Prišli ste k ruži
A keď ste s ňou skončili
Zanechali ju s tŕňmi
Nechýba vám nič
Len srdce
(EPIC HIGH, Zico - Rosario)

Jae Sun

„Kukaj na tú cosplayerku, nedal by si si povedať?“ strkal mi jeden z bývalých spoluhráčov pod nos mobil so sexi chudučkou babou oblečenou ako Pizza Delivery Sivir. Otrávený som sa ne neho pozrel a vnímal ako mi skupinka kamarátov so zatajeným dychom visí na perách.

„Si fakt myslíte, že sa ku mne takéto drby nedostanú?“ zahundral som, „to že som odišiel z LA neznamená, že som zmizol z povrchu zemského.“

Musel som sa kamarátom a bývalým spoluhráčom ospravedlniť, čakali na nás takmer hodinu kým sme si s Bjarnem vyjasnili veci a kým sa dal trochu do kopy. Nechcel ísť s nami, ale nedal som mu na výber. Popravde, jeho prítomnosť mi v tej chvíli prekážala a vysávala zo mňa všetku radosť z príchodu kamošov, ale musel som mať toho idiota pod dohľadom. Nemohol som riskovať, že zase spraví niečo čo by ľutoval.

Bolo nás takmer sedemnásť, kráčali sme ulicami stmievajúceho sa Busanu, rozprávali sa a plánovali večer. Snažil som sa byť tak veselý ako to len šlo a neustále kontroloval, či sa za nami Bjarne stále vlečie.

„Hej, čo myslíš, je kočka, však?“ otočil sa tentoraz Hai s mobilom ku mladému Nórovi. S hlboko stiahnutou kapucňou mojej veľkej čiernej Pentakill mikiny pripomínal dementora. Och, Hai, nemáš trochu emočnej inteligencie?

Všetci sme zastali a čakali na Bjarnovu odpoveď. Pozrel sa na mňa, nechápavo a s prosbou. Nemal na toto náladu.
„Nechaj ho, Hai, mal ťažký deň,“ postavil som sa medzi nich, „pome,“ oboch som ich objal okolo pliec a donútil pokračovať v chôdzi.
„Len sa ho snažím zapojiť,“ bránil sa Hai, „nech nemá pocit, že ho tu nechceme.“
„Tak, teraz ten pocit už mať nebude.“
„Hej, Jason, ešte stále sme od teba nepočuli či je Sneaky sexy,“ zakričala za mnou Sneakyho priateľka z druhej strany skupinky ako sme sa všetci ďalej pohli ulicou. Pretočil som očami.
„Keď mu k tomu dopomôžeš, tak áno, vie byť aj sexy,“ zakričal som naspäť. Kamaráti vybuchli smiechom.
„Em,“ nízky blonďáčik s emo ofinkou a vyhádzanou tvárou si hanblivo posunul okuliare na koreň nosu, „kompliment, aký by som od vás teda nečakal, dobrý pane,“ zaškeril sa.
„Užívaj si to, kým môžeš. Vieš, že si prvý na zozname ľudí, ktorých plánujem zabiť,“
„Ó. samozrejme, vie o tom celý Westeros. O to viac ma vaša poklona hreje pri srdci,“ škeril sa ešte viac. Ten malý... grrrh. Zabiť by ho bolo málo. Nadával som v duchu. Nenávidel a miloval som ho zároveň. To, že mi ukradol miesto v tíme, mu nikdy neodpustím. Aj keď to bola skôr moja chyba, že som nebol lepší než on. Tréneri by potom nemali problém vziať ma do hlavného tímu.

Povodil som Amíkov po umeleckej časti mesta, ktorá je preslávená stánkami s pouličným občerstvením a obchodíkmi s umením všemožného druhu. Popíjali sme pivo, obdivovali grafity na domoch a tlačili do seba jednu úžasnú nezdravú vyprážanú vec za druhou a plakali, že už nevládzeme, ale, aha! Hento vyzerá úúúúúúúžasne. Nasledovalo postávanie pred ďalším stánkom.
„Dáme to?“ vymieňali sme si napäté pohľady, zťažka vydychovali a zvažovali kapacity žalúdka už po desiaty krát.
„Dáme!“ bojový pokrik.

