Hellevator

 

Jae

Mesiac prázdnin. Čo to je? Prešiel až príliš rýchlo a opäť som sa musel vrátiť do školy plnej premotivovaných, krutých detí, ktoré mnou pohŕdali len preto, že som na dva roky vynechal školu. Tiež som nimi mohol pohŕdať. Tvrdli v škole a narozdiel odo mňa sa pravdepodobne nikdy nepokúsili naozaj riskovať pre svoje sny. Môžem ich mať v piči.

Prázdniny mi padli neskutočne vhod. Ak vynechám tú časť s plastikou, pomohli mi trochu sa pozbierať na nohy. Kamaráti mi pomohli spomenúť si, kým som kedysi bol, vliali do mňa chuť znovu žiť, dodali mi kus sebavedomia a hrdosti. Po mesiaci však boli opäť všetci preč, na univerzite alebo v práci a zostal mi len Bjarne. Jediný priateľ v mori príšer.

Bolo zvláštne a smutné keď sme odrazu zostali sami. Pocit podobný tomu, keď z domu odíde hlučná, veselá návšteva a zostane po nich divné prázdno. Ticho ktoré po kamarátoch zostalo však nebolo len tichom znamenajúcim nudu. Atmosféra medzi mnou a Bjarnom sa zmenila. Počas prázdnin som o ňom zistil snáď viac než za celý prvý polrok školy pretože bol konečne čas aj na iné než na učenie. Čím viac som ho spoznával, tým viac som sa na neho namotával. Už to, že dobre zapadol medzi mojich kamarátov veľa hovorilo a veľa spravilo. Aj červený drak postupne vyzeral byť priateľskejší a učil líšku rapovať aj keď pri tom Bjarne skôr pripomínal mača snažiace sa revať ako lev, a tým pádom zlyhával na plnej čiare. Rytmus pochytil rýchlo ale sólo pokusy vždy ľudí skôr rozosmiali než vydesili a Wang Lei po ňom nespokojne štekal:

„Opri sa do toho, líška! Vrč! Hnev, nenávisť, grrrrr.“

Zatiaľ čo ostatným zlyhávali v záchvatoch smiechu močové mechúre.

Neúspech však Bjarnovi nebránil aby sa chytal keď počas karaoke človek držiaci mikrofón nebol jediný, kto pľul jed, ale sme sa k nemu pridali všetci. Vládal s nami piť, rád sa zapájal so pijanských hier, nehanbil sa odmietnuť drogy a zároveň neriešil, ak sa niekto vybral na trip. Málokto mi vydržal na tanečnom parkete robiť spoločnosť tak dlho ako on, jediné čo ma hnevalo, bol jeho nezáujem o počítačové hry, no to som bol ochotný mu odpustiť.

Uvedomoval som si, že sa zahrávam s ohňom keď s ním som a keď sa nebránim jeho príťažlivosti a pocitom, ktoré vo mne vyvoláva. Naskytlo sa mi niekoľko výborných príležitostí ukončiť ten tanec okolo kaše a skočiť po ňom. Stačilo by sa len nahnúť, pritiahnuť ho k sebe, ochutnať ho. Jeho oči ma vždy sledovali a často v sebe odrážali potláčanú túžbu, na ktorú som chcel stále viac odpovedať.

Wang Lei mal však pravdu keď hovoril, že by sa prípadný vzťah mohol skončiť zle pre mňa aj pre Bjarna. Aj keby mňa nevydedili a on by neskončil ako darca orgánov. Stále som si nebol istý, či to chcem riskovať.

V sobotu sme sa stretávali v jazdeckom areáli mimo Soulu kde mal Bjarne ustajneného zvera a kde si prenajímal na dve noci izbu aby s ním trávil čo najviac času. Hm. Znie to strašne zvrátene. No uisťujem vás, že o nič také nejde.

Nechápal som, čo ho k tomu zvieraťu tak viaže, no vyzeral pri ňom byť neskutočne šťastný. Keď ma sem priviedol prvýkrát, zdĺhavo mi vysvetľoval aké strasti musel prekonať kým sem to zviera dostal. Poslal mu ho kamarát, ktorý ho kúpil od nového majiteľa, ktorý ho kúpil od Bjarnovho otca, no v skutočnosti pôvodne patril Bjarnovi, aj keď to bol dar... už sme na konci? Kdesi v strede som sa stratil. A pointou asi bolo, že je Bjarne proste v siedmom nebi. Hurá. #irony

Možno som nedokázal pochopiť puto medzi Bjarnom a Valegrom, no nie som ani slepý aby som nedokázal uznať, že je to zviera nádherné. A obrovské. A divoké. Jeho chrbát mi siahal snáď po bradu a bol samý sval. Poznám kone z telky, jazdil som na nich v Assassin's Creed a Zaklínačovi, no vidieť jedného naživo, zblízka a v plnej paráde bol celkom silný zážitok.

