Zabi ma

 

Kruté slová zraňujú rovnako ako guľky

 

Jae Sun

Bjarnovi sa podarilo nakaziť ma na chvíľu svojou naivitou a radosťou.

Len aby mi po jedinom týždni povedal, že si odskočí za bývalým a možno sa s ním vyspí.

Je len zopár vecí, ktorými sa mi dokážete dostať pod pancier až na kožu, a jednou z nich je zrada.

„Vôbec sa mi nevenuješ. Len vkuse hráš tú sprostú hru, ješ a spíš. Nebudem ti zohrievať posteľ. Kto si myslíš, že som?“

Kričala moja posledná priateľka keď som ju našiel v posteli s kamarátom. Bola dokonalá. Krásna, múdra, vtipná a tvárila sa, že ma podporuje v ceste za mojím snom, profesionálnym hraním. Dôveroval som jej, no nezvládla veľké zmeny, akými náš vzťah od svojho začiatku prešiel.

Zanechala ma ťažko zraneného a krvácajúceho, no o to odhodlanejšieho bojovať a dosiahnuť svoj cieľ.

Všetko sa to stalo dostatočne dávno aby som už zabudol. Zamestnával ma teraz Bjarne, vlieval do mňa novú chuť žiť a pri ceste do Busanu som prekvapivo namiesto myšlienok na neúspech v kariére cítil, ako sa vo mne znovu prebúdza bojový duch.

No jeho bývalý... zatiahol prudko ručnú brzdu. A otvoril staré rany.

V apartmáne pre desať ľudí nás bolo minimálne dvakrát viac. Kamaráti, kamaráti kamarátov a ich priateľky, polovicu z nich som videl prvýkrát v živote. Všetci sme sa zhromaždili pri bare a usadili sa v obrovskej sedacej súprave v obývačke, popíjali pivo, jedli pizzu a hlasno sa bavili a smiali. Len ja som sedel na okraji, duchom neprítomný do seba tlačil jedlo a ľutoval, že som s Bjarnom nešiel.

„Jae.“

S plnými ústami sa obzrel.

„Tvoj spolužiak sedí v spálni a vyzerá dosť zle,“ oznámil mi Yu Chan, „mal by si za ním ísť.“

Premkla ma zlá predtucha. Vidiac môj pohľad, Yu Chan zbledol a radšej sa pobral kadeľahšie. Položil som pivo na konferenčný stolík a zvyšok pizze vrátil do krabice.

Našiel som Bjarna sedieť v jednej z menších spální na koberci v kúte, s kapucňou mikiny na hlave a kolenami pritiahnutými k hrudi. Keď som otvoril dvere, spod kapucne sa na mňa pozrel pár uslzených červených očí. Nezvládol to, bolo prvé čo mi napadlo a tá myšlienka zostala aj keď som ju odháňal. Nič predsa ešte nepovedal. No poprave ani nemusel.

„Nechaj ma,“ prosil a čelom sa oprel o koleno. Vôbec mi nenapadlo poslúchnuť ho. Čupol som si oproti nemu a rozmýšľal čo chcem vlastne robiť. Alebo povedať. Nútil ma uvažovať či sa naozaj stalo to, čo som si myslel, no spolu so žiarlivosťou a hnevom som cítil aj obavy. Vyzeral strašne. Položil som mu váhavo ruku na plece. Chcel som ho objať, chcel som mu vraziť. Chcel som ho chlácholiť a upokojiť, no mal som čo robiť aby som na neho skôr nezačal ziapať.

„Nechaj ma, Jae,“ varoval ma a znel, akoby mal opäť blízko k slzám.

„Zabudni, nikam nejdem kým mi nepovieš čo sa stalo,“ zavrčal som a zovrel mu plece. Bol som milimetre od výbuchu hnevu. Mal strapaté vlasy, mokrý fľak na rifliach, slzy v očiach a takmer nepostrehnuteľná vôňa parfumu sa mi pekne hrala s nervami. Potrebuje to vôbec komentár?

