Po tom čo sa stalo na oslave som išiel do školy pripravený získať späť Haruovu dôveru.

Ignoroval ma, no bolo vedieť, že ho stojí veľa námahy.  Ako náhle odišiel, nasledoval som ho. Otvoril som dvere na záchodoch. Vyzeral byť úplne zničený.

Prilákal som jeho pozornosť a ako náhle sa naše oči stretli, pristúpil som k nemu neznesiteľne blízko. Pár vetami som ho upokojil a začal ho náruživo bozkávať.

Poddal sa mi, znovu sa mi poddal a ja som sa cítil znovu ako víťaz.

Naše dotyky boli čím ďalej tým viac vášnivejšie a  že sme v škole som si uvedomil až keď zazvonilo.

Dobre, trošku som sa nechal uniesť.

Dnes ho musím mať. Musím sa posunúť z bodu tajného sa bozkávania na divných miestach. Musím nájsť spôsob, aby mi vyznal lásku. Pomyslím si zatiaľ čo vyplašený Haru beží naspäť do triedy. Zasmejem sa a vrátim sa do triedy neskôr po ňom.

Upravím si vlasy a vojdem do triedy.

Sadnem si na svoje miesto a rozmýšľam čo ďalej. Nakoniec som mu napísal lístoček, že ho budem čakať na streche.

Posledná hodina ubehla rýchlo pretože som driemal. Zobudili ma kamaráti a ja si uvedomil že Haru je už dávno preč. Bez slov som sa pobral na strechu.

Bol tam. Otočený chrbtom. Premeral som si jeho postavu a šibalsky som sa usmial. Je to celkom kus.

Objal som ho zozadu , na čo ihneď reagoval zaborením hlavy do môjho svetra.

Vyzeral že si to užíva.

Nedal som mu znovu priestor na otázky a privlastnil si jeho mäkké pery. Ani som nevedel prečo to robím, musím byť skrátka presvedčivý. Bozkával som ho a rukami blúdil po jeho tele.

 Ako naschvál, znovu sa našlo, niečo čo nás prerušilo.

Začal vystresovane behať a hovoriť niečo o súťaži. Čože? On maľuje?

Myslel som si že na hodinách si len tak čarbe, ale absolútne by ma nenapadlo, že je to až tak vážne. Začína byť čím ďalej tým viac zaujímavý.

Sklesol som a pribehol za ním. Nemôže si ma tu len tak kvôli nejakej súťaži nechať!

Smutne sa na mňa pozeral a povedal osudnú vetu.

Pozval ma k sebe.

Keby môžem, od radosti začnem kričať, toto bolo to najlepšie čo sa mi mohlo stať. Samozrejme kvôli tomu, aby bol môj plán kompletný.

Beznádejne zamilovaný Haru. Bol som pripravený, si ho celého omotať okolo prstu.

Všetko mi vychádzalo dokonale.

Bežal preč a najlepšie na tom bolo, že mám jeho číslo. S úsmevom na perách som kráčal domov sa dokonale prichystať.

Navoňaný a upravený som odišiel do obchodu a kúpil nejaké pivo a jedlo.

Napísal som mu, pretože už bol čas zistiť kde býva.

Pípol mi mobil a ja som prečítal ulicu. Skvelé býva bližšie než som si myslel. Pešo som tam bol za desať minút a hľadal číslo domu 8.

Mám ťa. Bol to presklený šedo vyzerajúci dom. Snáď najkrajší v tej štvrti, aj keď pôsobil morbídne. Takže tu bývaš Haru. Šepol som  a zazvonil na zvonček.

Otvoril dvere a ja som sa ihneď vrhol do jeho náručia. Nestihol som sa ani vyzuť a už som si privlastnil jeho pery.

Po chvíľke som prestal a premiestnili sme sa do obývačky.

Atmosféra bola príjemná a ich dom pekne zariadený.  Pozorne som ho celý čas sledoval a snažil sa zistiť na čo asi myslí.

Bol nemotorný a nervózny. Zapol nejakú romantickú hudbu. Výborne, takže chceš romantiku? Opýtal som sa samého seba v duchu.

