Stratený v preklade

 

Bjarne

Bol som úprimne zmetený a sklamaný. Začali sa mesiac dlhé letné prázdniny a trávil som s Jae Sunom a jeho kamarátmi strašne veľa času. Dialo sa toho veľa a zároveň nič. Zobrali ma na sľubované Tour de clubs:

/*

02:00

„Toaleťák! Toaleťák! Vyhoď ho! Vysokooo!“ strkali mi do rúk kusy dlhých papierov, z kolujúceho koša.

„Whuuuut?“

„Vyhoď hoooo,“ reval Wang Lei celý červený aby som ho cez hudbu počul.

Beat EDM piesne sa stupňoval, naberal na intenzite až vybuchol a mne sa naskytol pohľad dosiaľ nevídaný. Lietajúce toaleťáky, jeeeeeej.

A few miutes later:

„Zamotal som saaa...“ krútil sa Wang Lei ako vidlička v špagetách. Nech fičal na čomkoľvek vyzeral, že je v osobnej ríši divov.

„OMFG, skoro som sa zabil,“ skopával som z nôh hajzel papier.

*/

O pár dní neskôr v PC bangu, alebo počítačovej kaviarni ak chcete, som sa znudený hral Soliter a znášal ich posmešky. Pokusy navnadiť ma na strieľačky, bojové hry a auto závody boli márne. Zato oni šesť hodín vkuse proti sebe hrali video hry, tlačili do seba jedlo a nerozumel som im poriadne jedinú vetu hoci hovorili kórejsky:

/*

„Do piče, Reingar. Som mŕtvy.“

„Daj na neho E... sakra, veď mi pomôž!“

„Gank na bote, máme tu mid aj džunglera.“

„Fajn, zatiaľ sa nafeedim na Fiore, je to noob.“

„Pomôžeš mi s bluečkom?“

„Berú Heralda, ideme do nich? Už mám Titanic Hydru a Xayah pred chvíľou použila ulti.“

„Mimoni im pushujú druhú vežu na tope. Dám backdoor.“

„Ako nám môžeš s pojebanou Leonou vyhrávať hru, Jae?!“

„Mám tonu stunu a CC, veľký HP pool, Warmog a Thornmail, štít, nejaké to AP už v runách - aby sa nepovedalo, aj pasívne zo Solar Flaire, celý ich tím je takmer čisté AD, čiže...“

„Ok, ok, môžeš sa prestať predvádzať?“

„Len ti odpovedám,“ urazene zakričal na kamaráta ponad stôl a hodil po ňom celou silou zhužvaný papierový obal z jedla.

*/

A z čoho som to bol teda zmetený? Skoro zo všetkého, ale hlavne z Jae Suna. Zdalo sa, že ma kultúrne rozdiely opäť dobehli a oklamali.

Vyvolal vo mne dojem, že má o mňa záujem. Od bozku, ktorý sám inicioval, nás delili doslova milimetre. Od tej noci sa však správal, ako keby sa nič nestalo. Bol rovnako odmeraný ako vždy a jeho kamaráti mi tiež veľmi nepomáhali. Prijali ma medzi seba, to bolo super, človek sa s nimi nikdy nenudil. No bolo mi blbé pýtať sa ich, či sú všetci teplí keď sa občas držia za ruky, vešajú sa na seba, ležia a sedia na sebe nalepení, chytajú sa za stehná, plácajú po zadku, objímajú okolo ramien a zdieľajú jedlo aj nápoje. Vyzerali niekedy ako pošahaná, chaotická, sfajčená skupinka gayov. Obzvlášť keď si naozaj šľahli alebo šnupli. Po čase si všimli môj spýtavý pohľad a vysvetlili mi, že je to normály prejav priateľstva, za ktorým netreba hľadať nič mimoriadne. A začali ma do toho tiež zaťahovať aby si zo mňa mohli robiť srandu, keď mi zásahy do osobnej zóny neboli práve príjemné.

Zasadili tak mojej krehkej, neisto rozkvitajúcej nádeji úder pod pás. Jae sa mi od začiatku páčil ale všetky pocity k nemu som sa snažil negovať a odmietať. Stále vo mne žili spomienky na predchádzajúci vzťah ukončený relatívne po dobrom. Cítil som záväzok a nevedel sa toho pocitu stále zbaviť, možno preto, že to bol dovtedy môj jediný vzťah. Navyše Jae neustále prejavoval neskrývaný záujem o baby, čo totálne podkopávalo moju odvahu.

Ale čo s tým (takmer) bozkom? Nevedel som čo si o ňom myslieť nech som nad tým uvažoval akokoľvek dlho. Bol tak opitý, že si ma pomýlil s dievčaťom? Natoľko opitý, že mu to bolo jedno a bol len nadržaný? Alebo natoľko opitý, že nechtiac ukázal čo cíti? Nedokázal som to posúdiť.