Videl som Valegra neposlušne hádzať hlavou a prudko zastavovať pred prekážkami s Bjarnom nalepeným na krku. Keď som sledoval ako raz hodil zadkom a Bjarna poslal k zemi, zovrelo mi srdce strachom a okamžite som sa za kamarátom rozbehol, aj keď Valegro ďalej pobehoval po cvičisku a občas sám prekážku preskočil. „To je v prdeli... sakra, za polroka ho totálne pokazili,“ švihol Bjarne rukou po zemi a poslal do vzduchu spŕšku piesku.

„Pôjdeš ho reklamovať?“ vyrýval som mierne, keď som videl, že je v poriadku. Nezasmial sa na mojom vtipe, len nahnevaný vydýchol.

„Dva roky výcviku sú v paži. Niektorí ľudia sú totálni tupci, nemali by kone dostávať do rúk, len ich domýlia a pokazia,“ soptil. Postavil sa, oprášil si nohavice a s rukami v bok sa chvíľu zamyslene pozeral na žrebca, ktorý medzičasom zastal, strihal ušami a nevinne sa obzeral.

„Tak začneme od začiatku,“ kyslo sa usmial, „a nie, skôr zomriem než ho vrátim,“ odhodlane odpovedal a ukázal na mňa bičíkom.

Pokojne sa k zvieraťu pobral. Čakal som, že mu vynadá. Namiesto toho na Valegra jednoducho vysadol a ďalej jazdil, skákaniu sa však už vyhýbal.

Povedať, že vo mne Valegro vzbudzoval rešpekt by bolo málo. Už som chápal prečo sa Bjarne urážal keď som sa mu najskôr smial, že sú kone dievčenská záležitosť.

Víkendy s Bjarnom, príroda, atmosféra toho miesta a kone, všetko to mi chvíľu pomáhalo držať hlavu nad hladinou. Bola to však slabá náplasť pre dušu topiacu sa v zúfalstve.

 

~ ~

 

„Chyťte ho!“ vnímal som okrajovo krik chalanov. Bol som príliš zamestnaný vlastnou obranou aby som vnímal svet okolo. Thajský box mi bol opäť na dve veci. Keď sa do mňa pustili viacerí naraz, nemal som šancu. Pred údermi do brucha som sťahoval svaly, zatínal sánku aby mi ju nevykĺbili a chránil si rukami hlavu a nohami hruď keď do mňa na zemi spoločných spŕch začali kopať. Aspoň schopnosť údery prijímať som mohol z boxu čiastočne využiť.

„Utiekol,“ vravel zadýchaný hlas ako som ochromený bolesťou ležal na zemi. Údery prestali.

„Idiot,“ štekol jeden zo spolužiakov a ostatní mu tiež naštvane začali nadávať. Keď mi na oblečenie a kožu dopadol prúd ľadovej vody, šokom som sa strhol a schúlil. Kým oni utekali zo šatní, ja som sa snažil nájsť silu odplaziť sa preč, no nedokázal som sa pohnúť. Telom mi pulzovala bolesť, hlavou hnev a zúfalstvo. Nevedel som čo im presne sadlo na nos tento polrok, no tipoval som to na dobré výsledky polročných testov napriek doučovaniu Bjarna. Plus to, že som mladého Nóra nedostal medzi top sto študentov ako mi prikázali, ale úprimne, v taký zázrak by nikto nemohol dúfať.

Špina. Lúzer. Odpad. Zkurvysyn... ešte zabudli dodať, že som buzerant, ale to zatiaľ nezistili.

Vedel som, že sa to stane. Keď som pred dvoma rokmi plný nadšenia presviedčal rodičov, že mám na to stať sa profesionálnym hráčom počítačových hier, vedel som, že takto dopadnem ak sa mi nepodarí uspieť. A aj tak som do toho šiel. Naivne som veril, že ten jackpot vyhrám a všetci na mňa budú hľadieť s obdivom a tichou žiarlivosťou. V skutočnosti som vôbec netušil čo ma čaká. Aký je to pocit keď vás denne ostatní zhadzujú, nadávajú vám, urážajú vás, ničia vám veci, ničia vašu dušu, telo, zdravý rozum...

Myslel som si, že budem dostatočne silný keby k tomu došlo. Kedysi som pohŕdal spolužiakmi, ktorých sme takto týrali. Ufňukaní zbabelci, neschopní brániť sa. Ak sa bránili, o to viac sme si to užili kým sme ich zlomili. Vraví sa, že čo nezabije, to posilní. Až na to, že niektoré veci zabíjajú postupne. Pomaly vás nahlodávajú, kopia sa na sebe a namiesto toho, aby vás zocelili, privedú vás na okraj perónu alebo vysokej budovy.

Bol som hlupák. Idiot. Naivné namyslené dieťa. Keby som sa len mohol vrátiť naspäť v čase a varovať svoje mladšie ja. Zrejme by som pohŕdal človekom, ktorý ma prišiel varovať a aj tak sa svojhlavo vrhol do neistej budúcnosti.

