Nevyslovená pravda

 

Viem

Tvoje teplo je skutočné

Ruka, ktorou si odtrhol modrý kvet

Chcem ju držať, ale

 

Je to môj osud

Neusmievaj sa na mňa

Neklam mi

Pretože k tebe nemôžem prísť bližšie

Neexistuje meno, ktorým by si ma mohol volať

 

Vieš, že ti nemôžem ukázať

Kto som

Nemôžem ti ukázať tú časť duše, ktorá je v troskách

Tak si opäť nasadím masku než idem za tebou

Stále ťa však chcem

(BTS – The Truth Untold)

 

 

(Poznámka autora: dialógy kurzívou sú v kórejčine)

 

Bjarne

Hľadiac do šatníka som musel pripustiť, že kórejská móda na mňa mala jednoznačný vplyv. Prišiel som len s jedným veľkým kufrom a už som mal skriňu plnú nových vecí aj keď som väčšinu týždňa strávil v školskej uniforme. Nakupovanie tu bolo až príliš ľahké a lacné. Cestou na večerné vyučovanie som prechádzal časťou mesta kde boli samé pouličné stánky s oblečením a jedlom.

Jae Sun mi ukázal ako nájsť aj v tomto type obchodov kvalitné veci a pomáhal mi vyberať kusy, ktoré sa mi hodili a mohli by mi byť dobé. Keby som na to bol sám, vykúpil by som pre istotu polovicu obchodu. Páčilo sa mi skoro všetko, stánky totiž boli nabité samými štýlovými vecami, ktoré tu mladí zbožňujú. Vyskúšať sa na mieste však nedali a na druhý deň by tam už neboli. Spolu s nami tam totiž denne nakupovali masy ďalších študentov.

„Aw, to je rozkošné,“ rozplývala sa mama keď som prišiel do kuchyne v nohaviciach tesne nad kolená a svetlomodrej ľanovej košeli. „Pripomínaš mi malého princa Charlesa. Akurát on takto musí chodiť oblečený aj v zime, chúďatko,“ poľutovala budúceho kráľa Anglicka.

„Vitaj doma,“ objal som ju a z vežičky donáškového jedla som si zobral rezance na omáčke s grilovaným tofu a zeleninou.

„Ďakujem,“ usmiala sa unavene, tiež si zobrala jedlo a sadla si oproti mne za stôl. „Chystáš sa niekam?“

„Idem so spolužiakom osláviť koniec prvého polroku. Jeho kamarát robí v dome párty.“

„Takže ťa mám očakávať až ráno?“

„Správne,“ uškrnul som sa.

„Budeš opatrný, však, keby...?“ rozpačito začala, no nedokázala to vysloviť a len si vzdychla.

„Neboj sa,“ uisťoval som ju, „najskôr si vypýtam nanajvýš mesiac staré testy HIV,“ zasmial som sa v snahe odľahčiť napätú atmosféru. Pokúsila sa o úsmev no ani ten neprebil ustarostenosť, ktorá sa jej odrážala v tvári. Ako lekárku ju netrápilo len to, že by som sa mohol nakaziť, dostatočne ju trápila predstava aktu samotného.

Nevyspal by som sa s niekým, koho nepoznám a neverím mu. Už som to skúšal a nedokázal som to. Chcel som jej povedať, že sa preto nemusí veľmi báť, no po rokoch klamstiev som s ňou o tom stále nebol pripravený hovoriť.

 

Nastúpil som do taxíka a sadol si vedľa Jae Suna čumiaceho do smartfónu.

„Čau,“ pozdravil ma, ani sa na mňa nepozrel a rýchlo písal správu.

Zabuchol som dvere a čakal kým si ma naozaj všime. V krátkych čiernych dotrhaných rifliach a veľkom bielom tričku s kresbou malého dievčatka a desivo vyzerajúceho, obrovského plyšového medveďa vyzeral prekvapivo dobre.

„Annjeong,“ kórejsky som ho pozdravil, keď sa na mňa konečne pozrel. „Kam to teda ideme?“ opýtal som sa.

„Ku rodinnému známemu. Poznáme sa od detstva a vždy sme boli v tej istej triede,“ vravel nadšene so širokým úsmevom na tvári. Vyzeral, že sa naozaj teší. „Si v pohode?“ zvážnel, keď si všimol, že nezdieľam jeho nadšenie.