 

Udýchaný som zastal vedľa mamy a oprel sa rukami o kolená. Svojho zvyku vstávať o piatej a ísť si zabehať pred prácou sa skalopevne držala aj po presťahovaní sa na druhý kontinent. Možno aj vďaka tomu stále vyzerala na tridsať.

„Niekto prišiel o kondičku?“ posmievala sa mi, nedočkavo poskakujúc na mieste. V športovej podprsenke, šortkách a s ryšavými vlasmi vo vysokom cope k sebe priťahovala pozornosť ostatných bežcov a užívala si to.

„Už nevládzem,“ s bolesťou som si držal bok, v ktorom ma neznesiteľne pichalo.

„Na chvíľu si oddýchni,“ postrapatila mi hravo vlasy.

Pohľad na ranný Seoul z brehu rieky bol úchvatný. Most Banpo spájajúci dve časti veľkomesta vo mne vzbudzoval spomienky a vyvolával pocity sklamania.

„Ako vieš, že sa niekomu páčiš?“ opýtal som sa mamy keď sme sa na konci trasy opreli o auto, pili vodu a kochali sa výhľadom. S milencami mala bohaté skúsenosti preto mi prišla ako vhodný zdroj informácií. Uchechtla sa, skrížila ruky na hrudi a zamyslene sa zahľadela do diaľky.

„Najskôr mi lichotia, potom ma pozvú na večeru alebo na operu, posielajú mi kvety a kupujú drahé darčeky od šiat až po šperky alebo ma rovno zoberú na dovolenku do nejakej exotickej časti sveta,“ koketne sa usmiala. Vzdychol som si. Nebol som o nič múdrejší.

„Ale keď som bola v tvojom veku,“ pokračovala už vážnejšie, „prezradilo ich to, že ku mne boli milší ako ku iným. Väčšinou sa predo mnou hanbili a niektorí sa snažili za každú cenu predvádzať. Stále so mnou chceli byť, nenápadne sa ma snažili dotknúť a pohladiť, pomôcť mi s vecami alebo pri obliekaní do kabátu. Ach, to boli časy. Plné neistoty a strachu. Mali sme pocit, že odmietnutie bude koncom sveta,“ zasmiala sa.

„A nie je?“ zúfalo som sa opýtal.

„Nemôžeš si to brať tak k srdcu. Na svete je mnoho ľudí, ktorí ťa budú milovať ak im dáš príležitosť. Neexistuje ten jeden jediný vyvolený, bez ktorého budeš nešťastný,“ vravela mi, „a čo sú to za otázky? Myslela som si, že to všetko už vieš.“

„Kone dokážem čítať ako otvorenú knihu, ale ľudia a hlavne Kórejci... občas mám podozrenie, že aj mimozemšťanom by som rozumel lepšie,“ vzdychol som si.

„Och, áno,“ trpko sa zasmiala. „Kórejci. Tiež by som na nich potrebovala návod.“

Zasmial som sa spolu s ňou. No jo, pýtať sa jej asi nebol najlepší nápad, keď ani nie pred týždňom skončila vzťah s už druhým mužom odkedy sme prišli.

 

~ ~

Bjarne

Sedel som na zadnom sedadle červeného Maserati, vedľa mňa ležali dve obrovské kytice a uši mi pílil Wang Leiov spev. Snažil sa spolu so speváčkami v balade triafať výšky. Sluch mal dobrý, ale rozpätie hlasu mizerné.

„Tak strašne mi chýbaš,“ prežíval oduševnene pieseň pankáč s ježatými červenými vlasmi a len čo naskočila zelená, dupol na plyn. Motor hlasno zapriadol a mňa vtlačilo do mäkkej výplne operadla.

<Chceš vidieť niečo, čo nechceš vidieť?> prišla mi od neho v ten deň správa.

<Čo je to za divnú otázku?> odpísal som mu a usmieval sa popod fúzy.

<Nie každý požehnaný s angličtinou ako ah-Jae. Ideš?> Zasmial som sa a odpísal, že so mnou môže rátať.

„Konoyaro!“ zlostil sa Wang Lei keď mladý, snáď dvadsať-päťročný muž, sediaci na mieste spolujazdca stíšil hlasitosť a zmenil pieseň.

„Vreštíš ako týraná mačka,“ prehovoril ten druhý hlasom ostrým ako britva. Vlasy mal peroxidom vytiahnuté do biela hoc bol tiež aziat, na ľavej ruke mu chýbal posledný článok malíčka a kým mal oblečené tielko, s úžasom som hľadel na jeho ruky a chrbát. Do najmenšieho kúska kože boli pokryté orientálne ladeným tetovaním. Snažil som sa počas jazdy zistiť ako sa volá, ale pankáč s červenými vlasmi ho volal stále inak a nepredstavil nás, tak som sa rozhodol tajne ho volať menom, ktoré Wang Lei používal najčastejšie.

