Milujem ťa tak veľmi až ťa nenávidím

 

Bjarne

Vlak do Busanu bol plný mladých ľudí. Kamaráti tvrdili, že majú mnohí namierené tam kam my - na svetové finále akejsi hry, čo hrali, tak som si ich so smiechom doberal, že preháňajú.

„Len počkaj keď to uvidíš, a pochopíš,“ mávli nado mnou rukou ako nad dieťaťom, ktoré nič nevie.

Hľadel som na rozmazanú krajinu za oknom, do ktorého bil dážď a vravel si, že by som sa mal učiť, no ani ma nehlo. V sluchátkach mi hral Jae Sunov Spotify play list plný rocku a metalu s občas trochu divnými textami o bojujúcich minionoch, monštrách a magickom brnení, a aj tak sa vlaku darilo hojdaním ma uspávať.

Keď sa mi kolenom oprel o stehno, neodtiahol som sa, ale bral to ako dobrú príležitosť naučiť sa zostať pokojný. Začínať pomaly bol dobrý nápad. V skutočnosti sme si mohli dovoliť veľa, okrem bozkov takmer všetko. Kórejci by sa nad tým ani nepozastavili, no problémom bola moja tvár a svetlá koža. Hneď som naberal červenkastý odtieň, podľa Jae Sunovych slov som žiaril radosťou ako slniečko a príliš dlho, uprene a zasnene sa na neho pozeral.

Začínal som byť z burácajúcich gitár a bicích už trochu ohučaný a uvažoval, že teraz prinútim Jae Suna počúvať niečo z môjho výberu, keď rock vystriedala nová, príjemná popová melódia s retro nádychom.

Bolo by lepšie zostať? Bolo by lepšie odísť?

Nechcem to vedieť

Ale viem, že sa nikdy, nikdy nezmením

Ty vieš, že tiež navždy zostaneš rovnaká

A obom nám je jasné, že by sme to inak ani nechceli

Milujem ťa tak strašne až ťa nenávidím

Ale práve teraz je ťažké vyčítať ti to

Pretože si tak neskutočne krásna

Si tak neskutočne krásna

Pozrel som sa na Jae Suna. Čítal na mobile článok, ale cítiac na sebe pohľad, vzhliadol a usmial sa na mňa spôsobom, ktorý ma zahrial pri srdci. Potom sa však pozrel na babu sediacu oproti mne a úsmev bol preč.

<Máš šťastie, že na mojom mieste nesedí Yu Chan. Nepáčilo by sa mu ako sa na teba jeho baba pozerá.> napísal mi Jae cez KakaoTalk.

<Ako sa na mňa pozerá?> Keď som ku nej vzhliadol, roztomilo sa usmiala.

<Ako asi?>

<Normálne...?>

<Ty to vážne nevidíš? Celú cestu si ťa obzerá.>

Znovu som sa na ňu pozrel a tentoraz hanblivo sklopila oči.

<Vôbec som si ju nevšímal.>

<Ty si vážne slepý xD xD>

<Nie som!>

<Všimol si si vôbec niekedy, že sa mi páčiš?>

Pri čítaní tých slov ma v bruchu príjemne pošteklilo. Zahryzol som si zvnútra do pery a rozmýšľal. Musel som uznať, že som nemal ani páru, lenže Jae bol podľa mňa človek, pri ktorom ste nikdy nemali šancu tušiť čo si myslí pokiaľ nechcel aby ste to vedeli.

Šiel som mu práve odpísať, keď sa pre zmenu namiesto KakaoTalku ozval Messenger a na displeji sa objavila malá okrúhla fotka. Vidiac kto mi píše, príjemná atmosféra bola razom preč. Nemal som chuť aplikáciu ani otvoriť a sťahoval fotku preč z obrazovky, no vždy znovu vyskočila a keď mi v ušiach s prichádzajúcim správami v jednom kuse znelo cinkanie a číslo vedľa fotky stúpalo, podráždene som sa jej nakoniec dotkol.

<Ahoj, Bjarne

Ako sa máš?