„Hej,“ prinútil som sa k úsmevu.

Myslel si, že ma ako párty zvera poteší keď ma vezme so sebou. Mne sa však veľmi nechcelo ísť. Bol jediný, koho som poznal a on tam mal kopec kamarátov z detstva.

Z domu sa nakoniec vykľula vila s rozľahlou záhradou a fontánou pred vchodom. Keď sme prišli zvnútra sa ozývala hudba, vstupná hala a rozľahlá obývačka s výhľadom do záhrad už boli plné ľudí, väčšinou starších než ja a všetci vyzerali úžasne. Dievčatá v mini-šatách predvádzali chudučké nôžky a niektoré boli ovešané šperkami až sa blyšťalo. Medzi chalanmi by som si veru vedel vybrať keby som bol dostatočne odvážny ale bolo medzi nimi aj zopár takých, ktorých som radšej zdiaľky obchádzal. Nevyzerali veľmi kórejsky, skôr som ich typoval na Číňanov a už len pri pohľade na ich potetované ruky vo mne bili všetky poplašné zvony.

Jae ma predstavil svojim kamarátom a najskôr sa snažil zapájať ma do rozhovorov, no v hluku som vetám plným slangu a kórejských vtipov nemal šancu rozumieť a po čase som mal pocit, že ma už Jae ani nevníma. Tak som sa vyparil, vypil zopár neidentifikovateľných kokteilov a buď som sledoval ľudí naokolo alebo sa pridal ku hopsajúcemu hlúčiku.

Cítil som sa však divne. Ľudia sa po mne obzerali, šuškali si a keď za mnou aj niekto prišiel pripadal som si ako cvičená opička, na ktorú sa prišli na chvíľu pozrieť aby potom opäť šli svojou cestou.

Sledoval som Jae Suna ako hrá s kamarátmi akúsi hru a za nesprávnu odpoveď do seba hádže ďalší pohárik. Sledoval som, ako ťahá jedno z dievčat preč, so smiechom vyčítavo niečo kričí na ostatných a vonku jej drží vlasy, zakrýva zadok a pomáha zvracať. Nikdy som ho ešte nevidel tak veselého a uvoľneného ako keď bol s nimi. Bol to celkom iný človek a srdce mi zvierala závisť, že tiež nepatrím medzi ľudí, pri ktorých sa cíti takto dobre a môže by sám sebou.

Znudený som sa vybral na druhé poschodie. Už som mal dosť tých pohľadov, ani na pitie som nemal náladu a z burácajúcej hudby ma začínala bolieť hlava. Na konci chodby som našiel malý balkón s výhľadom na príjazdovú cestu a vysvietenú fontánu. Sadol som si na zem, rýchlym pohľadom na mobil zistil, že je ešte len jedna hodina a s povzdychom som si oprel hlavu o sklo dverí.

Urazil by sa Jae, keby som odišiel? Aj tak by si to nevšimol. Namiesto toho som znovu vybral mobil a pokračoval v čítaní Mechanického pomaranča.

Chodbou raz za čas niekto prešiel, no tento pár nemal v úmysle len to. Narážali do všetkého, do čoho sa dalo a keď nenašli dvere do spálne, zhodli sa, že aj gauč na chodbe postačí. Vypol som displej a pretočil očami. Nechcelo sa mi počúvať ich, no keby som odišiel zo svojho stanoviska, možno by som im to pokazil. Jej vzdychanie mi pílilo uši, zato chalan takmer nevydal hláska. Napokon som to nevydržal a obzrel som sa ponad plece. Nečakal som, že bude na vrchu práve dievča. Sukňou všetko podstatné zakrývala, nechala sa láskať po krku a občas sa sklonila aj po bozk. Nedočkavo rýchlo dosadala a keď chalan zaklonil hlavu a zalapal po dychu, vynadala mu a chcela odísť. So smiechom si ju k sebe pritiahol, pobozkal ju a bez zaváhania vkĺzol rukou pod sukňu.

Celý červený som od nich konečne odtrhol pohľad. Milé, že ju nenechal odísť, vravel som si a po chvíli ticha začul jej jemné zavzdychanie.

Vtiahol som spodnú peru do úst a zahľadel sa na čiernu oblohu. Tiež som chcel niekoho, kto by ma spravil. Teraz. Hneď. Otvoril som appku, ktorou som prechádzal už miliónkrát, s búšiacim srdcom hľadel na peknú profilovku a váhal nad tlačidlom „poslať žiadosť“.