Boli ako pes a mačka. Vkuse po sebe štekali a prskali. Wang prekypoval nespútanou energiou, oblečený v pestrofarebných štýlovo dotrhaných veciach, zatiaľ čo potetovaný desivo vyzerajúci Konoyaro, oblečený v čiernych nohaviaich a bielom tielku každú chvíľu pľul jed na všetky strany.

Netušil som kam ma vezú, malo to byť prekvapenie, ale okrem užívania si prázdnin som v ten deň aj tak nemal nič poriadne na práci.

Keď sme zaparkovali v podzemnom parkovisku súkromnej kliniky plastickej chirurgie, vlastnenej Wang Leiovou rodinou, dostal som na starosť kytice, Konoyaro nákupné tašky a Wang Lei nás ako veľký pán s rukami v tenkej bomber bunde s drakom vyšitým na chrbte viedol ku výťahu.

Na chodbách nám personál súkromnej kliniky nervózne uhýbal, úctivo sa ukláňali a zdravili nás. Konoyaro ich úplne ignoroval, Wang Lei zamestnancom vždy sotva kývol hlavou na pozdrav a keď sme prišli ku izbe, na dvere ani neklopal. Vovalil sa dnu ako veľká voda a so šialeným bojovým krikom sa hodil do najbližšej postele.

„Ty idiot, skoro som zinfarktoval,“ nadával mu tlmený chlapčenský hlas. Wang sa s chuťou rozosmial a keď som vošiel dnu, oprel sa v posteli o lakeť a hrdo kývol hlavou smerom ku mne.

„Pozrite, princezné, koho som vám priviedol na návštevu.“

Z postelí na mňa pozerali dve postavy v nemocničných pyžamách a s tvárami v obväzoch. Nervózne som prestúpil z nohy na nohu a uvažoval, či pacientov poznám. Moje úvahy prerušil vankúš, ktorý preletel izbou a vrazil do steny tesne nad Wang Leiom.

Jae ticho naštvane zavrčal a keď ma prebodol svojim typickým vražedným pohľadom, už som si bol istý, že je to naozaj on.

„Em,“ bezradne som tam postával, totálne prekvapený a netušil som čo mám robiť alebo povedať. Konoyaro mi zobral kytice, položil ich na stôl a uvelebil sa v jednom z kresiel. Začal sa hrať na mobile a rozprávať s pacientom, ktorého som nepoznal.

Môj pohľad opäť zamieril k Jae Sunovi. Zhrbený sedel na posteli a opieral sa o stenu. Dal si na hlavu kapucňu a s defenzívne založenými rukami na hrudi sledoval ako Wang Lei spievajúc o nejakej čínskej ovci chystá poháre a otvára džúsy. Keď som is sadol na okraj postele vyhýbal sa môjmu pohľadu a cíti sa pri mne nepríjemne.

Druhý chalan s obväzmi na tvári vyplakával a sťažoval sa na bolesť, no dočkal sa od Wang Leia len výsmechu a napomenutia nech nereve ako baba.

„Najhoršie už máš za sebou, veď zajtra ideš domov,“ vravel pankáč.

„Keby som vedel, že si to vezmeš tak k srdcu, nikdy by som ti nepovedal, že si škaredý,“ povedal som ticho, aby ma počul pokiaľ možno len Jae. Pery sa mu pohli v miniatúrnom úsmeve, ktorý neprešiel do očí.

„Ty si sa mu smial?“ zvolal vysokým hlasom Wang a okamžite som sa cítil ako hlupák, „preskočilo ti?“

„Nemyslel som to vážne,“ bránil som sa a snažil sa nevyzerať vystrašene.

„O-hohooo, zlato. Kórejci neberú ani severných susedov tak vážne ako svoje tváre,“ zasmial sa ale očami ma prebodával a v čínštine niečo štekol po Jae Sunovi. Jae pretočil očami a pokrútil ukazovákom vedľa spánku.

„Len aby,“ znovu po mne pankáč zazrel a pokračoval v príprave nápojov.

Wang Lei mal pravdu. Nechcel som spolužiaka vidieť v tomto stave. Tvár mal tak opuchnutú, že by som ho nespoznal keby po mne nezazrel. Vyzeral byť omámený z liekov a bolesti, vyzeral zraniteľne a rezignovane. Mal som sto chutí odísť. Nechcel ma tam a nakoľko moje snahy utešiť vždy dopadnú katastrofálne, bol som pre istotu ticho.

<Čo tu robíš?> ukázal mi displej svojho mobilu s otvoreným poznámkovým blokom.