Do šatne prišiel učiteľ, len sa rozhliadol a vidiac, že je šatňa prázdna a tichá len zatvoril vodu na sprche a prikázal mi aby som sa dal dokopy. Odišiel rovnako rýchlo ako sa objavil. Prestupovala mnou krutá zima, chladivá látka uniformy sa mi lepila na kožu a svaly sebou šklbali v snahe zahriať telo a udržať v ňom život.

Keď som začul ďalšie kroky, mal som chuť zakričať aby odišiel. Nechcel som aby ma videl v tomto stave. Nie on, prosím...

Nedokázal som však zo seba dostať ani hlások. Zo sprchovej hlavice sa opäť vyvalila studená voda, no po pár sekundách sa začala meniť na teplejšiu a teplejšiu. Po ľadovej koži sa lialo nádherné teplo a tentoraz som sa triasol úľavou. Triaška pomaly ustúpila, kŕčovito stiahnuté svaly sa uvoľnili. Keď som vzhliadol a uvidel pri sebe čupieť Bjarna, krásneho ako vždy, s tvárou plnou obáv, strachu a ľútosti, do očí sa mi hrnuli slzy.

Cez deň sa odo mňa takmer nepohol, preto so mnou bol aj keď sa do mňa spolužiaci púšťali. Keď pochopil, že nemá zmysel prosiť a prehovárať ich, rovno sa vždy vytratil a rozbehol sa preč aby našiel učiteľa a ukončil to šialenstvo. Najskôr nechápali ako ich učitelia tak rýchlo našli, potom sa Bjarnovi vyhrážali a keď to nefungovalo, snažili sa ho vždy chytiť kým začali. Riskoval kvôli mne viac než musel. Ešte mu neublížili, no vedel som, že k tomu už veľa nechýba. Keby mu robili to čo mne, nedokázal by som to zniesť. Bola by to posledná kvapka k nepríčetnosti. Bil by som sa za neho do krvi a šiel cez mŕtvoly aby bol v bezpečí. Začínal som vážne ľutovať svoje rozhodnutie vzdať sa boxu. Núteným prestupom by som ho pred týmto ochránil a mohol by som si vybíjať zlosť a pocity bezmocnosti vo férových dueloch so živými ľuďmi. Vrece piesku súboj a kontakt s človekom nedokázalo nahradiť.

Po pár minútach vodu zastavil. Pomaly som si sadol a na hlave a ramenách mi pristál veľký uterák. Odokryl mi tvár, v rukách zovrel látku a začal mi sušiť vlasy.

„Mal by si prestať,“ zamrmlal som zničene.

„Už sme sa o tom bavili, Jae. Odmietam sa nečinne prizerať,“ odvetil nahnevane a zastal.

„Doplatíš na to.“

Tváril sa, že nič nepočul a začal mi rozopínať mokrú košeľu. Okamžite som ho zastavil, „choď preč.“ Jeho pohľad a jeho dotyky boli to posledné, čo som v tej chvíli chcel cítiť. Zahanbovali ma a zraňovali ešte viac.

„Nevyvádzaj,“ napomenul ma prísne.

„Choď preč,“ po lícach sa mi skotúľali horúce slzy. Ukryl som si tvár v rukách.

„Hej,“ jeho hlas zmäkol, prišiel bližšie a objal ma pevne okolo krku. Cez hrubú látku som cítil ako ma hladí po hlave. „Neplytvaj energiou, nikdy sa ma nezbavíš,“ šepkal mi odhodlane do ucha. Po chvíli sa odtiahol. Nedokázal som sa mu pozrieť do očí a viac ho nezastavoval keď znovu natiahol ruky ku košeli.

Nútil som ho nájsť si v škole aj ďalších priateľov. Keby sa dostal do dobrej spoločnosti, ochránilo by ho už len to, že by k nim patril. No bol tvrdohlavý, ako vždy. Keď sa mi aj podarilo odohnať ho, k nikomu sa nepridal a trávil čas sám. Úplne ignoroval moje obavy.

~ ~

„Nie,“ rozhodne odmietol Lei keď mu došlo čo chcem a nahnevaný ma prepaľoval pohľadom tesne po tom, čo som tichom reagoval na jeho poznámku, že vyzerám ako zbitý pes. V tmavej zadnej uličke za obchodmi som mu sotva videl do tváre.

„Nie,“ zúfalo sa zasmial, keď moje mlčanie a priamy pohľad pokračovali.

„Aspoň trávu,“ zamrmlal som.