Keď sa vedľa mňa objavil, takmer som dostal infarkt a pustil mobil z rúk. Bleskovo som vypol displej a dúfal, že si nevšimol čo som robil. Sadol si rovno vedľa mňa, objal ma oboma rukami okolo hrude a s unaveným povzdychom si položil hlavu na moje plece tak, že ma na krku šteklil vlasmi. Bol som z nečakaného vpádu do osobnej zóny prekvapený a celý som stuhol.

„Smrdíš ako soju, Jae,“ v skutočnosti mi však viac vadil parfém dievčaťa, s ktorým práve bol. Zahniezdil sa a nalepil sa na mňa ešte viac.

„Zmizol si,“ vyčítal mi.

„Už si ma našiel,“ odpovedal som mierne. Neplánoval som mu vyhadzovať na oči, že sa mi nevenoval. Viem aké vzácne je byť s partiou dlhoročných priateľov, obzvlášť keď sa nevídate často. Nech sa cítite akokoľvek pod psa, keď ste s nimi, život dokáže byť na chvíľu krajší a veselší.

„Sme dobrí kamaráti, však?“ opýtal sa ospalým hlasom. Zaváhal som.

„Neviem... sme?“

„Samozrejme. Veľmi sa mi páčiš.“

„Bežne kamarátom vravíš, že sa ti páčia?“ zasmial som sa.

„Si môj človek,“ nevinne vravel. Kto sa správa ako pes teraz? Pousmial som sa a váhavo natiahol ruku k jeho hlave, no namiesto vlasov som ho pohladil po tvári. Pulz mi vyskočil a v duchu som si nadával.

Jae sa trochu odtiahol a pozreli sme sa na seba. Vyzeral veľmi triezvo... a lepšie než zvyčajne hoc mal strapaté vlasy. Uvažoval som čo by robil keby som prekonal tých par centimetrov a spojil naše pery. Hneval by sa? Pamätal by si to zajtra vôbec? Cítil som pokušenie spraviť to, čiastočne naozaj a čiastočne aby som si z neho vystrelil a mohol sa zasmiať na jeho reakcii. No nebol som schopný pohnúť sa. Bál som sa, že by ma znenávidel. Čo by som robil keby si to vzal príliš k srdcu? Zničil by som priateľstvo, ktoré sme tak ťažko krvou a bolesťou budovali. Nedokázal by som sa na neho potom pozrieť.

Jae však sám vyzeral, že to chce spraviť. Pohľadom mi blúdil po tvári a vždy skončil pri mojich perách. Pohol sa o pár milimetrov a jemne sa špičkou nosa otrel o môj. Zatajil som dych a zatvoril oči. Ani mi nenapadlo protestovať, bolo to lepšie ako sen, s radosťou som prijal výpadok racionálneho myslenia a padal do perín, v ktorých netreba rozmýšľať, len cítiť dotyky a emócie, a užívať si ich.

„Hej,“ vo dverách sa objavil hostiteľ s krátkymi vínovo červenými vlasmi a obaja sme sa strhli. „Neobťažuj ho, ty pako,“ kopol do Jae Suna.

„Nekop do mňa, Wang Lei,“ vyštekol po ňom Jae a zahnal sa rukou.

„Nekop do mňa, Wang Leeei,“ afektovane ho napodobnil a čupol si pred nás. Bol chudý a na Aziata nezvyčajne vysoký. S množstvom náušníc v ušiach a ježatými krátkymi vlasmi vyzeral ako pankáč, no veľká rozopnutá košeľa s palmovými listami, plachťákové trištvrťové nohavice a žabky mu imidž trochu kazili.

„Obťažuje ťa?“ opýtal sa ma.

„Som v pohode,“ vydýchol som, inak by ma zradil hlas.

„Určite?“ Sotva som stihol niečo povedať, začal Jae Sunovi nadávať. Jae sa bránil a mne sa zdalo, že som sa ocitol v umňaukanom kórejskom seriáli, kde jeden herec počas hádky zaťahuje viac ako druhý. Cítil som nával frustrácie a pobavenia zároveň a ticho sa rozosmial.

„Hej, čo sa smeješ, snažím sa ťa zachrániť.“

„Čo je ti smiešne?“ pustili sa do mňa.