„Ty nás chceš zabiť!“ sťažoval sa Aphromoo, „ešte nikdy som sa takto neprežral!“
„Priznaj sa. V tvojej snahe zbaviť sa Sneakyho sme sa stali nevinnými spoluobeťami.“ plakali keď sme sa konečne usadili v parku na vrchole kopca, pri stanici lanovky. Niektorí sedeli v tráve, iní na lavičkách. Bol odtiaľ pekný výhľad na mesto svietiace v tme noci. V diaľke sa matne črtal aj protiľahlý ostrov a od mora vial príjemný čerstvý vánok.
„Tak ja sa tu snažím aby som vás čo najlepšie pohostil a ešte ma krivo obviníte z plánovania niekoľkonásobnej vraždy. Neskutočné,“ krútil som hlavou nad zničene vyzerajúcimi, ale usmievajúcimi sa kamarátmi.
„Pšššt,“ hladila ma Sneakyho priateľka chlácholivo po chrbte, „nevšímaj si tých nevďačných usmrkancov, bolo to najlepšie jedlo aké som kedy dala do úst.“
„Ach, tomu ver. Čo budem teraz jesť doma? Nič mi už nebude chutiť.“
„Musíš sa viac snažiť, aby ťa prijal niektorý Juhokórejsí tím.“
Začali plánovať ako kvôli jedlu povyhadzujú všetkých Kórejských hráčov z najlepšieho Kórejského tímu. Konečne som sa napriek Bjarneho tieňu začínal baviť. Pozrel som sa na neho. Nezúčastnene hľadel na mesto a stále sa ani len nedotkol jedla čo som mu kúpil.

Keď zacítil môj pohľad, nepríjemne sa ošil, pevnejšie sa objal rukami v pre neho priveľkej mikine a pozrel sa smerom preč odo mňa. Sklamane som vydýchol. Trochu som dúfal, že sa na neho naša nálada aspoň čiastočne prenesie. Nečudoval som sa však, že sa to nestalo. Videl som na ňom, že často bojuje so slzami. Mal som sto chutí zavrieť sa s ním niekde sám, niekde kde by bola posteľ a len vedľa neho ležať, napchávať sa jedlom, pozerať seriály, držať ho v objatí a byť pri ňom kým si v hlave spracuje všetko čo treba spracovať. Dal som mu jasne najavo, že som mu odpustil. Ešte však potreboval odpustiť sám sebe, a to je niekedy to najťažšie.

„Tak tu sa flákaš! A ja ťa všade hľadám,“ začul som pripitý Wang Leiov hlas. V rukách mal niekoľko nákupných tašiek, jedlo a pivo, a v pätách svoj verný tieň.
„Odišiel si pred nami, tak som si myslel, že máš nad nes večer iné plány,“ odvetil som pokojne aj keď ma jeho príchod znervóznil. Partia z LA a Wang Lei, anime a počítačoví geekovia vs vymáhač dlžôb pre Triádu, tá kombinácia mohla priniesť všeličo. Chcel som ich navzájom predstaviť, ale fakt som sa tej chvíle obával.
„A kvôli čomu si myslíš, že som šiel až do tohto zadku? Aby som kupoval zasraté zvieratkovské čiapky?“
Čiapky? Nechápavo som sa zamračil. Žeby bol opitý viac ako vyzerá? Pozrel som sa na Japonca, no ten mal svoj zvyčajný mŕtvolný pohľad.
„Našli ste tie zajačikové čiapky?“ vyhŕkol Hai plný nadšenia, „kde? Nám povedali, že sú vypredané.“
„Nič nie je vypredané, kým nepoviem, že to je vypredané,“ rozprával z Leia mafián.
Seakyho priateľka musela čiapky hneď vidieť. Pankáč s červenými vlasmi neváhal ani chvíľu, sebe nasadil zajaca a Japoncovi psa. Kamaráti sa snažili nesmiať. Fakt sa snažili. Lei aj napriek tej roztomilej veci na hlave vyzeral príliš nebezpečne aby ste ho urazili smiechom. Ale keď začal stláčať psíkovi labku (čo viedlo k tomu, že sa na čiapke začalo dvíhať pri každom stlačení uško) a napodobňoval pri tom výstrely zo zbrane (čo má streľba spoločné so psami neviem, spýtajte sa Číňana) všetci vybuchli smiechom. Aj ja. Aj Bjarne. A nebudete mi asi veriť, ale Japonec prvýkrát v živote vyzeral, že Wang Leiovi vrazí.
S Bjarnem sa nám stretli pohľady. Úsmev na jeho tvári ma neskutočne zahrial pri srdci. Mal som chuť okamžite ho pobozkať. Všimol si to, sklopil pohľad, zahryzol si do pery a zahanbene sa odvrátil. Telom sa mi preliala vlna nespútanej túžby. Aaach, dajte mi silu toto zvládnuť!