„Wang ma zavolal. Netušil som, že ma vezme sem, za vami.“

<To si s ním len tak šiel? Si dementný?> Oči mu horeli hnevom.

„Je to tvoj kamarát,“ bránil som sa šepky. Zamračil sa.

<Číňanom nesmieš veriť, sú schopní všetkého. Nabudúce trochu rozmýšľaj kým sa necháš uniesť.>

Urazený som mu vytrhol mobil z ruky a napísal: <To mi vravíš ty, čo si si ľahol pod nôž jeho doktorom? Vážne?>

<Len ti radím, aby si si dával pozor. Je to dobrý priateľ ale krutý človek.>

Prečítal som si text a stretol sa s jeho vážnym pohľadom.

„Jeden smoothie pre kórejského tigra,“ podal mu Wang Lei pohár so slamkou a prerušil tak náš rozhovor, „jeden pre polárnu líšku,“ ponúkol aj mňa.

„Tomuto hovoríš smoothie?“ dvihol Konoyaro skepticky obočie.

„Na krásu, peniaze a všetko čo je vám drahé,“ predniesol prípitok chalan s červenými vlasmi, keď mali všetci v rukách poháre. Čudoval som sa prečo mi doteraz nedošlo, že je Číňan. Pousmial som sa, že nad džúsom robí také ceremónie, poriadne som si odpil a od prekvapenia mi zabehlo.

„Čo v tom je?“ opýtal som sa, keď ma prešiel kašeľ a ostatní chytali dych po výbuchu smiechu. Rýchly pohľad na fľaše tvrdého stojace na stole mi však boli dostatočnou odpoveďou. Tak som sa celú dobu sústredil na Jae Suna, že som si nevšimol čo Lei s robil s džúsmi za alchýmiu.

„Samé dobré veci,“ uškrnul sa.

„Si normálny? Veď berie lieky,“ zhrozený som hľadel na Jae Suna ako spokojne cez slamku cucá nektár z pohára zatiaľčo mu do žíl prúdi infúzia.

„Dostal niečo lepšie,“ samoľúbo sa Wang Lei usmial a rozvalil sa v kresle. Hľadel som na neho ako debil a dúfal, že si len robí srandu. Zdalo sa, že si okrem mňa nikto nerobí starosti.

Jae takmer všetko hneď vypil, hlavou sa oprel o stenu a zhlboka vydýchol. Keby som si nevšimol, že sa mu pohár v ruke nebezpečne nakláňa, vylial by zbytok do postele.

„Fakt nie si normálny,“ zazrel som po mladom Číňanovi keď som položil spolužiakov pohár na stôl. Pričuchol som k jeho obsahu, no cítil len ovocie. Jaeho vzdialený pohľad však určite nemal pôvod v mangovej šťave.

„Upokoj sa, sám to chcel.“

Never mu, zneli mi v hlave Jae Sunove slová.

„Ako môžem byť pokojný, keď mu... bohviečo miešaš s liekmi!“

„Je to overená zmes, nič sa mu nestane. Špeciálna služba pre špeciálnych klientov musí byť viac než bezpečná. Nedovolil by som si zabiť synátora jedného z našich najdôležitejších obchodných partnerov,“ povedal chladne a cítil som, že som ho urazil.

„Hej, prečo som to tiež nedostal?“ sťažoval sa druhý pacient.

„Chceš sa znovu dostať na odvykačku?“ štekol po ňom Wang a chalan sa zahanbene zhrbil. „Tak čuš, ty fetka. Trocha bolesti ťa nezabije.“

 

~ ~

 

Jae Sun

Existuje veľa druhov bolesti. Fyzická, psychická, fantómová, krátka a intenzívna, na ktorú som si už za roky strávené v ringu zvykol, aj dlhodobá, mučivá, ktorá otupovala moju myseľ teraz. Keď bolia svaly, nie je to nič príjemné. Keď však bolia kosti, je to celkom iný level.

Spánok je vítaným únikom, nie je však samozrejmosťou a vždy máte pocit, že je až príliš krátky. A potom tu sú sny o bolesti...

Ako som sa prebúdzal, zacítil som vôňu sladkého dymu. Zahniezdil som sa, ležiac vďaka dvihnutej jednej časti postele v polosede, a pohľadom sa stretol s Wang Leiom. Sedel v tureckom sede na posteli pri mojich nohách, fajčil e-cigaretu a v ruke mal mobil. Krátke červené vlasy mu stáli do všetkých strán a na kĺboch prstov pravej ruky mal čerstvé chrasty.

„Dáš si ešte?“ vytiahol z vrecka malý sáčik s tabletkami.

„Nie, už je to lepšie,“ s námahou som zo seba dostal. Hlas som mal po troch dňoch ticha chrapľavý a hrdlo vyprahnuté. Kvôli nosu zapchatému tampónmi a krvou som musel stále dýchať ústami.