Hádaj, kto ťa prišiel pozrieť?>

Nasledovala fotka s Danielom a Hemmingom v dlhých jesenných kabátoch a so Starbucks pohármi v rukách. Stáli pred ikonickou Seoulskou stavbou Dongdaemun Design Plazza, pripomínajúcou zvlnenú mláku ortute. Zhruba tridsaťročný Daniel sa zjavne dobre bavil pri fotení selfie, tmavohnedé vlasy mal sčesané dozadu a veselo sa smial. Zatiaľ čo o dobrú dekádu starší, dôstojne pôsobiaci Hemming mal na tvári úsmev trpiaceho. Nie, že by nebol fotogenický. S jeho ostrými črtami tváre, prenikavými očami, ryšavou bradou a vlasmi, a oblečený v luxusnom kabáte vyzeral ako viking elegán, vhodný aj na obálku Vouge. Selfíčka však nenávidel.

Pohľad na jeho otrávený výraz ma takmer rozosmial, no zároveň mi vnútro pri pohľade na nich pohltil chlad a hnev. Kapitolu života, v ktorej boli hlavnými postavami, som už zatvoril a nechcel sa ku nej vracať. Nemali právo vnucovať sa mi.

V ušiach mi zaburácal death metal a šokom ma prebral z tranzu. Otvoril som KakaoTalk a našiel dlhú reťaz neprečítaných správ od Jae Suna. Nepočul som prísť ani jednu z nich.

<Neignoruj ma!>

<Nerob mi šoky, ty blázon!

Práve mi písal kamarát, že ma prišiel pozrieť do Seoulu.>

< chudák, to vychytal. Dúfam, že ťa nenapadne za ním ísť.>

<Ako ho poznám, nebude mať problém prísť do Busanu.>

<No prosím. Vyriešené  >

Prešiel som do Spotify lebo mi jačiaci metalový spevák pridával k nervom a vybral depresívne flegmatickú Billie Elish. Zdieľaný účet bol zaujímavý, občas nebezpečný a inokedy mi zase liezol na nervy.

<Chodíme spolu, Jae?>

So stiahnutým obočím sa na mňa spýtavo pozrel.

<Záleží na tom?> odpísal.

<Áno, záleží.>

<Čo tak odrazu? … Neviem. Nerozmýšľal som nad tým.>

<Vadilo by ti, keby som sa vyspal s niekým iným?>

Naše oči sa znovu stretli a snažil sa zistiť či žartujem alebo to myslím vážne. Vidiac moju vážnu tvár, zúrivo začal palcami ďobať do displeja.

<Si normálny? Toto nejdem ani komentovať  >

<Ok, budem k tebe teda úprimný. Nie je to kamarát a ako ho poznám, kvôli sexu nebude mať problém prísť do Busanu... Technicky vzaté ťa nemôžem podviesť ak spolu nechodíme. Takže?>

Sledoval som ako sa mu počas čítania zužujú oči a zaplavuje ich hnev. Keď ma zabil pohľadom, cítil som vďačnosť a radosť, že ho tá predstava serie, ale zároveň aj strach. Sotva sme začali, nesmiem pokaziť to čo medzi nami je ani dovoliť tým dvom aby sa do nás starali.

„Idem do reštauračného vozňa, chcete niečo?“ Jae sa prudko postavil a pozrel sa na mňa.

„Idem s tebou, pomôžem ti,“ pochopil som jeho pohľad a nasledoval ho, keď si ostatní vypýtali jedlo a kávu.

 

Jae Sun

Ak sa ma snažil vyprovokovať a naštvať, darilo sa mu to. Nasratý som sa valil jedným vagónom za druhým a hľadal prázdnu chodbu. Pani odchádzajúca zo záchodu pri pohľade na mňa zneistela a keď sme sa v uličke míňali, zaliezla radšej medzi sedadlá.

Predstava, že by ma Bjarne podviedol ma vytáčala do nepríčetnosti. Mal síce pravdu, nešpecifikovali sme zatiaľ náš vzťah, no určite som vedel, že sa o neho s nikým nemienim deliť.

„Snažíš sa ma vydierať?“ zastal som v prázdnej chodbičke pri záchodoch a uistil sa, že sme sami.