Plán bol vrátiť sa ku pobrežiu do centra mesta lanovkou a ísť popozerať nejaké miestne kluby. Chvíľu sme rozmýšľali či cestu zvládnu naše žalúdky, ale kým sme nakúpili „vypredané“ čiapky, trochu nám vytrávilo a postupne sme začali nastupovať do prichádzajúcich kabín s kapacitou pre štyroch ľudí. Kamaráti vyzerali, že chápu, že majú byť pri Wang Leiovi opatrní, a spoločné nákupy ma presvedčili, že sa rozhodol ich tolerovať. Rozhovor prebiehal v priateľskej nálade a obe strany vyzerali, že budú schopné spolu prežiť niekoľko nasledujúcich hodín.

„Čo ti to napadlo, kupovať tie srandy?“ opýtal som sa Wang Leia kým sme čakali na lanovku.
„Babka by mi nedala najesť keby som so sebou niečo nedoniesol. A keď som ich videl, vedel som, že sa neteri budú páčiť,“ odpovedal, so zajacom stále na hlave. Japonec sa čiapky zbavil hneď po názornej ukážke ako funguje.
„Nebude ti vadiť ak pôjdeme sami?“ spýtal som sa ho. Výraz v tvári mu stvrdol a s odporom sa pozrel na Bjarna.
„Už vieš, s čím máš dočinenia?“ spýtal sa Lei.
„Žiaľ.“
„A aj tak ho pri sebe stále držíš?“ zamračil sa.
„Ako keby sme mi dvaja boli svätci.“
„Je rozdiel byť zvieraťom v ľudskej koži a byť šľapkou. Aj podsvetie má svoj systém a hierarchiu. Tigre s krysami nehodujú.“
„Porozprávame sa o tom inokedy, Lei,“ prerušil som ho, „dnes sa budeme baviť. Jasné? Super. Prišla ti kabína, nasadaj.“
Zakýval som im keď mizli z dohľadu a pozrel sa na priateľa, skúmajúc v akom je rozpoložení. Opätoval mi pohľad a skĺzol na moje pery. Mal v očiach bolesť a hanbu. Hmm, možno, MOŽNO, by z toho niečo mohlo byť.

„Lei má pravdu, mal by si ma poslať kade ľahšie,“ preťal konečne ticho po prvých minútach jazdy. Ešte pred pár dňami sme plakali, že nemáme možnosť byť sami a teraz sme tu plytvali dvadsiatimi minútami a sedeli vedľa seba ako cudzinci.
„Kašli na Leia, záleží na tom, čo si myslím ja. A môj názor poznáš. Nemienim sa vracať k niečomu, čo sme už uzavreli.“
V tichu a šere sme sa viezli lanovkou a sledovali svetlá mesta pod nami. Osvetlenie v kabíne bolo večer zámerne tlmené, inak by ste nevideli mesto, ale sami seba v odraze okien. Keď mi položil hlavu na plece, chytil som ho za ruku. Preplietli sme si prsty a jemne som ho začal hladiť po palci.
„Diky za mikinu,“ hlesol a zamrvil sa. Pozrel som sa na neho. Mal nos zaborený v mojom pleci a zdola na mňa pozeral. Vyzeral zraniteľne, unavene a neskutočne krásne. Stále som mal chuť ho priškrtiť ale moja chuť na neho nijak neutrpela, práve naopak. Mal som stále väčšiu chuť ukázať mu, ako má vyzerať sex s človekom, ktorý si ho váži a miluje. Položil som mu ruku na líce a špičkou nosa sa otrel o ten jeho.
„Nie som baba,“ vyčítal mi už zase. Ako keby si kvôli tomu nemohol zaslúžiť maznanie. V tej chvíli mi to došlo. Tie zvery... oni ho nikdy nerozmaznávali. Preto tak vyvádzal keď sa vrátil?
Bolo ťažké to povedať nahlas, obzvlášť preto, že som to fakt mysle vážne. No veril som, že to potrebuje počuť.
„Si krásny,“ šepol som a cítil v tvári horúčavu.
„Och, prestaň byť trápny,“ v rozpakoch sa o moje plece oprel čelom. Jo, páčilo sa mu to.
„A neskutočne rozkošný,“ zaťahal som mu za kapucňu. Dvihol hlavu a vrhol na mňa znechutený pohľad. Tentoraz som rozpaky nevydržal ja a rozosmial sa. Konečne sa medzi nami prelomili ľady. Nie úplne, ale dostatočne na to aby mohli znovu začať lietať iskry. Tichá chvíľa uprených pohľadov, postupne sa stupňovalo napätie. Vrhli sme sa na seba navzájom a síce sme začali nešikovne a dychtivo, veľmi rýchlo sa nám znovu podarilo nájsť dokonalý spoločný rytmus. Posledný týždeň bol nekonečný, a môcť sa ho znovu dotýkať a cítiť jeho pery na svojich, bolo ako keby ste mi po týždni dali opäť vodu. Obkročmo si na mňa sadol a zašiel mi prstami hlboko do vlasov. Myseľ sa mi okamžite dostala do inej dimenzie. Neexistovalo nič, len Bjarne a obrovská túžba spaľujúca celé moje telo. A kdesi vzadu blikala výstraha, že by sme mali sledovať či sa neblížime ku konečnej stanici.