„Vyzeráš hrozne,“ zaškeril sa škodoradostne a podal mi pohár s vodou.

„Aj sa tak cítim,“ odvetil som keď som dopil.

„Zaujímalo by ma, čím ťa rodičia vydierali, že konečne dosiahli svoje.“

Skúmavo na mňa hľadel a nevedel sa dočkať odpovede, no bol som príliš ospalý a omámený aby som rýchlo dokázal vymyslieť uveriteľné klamstvo.

„Proste som súhlasil,“ zamrmlal som.

„Nenávidíš tieto sračky. Vždy si sa dušoval, že si nenecháš s tvárou nikdy nič spraviť,“ nenechal to tak. Mal pravdu. Bol som spokojný s tým ako som vyzeral, nič som nepotreboval meniť. No rodičia a lekári mali iný názor.

Dvihol som ruku z paplóna v bezradnom geste. „Je mi to už akosi jedno. Nejak ma všetko prestalo baviť.“

„Čo to trepeš za nezmysli,“ zvýšil nahnevane hlas a udrel ma po nohe, „kde je Jae, ktorého poznám? Kde je môj brat v zbrani, pravá ruka a spolupáchateľ schopný všetkého zlého? Nehovor, že mi ho Amerika vzala!“

„Chýbate mi v škole,“ vzdychol som si, „bez vás je tam strašná nuda.“

„Och, zlaté školské časy,“ zaškeril sa, „pamätáš ako sme toho buzeranta vtedy v slipoch posadili na basketbalový kôš?“ rozosmial sa veselo, bil sa po stehne a tak sa zakláňal, že skoro spadol z postele. Vždy mi stačilo počuť jeho smiech aby som sa začal smiať tiež. Teraz mi však okamžite vystrelila tvárou odporná bolesť len čo som trochu pohol svalmi.

„Prestaň, nemôžem sa smiať,“ rozdýchaval som to a snažil sa myslieť na niečo iné než na tú vtipnú spomienku. Dostať spolužiaka hore bolo náročné, bránil sa a takmer sme počas procesu zleteli z rebríka. Doteraz netuším ako sa nám to podarilo. Nestihli sme však utiecť z telocvične skôr než prišli žiaci na ďalšiu hodinu, učiteľ nás spoznal a na týždeň nás vylúčili.

„Vládli sme Yongsuskej strednej,“ Wang Lei hrdý sám na seba hľadel zasnene do diaľky. Popravde, presnejšie by bolo nazvať to krutovládou. Nevedel sa dočkať kým bude pracovať v rodinnom 'biznise', tak trénoval už na škole.

„Až kým si nedostal telocvikára na intenzívku a nevyhodili ťa,“ vyčítal som mu.

„Tsa, aj tak nie som študijný typ. Lepšie mi ide podnikanie,“ hodil rukou.

„Otec za teba ani nechcel zaplatiť kauciu,“ doberal som si ho.

„Ty hlupák,“ napodobnil hlas svojho starého, „Huanovci nič nerobia na pol zadku! Mal by som ťa v tej base nechať sedieť za to, že si ho nedorazil,“ zamával vo vzduchu päsťou a s úsmevom si povzdychol. „Ale ty,“ znovu sa na mňa pozrel a v očiach mal závisť zmiešanú so smútkom, „ty to ešte niekam so svojou zasratou disciplínou a hlavou dotiahneš. Vykašli sa na otca a niečo poriadne si vyber. Tentoraz niečo normálnejšie a zmysluplnejšie ako LoLko, prosím.“

„Občas mám chuť nechať školu a pridať sa k tebe.“

„Opováž sa!“ tón jeho hlasu bol odrazu vážny a chladný ako kov. „Dobre vieš, že by som ťa nevzal. S kamarátmi nespolupracujem.“

„Ja viem, len si vravím, že by to mohlo byť super. Ako vtedy v škole.“

„Bolo by to super. Do chvíle kým by si niečo nedomrvil a nezmizol z povrchu zemského. To by si chcel?“

„Občas si nič viac neželám.“

„Sklapni! Čo ti Amíci vymyli mozog?“

Zasmial som sa bez pohnutia jediného svalu na tvári.

„Hral som v tíme s chalanmi, akých sme na škole šikanovali. Vyhádzané deti s okuliarmi, bez poriadneho sebavedomia, pochádzajúce z obyčajných rodín. Tak som ich vnímal, keď som tam prišiel. Pohŕdal som nimi a oni ma neznášali, no takto sme hrať a vyhrávať nemohli,“ chcel som povedať viac, no ťažko sa mi rozprávalo a strašne ma to vyčerpávalo.

