžem mať tak dobrú náladu v pondelok a po dvoch nociach takmer bez spánku?

Mamin spev som počul už z izby. Pripravovala raňajky a ako vždy, keď našla novú osudovú lásku, aj tentoraz si spievala staré swingové piesne.

„Prajem si aby padajúca hviezda neprestajne padala a žiarila nocou aj počas búrok. Prosím, priviň ma k sebe a povedz, že ma miluješ.“

„Viac, než čokoľvek na svete,“ odpovedal som jej. Šarmantne sa usmiala a urobila miesto na dreze, aby som jej pomohol.

„Ako sa volá?“ opýtal som sa.

„Chris,“ hrdo odvetila.

„Nie je Kórejec?“

„Americký Kórejec, preto dúfam, že to s ním bude jednoduchšie,“ vzdychla si.

„Veľká ryba?“

„Áno, je uznávaný chirurg. Operoval už mnoho dôležitých ľudí.“

S ľútosťou som sa na ňu usmial. Aj v tenkej nočnej košeli a so strapatými vlasmi vyzerala elegantne a aj keď bola pri varení vždy bezradná a precízne čistenie ovocia jej trvalo večnosť lebo sa naň sústredila ako na operáciu, stále vyzerala dôstojne ako čistokrvná aristokratka. Nikdy sa nesťažovala ale videl som ako bez kuchárky, upratovačky a šoféra trpí v našom malom dome na predmestí Seoulu, vtesnanom medzi panelákmi a ďalšími domami. Bol síce zrekonštruovaný s novým moderným nábytkom, no mal ďaleko k štandardu, v ktorom by sa cítila byť doma. Obom nám chýbal náš priestranný nórsky dom, ktorého interiér v sebe niesol citlivo zladené prvky moderny, secesie a hlavne viktoriánskej elegancie. V porovnaní s týmto bol hotovým kráľovským palácom.

Valegrove ustajnenie mesačne zožralo veľkú časť rodinného rozpočtu, no nikdy mi to nevyčítala. Aj bez neho by sme na tom neboli oveľa lepšie, preto sa rozhodla sama pre to niečo spraviť a nefňukať. Lov bohatých mužov, či už ženatých alebo rozvedených, bol jej hlavnou stratégiou.

Sadli sme si za stôl a popri raňajkách som ju nechal básniť o novom milencovi. Musel som jej pripomínať aby jedla, inak by nič pred odchodom do práce nedala do úst.

„A čo ty? Ako sa darí Jae Sunovi?“

„Viac-menej rovnako.“

„Prechádzky pomáhajú, však?“

„Čo ja viem, ani sa mi nezdá. Stále má zlú náladu, vkuse by spal alebo hral hry a nič sa mu nechce.“

„Určite pomáhajú. Čítal si tie výskumy čo som ti dala. Ľudia po stáročia vedeli aký dobrý vplyv majú prechádzky po čerstvom vzduchu na skleslého ducha,“ trvala na svojom.

„Nemám to s čím porovnať, aby som mohol povedať či mu pomáhajú alebo nie.“

„Opýtaj sa jeho rodiny alebo kamarátov. Alebo jeho samého.“

Jae. Keď som si spomenul na jeho úsmev a zaľúbený pohľad, vo vnútri mi vzlietol kŕdeľ motýľov.

Mama skúmavo zažmúrila oči.

„Čo?“ opýtal som sa.

„Červenáš sa.“

Zabodol som pohľad do taniera s ovocím, kukuričnými chlebíčkami a avokádovou nátierkou. Strašne som sa snažil potlačiť úškrn, a aj tak ma pery zradili.

„Ale, ale. Nechceš mi niečo povedať?“ zasmiala sa.

„Ani nie,“ dvihol som k ústam pohár s vodou a stále nedokázal z tváre dostať úsmev.

„No tak ma nenapínaj! Stalo sa medzi vami niečo?“

„Nie,“ konečne sa mi podarilo ovládnuť svaly a vážne sa na ňu pozrieť.

„Klameš,“ tvrdo po mne zazrela.

„Vážne,“ trval som na svojom. Stále po mne zazerala a cítil som, ako mi znovu do tváre hrnie krv.