„On sa smeje ná nás,“ pohoršoval sa Wang Lei a zase poriadne na konci zatiahol. Napodobnil som ho, akurát bez slov, a obaja vyprskli smiechom.

„Ako sa opovažuješ robiť si zo mňa srandu, decko? Ešte mu po brade tečie mlieko a už uráža hyunga!“ nahol sa ku mne, začal mi strapatiť vlasy a zaťahal ma za ucho.

„Hej! Netýraj ho!“ hneval sa Jae a odtláčal kamaráta.

„Vychovávam ho. Niekto musí,“ bránil sa Wang.

Z chodby sa ozval hlas a obaja zastali.

„Čo?“ zrúkol môj trýzniteľ a sústredene počúval.

„Heeeeej, už idem!“ zaručal odpoveď. Zažmurkal som a dúfal, že mi nepraskli bubienky.

„Poďte, ide sa dole,“ chytil vzpierajúceho sa Jae Suna za ruku a ťahal ho na nohy.

„Ne-eeee,“ plakal Jae. Ako vstával, chytil ma za predlaktie a ťahal za sebou. Prešli sme tak celým domom až na záhradu a museli na nás byť veľmi zvláštny pohľad.

Skoro všetci prešli z domu do záhrady a zdalo sa, že na niečo čakajú. S pánom domu v čele sme sa dostali k malej plošinke s mikrofónom a upriamili sa na nás oči všetkých prítomných.

„Bavíte sa?“ zakričal Wang Lei a dav mu veselo odpovedal.

„Gratulujem všetkým, ktorí v relatívne dobrom mentálnom zdraví prežili ďalší semester,“ dav opäť veselo reagoval tlieskaním a pokrikmi.

„Je mi obrovskou cťou, že ste prišli, vy sráči,“ ďalší potlesk a smiech, „a že môžem oznámiť Jae Sunov návrat domov a zásnuby. Som na teba tak hrdý,“ pozrel sa na kamaráta so slzami hrdosti v očiach. Záhradou sa po sekunde zaváhania ozvalo pískanie, potlesk a uznanlivé pokriky. Jae ohromený otvoril ústa a vymleto na neho pozeral. Potom kukol do davu, zakrútil vydesený hlavou a so smiechom kamarátovi zboku holeňou kopol do zadku.

„Ty sprosté, oheň pľujúce lietajúce prasa,“ nadával mu Jae.

Keď videl, ako sa tvári, Wang Lei skoro neustál výbuch smiechu a ostatní sa pridali k nemu. Zakryl som si ústa rukou a rehotal sa spolu s nimi.

„Sorry, dámy, za infarkt. Ešte stále môže byť oficiálnym otcom vašich detí,“ vyškieral sa do mikrofónu. Povzbudil nás aby sme sa aj ďalej dobre bavili a poprosil, aby sme sa nemiešali pyrotechnikom teraz do kapusty, aby tá sanitka čo vonku stoji nemusela nikoho viesť do špitálu.

Začalo krátke odpočítavanie a za tichého pišťania a výbuchov na oblohe rozkvitli farebné kvety. S potešením som ich sledoval a cítil ako sa mi do srdca vkráda smútok. Milujem ohňostroje, neviem od nich nikdy odrhnúť oči. Sú tak krásne, škoda, že tak rýchlo zmiznú. Väčšinou mi pripomínajú, že prešiel ďalší jeden rok a ja som opäť o rok starší... Takto pred rokom bolo ešte všetko dokonalé. Otec bol na mňa ešte hrdý a ja som bol s Valegrom a priateľmi na dvojtýždňovom výlete po Francúzsku. Prehltol som guču v hrdle a zotrel si slzu z líca. Na zápästí som ucítil jemný dotyk, pohladenie palcom.

Wang Lei bol preč, no Jae ma stále nepustil. Pristúpil ku mne bližšie, „prepáč, že som sa ti nevenoval.“ Pokrútil som hlavou a zabodol pohľad do zeme. Cítil som sa trápne, že pred ním revem, no spomienky na dokonalé predchádzajúce leto a všetko čo som stratil ma na chvíľu premohli.

Keď ma pustil, chýbal mi jeho dotyk, tak som sa druhou rukou sám dotkol toho miesta. Upravil vlasy, ktoré mi Wang Lei rozstrapatil a roztomilo sa na mňa usmial. Vidiac jeho stiahnuté pery a jamky v lícach, takmer som z toľkej roztomilosti dostal porážku. Ako môže v jednej chvíli vyzerať ako vrah a v druhej rozkošne ako malé dieťa?