„Možno,“ ruky mal hlboko vo veľkom prednom vrecku mikiny a ostražito ma sledoval.

„Spravil by si to?“ pristúpil som k nemu bližšie, vraždiac ho pohľadom. O krok ustúpil a chrbtom sa oprel o stenu.

„Pred týždňom by mi ani nenapadlo váhať,“ ticho povedal a uprene mi hľadel do očí. Vážne ma chce týmto zvádzať?

„Takže si nechodil s dievčaťom,“ ujasňoval som si to.

„Nie, chodil som s tridsaťročným trénerom,“ šibalsky sa usmial ale videl som v jeho tvári aj hanbu. Vlak začal v zákrute poskakovať z boku na bok. Chytil som sa jeho ramena aby som nestratil rovnováhu a trhol hlavou dozadu, keď mi zaútočil na pery.

„Chceš skapať?“ zavrčal som.

„Chceš so mnou vôbec spať?“ tiež po mne zazeral. Keď si zahryzol do spodnej pery a položil mi ruku na hruď, nevydržal som to. Nahol som sa k nemu a po celom jednom týždni abstinencie si ukradol niekoľko bozkov plných túžby. Dúfal som, že budú dostatočnou odpoveďou na jeho otázku. Okamžite som prestal vnímať svet naokolo a vnútro mi zaplavovali vlny vzrušenia. Zovrel v pästi golier mojej mikiny, ťahal za ňu tak, že sa mi látka bolestivo zarezávala do krku a vydal tichý žiadostivý zvuk. Chutil tak úžasne. Objal som ho okolo drieku a pritlačil ho k sebe. Z úst mi unikol hlboký ston pripomínajúci zavrčanie. Ten zvuk ma konečne vrátil do reality. Opúšťať jeho pery bolo ako vzdávať sa života. Chcel som pri nich zostať.

„Nepýtaj sa hlúposti,“ zadýchaný som zblízka hľadel do očí farbou pripomínajúcich les. Boli zakalené túžbou a iskrili drzým šibalstvom. S jemným rumencom v tvári sklame sledoval ako sa vzďaľujem. „Čo budeš robiť?“ oprel som sa chrbtom o stenu oproti nemu a pokúšal sa ovládať a schladiť.

„Mal by som sa s ním stretnúť keď si dal tú námahu a prišiel až sem. Pokúsim sa s ním nedostať do postele ale vie byť veľmi presvedčivý. Neviem či som ho niekedy dokázal odmietnuť,“ vyzeral, že ho to naozaj trápi. Plecia a hlavu mal zvesené a obočie zvraštené.

„Mám ísť s tebou?“

Zaváhal ale nakoniec nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Môžem mu nakopať do zadku ak bude príliš otravný,“ ponúkal som mu svoje služby a myslel ich smrteľne vážne. Neodpovedal, len zamyslene hľadel na moje tenisky.

„Nechal by si ma keby som to nedal?“

„Naozaj to tak zúfalo chceš?“ zatínal som päste schované vo vreckách. Niekedy vyzeral byť vážne nadržaný, ale bol by schopný kvôli tomu riskovať, že ho znenávidím?

Nedokázal sa na mňa pozrieť a vyzeral, že hľadá správne slová.

„Je to komplikované. Nechcem s ním spať. Ale... keď ide o neho, nedokážem veriť sám sebe.“

„Tak na neho kašli.“

„Nechcem byť zase debil a úplne ho ignorovať. Letenky a hotely nie sú zadarmo, a cestovanie cez pol sveta tiež nie je sranda.“

„Ak už nie ste spolu, nemá právo čokoľvek od teba čakať,“ vrčal som, „jeho chyba, že sa sem trepal. Keď si ho nepozval, nemáš voči nemu žiaden záväzok ani povinnosť venovať sa mu. Vykašli sa na neho.“

„Musím si to premyslieť,“ zamrmlal nakoniec, odlepil sa od steny a prešiel ku dverám do ďalšieho vagónu. Musí si to premyslieť? Ja budem musieť niekoho dobiť na smrť ak sa ho dotkne.