„Bjarne, zlato. Vieš, že o tom so mnou môžeš hovoriť,“ hlas jej zmäkol a natiahla ruku ponad stôl, aby ma chytila nežne za zápästie. Strnulo som prikývol.

„Ja viem, len musíme byť opatrní. A ty tiež,“ prosebne som sa na ňu pozrel, „to čo sa v škole dialo, keby zistili čo medzi nami je, všetko sa to znovu začne. Tentoraz im bude jedno, že som Európan.“

„Nikomu nič ani len nespomeniem,“ usmiala sa láskavo.

„Ani Chrisovi.“

„Ani jemu,“ prikývla. S úľavou som si vydýchol a dúfal, že to naozaj vydrží a nebude o mne klábosiť s kolegami.

„Takže ste spolu?“ nenútene sa opýtala a odhryzla si z mesiačika pomaranča.

„Už to tak vyzerá.“

„Nezabudni ho zobrať na testy skôr než spolu začnete spať.“

„Mami,“ zazrel som po nej. Musela mi to pripomínať?

„No čo. Nikdy nevieš, dôveruj ale preveruj.“

 

~ ~

 

„Čo dobré máš na desiatu?“ okolo lavice jedného z chalanov sa postavila skupinka spolužiakov. Zvesil hlavu a pritiahol si krabičku s jedlom k hrudi.

„Podeľ sa s nami,“ dobiedzali. Stuhnutý strachom len sedel a neodpovedal.

„Hej, Yoon Seo, s kamarátmi by si sa mal podeliť,“ podarilo sa im krabičky zmocniť a spoločne mu ju behom pár okamihov vyjedli.

Nahnevaný som ich sledoval a chcel sa spolužiaka zastať, no vedel som, že by to nebolo múdre. Len by som stiahol ich pozornosť na seba a možno si tak poriadne skomplikoval život. Yoon Seo sa pred pár týždňami pokúsil predávkovať liekmi. Nezvládal školu, šikanu, posmešky, že je škaredý a hlúpy a to, že okrem učenia nemá iný život. Čudoval som sa, že ho rodičia vôbec ešte poslali do školy, v takýchto prípadoch zvykli deti zostať doma až do prestupu na inú školu. Alebo v najhoršom prípade už nikdy do školy nešli a zostali doma, zahrabaní v pocitoch menejcennosti, strachu a sociálnej fóbii.

Pohľadom som zablúdil k Jae Sunovi. Spolu s niekoľkými ďalšími prespal celú predchádzajúcu hodinu a stále nehybne ležal na lavici. Ešte nedávno by si taký luxus zo strachu z ostatných nemohol dovoliť. Ani ho nehlo pri všetkom tom kriku a veselej vrave ostatných študentov. Zahryzol som si zvnútra do pery a okamžite zablokoval všetky nevhodné myšlienky. Varoval ma, že som ľahko čitateľný, preto bolo najlepšie nechať si rojčenie na doma a v škole ho potláčať.

V automate som už automaticky kúpil krabičku čokoládového sójového mlieka. Zostal som na chodbe a z okna hľadel na dievčenskú časť školy. Žiačky v teplákových súpravách práve končili telesnú, umývali si ruky pri vonkajších umývadlách, veselo po sebe špliechali vodu a smiali sa. S lakťami opretými o širokú okennú parapetu som ich pozoroval a všimol si chudú postavičku nesmelo postávajúcu vedľa, čakajúcu kým sa pri umývadle ostatné baby vystriedajú.

Jae mi hravo vrazil do boku a pleca, hruďou sa oprel o drevo parapety a sledujúc môj pohľad, tiež sa pozrel na dievčatá.

„Ty zo mňa fakt asi chceš mať suma,“ zamrmlal hlasom zhrubnutým zo spánku keď si zobral krabičku s mliekom a zabodol do nej slamku. S rukávom otlačeným na líci a prispatým pohľadom vyzeral milo, takmer až rokošne.

„Nútim ťa to piť?“ odvetil som a pozrel sa znovu von. Dlhé zamilované pohľady som mal zakázané.