„Nie, ty pako! Ak zo seba chceš naozaj spraviť fetku, tak si hľadaj zdroj inde. Ja ťa na svedomí mať nebudem,“ znechutený po mne vrčal. Vedel, že nenávidím drogy. Nenávidím ten pocit, keď strácam kontrolu a pôdu pod nohami, ale zároveň som poznal úžasné stavy, do ktorých vás chémia dokáže dostať. Chcel som uniknúť z tohto sveta. Aspoň na chvíľu sa zbaviť tej bolesti a zúfalstva. Nastúpiť na Helleavtor a dostať sa z pekla.

„Prosím, Lei,“ úpenlivo som na neho hľadel.

Vzdychol si, pokrútil hlavou, chvíľu uvažoval a potom ma chytil za plece a začal ťahať preč. Usadil ma v jednej z lacných tradičných reštaurácií, objednal jedlo a soju.

„Tu,“ buchol predo mnou o stôl pohárikom, „pi,“ s buchnutím vedľa pohárika položil fľašu soju.

„A čo...“ začínal som sa sťažovať, že som chcel niečo iné, no skočil mi do reči.

„Pi!“ prikázal pankáč s ježatými červenými vlasmi s takou autoritou, že ma takmer postavila do pozoru.

„Takže, čo sa deje?“ začal zisťovať keď vo mne zmizlo zopár pohárikov alkoholu. Zaryto som mlčal. Hovoriť mu, že ma v škole bijú a šikanujú bolo nad moje sily a hrdosť. Obzvlášť keď s ním bol aj jeho tieň, peroxidový Japonec.

„Dostal si košom od líšky?“ Zvraštil som obočie a keď mi došlo čo sa pýta, pokrútil som hlavou.

„Ak mi nič nepovieš, nemám ti ako pomôcť.“

„Vieš mi pomôcť, no nechceš,“ vyčítal som mu. Skúšal ešte chvíľu hádať, no neblížil sa ku skutočnému dôvodu ani zďaleka. Nakoniec ma nechal s Japoncom samého a prikázal mu, aby na mňa dohliadol.

„Nech si nezoženie niečo inde a po jedenástej ho vezmeš domov,“ dával mu rozkazy kým odišiel.

 

Bjarne

Vyšiel som zo súkromnej večernej školy a s úžasom hľadel na nízke športové auto. Wang Lei mi počas prednášky napísal, že sa musíme okamžite stretnúť. Nechcel mi povedať prečo, no z hojného počtu nadávok som typoval, že ide o niečo naliehavé. Do jeho auta som sadal s nadšením aj strachom. Odkedy ma pred ním Jae varoval, mal som problém mladému Číňanovi veriť a jeho správanie vo mne ostražitosť len umocňovalo.

„Čo sa deje? Kam ideme?“ opýtal som sa keď sme vyrazili.

„Musíme sa porozprávať,“ odvetil chladne a za celú dobu sa na mňa ani raz nepozrel. O joj, toto nevyzerá dobre.

„Kam ideme?“ Keď mi neodpovedal ani druhýkrát, začal som sa vedľa červeného draka naozaj cítiť v nebezpečí.

„Pusť ma. Chcem vystúpiť,“ naliehal som a hnevalo ma, ako sa mi pri tom triasol hlas.

„Upokoj sa,“ povedal stoickým hlasom sériového vraha.

„Ak mi nepovieš kam ideme, tak vystupujem,“ z idúceho auta? Veľa šťastia. Navyše by bolo blbé vystúpiť uprostred obchvatu stovky metrov vzdialeného od akéhokoľvek chodníka. Ak na tom však malo závisieť moje prežitie, chodník by bol posledným čo by som riešil.

„Kam. Ideme,“ prepaľoval som ho pohľadom.

„Prekvapenie.“

„Vystupujem.“

„Seď,“ zavrčal.

„Vystupujem!“ zvýšil som hlas, v ktorom sa odrážala panika.

„Povedal som seď, ty psia sľapka!“

Tie slová boli ako úder do hrude závažím. Umlčali ma a totálne vydesili natoľko, že som nebol schopný nič povedať, pohnúť sa a takmer som si nedovolil dýchať. Je možné, že to o mne vedel? To, kvôli čomu som odišiel na druhý koniec sveta? Preto bol rozzúrený? Zvieral som v rukách kŕčovito batoh, srdce mi bilo až v krku a vydesený som sledoval ako odbáčame z mosta do temného, ľudoprázdneho prístavu. Zaparkoval pod mostom a prikázal mi vystúpiť.

Nikdy som sa o život nebál tak ako v tej chvíli. Priestor pod mostom nebol osvetlený. Otvoril mi dvere a s problémami som sa vysáčkoval z auta, od strachu takmer neschopný chodiť. Nasledoval som ho ostražito k brehu rieky. Tvár mu na pár sekúnd osvetlil oheň zapaľovača. Každá sekunda bola utrpením a každá sekunda sa vliekla ako večnosť. Strachom sa mi chvelo celé telo.

„Vedel si, že je Jae môj brat?“ opýtal sa a cez ústa vydýchol dym. Pokrútil som hlavou a akosi som tomu odmietal uveriť. Nepodobali sa na seba.