 

Wang Lei

Zaťal som pri ďalšom stehu zuby a snažil sa ignorovať pálivú, pulzujúcu bolesť. Mal som šťastie, že má japonec bohaté skúsenosti so zašívaním rán, a že mu to ide tak rýchlo. Kým mi Kubo zašíval ranu nad okom, počúval som bolestné stonanie brata, ktorému sa snažil pomôcť jeden z našich doktorov.

V krvi mi ešte kolovali zbytky adrenalínu a v mysli sa mi znovu prehrávala bitka. Po niekoľkých týždňoch sme konečne našli tých skrachovancov čo nám dlžili za nájom skladov a slušne im pripomenuli, že by sa mohli uráčiť a ukázať sa niekedy aj s peniazmi za pokuty z omeškania. V Kórei sme si museli dávať pozor. Nemohli sme si dovoliť to čo naši bratia v Číne, Hong Kongu alebo Amerike, no keď na nás tí lúzri vytiahli nože, inak to nešlo. Vážnejšie zranili dvoch bratov a mne tiež takmer vypichli oko. Tak sme ich zmlátili a nechali polomŕtvych ležať v bočnej uličke priemyselnej štvrte.

Nebola to pre mňa najvhodnejšia práca, no dúfali, že sa pri nej naučím vyjednávať a ovládať výbušnú povahu. Omnoho užitočnejší by som bol v niektorom z našich bordelov alebo pri predaji drog a nelegálneho tovaru. Nebavilo ma naháňať splašené sliepky a štekať po nich alebo ich biť dovtedy, dokým sme z nich nedostali prachy. Nenávidel som ten typ chlapov, odporné slizké existencie trasúce sa ako pudlíky už pri pohľade na nás. Snažili sa nám vždy prejsť cez rozum výhovorkami a klamstvami, čím vôbec nepomáhali sebe ani mojej trpezlivosti.

„Zase si schudol!“ vyčítala mi babka keď sme sa na obed zastavili v jednej z mnohých rezidencií patriacich Huanovskému klanu. „Musíš viac jesť!“

„Rozkaz, šéfe,“ usmial som sa na ňu milo. Vždy keď varila bolo ľahké takéto rozkazy plniť.

„A čo to na sebe máš? Poriadne sa obleč, veď je vonku taká zima!“ jedovala sa ďalej ako predo mňa kládla misku s polievkou.

„Sama vkuse vravíš, že som tiger s dračím ohňom kolujúcim v žilách. Nie je mi zima,“ zazubil som sa. Odfrkla si a druhú misku s opovržlivým buchnutím položila pred japonca. Škaredo po ňom zazrela.

„Takto sa mi staráš o vnuka? Ty smradľavá opica, nabudúce nič nedostaneš ak sa mu niečo stane, počuješ?“ nadávala mu v čínštine s výhražne zodvihnutou rukou. Jeho tvár zostala kamenná. Nerozumel slovám, ale aj hlupák by pochopil, že mu nadáva. Úctivo sa uklonil, niečo zamrmlal a pustil sa do jedla. Spoločne sme paličkami sŕkali horúce rezance a počúvali babkin monológ o tom, ako by som mal viac jesť aby som bol dostatočne silný, a že mi zbalí jedlo aj so sebou.

„Ako idú obchody?“ opýtal som sa jej aby zmenila tému. Bola rešpektovanou matkou klanu. Vek nijak neovplyvnil jej myseľ, práve naopak, so svojimi skúsenosťami patrila medzi hlavné mozgy riadiace náš biznis.

„Ach, dieťa,“ teatrálne si vzdychla a začala lamentovať nad neschopnými zamestnancami a špiclom, kvôli ktorému sme v reštaurácii slúžiacej ako krytie takmer prišli o sklad plný kvalitných drog a nelegálnych liekov.

„Ešte šťastie, že to dostal na starosť Kim Dong Hun, hneď nám dal vedieť a na poslednú chvíľu sme všetko stihli upratať a sklad zaplniť. Mal si vidieť ten frmol. Aj si za to veru slušne vypýtal,“ pohoršovala sa nad chamtivosťou policajného veliteľa, ktorý s nami spolupracoval.

Do jedálne cupotavo vbehla moja dvojročná neter s papierom a ceruzkami v ruke a prerušila náš rozhovor.