„Nerozumieš čo ti vravím? Daj mi pokoj! V akom jazyku ti to mám ešte povedať?“ odstrčil ma od seba. V očiach mu blčal oheň a videl som v nich bolesť.

„Povedz mi čo sa stalo!“ Musel som to vedieť. Hneď.

„Čo myslíš, že sa stalo?“ opýtal sa zúfalo.

„Spal si s ním,“ prehlásil som pevne a znelo to ako rozsudok. Oprel sa hlavou z boku o stenu a v očiach sa mu zalesklo.

„Strašne sa mi to páčilo, konečne niekto, kto sa nezdráha a vie čo robiť,“ povedal kruto cez zuby a sledoval čo po tých slovách spravím. Skôr než som však stihol niečo povedať a poriadne tú informáciu spracovať, zatvoril oči, zvraštil tvár a po lícach sa mu skotúľali slzy.

„Nechaj ma.“

„Zabijem toho bastarda,“ vrazil som päsťou z boku do steny. Bolelo to, vidieť Bjarna v tomto stave a ocitnúť sa znovu v situácii, ktorá patrila medzi moje najhoršie nočné mory. Mal byť len môj. Chcel som ho pomstiť, chcel som ho zabiť. Nedokázal by som mu však ublížiť, ani to len vysloviť.

Začal sa cez slzy smiať, „ach, Jae, nič by si tým nevyriešil. Nie som o nič lepší než oni. Mal som možnosť odsúdiť ich ale odmietol som proti nim svedčiť,“ vravel a v jeho hlase sa ozval opäť hnev a znechutenie. „Tak ma nechaj. Odíď. Nestojím ti za námahu. Tak odíď! Skončili sme!“ zakričal poslednú vetu, strčil do mňa a znovu sa hlavou oprel o stenu.

Chytil som ho oboma rukami za hrdlo a pevne ho zovrel. Odovzdane sedel, nebránil sa, oči zatvorené, slzy pomaly stekajúce po lícach.

„Idiot. Si tak neskutočný idiot.“

Začal sa ticho smiať a zároveň plakal. Oblizol si z pier slzy a takmer som sa pri tom pohľade na jeho pery vrhol.

„Nechaj ma,“ chytil mi ruky a snažil sa ich zbaviť.

„Povedz, že to nie je pravda,“ prechádzal som mu palcami po krku, nevšímal si jeho snahu zbaviť sa ma a čelom sa oprel o jeho čelo, „prosím,“ zaskučal som. Odvrátil tvár.

„Nechaj ma,“ zaplakal zničene a stále ma od seba odtláčal, „nechaj ma!“ zakričal nakoniec keď sa mu to nedarilo.

Ako mi to mohol spraviť? Ako ma mohol tiež podviesť? Bral som ho ako samozrejmosť, nikdy mi nenapadlo, že by som mohol mať konkurenciu. Zdalo sa, že má oči len pre mňa. Bolo to odo mňa hlúpe. O to viac to na mňa doľahlo. Tak strašne to bolelo, tak strašne som ľutoval, že som ho nechal ísť za bývalým. Bál som sa tohto druhu bolesti a snažil som sa jej zbaviť. A ako lepšie prehlušiť bolesť než hnevom a fyzickou bolesťou? Klin sa vybíja klinom.

Mal som v tej chvíli chuť zadrhnúť ho a roztrhať na kúsky. Tak som sa radšej rozhodol odísť skôr, než sa k tomu naozaj odhodlám. Jeho posledný výkrik aby som ho nechal mi pomohol konečne sa odpútať, pustiť ho a odísť.

Vo dverách som takmer zrazil Wang Leia. Opieral sa o rám dverí, nad ľavým okom mal náplasť a v tvári tvrdý výraz.