„Takže rok žiješ medzi krysami a odrazu je z teba filozof a filantrop?“

„Nevládzem sa o tom s tebou dnes hádať, Lei. Len som chcel povedať, že máš pravdu. Nie som tým, kým som býval.“

Prebodával ma pohľadom cez úzke štrbinky očí a v tvári sa mu odrážalo znechutenie.

„Preto si sa ujal polárnej líšky? Bolo ti ho ľúto?“

„Neujal som sa ho dobrovoľne.“

„V tom prípade nebude problém zbaviť sa ho.“

„Nezačali sme práve najlepšie, ale už som si na neho zvykol. Nechcem aby odišiel a ani nevidím dôvod prečo by mal.“

„Ty dobre vieš prečo. Vieš, že by tvoju reputáciu mohol celkom doraziť.“

„O čom to hovoríš?“ robil som hlúpeho.

„Neurážaj ma, Jae. Srali sme vedľa seba do plienok, spolu sme sa prvýkrát sfetovali, opili aj vyspali s babami. Vidím to keď sa ti niekto páči a chceš ho pretiahnuť,“ vrčal nahnevaný.

Zhlboka som vydýchol a hľadel na strop.

„Nechcem o tom hovoriť,“ zamrmlal som. Vydýchol nosom.

„Takže je to pravda.“

„No a? Ty mi máš čo vyčítať.“

„Áno, párkrát sa mi stalo, že som si pomýlil pohlavie partnera ale to som mal šľahnuté alebo som bol ožratý. Nebol som do nich blázon. Ani neviem kto to bol,“ rozčuľoval sa, čiastočne preto lebo nenávidel keď som mu to pripomínal. „Lenže tebe to neprejde tak ľahko ako mne, tvoja rodina stavia na dobrej reputácii. Ľudia čakajú, že budete žiarivým príkladom dokonalej rodinky. Radšej ťa potichu vykopnú z domu a vydedia ako by si ich mal ohroziť. Tretie dieťa aj tak nikoho nezaujíma.“

„Ja viem, na to sa spolieham. A na to ťa predsa mám, aby si mi kryl chrbát a zastavil ma keď to bude treba,“ snažil som sa o úsmev.

„Som rád, že to vravíš,“ povedal hlbokým hlasom a zdalo sa, že mu odľahlo. Nepochopil ma...

„Nikdy som toto nechcel,“ ticho som sa po chvíli priznal a vedel, že veľa riskujem. Ale ak existuje niekto, s kým o tom môžem a mám hovoriť, tak to bol Lei. „Vždy sa to však vráti a už s tým nevládzem bojovať. Bjarne... on... vážne sa mi páči.“

Červený drak zastrihal ušami a ostražito na mňa pozrel. Chvíľu mu trvalo kým to pochopil a prežul. Stlačil sánku a na čele mu navrela žila. Začínal byť vážne nasratý.

„Tak si sakra rob čo chceš,“ vyhodil ruky do vzduchu, „ale od líšky sa drž ďalej!“ ukázal na mňa varovne prstom, „pamätaj, ak ti pokašle život, predám ho do Číny na orgány. A osobne sa presvedčím, že ho držia pri vedomí bez sedatív čo najdlhšie. Tak si dobre premysli čo chceš – pre seba aj pre neho.“

„Ak k niečomu dôjde, bude to len moja chyba a slabá vôľa. Jeho z toho neobviňuj a neopováž sa mu ublížiť,“ vrčal som, nepochybujúc ani na sekundu o reálnosti jeho vyhrážok.

„Och, Jae,“ zasmial sa a znelo to skôr ako och, ty naivný hlupák. „Ty si si o ňom nič nezisťoval, však?“

„Chcem si o ľuďoch vytvárať vlastný názor.“

„Vyzerá nevinne, musím uznať,“ milo sa Lei usmial, „myslel som si, že bude rovnako nudný ako je peknučký. Nemohol som sa viac mýliť.“

„Nechcem o tom počuť,“ snažil som sa ho zastaviť.

„Už asi viem, ako sa tvojmu otcovi podarilo dostať ťa sem,“ v očiach mu zasvietil ohník poznania. Správne, Lei, doplo ti to. Súvisí to s Bjarnom. Otec sa vyhrážal, že ho nechá preradiť na inú školu.

„Poviem ti toľko - jeho vlastný foter ho vykopol z domu. A to sú Nóri, ktorí považujú prostitúciu za plnohodnotnú, úradmi sledovanú prácu. Zamysli sa nad tým. A keby si chcel, kedykoľvek ti môžem jeho hrubú, pikantnú zložku požičať. Je to zaujímavé čítanie, pekne zdokumentované a plné obrázkov. Naši hackeri mali opäť možnosť dokázať ako smiešne zabezpečené systémy majú policajti a úrady,“ povedal posmešne. Mal som chuť zaškrtiť ho.