„Nie, ale už keď si to kúpil, musím to zlikvidovať. Jedlo sa nevyhadzuje.“

„Ach tak.“

„Páčia sa ti foldíky?“

Zamračil som sa. „Nie?“

„Lebo týmto tempom sa čoskoro budem namiesto chôdze gúľať,“ vravel s vážnou tvárou. Potlačil som úsmev.

„Na vzhľade nezáleží, dôležitý je charakter,“ udržoval som vážny tón rozhovoru.

„Som rád, že si tak rýchlo prijal hodnoty nášho národa za svoje,“ v očiach mu zahoreli šibalské iskry a provokatívne si z krabičky poriadne potiahol.

Smutne som sa usmial. Pod kohútikom s ľadovou vodou nedobrovoľne skončila hlava váhavého chudučkého dievčaťa. Bránila sa, ale jej spolužiačka bola silnejšia a ostatné sa príliš dobre bavili aby jej pomohli.

„Nemôžu jej dať pokoj, kravy?“ soptil som ticho, nespúšťajúc z nich pohľad. V slamke zachrapčal vzduch.

„Slabosť dráždi dravce. Tak to v divočine chodí,“ odpovedal Jae chladne, bez štipky ľútosti. S upriameným pohľadom, zúženými očami a tichým hrubým hlasom mi v tej chvíli pripomínal čiernu pumu pozorne sledujúcu zraneného králika. Nezdalo sa, že by ho osud dievčaťa trápil.

„Si posledný, od koho by som čakal, že niečo také povie.“

„Pretože som na začiatku potravinového reťazca? Na tejto škole áno. V minulosti som však bol presne na opačnom konci. Viem ako sa tie baby cítia, nedokážu odolať pokušeniu keď vedia, že sa ich bojí. Pocit nadradenosti je tak príjemný a opojný, že ho po čase začneš vyhľadávať ako drogu, a že pri tom trpí niekto iný? To je na tom to najlepšie.“

„To nemyslíš vážne, že stojíš na ich strane.“

„Neobhajujem ich. Ani seba, len vravím, že viem prečo to robia. Tiež sme s chalanmi pár ľudí psychicky zničili.“

Hovoril o šikane ako keby o nič nešlo, ako keby nič neľutoval a nič necítil hoc sa sám už ocitol na oboch koncoch. Keď som videl s akým pokojným záujmom a tieňom v očiach ich sleduje, veril som mu každé slovo a vnútro sa mi nepríjemne stiahlo. Vysoký chalan s telom vyformovaným niekoľkými rokmi boxu a arogantným, neľútostným výrazom - bol typickým príkladom nočnej mory každého podivína vytŕčajúceho z davu. Keď sa na mňa pozrel a mierne sa usmial, s temnou radosťou v očiach, neoplatil som mu úsmev. Stále som spracovával čo mi povedal a rozhodoval sa, či ho za to odsúdim. Chcel som, no nedokázal som mu to vyčítať, jemu nie.

„Šikanoval by si aj mňa, pre to kým som?“

„Pred troma rokmi? S radosťou. Teraz?“ prehodil mi ruku okolo krku, priateľsky k sebe pritiahol a päsťou ma šúchal po vlasoch, „ešte radšej,“ škeril sa. Odtlačil som ho od seba a potláčajúc úškrn som si naprával účes.

„Buď rád, že nie sme na jej mieste a drž sa pri zemi,“ pripomínal mi káravo keď si všimol, že som v rozpakoch a s tvárou v ohni.

„Nie som hlúpy,“ odsekol som podráždene. To ty ma tu dráždiš, idiot. To, ako ma odrazu stokrát viac rozpaľovali jeho dotyky malo isté čaro, ale momentálne mi to skôr liezlo na nervy. Keď nič iné, chcel som s pokojom aj naďalej vedieť prehodiť ruku cez jeho plecia, opierať sa o neho, nechať ho do seba strkať a cítiť jeho ruku prevesenú cez plece.