„Pojebaná líška,“ vypľul tie slová a hľadel na Bjarna ako keby sa ho chystal zabiť. Jeho ježaté červené vlasy pripomínali oheň viac než zvyčajne. Zahnal som sa po ňom, no bez problémov mi uhol. Chytil ma za zápästie, vytiahol z izby a využil zotrvačnosť aby ma hodil o stenu. Vykrútil mi ruku za chrbtom a zasyčal mi do ucha: „varoval som ťa pred ním. Nehovor mi, že nie.“

„Neopováž sa ho dotknúť,“ varoval som Číňana, keď sa mi podarilo dostať z jeho zajatia. Znovu som sa na kamaráta vrhol, no šikovne predo mnou uhol.

„Shiroi kuso,“ oslovil svojho poskoka, Japonca s vlasmi odfarbenými do biela a vyholenými na bokoch. „Jae potrebuje vypustiť paru. Skús z neho nevymlátiť dušu,“ povedal mu a nechal nás. Rozzúrený som na Japonca hľadel a zhlboka dýchal. Bol chudý ale šľachovitý, nahol hlavu nabok až mu zapukala chrbtica, zapukal kĺbmi na potetovaných prstoch rúk a vyzývavo dvihol bradu. Jeho chladný prístup bol presne tým, čo som práve potreboval.

 

Musel na nás byť zaujímavý pohľad, zrejme sme vyzerali, že sa chceme zo všetkých síl navzájom zamordovať. Nebolo to karate ani thajský box, ak sa to k niečomu dalo prirovnať, tak možno ku krav mage bez pravidiel, krutému boju o život. Bol dobrý, mieril premyslene a precízne, a bol neskutočne rýchly. Zápasili sme, väčšinu času zaseknutí či zapletení jeden do druhého a snažili sa dostať toho druhého na zem a spacifikovať ho. Vrážali sme v hlavnej spálni do nábytku, rozdávali si navzájom údery a zdalo sa, že vôbec necíti bolesť. Mŕtvolný pokoj, ktorý z neho vyžaroval, ma vytáčal ešte viac. Ani raz nezaskučal, hoc som do úderov vkladal všetku svoju silu. Rozbili sme lampu, prevrátili kreslo, posunuli posteľ, zrazili z komody vázu s kvetmi, rozbili zrkadlo. Snažil sa ma vážne nezraniť, vyhýbajúc sa tvári. Ja som mal jeho osud viac než v paži.

Bojoval som do poslednej chvíle, kým zo mňa nevyprchala väčšina hnevu a všetka sila. Uvoľnil som sa a zostal pod ním na zemi ležať. Všimol si, že som prestal zápasiť a tiež povolil zovretie. Zadýchaní sme sa na seba pozreli, obaja spotení, vyčerpaní a s vlasmi v očiach.

„Domo,“ vydýchol som poďakovanie v japončine. Milimetrovým pohybom hlavy prikývol. V očiach sa mu zvláštne lesklo.

Ani som nevedel ako sa v skutočnosti volá. Na chodbe som postrehol pohyb a hlasy, pritiahli sme na seba hlukom pozornosť ostatných. Zatvoril som oči a cítil, ako mizne jeho váha z môjho tela.

„Ide sa! Šou skončila. Von, ľudia, postupujte ku východu,“ počul som Wang Leiov prenikavý hlas a veselé rozhovory ostatných.

„Žiješ?“ na líci mi dvakrát pristála jeho dlaň. Otvoril som oči, aby som po červenom drakovi zazrel a zahnal sa po jeho ruke.

„Zmizni, bastard.“

„Špinavý kórejský zmätok,“ zašomral. Venoval mi tvrdý výraz, postavil sa a odišiel.

 

Každá z tvojich guliek, ktorá mi preniká do srdca

Ma strašne zraňuje

Spôsobuje mi tak veľkú, veľkú bolesť

(DAY6 – Shoot Me)