 

~ ~

Jae Sun

„Prestaň sa na mňa tak pozerať,“ povedal som otrávene. Poslúchol a pozrel sa smerom k mojej sestre a jeho matke.

„Vyzeráme ako kráľovné,“ vytešovala sa Bjarnova mama keď sa obzerali v zrkadle, nahodené v našom tradičnom oblečení a bez prestania klábosili. Jeho mama bola neskutočne krásna, jej tmavé ryšavé vlasy vyzerali ako hodváb a keď sa usmievala hlavne okolo očí mi pripomínala spolužiaka. Už som chápal prečo Bjarne tak dobre vyzerá.

Od operácie prešli tri týždne. Opuch bol konečne preč a bolesť sa objavovala len keď som príliš otváral ústa. Stále som sa však pri pohľade do zrkadla cítil zle. Pretože sa mi výsledok páčil, a preto lebo rodičia dosiahli čo chceli. Zmeny boli malé a ťažko postrehnuteľné ak ste vedľa seba nemali fotky pred a po. Vo výsledku sa chirurgom podarilo podtrhnúť to správne aby na tvári viac vyniklo to čo malo. Obzvlášť moje oči. Nie, nestálo to za tú bolesť ale za Bjarna mi to stálo.

„Bjarne,“ zavrčal som ako sme kráčali hore kopcom historickou časťou mesta ku chrámom a opäť na sebe cítili jeho skúmavý pohľad.

„Dúfam, že si to naozaj nepodstúpil kvôli mne,“ znel previnilo. Pretočil som očami. „Nemyslel som to vážne, keď som sa ti smial a teraz sa cítim zle. Obzvlášť keď napriek tomu všetkému stále vyzeráš rovnako.“

Prudko som zastal a počkal kým tiež zastane a otočí sa. Prepaľoval som ho nahnevaným pohľadom, „povedz to ešte raz,“ vyzval som ho, v skutočnosti mysliac ešte raz to povieš a sám budeš potrebovať plastiku. Mal čiastočne pravdu, ale nahlas to hovoriť nemusel.

Pristúpil ku mne a namiesto toho aby niečo povedal, mi ticho skúmal tvár. Už som otváral ústa, že mu poviem pozri sa na mňa...! Keď som si spomenul na video kde Garen vraví slepému Lee Sinovi: „Pozri sa na môj meč! Pozri sa na môj meč! Pozri sa na neho! Vidíš? Nebudem sa báť nejakého kríku! Demaciaaaaaaa!“ <Váš spoluhráč bol zabitý.>

„Čo je?“ spýtal sa zmätene, keď som sa rozosmial.

„Nič,“ obišiel som ho, vrazil mu pri tom hravo do pleca a kráčal ďalej.

„Vážne, na čom sa smeješ?“ dobiedzal so šibalským úsmevom na tvári.

Našiel som video a pustil mu ho.

„Pozri sa na môj meč! Pozri sa na môj meč!“ vravel som spolu s Garenom a zamával imaginárnou zbraňou v ruke. Bjarne sa chytil za tvár a so smiechom krútil hlavou.

„Znie to dvojzmyselne, ja viem,“ vzdychol som si.

„Na čom sa smejete?“ vyzvedala veselo jeho mama. Ach, nie. Radšej sa nepýtajte, teta.

„Takže, čo sa zmenilo?“ opýtal sa ma, keď sme v chráme hľadeli na obrovskú sochu Budhu.

„Nejdem sa o tom s tebou baviť,“ odbil som ho. Vystrčil smutne spodnú peru a hodil po mne dotknutý psí pohľad. Kým sa on snažil zistiť, čo je na mne iné, ja som sa pokúšal pochopiť ako by mohla byť pravda to, čo o ňom tvrdil Wang Lei. Nevedel som nič konkrétne ale dostatočne ma znepokojovalo to, čo Lei naznačil.

„Nie,“ trval som na svojom a pohol sa pomaly ku východu. Trvalo snáď polhodinu kým to vzdal.

„Aké máš plány na zvyšok prázdnin?“ zmenil konečne tému.

„Nejaké mlátenie do vreca s pieskom a drtenie hier, prečo?“ na hodiny boxu som síce už nechodil, to však neznamenalo, že nemôžem doma trénovať.

„Rád by som ti niekoho predstavil,“ tvár mu žiarila radosťou a bradu mal hrdo dvihnutú.

„Ale, ale. Našiel si si konečne dievča?“ potešene som sa usmial napriek panike, ktorú vo mne tá predstava vyvolala. Už teraz som ju chcel zabiť.

Zaskočený zažmurkal ale už o sekundu neskôr sa vyškieral, „uvidíš.“

 

~ ~

 

Jae Sun

Zobral ma mimo mesta a polia sa za oknami jeho auta postupne zmenili na lesy.