„Nemáme rovnakú krv, ale vyrastali sme spolu. Mám ho rovnako rád ako svojich skutočných bratov, a preto to, čo trápi jeho, trápi aj mňa. Rozumieme sa?“ pozrel sa na mňa a potiahol si, držiac cigaretu končekmi prstov. Prikývol som. Udržať s ním očný kontakt si vyžadovalo takmer nadľudské úsilie. O čo tu pre všetko na svete ide?

„Takže si asi vieš predstaviť, že ma poriadne nasralo keď za mnou dnes prišiel. Vyzeral ako adept na skok pod vlak,“ prešiel ku mne a zastal predo mnou tvárou v tvár.

„Si s ním každý deň. Povedz mi čo sa deje,“ prikázal mi. Och, do šľaka. Poriadne mi odľahlo. Takže to nebude o mne.

„Hovor,“ zavrčal, kým mi zo srdca padal najväčší balvan obáv.

„Mal by si sa ho opýtať sám, nemyslím...“

„Ty myslieť nemusíš, to nechaj na mňa. Hovor!“ Nervózne som prestúpil na mieste.

„Zopár ľudí na škole mu strpčuje život. Dosť hard core spôsobom...“ neochotne som začal a hľadel na oheň, ktorý vzplanul v cigarete keď z nej vysoký Číňan ťahal.

„A ďalej?“ súril ma aby som pokračoval.

„Odchytávajú si ho a mlátia ho, nadávajú mu, sú dosť krutí. Nenechajú ho takmer vydýchnuť,“ zvieralo mi pri tých spomienkach srdce. Na chvíľu zostal ticho a mračil sa na mňa.

„Ako dlho to trvá?“

„Už je to vyše mesiaca. Začali hneď ako začal druhý polrok.“

„Pomáhaš mu pri bitkách?“

„Vždy idem po učiteľa...“

Vyprskol najskôr smiechom a keď sa ukľudnil, prebodol ma cez štrbinky očí pohŕdavým pohľadom.

„Pýtam sa, či si sa niekedy pridal aby si mu kryl zadok, idiot,“ k pohŕdavému pohľadu sa pridal aj pohŕdavý tón hlasu.

„Nie som bitkár,“ bránil som sa, „v živote som nikomu nevrazil,“ priznal som zahanbene.

„Jasné. Jediné čo vieš, je nechať sa ošukať,“ odpľul si bokom. Oblial ma studený pot a vydesený som sa mu pozrel do očí. Uprene mi vracajúc pohľad, znovu si potiahol. Vedel to.

„Aký majú dôvod?“ pokračoval s výsluchom.

„Čo ja viem? Šport?“

„Esport?“

„Čo?“ nechápavo som sa opýtal.

„Nikdy ti nepovedal, že šiel profesionálne hrať esport do Ameriky?“

„Nie, nechcel o Amerike hovoriť, tak som sa nepýtal.“

„Premrhal tým dva roky života. Bol veľmi blízko, no nedostal sa do základnej zostavy žiadneho tímu, takže sa vrátil domov. Jeden by si myslel, že ľudia budú obdivovať jeho odvahu a ťažkú prácu, ale nie,“ otočil sa a ukazovákom odpinkol špak do rieky.

„Spravíme to takto, líška,“ hľadel na pilier pred sebou a ruky mal zaborené hlboko vo vreckách bundy, „spravíš mi zoznam mien ľudí, ktorí ho otravujú. Nevynechaj ani jedného a ku každému popíš čo presne robia. Zvýrazni tých, ktorí to začínajú a huckajú ostatných. Do týždňa chcem mať kompletný zoznam.“

„Čo chceš robiť?“ podozrievavo som ho sledoval.

„To čo Huanovcom ide najlepšie, a čo robia keď sa nám niekto opováži škodiť,“ odpovedal neľútostným hlasom. Ozývala sa v ňom predzvesť búrky. Chcel som aby šikana prestala, ale nepáčilo sa mi to, do čoho ma zaťahoval. Bude sa riadiť podľa zoznamu, ktorý mu dám. V mojich rukách tak boli osudy ľudí, možno celých rodín, a ich šťastie a pravdepodobne aj utrpenie. Som pripravený niesť tú zodpovednosť? Nehovoria o tom, že ak sa toto niekedy dostane do rúk úradom, sám ponesiem celkom slušnú dávku viny.

„Môžem sa na teba spoľahnúť?“

„Áno,“ odhodlane som povedal. Usmial sa.

„Nič mu nehovor,“ prikázal mi keď sa pri mne zastavil cestou k autu, „a ešte niečo,“ chytil ma za golier a pritiahol k sebe, „stiahneš ho do svojho bahna a osobne ťa vykastrujem a nôž ti vrazím do zadku. Vyjadril som sa dosť jasne?“ vrčal. Cítil som na tvári jeho dych a keď ma vražedným pohľadom prepaľoval z takej malej vzdialenosti, opäť ma ochromil strach.