„Waaah, Xiu Laaan,“ veselo som ju pozdravil, pevne ju objal a pošteklil na bokoch. Zvískala a rozosmiala sa.

„Čo to máš?“ opýtal som sa jej. Hrdo mi ukázala ceruzky.

„Ako sa to volá?“ Ošila a uhla pohľadom.

„Ceusky,“ zamrmlala s päsťou pred ústami.

„Správne,“ pohladil som ju po hlave, „ideme spolu kresliť?“ Nadšene prikyvovala.

Posadil som si ju na kolená a papier položil vedľa misky s polievkou. Začala po ňom čarbať červenou, tak som sa modrou pustil do kreslenia postavičky a popri tom jedol.

„Čo to kreslíte?“ vyzvedala babka. Xiu zamyslene našpúlila pery.

„Hafo,“ prehlásila.

„A čo robí?“

Xiu Lan na mňa pozrela, „ham ham.“

„Papá zlého uja,“ povedal som s plnými ústami.

„Tak to musí byť policajt,“ povedala babi. Pohotovo som postavičke prikreslil policajnú čiapku.

„Ach, neučte ju nezmysli,“ z kuchyne sa vynorila sestra s druhým chodom.

„Naopak, od malička by mala vedieť kto je jej nepriateľ,“ pevne prehlásila babka. Sestra pretočila očami a zmerala si ma pohľadom.

„Fakt si schudol. Ješ poriadne?“ chytila ma zospodu za tvár.

„Aaaa, neotravuj, ženská,“ odsunul som jej ruku, „kreslíme.“

Pousmiala sa, dala mi jemný pohlavok a opäť zmizla v kuchyni. Vylovil som z polievky paličkami kúsok mäsa, pofúkal ho a ponúkol neteri. Xiu Lan zasvietili očká, vrhla sa na kúsok mäska a spiklenecky sme sa na seba zaškerili.

„Ty malý tyranosaurus rex,“ vravel som potichu, pobozkal ju na hlavu a strapatil jej čierne vlásky zopnuté v copíkoch, „ete?“

„Hm,“ prikývla.

„Wang Lei, nekŕm ju, ešte nejedla,“ hnevala sa babka keď nás nachytala.

 

Na cestu som z garáže vytiahol Lamborgini Aventador, potreboval som si zlepšiť náladu. Kubo sedel ticho vedľa mňa a znudene sledoval cestu. Všetkých som na diaľnici predbiehal a neustále riskoval naše životy, no japoncom ani nehlo. Nekričal nadšením ani nejačal strachom. Opäť dokazoval, že je len chodiacou mŕtvolou. Nezisťoval som si o ňom čo je zač, mal som ho u prdele, ale chýbajúci článok malíčka prezrádzal, že bol kedysi v japonskej mafii a keby sa do krajiny vrátil, skapal by pravdepodobne do niekoľkých hodín.

Rodina mi ho pridelila aby ma krotil a prípadne ma chránil a pomáhal mi. So svojou výbušnou povahou som sa do bitiek a hádok púšťal takmer bez rozmýšľania a stihol si proti sebe poštvať zopár nebezpečných ľudí. Nebol som tak dôležitý, ale bol som dieťaťom hlavnej rodiny. Preto im nevadilo, že tak kvalitnou pracovnou silou mrhajú na prchké bezvýznamné decko. Japončík bol schopný snáď všetkého, nezdráhal sa rezať a bodať hlboko ani rozháňať sa celou silou baseballovou pálkou, a svojimi skúsenosťami mi už pár krát zachránil zadok.

Nechcelo sa mi veľmi ísť na tú detinskú srandu do Busanu. Vo finále bol síce čínsky tím, ale roky kedy som sa o LoL zaujímal boli dávno preč. Teraz som denne hral hry so smrťou a zákonom, a všetky ostatné hry tak stratili svoje pôvodné čaro. Šiel tam však Jae s tou svojou líščou šľapkou a bol som zvedavý, či sa niekam od minula posunuli. Tancovali okolo seba ako panny a k ničomu sa nemali, čím mi pekne liezli na nervy. Tak som do nich nenápadne kopal a prekvapoval tým sám seba.