„Daj tam niečo iné,“ poprosil som ho keď v rádiu začala hrať skladba od novej skupiny TXT.

„Prečo? Je to super pieseň,“ dal ju ešte hlasnejšie. „Pur, pur, pur, pur, zmeň ma z mačky na psa. Nechcem byť len tvoj priateľ. Poďme sa hrať, chcem byť tvoj pes, hau, hau, hau, hau. Len chcem byť tvoj pes,“ spieval prehnane veselo spolu s chalanmi.

„Presne kvôli týmto pošahaným textom,“ lakeť som si oprel o dvere, rukou si zašiel do vlasov a odhrnul tak ofinu z čela.

„Kedysi si ma sám volal psom,“ pripomenul mi Bjarne.

„To bolo ešte v dobe keď si mi šiel na nervy a snažil som sa ťa zbaviť. Liezol si za mnou ako šteňa.“

Akoby ma počuli, TXT začali spievať: „OMG, čo je to za nový pocit? Keď ťa vidím, mením sa na šteňa.“

Bjarne sa začal smiať a ja som si zakryl rukou oči. To je snáď vtip.

„Prestaňme chodiť okolo horúcej kaše, táto hra ma nebaví. Chcem s tebou hrať freesbie a chodiť na prechádzky,“ pridal sa k nim Bjarne znovu. Odrazu mu nevadilo, že hovorí kórejsky. Zdalo sa, že si to užíva, tak som ho nechal, viac to nekomentoval a tešil sa z výhľadu. Nepamätám kedy som bol naposledy mimo Seoulu a v prírode.

„Prekonám všetky prekážky a zostanem s tebou až do trpkého konca.“

 

Areál jazdeckého centra vyzeral presne tak, ako som si predstavoval anglický vidiek. Červené tehly, na bielo natreté drevené ploty, úhľadne ostrihané kríky a park. Až na to, že nešlo o malé domčeky ale rozsiahly komplex budov - reštauráciu, menší hotel, stajne, obrovské jazdiarne a nejaké ďalšie budovy.

„Wow,“ vydýchol som, neskrývajúc úžas. Z atmosféry toho miesta som mal pocit, že som sa ocitol v úplne inom svete, veľmi odlišnom od Seoulu. Keď sme vystúpili z auta, s úctou som sledoval troch jazdcov, ktorí okolo nás prešli a zamierili do lesa. Elegancia tých zvierat a ich jazdcov mi okamžite imponovali.

Po dlhej chôdzi sme došli k pastvinám, preskočili plot a pomaly sa blížili ku stádu koní. Necítil som sa zrovna príjemne v jednej ohrade so zvieratami, ale nechcel som vyzerať ako zbabelec, tak som ticho Bjarna nasledoval. Tiahlo zapískal a získal si tak pozornosť niekoľkých koní.

„Ej, Valegro!“ zakričal so zvláštnym prízvukom. Jeden z koní sa oddelil od stáda a vykročil ku nám. Na pol ceste sa rozbehol a tesne pred spolužiakom zastal. Nozdrami mu fúkol do tváre a začal hľadať po vreckách maškrty. Bjarne mu čosi strčil pod nos, okamžite to zmizlo a kým kôň spokojne prežúval, hladil a škrabkal ho po hlave a krku, a prihováral sa mu.

„Jae Sun, dovoľ aby som ti predstavil Valegra,“ ukázal na zviera. Valegro ku mne otočil hlavu a ďalej bez záujmu prežúval.

„Ty jazdíš?“ opýtal som sa hlúpo.

„Od dvoch rokov,“ zaškeril sa a podal mi malý keks, „daj mu to.“

„Zožere mi ruku,“ protestoval som.

„Hlúposť, len nezohýnaj prsty a nechá ti ich,“ bavil sa na mne.

„Kŕm si ho sám,“ mračil som sa.

„Láska ide cez žalúdok. U zvierat to je jeden z mála spôsobov ako si ich vieš získať. Daj mu to,“ súril ma, lebo kôň o nás prestával javiť záujem a začal sa pásť na tráve.

„Nepotrebujem aby ma mal rád.“

„Ale ja chcem aby si s tebou vytvoril kladnú asociáciu. No tak, Jae,“ naklonil hlavu na bok a robil na mňa psie oči. Vydýchol som aby som zo seba dostal aspoň kúsok nahromadeného napätia a strachu, a neisto k zvieraťu natiahol otvorenú dlaň s maškrtou. Len čo si ju zobral, stiahol som ruku k sebe, o krok ustúpil a striasol sa. So zvieratami mám nulové skúsenosti a nemal som chuť meniť to.

„Dobrý chlapec,“ hladil Bjarne koňa po krku, no hľadel na mňa a vyškieral sa. Spražil som ho pohľadom a urazene prekrížil ruky na hrudi.