„Prečo ste nešli spolu?“ vyhŕkol Hai na mňa a Leia skôr než sa nad otázkou zamyslel. V duchu som si vzdychol.
„Byť s týmto tu dvadsať minúť na mieste, z kade sa nedá utiecť? To by som neodporúčal,“ priateľsky som Haia poplácal po pleci. Lei ma prebodol pohľadom.
„Oukeeeey,“ Hai si zjavne nebol istý či počul oficiálny dôvod, ale tentoraz mal dostatok rozumu aby sa viac nepýtal.
„Tak toto bolelo,“ prehlásil Lei sucho.
„Netvár sa, že niečo cítiš,“ uťahoval som si z neho.
„Fakt, pichlo ma u srdiečka,“ chytil zajacovi labku a stlačil ju.
„Mám volať sanitku?“
Chvíľu sa na mňa s vážnou tvárou pozeral, potom si zložil čiapku a nasadil ju mne.
„Lei?“ varoval som ho.
„Pfju, pfju,“ napodobnil znovu výstrely a stlačil striedavo obe labky, „a nedáš ju dnes dole!“
„Dám ti také pfju, pfju, že poletí do mora,“ a myslel som to smrteľne vážne.
„Opováž sa!“
„Skús ma zastaviť,“ zákerne som sa usmial a v sekunde vzal nohy na plecia.
„Tyyy.... (nasleduje spleť nesúrodých čínskych nadávok, ktorým by ste tak či tak nerozumeli a vypálili by vám oči).“

Z plných síl som bežal ku pobrežiu, s čiapkou v ruke, vetrom vo vlasoch a počujúc Leia, začal som sa divoko smiať. Mal som pri sebe najlepších priateľov. Konečne sme s Bjarnem mali chvíľku pre seba a poriadne ju využili. Cítiac stále vo vlasoch jeho prsty a na jazyku jeho jazyk, mal som chuť kričať, skákať a bežať až kým polomŕtvy nepadnem vyčerpaním. Život nebol ani zďaleka dokonalý, ale v tej chvíli som bol naozaj šťastný.

Nebojte sa. Zajac nakoniec zostal v bezpečí. To by som zase našej malej princeznej Xiu Lan nespravil.

*****
Komentár autora
Kam zmizlo moje obľúbené políčko na komentár autora ku kapitole? T_T RemiCrying
Každopádne, je neskutočne príjemné opäť písať. Škoda, že mám s písaním love/hate vsťah xD preto som tu tak dlho nebola.
Sneaky je mimochodom realny človek, reálne robiaci cosplay ženských herných postáv. Ak ste zvedaví, kľudne si vygooglite. Poznám ho už dlho, vyzerá ako ten najtypickejší počítačový nerd, preto mi padla sánka keď som ho prvýkrát videla robiť cosplay na Sivir UwU