„Rozumieš?“ dožadoval sa odpovede. Len som nemo prikývol.

 

Srdce mi stále splašene bilo keď sme sa vliekli pomalou nočnou premávkou centra Seoulu. Pred chvíľou som sa bál, že sa nedožijem rána a život mi na chvíľu prišiel byť neskutočne vzácny. S úľavou, miernou nevoľnosťou a ľahkou hlavou som hľadel na neóny a svietiace reklamy a snažil sa tešiť z jazdy luxusným autom. Kým som však bol v spoločnosti červenovlasého pankáča, nedokázal som si ešte celkom vydýchnuť.

„Prečo si proti nim nesvedčil?“ Tak ma tou otázkou zaskočil, že mi chvíľu trvalo kým som dokázal odpovedať. Tentoraz na mňa však netlačil a pokojne čakal. Asi vedel, že by som mu inak neodpovedal.

„Myslel som si, že ma milujú,“ zamrmlal som a zahanbene si hľadel na ruky položené v lone, „preto som im vedel odpustiť a odmietol proti im svedčiť. Až po pár mesiacoch mi došlo aký hlúpy som bol. Vedeli ako si ma omotať okolo prstu,“ v tvári som cítil horúčavu. Takto úprimne som sa o tej záležitosti nerozprával ani so súdnou psychologičkou. Prečo vravieť dieťaťu Triády pravdu? Práve som pochopil aký veľký vplyv má na Jae Sunov život. Mohol mi pomôcť a mohol mi spôsobiť obrovské problémy keby sa mu nepáčilo, že sa okolo jeho brata točím.

„Hlupák,“ povedal a znelo to takmer ľútostivo.

„Nemusíš sa báť, že by som do toho Jae Suna stiahol. Patrí medzi najhetero chalanov, akých poznám. Nemá ani zmysel niečo na neho skúšať.“

„Vážne?“ povedal pobavene Wang Lei a usmieval sa popod fúzy. Jeho reakcia ma prekvapila a prinútila zamyslieť sa. Vážne Jae patrí medzi najzarytejších hetero chalanov akých poznám? Takmer som už zabudol na noc, kedy ma opitý prepadol, objal a takmer pobozkal.

„A nie?“ opýtal som sa po dostatočne dlhom tichu aby to vyznelo divne. Wang Lei však na moju otázku neodpovedal, len sa ďalej tajomne usmieval a ja som začal uvažovať, či si zo mňa len nerobí srandu. Celkom by to na neho sedelo.

~ ~

 

Bjarne

„Povedz mi príbeh.“

„A Allah povedal: stvorím odvážne a rýchle zviera, z južného vetru, slnka a rozpáleného púštneho piesku,“ začal som rozprávať, „zviera oddané a výnimočné, krajšie nad všetky ostatné zvieratá. Koňa, ktorého ľudia budú volať 'ten, ktorý pije vietor'. Ako sa volá plemeno?“

Šibalsky som sa škeril a chalani po mne pozreli štýlom to nemyslíš vážne. Sedeli sme v jednej z vychytených kaviarní a čo iné s Jae Sunom, Wang Leiom a ich ďalším kamarátom v nedeľu večer robiť, než hrať pijanskú hru?

„Wang Lei,“ vybral som ho aby odpovedal. Rovno sa vzdal a hodil do seba pohárik soju.

„Yu Chan,“ pozrel som sa na štvrtého chalana.

„Pfff, čo ja viem, v živote som koňa ani nevidel na živo,“ odvetil a vlnité hnedé vlasy, rozdelené v strede cestičkou a padajúce po lícne kosti si odhrnul zo šikmých očí. „Ten čo pije vietor?“ skúsil si tipnúť.

„Tak kone volali Beduíni. Pýtam sa na názov plemena, ako ho voláme dnes,“ nebol som spokojný s jeho odpoveďou a sledoval ako do seba tiež hádže pohárik alkoholu.

„Jae?“ pozrel som sa na spolužiaka. Len zomkol pery, zatváril sa bezradne a pokrútil hlavou. Ďalší pohárik. Kruh sa uzavrel a bolo na mne odhaliť správnu odpoveď.

„No tak, chalani. Ľahšiu otázku som vám nemohol dať. Je to Arabský kôň, celkom by stačilo kebyže poviete Arab. Ešte som naschvál spomenul Allaha.“

„Čo je to za týpka?“ spýtal sa pankáč a dolieval do prázdnych pohárikov ohnivú vodu.