„Šukal si niekedy s chlapom, biele hovno?“ opýtal som sa japonca.

„Nie, ale keby si veľmi chcel, môžem ošukať teba,“ pokojne povedal ako keby som sa pýtal koľko je vonku stupňov. Spokojne som sa pousmial nad jeho odpoveďou a nohou na plyne dvihol ručičku tachometra ku dvestovke.

Jae pre mňa bol vždy akousi pomyselnou kotvou, pripomienkou normálneho sveta a toho ako by veci mali byť a vyzerať, aký obyčajní ľudia asi sú. Zo všetkých mne blízkych ľudí patril k tým, čo mali k normálnosti najbližšie. Navyše som si myslel, že ako môj brat predo mnou nemá žiadne tajomstvá. Zistenie, že je gay, že som si to na ňom od detstva nevšimol, a že sa mi doteraz nezdôveril, sa ma osobne dotklo viac, než som bol ochotný pripustiť.

Naše matky sa spoznali na strednej, boli nerozlučné kamarátky a aj po škole zostali v kontakte. Keď sa im začali rodiť deti, navzájom sa navštevovali a tešilo ich, že priateľstvo medzi rodinami bude pokračovať aj v ďalšej generácii. Medzičasom z priateľstva vzišlo aj zopár dohôd a obchodov výhodných pre jednu či druhú rodinu. Čo vám poviem, politici si s mafiou vždy dobre rozumeli.

Jae Sun a jeho sestra Hae Won u nás však postupne začali tráviť čoraz viac času a občas u nás bývali aj niekoľko týždňov. Ich starší brat, Dae Shim, bol vraj vždy zákerný malý diabol, no keď Dae oslávil dvanásť, jeho krutosť nabrala úplne nové rozmery a rodičia sa preto rozhodili držať deti od seba aby im náhodou naozaj neublížil. Mali sme vtedy s Jae Sunom dva roky, takže neviem koľko je na tom pravdy, že sa zo dňa na deň dramaticky zmenil. No moja babka Dae Shima vždy otvorene nenávidela, volala ho zlým duchom a ak ku nám prišiel, po jeho odchode pálila vonné tyčinky a vysvecovala celý dom.

„Ako môžu rodičia kvôli úspechu zapredať dušu svojho dieťaťa?“ s opovrhnutím raz vravela mojej mame keď sa o ňom rozprávali.

„Snáď tomu neveríš?“ zasmiala sa mama.

Som skeptický voči všetkému „nadprirodzenému“, no tri deti rodiny Nam ma občas nútil zvažovať či na tom predsa len niečo nebude. Pri pohľade do Dae Shimovych očí ste mali pocit, že nepatria človeku, že za nimi nesídli žiadna duša len prázdnota a krutosť. Parkrát som sledoval ako takmer Jae Suna zaškrtil, hádzal po sestre kamene, strkal do nich tak aby spadli - ideálne z chodníka na cestu, do fontány, zo schodov... a vždy sa pri tom smial. Ničil im hračky desivým spôsobom a strašne rád na nich útočil odzadu. Nešlo pritom o nevinné súrodenecké naťahovanie sa. Jae Sun a Hae Won vždy okamžite začali vrešťať a jačať hrôzou aby privolali dospelých alebo mojich starších súrodencov lebo vedeli, že čokoľvek Dae Shim spraví, bude to vážne bolieť a nebude ľahké ho zo seba striasť. Niekoľkokrát sa pustil aj do mňa, preto viem akú mal silu a akú bolesť dokázal spôsobiť.

Moja vlastná rodina má ďaleko k svätosti, no nie je krutosť ako krutosť. Mne bola príjemná, no zároveň som vnímal kde sú medze (hoc som ich nie vždy dodržiaval), a chápal, že krutosť môže mať hlbší zmysel. Násilie patrí k našej rodine a nášmu podnikaniu ako muchy k mŕtvole. No Dae Shim bol krutý pretože krutosť bola jeho podstatou a zdalo sa ako keby si ani neuvedomoval, že spravil niečo zlé keď ho dospelí hrešili. Len sa ďalej s temnotou v očiach usmieval, bez náznaku zahanbenia či ľútosti.