Kým sme sa v nedeľu ráno lúčili, kládol mi naliehavo na srdce aby som nikomu nič nepovedal, ani len mame, a nehral sa na verejnosti a obzvlášť v škole na romantika. Žiadne tajné či odvážne dotyky, zamilované pohľady, bozky na záchodoch. Nič, čo by vyslovene šlo za hranicu skinshipu a prezradilo nás.

„Ani ty si nevedel spať?“ opýtal som sa ho keď si hlavu položil na ruky.

„Ty tiež nie?“ Pozreli sme sa na seba a brucho mi stiahlo vzrušením keď som videl s akým záujmom na mňa hľadia jeho čierne oči. Rýchlo som uhol pohľadom a zamračil sa, inak by som mal na tvári hlúpy úsmev.

„Správne, ide ti to dobre. Len tak ďalej,“ vravel Jae premúdrelým učiteľským tónom.

„Ó, mlč!“ udrel som mu päsťou do ramena a rozosmial ho. Moje srdce, tie jamky v lícach ma raz zabijú.

 

Kráčali sme ulicami večerného Seoulu spolu s davmi ďalších ľudí a obom sa nám po večeri chcelo strašne spať. Ani sme sa nevládali rozprávať. Čoskoro sa mali naše cesty rozísť, lebo sme chodili do iných večerných škôl. Šesť hodín a nad mestom už panovala tma. Kde boli tie upotené, horúce letné večery so slnkom stále vysoko svietiacim na oblohe?

V Starbucks sme si vystáli dlhý rad kým sme sa dostali k svojej záchrane, cafe latte a cappuccinu v ikonických papierových pohároch so zeleným logom. Hľadať miesto na sedenie bolo márne, tak sme rovno zamierili naspäť do ulíc.

„Vieš čo sú DVD bangy?“ opýtal som sa Jae Suna keď sme sa opierali o zábradlie na moste pre chodcov a sledovali pod sebou hustú premávku.

„Netuším.“

„Ale vieš,“ drgol som mu plecom do pleca a zasmial sa, „videl som ten úsmev.“

„Čo s nimi?“

„Nepôjdeme niekedy?“

„A na čo? Radšej pôjdem do kina na niečo nové.“

„Ty vieš prečo.“

„Neviem, povedz mi,“ vyzývavo sa na mňa pozrel so škodoradostným úsmevom.

„Aby sme si pozreli film.“

„A?“

„A dali si popkorn.“

„A ďalej?“

„Uliali sa zo školy?“

„Nuda, nepresvedčil si ma,“ pokrčil nosom.

„Nesúhlasím, znie to parádne.“

„Je to strašný nápad.“

„Lepší ako žiadny.“

„Horší ako žiadny. Vieš akú majú tie miesta reputáciu?“

„Práve preto tam chcem ísť.“

Zasmial sa a pokrútil hlavou.

„DVD bangy by dávno skrachovali keby ich študenti nevyužívali ako love hotely. Stačí keď ťa niekto uvidí vo vchode a dá si dve a dve dohromady. Čiže nie, rovno zabudni, že by sme tam šli.“

Sklamane som sa pozrel na prázdny pohár vo svojich rukách. Veril som, že budú DVD bangy v preplnenom meste riešením aj pre nás. Zúfalo som sa snažil prísť na spôsob, ako by sme mohli byť spolu sami aj počas týždňa a aspoň na pár minút zabudnúť na zvyšok sveta a stratiť pri ňom hlavu. Víkend bol stále žalostne ďaleko a ja som už teraz umieral túžbou po ňom.

„To majú DVD bangy fakt tak zlú povesť?“

„Ešte horšiu.“

„Máš lepší nápad?“

„Víkendy?“

„To chceme vážne fungovať takýmto štýlom? Lebo ja to nedávam už teraz,“ zúfalo som sa na neho pozrel.

„Buď rád aj za tie možnosti, ktoré máme. Keby si nemal to pekelné zviera, nemali by sme kam ísť a na čo sa vyhovoriť,“ vravel a vyzeral, že ho to ani zďaleka netrápi tak ako mňa.

„Netýraj ma. Nezvládnem päť dní bez dávky.“

„Schlaď sa, Bjarne. Trocha disciplíny ti neuškodí,“ zamrmlal otrávene a zamračil sa.