„Och, Wang Lei,“ pretočil som očami. Bol ako žaba považujúca svoju studňu za celý svet, „boh moslimov. Wang, povedz mi príbeh,“ posunul som pomyselnú loptičku Číňanovi. Pohodlne sa oprel a začal tajuplným hlasom rozprávať:

„Kedysi dávno, za dôb vlády dynastie Qing, sa mladý vojak zamiloval do krásneho cisárovho úradníka. Vyznal mu svoju lásku a bol za to odsúdený na smrť. Cestou do podsvetia mu však bol jeho hriech odpustený ako prečin z vášne, a stal sa bohom utajenej lásky. Od tej doby cestuje večnosťou aby vypočul modlitby tých, ktorí tajne niekoho milujú. Ako sa volá, líška?“ smeroval otázku na mňa.

„Mmm, boh... nejakej tajnej lásky?“ skúšal som to, ale veľmi neveril, že správne odpovedám.

„Nie!“ buchol dlaňou po stole a spokojne sa usmieval, „Yu Chan.“

„Čínska mytológia ma dosiaľ úspešne míňala, netuším,“ pridal sa ku mne a tiež vypil pohárik.

„Jae Sun.“

Zapretý lakťami o stôl, zamyslene hľadel na priehľadnú fľašu soju. Vyzeral už o čosi lepšie, ale stále sa celkom nedostal z hlbín, do ktorých ho dostala školská šikana, „Tu'er Shen, alebo zajačí boh,“ odpovedal ticho.

„Správne,“ uškrnul sa Wang Lei a v očiach sa mu šibalsky lesklo. Uvažoval som o čo mu ide. Tváril sa, že nechce aby som z Jae Suna robil gaya a potom sám nadhadzuje túto tému? Usúdil som, že sa len chce baviť na našich reakciách a podpichovať nás.

„Povedz mi príbeh, Jae.“

„Bol raz jeden chalan, šiel do nového sveta skúšať šťastie, no neuspel. Vrátil sa domov a ľudia po ňom kvôli jeho neúspechu s opovrhnutím pľuli, bili ho do bezvedomia, vysmievali sa jeho odvahe skúsiť šťastenu.“

„Ten príbeh všetci poznáme, hádam si nemyslíš, že s ním môžeš vyhrať,“ posmieval sa mu kamarátsky Yu Chan. Jae ho však ignoroval a so smutným pohľadom, ďalej zabodnutým do sklenenej fľaše, pokračoval.

„Jedného dňa však všetci prestali. Chlapec zostal stáť sám uprostred prázdneho miesta zmätený, prečo sa ho ostatní odrazu boja dotknúť. Pýtam sa prečo? Lei,“ pozrel sa na pankáča s červenými vlasmi. Wang Lei zvážnel, Yu Chan sa tváril nechápavo a mne sa od nervozity rozbúšilo srdce.

Jae nebol hlúpy. Prešiel sotva týždeň od vytvorenia zoznamu, kým sa prejavili výsledky mojej a Číňanovej spolupráce. No keď prišli, zmena bola rýchla a zásadná, príliš výrazná aby sa dala prehliadnuť. V priebehu niekoľko mála dní sa Jae Sunovi začali spolužiaci celkom vyhýbať, nedotkli sa ho, prestali po ňom pľuť vulgarizmy a totálnu ignoráciu dopĺňali len kradmé pohľady plné nenávisti a anonymné menšie sabotáže jeho skrinky alebo vecí.

Wang mi nepovedal čo spravil, ani som to nechcel vedieť. Svedomie ma dostatočne obviňovalo už takto. No dostalo sa ku mne, že jeden z chalanov 'padol' na koľajnice tesne pred príchodom metra a len o vlások sa mu za pomoci ostatných podarilo vyškrabať na perón. Ďalšieho z hlavných aktérov šikany surovo do krvi zbili pred jedným z tanečných klubov. Boli už tri hodiny ráno a bol s kamarátmi dosť na mol, takže ani on ani jeho kamaráti nevedeli povedať kto ho napadol. Skončil v nemocnici v dosť zlom stave, s pohmoždeninami a niekoľkými zlomeninami.

Toto bola však len špička ľadovca a časť pod hladinou sa mi podarilo krátko zahliadnuť keď po obede za Jae Sunom prišiel jeden z chalanov a prosil ho zúfalo o odpustenie. Kľačal na kolenách, tvár mal takmer nalepenú na zemi a zúfalo vzlykal, ponúkal mu obrovské sumy peňazí a dary. Jeho sestra bola ťažko chorá, podstupovala veľmi drahú liečbu a keby jeho rodina prišla o podnikanie, nemali by na jej liečbu a hospitalizáciu.

„Netuším prečo to vravíš práve mne,“ odpovedal mu vtedy Jae. Neklamal mu, o Wang Leiovej a mojej pomoci mu nikto nepovedal. No videl som, že si postupne spája súvislosti dokopy a keby chcel, možno by spolužiakovi vedel pomôcť. Po viac než mesiaci krutej šikany však nebol schopný cítiť ľútosť voči nemu a jeho rodine. Len chladný nezáujem a možno aj chuť po pomste. Sám ešte stále potreboval pomoc.