Vidiac môj zaskočený pohľad, hanblivo sa zasmial a sklopil pohľad. Povie mi niekto čo sa deje? Alebo kto to je? Pretože ho akosi nespoznávam.

Ohňostroje nestihli ani utíchnuť keď opäť vybuchla hudba. Poznám tú pieseň, páči sa mi jej nespútaná energia. Patrí medzi ten druh, na ktorý sa nedá netancovať, tentoraz však všetko pokazila. Jae Sunov chladný odmeraný pohľad bol pri úvodných tónoch razom naspäť.

„Bultaroune,“ čítal som na jeho perách presne vo chvíli, keď sa z reprákov ozval Sugov flegmatický hlas.

„Fireeeee o-ho-o!“ pomáhali sme dvíhať decibely a veselo sa pri tom usmievali. S nasadením sme sa pustili do šialeného tanca, inak to nešlo, a dúfal som, že nikomu nenapadne naozaj niečo podpáliť tak ako nám to radili nepriesteľní skauti. Párty sa práve dostávala do najlepšieho a pri tej nákazlivej hudbe a s kamarátom po boku, som sa rozhodol, že si ju musím začať užívať.

 

Jae Sun

Pokašľal som to trochu. Ale snáď naozaj iba trochu. Bolo mi úplne jasné, že ma Bjarne videl s bývalou a pochyboval som, že by bol tak hlúpy aby nepochopil, že som sa ho chystal pobozkať. Vždy keď som bol s bývalou, prešiel som do boyfried módu a tak nejak ho pri Bjarnovi nevypol. Tancujúc na dobrú hudbu sa mi o tom však nechcelo rozmýšľať, len som sa rozhodol, že už nesmiem veľa piť, nesmiem sa dať vtiahnuť do žiadnej pijanskej hry a musím prestať v Bjarnovi vyvolávať pochybnosti o mojej sexuálnej orientácii. Všetko sa dá predsa zvaliť na alkohol. A tiež by to nebolo prvýkrát, čo si cudzinec pomýlil priateľské dotyky, pre Kórejcov bežné aj medzi mužmi, za niečo viac.

Dom v dezolátnom stave sme opustili o piatej ráno. Zvalili sme sa na zadné sedadlo taxíka a zaspávali cestou. Keď sa mi uvelebil s hlavou v lone, váhavo som mu položil ruku na rameno. Nakoniec som sa však zvalil aj ja na neho lebo mi stále padala hlava a už ma to nebavilo.

„Pane, sme na mieste,“ zobudil ma otrávený hlas vodiča, ktorý na nás nedočkavo hľadel. Zrejme sa nás už hodnú chvíľu snažil zobudiť.

„Bjarne,“ zatriasol som kamarátom, „už sme tu,“ rozospato som povedal.

„U teba či u mňa?“ zamrmlal. Dobrá otázka. Vykukol som z okna.

„Asi u teba,“ skonštatoval som, lebo mi okolie nič nevravelo. „Vstávaj,“ posadil som ho a vytlačil von. Zívajúc s ústami dokorán mi zakýval a stratil sa mi za rohom. Hľadel som z okna na prebúdzajúce sa mesto a pri spomienkach z noci mi v hrudi rozkvitala hanba zmiešaná so vzrušením.

Možno to ešte budem ľutovať, no bol som rád, že som si ho vybral a vzdal sa tak boxu. Nemal som už trinásť, vedel som o sebe viac a nebál som sa, že by som znovu skĺzol do depresií. Aspoň nie do tak zlých ako vtedy. Svojim rozhodnutím som v prvom rade chcel nasrať otca, no pomaly som si začínal pripúšťať, že v tom bolo aj niečo viac.

U teba či u mňa? Zúfalo som vydýchol a fantázii vynadal za pestré predstavy, ale bolo už neskoro. Telom sa mi pomaly rozlievala túžba. Zahanbene som si zakryl rukou oči. Kdekoľvek, usmial som sa a zahryzol si do spodnej pery. Fuck

 

Broskyne a smotana

Sladšie než sladké

Čokoládové líca

A čokoládové krídla

Tvoje krídla sú však krídlami diabla

Z tvojej sladkej chute sa vždy stane horká

(BTS – Blood Sweat and Tears)