„Disciplínu si strč vieš kam. Nechcem sa ovládať, nie pri tomto,“ prepaľoval som ho pohľadom a cítil ako mi krvou koluje adrenalín. Stačilo mi o tom rozprávať aby vo mne vzbĺkol oheň a spaľoval mi pery, dlane a brucho.

„Tak čo chceš robiť?“ pozrel sa na mňa s otázkou v tvári. Chcem ťa, tu a teraz. Tak strašne.

„Ty to tu poznáš, vymysli niečo.“

Dopil posledný dúšok a pomaly sme sa pobrali ďalej. „Porozmýšľam.“

 

„Už nech je víkend,“ zaplakal som sa, keď sme sa lúčili.

„Vieš, že ideme túto sobotu do Busanu,“ opatrne mi pripomenul.

„To je tento víkend?“ zhrozený som sa opýtal. V Busane, prímorskom meste na juhu krajiny, mal byť akýsi medzinárodný herný turnaj. Spomínal ho už od leta lebo sa nevedel dočkať. „Musíme robiť na tej práci o optimalizácii webov. Kedy to chceš dokončiť? Do piatku to musíme mať hotové,“ a hlavne som s ním potreboval byť sám.

„Ja viem,“ vzdychol si a poškrabal sa bezradne vo vlasoch, „veľmi sa mi tam nechce, ale prídu aj kamaráti z Ameriky a už som im sľúbil, že sa stretneme,“ ospravedlňujúco vravel, „môžeš ísť s nami keď chceš, hm?“ kopol mi do špičky tenisky.

„Kedy chceš tú prácu dokončiť?“ hneval som sa.

„Niekedy cez týždeň,“ mykol plecami.

„To si robíš srandu,“ vydýchol som a neveriacky po ňom zazeral, „v noci chcem spať, nie dokončovať úlohy, na ktoré bol čas cez víkend.“

Keď sa lišiacky usmial, s jedným kútikom pier vyššie, väčšina hnevu ma v okamihu prešla.

„Vravel si, že bývaš v dome len s mamou?“ opýtal sa.

„Hej?“

„Vravel si, že to o tebe vie?“

Prižmúril som oči, tušiac kam tým mieri.

„Občas prespáva u priateľa.“

„Takže nikomu nebude vadiť ak budeme dlho do noci študovať?“

„Určite nie,“ napodobnil som jeho šibalský úsmev.

„Paráda. Pôjdeš s nami teda do Busanu?“

„Nechcem nechať Valegra dva týždne bez tréningu,“ vykrúcal som sa. Čo už len budem robiť na hernom turnaji? Doháňať spánkový deficit? Ďakujem, pri spánku dávam prednosť posteli, nie tribúnam.

„Poď, prosím. Bude to super, prisahám,“ odrazu vyzeral nadšene a prosebne na mňa hľadel s novou iskrou v očiach, „poď,“ chytil popruh môjho ruksaku. Mal som chuť podvoliť sa ťahu, pristúpiť k nemu a pobozkať ho. Keď som sa pozrel na jeho pery a následne sa mu túžobne pozrel do očí, schladil ma výstražným pohľadom.

„Čo za to ak pôjdem?“ dvihol som bradu, predhadzujúc mu výzvu.

„Neviem, vymysli si niečo. Ale, žiadne prasačiny,“ ticho dodal a pustil môj ruksak.

„Hodiny jazdenia.“ Keď mu zvážnela tvár a preblesla ňou hrôza, škodoradostne som sa usmial.

„Nie.“

„Už si mi to sľúbi.“

„Nesľúbil.“

„Urobil si chybu keď si mi dovolil vybrať si.“

„To mi je až príliš jasné.“

„Neskoro,“ škeril som sa, začal som cúvať dozadu a veselo mu kýval na rozlúčku. Kyslo po mne zazrel, ale nakoniec sa mu na tvári objavil takmer neviditeľný úsmev. V očiach mal nehu, ktorú som nedokázal uniesť a sklopil pred ňou oči kým som sa s búšiacim srdcom neotočil a veselo zamieril na večerné vyučovanie, rozdávajúc okoloidúcim žiarivý úsmev.