Hae Won bolo to veselé dievča, o šesť rokov staršie od Jae Suna. Milovala vraj tanec a spev odkedy sa naučila chodiť a rozprávať. Keď u nás bývala, nútila moju rodinu (aj vražedne pôsobiacich chlapov) účastniť sa jej vystúpení. Zahŕňali sme ju pochvalami a láskou. Pre jej spontánnosť, čisté srdce a nákazlivú radosť nebolo možné nemilovať ju.

Potom však oslávila dvanáste narodeniny.

Z veselej malej speváčky prekypujúcej životom zostal tieň a nahradilo ju urevané, ustráchané dievča. Niekedy len sedela v izbe, prázdnym pohľadom hľadela do steny a vôbec nevnímala moje a Jae Sunove hlasné vyvádzanie. Vtedy som si to nevšímal, no keď nad tým teraz rozmýšľam, vždy mi pri tých spomienkach prebehne po chrbte mráz. Hae sa zo šoku po čase vyhrabala, nech už zažila čokoľvek. Nikdy však už nebola rovnaká, ako pred tým.

Čo sa stalo keď mal dvanásť Jae?

Tiež sa zmenil ale ani zďaleka nie tak dramaticky ako jeho súrodenci. Dlho som vyzvedal čo sa stalo a jeho odpoveď veľa vysvetľovala. Musel som mu prisahať, že nikomu nepoviem čo zažil. Že ho rodičia zobrali na akýsi rituál, nútili sledovať umierať zviera, piť jeho krv zmiešanú s vínom a mnoho ďalších vecí, o ktorých mi už nedokázal povedať, lebo prepukol v plač a dlho sa nedokázal upokojiť.

Zdá sa vám to byť kruté, spôsobiť dieťaťu takú traumu? Súhlasím. Ale keby ste videli od životov politikov a mocných ľudí tak ako moja rodina, vedeli by ste, že sú naozaj schopní pre úspech, moc a peniaze urobiť všetko. Aj zapredať duše vlastných detí, ak by niečo také bolo možné.

Z Dae Shima sa stal psychopat, Hae Won mala poruchy spánku a nočné desy. Bežne nás budila tým, že kričí zo spánku. Len Jae vyzeral dlhé roky, že občasné obdobia depresií sú jediné, čím ho trauma z detstva poznačila. Teraz som však začínal uvažovať, či fakt, že sa mu páči líška, tiež nemá pôvod v tom, čím si ako dieťa prešiel.

Vidiac tri psychicky otrasené deti, znenávidel som ich rodičov. Ostatní ľudia sú mi ľahostajní, no moja rodina je pre mňa posvätná. Dobrovoľne som prisahal, že ma môžu zabiť piatimi výstrelmi zo zbrane keby som niekoho z klanu zradil, zviedol mu manželku alebo obťažoval dcéru, úmyselne mu spôsobil škodu finančnú alebo na majetku, ublížil mu alebo mu nepomohol v núdzi.

Jae mi bol bližší než všetci pokrvní bratia, možno preto, že sme boli rovnako starí a trávili spolu celé dni v škole aj doma. Bol mojou lepšou polovicou, rozvážny tiger krotiaci prudkosť draka. Volal som ho bratom a nedokázal sa nečinne prizerať keď trpel pod Dae Shimovou besnením. Po takmer polroku presviedčania oboch rodín sa nám podarilo prehovoriť jeho aj mojich rodičov, aby u nás mohol trvalo od trinástich bývať.

Spoločne sme začali chodiť na thajský box a doma trénovali s mojimi bratmi. Spoločne sme viedli školský gang. Vďaka nemu som s odretými ušami prechádzal ročníkmi a on vďaka mne nesedel celé dni len nad učebnicami, ale spolu so mnou drtil počítačové hry.

Doma nás nazývali legendárnou dvojkou, ďalším dôkazom, že sa Číňania a Kórejci nemusia vždy len nenávidieť a spolčovať sa len keď chcú nadávať na japoncov. Až kým neodišiel do Ameriky a nevrátil sa namiesto neho iný človek.