Mladý červenovlasý Číňan sa oprel o polstrovanú stoličku útulnej kaviarne a uprene hľadel Jae Sunovi do očí. S jednou rukou na stole točil malým skleneným pohárikom a vyzeral, že uvažuje čo spraviť.

„Chlapec by mal byť rád a nepýtať sa...“

„Ako si vedel po kom máš ísť?“ chladne sa pýtal Jae a pohľad v tvári mal tvrdý.

„Máme svojich ľudí všade,“ ležérne mykol plecom Wang Lei. Jae Sunov pohľad zaletel ku mne a podozrievavo ma skenoval. Netušil som, čo mám robiť. Wang ma varoval, aby som nič neprezradil. Platilo to ešte? Aj keď sa už Jae dozvedel čiastočne pravdu? Hľadajúc odpoveď, pozrel som sa na Číňana, no nepohol ani svalom, nič mi nenaznačil. Jae Sunovi to však stačilo. Vydal tichý zvuk podobný smiechu, pomaly sa oprel a prekrížil si ruky na hrudi.

„Vy hlupáci,“ vzdychol si. Vyzeral unavene a zdalo sa, že namiesto úľavy cíti obavy. Chcel som si k nemu sadnúť, pritúliť sa a ticho tak zostať. Bodaj by som mohol.

„Yu Chan, povedz mi príbeh,“ dal Jae slovo kamarátovi, ktorý nás doteraz ticho počúval. Bolo na ňom vidieť, že tuší o čo ide a preto sa radšej na nič nepýtal. Bol múdrejší než aby sa do toho miešal. Zažmurkal a zahniezdil sa prekvapene na stoličke.

„Už som aj zabudol, aký príbeh som chcel povedať,“ zasmial sa zahanbene.

„Ty debil. Prečo s tebou vôbec strácame čas?! Si neschopný rovnako ako celá tvoja rodina...“ začal sa jedovať Wang Lei. Poznal som ho dostatočne dobre aby som vedel, že len Yu Chana provokuje a snaží sa odviesť reč od predchádzajúcej témy.

„Hej, do rodiny sa mi lákavo nenavážaj! Sú to ctihodní občania, narozdiel od niekoho,“ zvýšil urazene hlas Yu Chan.

„Čo tým chceš naznačiť?“ pohoršene sa Wang Lei narovnal. Chvíľu trvalo kým sa znovu utíšili a vrátili sme sa ku príbehom.

„Žil raz jeden muž s bledou kožou a čiernymi vlasmi, ktorý bol sužovaný samotou,“ začal Yu Chan svoj príbeh, „vzal sekeru a rozdelil sa na dve časti. Aby mal priateľa? Áno, by už nikdy nebol sám. Kto je ten muž?“ kývol hlavou smerom ku mne. Chudáci, stále pre nich bolo moje meno nezapamätateľným jazykolamom. Usmial som sa na Jae Suna. Jeden z kútikov jeho pier sa mierne dvihol. Yu Chan si myslel, že ma touto otázkou dostane, lebo nehrám hry.

„Kindred, ovečka a vlk. Ovečka ako pokojná bezbolestná smrť a vlk ako krutá bolestivá smrť plná hrôzy,“ odpovedal som spokojne, čerpajúc z Jae Sunovho rozprávania o jeho obľúbenej postave z hry.

„Yu Chan, Yu Chan,“ začal posmešne tlieskať Wang Lei a povzbudzoval ho keď do seba po prehre hádzal pohárik priehľadného soju.

 

„Ak nechceš mať z Jae Suna buzíka, sám by si si mal dávať pozor na to čo vravíš,“ umývali sme si s Wang Leiom na záchode ruky a vymieňali si pohľad cez zrkadlo.

„Keď ste obaja neschopní hlupáci, niekto vám musí robiť dohadzovačku,“ znudene odpovedal.

„Neuťahuj si zo mňa. Nie v tomto,“ nahnevane som vravel. Vzdychol si a zo zásobníka vyťahoval jeden papier za druhým.

„Zamyslel si sa nad tým, prečo vedel odpoveď na môj príbeh? Tu'er Shen,“ predviedol mi dokonalú čínsku výslovnosť a utieral si ruky to hrubej kopy utierok, „to čo je pokazené už viac veľmi pokaziť nemôžeš. Len keby si ho stiahol do hentej sračky.“

Hľadel som na neho, neschopný vysloviť to, čo naznačoval. Jae je bi? Nedokázal a neodvažoval som sa tomu veriť.

„Vážim si lojalitu a ty si ju preukázal. Kým bude spokojný a nezničíš mu život, si v pohode. Ale aj tak by som to na tvojom mieste neriskoval,“ červený drak ku mne pristúpil a prepaľoval ma výhražným pohľadom, „už vieš čoho sme schopní. A ja si za svojimi slovami vždy stojím. Keby si ma prinútil dodržať čo som ti sľúbil, neváham ani sekundu.“