Otvoril som pivá a štrngol si sním. Znovu sa pozeral do zeme no pár krát aj na mňa. Začal som si uvedomovať aký je sexy a zároveň roztomilý, ani som nevedel kedy naposledy som sa cítil tak dobre. Smial sa na mojich vtipoch a s ubúdajúcimi plechovkami piva byť viac a viac prítulný.

Opieral sa ku mne a túlil k mojej tvári, bolo veľmi namáhavé zostať pokojným.

Dlho mi to samozrejme nevydržalo.

Všimol som si na ňom, ako hypnotizuje moje pery. To prehliadnuť nešlo. Máš to mať Haru.

Chcel som ho hneď a teraz bez ohľadu na následky.

Zvalil som sa na neho a pomaly sa priblížil k jeho perám.  Celý sa mi oddal.

 Pobozkal som ho, tento krát  som , ale nemal v pláne tak skoro prestať.

Začal som ho bozkávať čo raz nenásytnejšie a jazykom prešiel na jeho krk. Privádzal ma do šialenstva.

Uhryzol som ho, akoby som si ho chcel označkovať, ale prečo?

Jeho vzdychy vo mne zbúrali posledné zábrany. Strhol som z neho tričko a znovu sa vrátil k jeho telu. Začal som sať jeho bradavky a jazykom prechádzal po jeho úžasnom bruchu.

Keď som zbadal jeho mraštiacu tvár od rozkoše, chcel som viac. Vyzliekol som zo seba tričko a cítil konečne jeho telo. Zdali sme sa byť znovu bližšie.

Nadvihol som ho z gauča a neprestávali sme sa bozkávať. Moje nohy prestávali pracovať. Oprel som ho o najbližšiu stenu a zbavil ho posledného kúsku oblečenia. Chytil som do ruky jeho prirodzenie a začal ho ihneď rýchlo dráždiť.

Vzdychal mi do ucha až mojím telom prešli zimomriavky.

Ani neviem kedy som si uvedomil, že už dávno som stratil nad sebou kontrolu.

„Kde máš izbu?“ Povedal som dychtivo s posledným kúskom sebaovládania. Iba omámene mykol hlavou smerom na schody.

Začal som sa vyzliekať, priam strhávať posledné oblečenie a zanechal ho pohodené na zemi. Odniesol som ho do najbližšej izby a zvalil ho na posteľ.

Ani som si neuvedomoval akú má izbu.

 Videl som len jeho.  Celý som sa na neho zvalil. Boli sme tak blízko, až sme cítili dych toho druhého.

Nedal som mu ani najmenšiu šancu niečo robiť.

Chcel som ho a to ihneď!

Rukami som prešiel po jeho vnútornom stehne a rozkročil mu nohy.

„Teraz si ťa celého vezmem.“ Oznámil som mu.

Priložil som svoje prirodzenie k jeho otvoru a začal ho pomaly vsúvať dnu.

Po chvíľke už bol celý dnu a my sme sa nechali unášať sladkým opojením.  Takto príjemne som sa dávno necítil. Jeho každý vzdych ma nútil prirážať viac a viac.

Naklonil som sa k jeho uchu. „Si v poriadku?“

Prikývol a jemne sa usmial. Pritiahol si moju hlavu k sebe a začal mi vzdychať do ucha.

Šialene ma vedel vyprovokovať a ja som mu ako na rozkaz, dal poriadne do tela.

Začal som ho rukou dráždiť , pretože vidieť jeho spôsobovalo u mňa slabú výdrž.

Moju ruku po chvíľke zalialo teplo a v tom, posledný krát som prirazil a moje telo zažilo príjemný orgazmus.

Vydýchol som a urobil sa do neho. Ten pocit bol neuveriteľní, možno som sa nechal až príliš uniesť.

Omámení som sa zvalil na posteľ a pootočil hlavu na Harua.

„Milujem ťa Shiro.“ Povedali jeho ústa.

Pozeral som sa na Harua a snažil sa vstrebať čo práve povedal.

Moje srdce sa rozbúchalo ako splašené, čo som prirovnal k nervozite.. ani ma nenapadlo, že by som mohol cítiť to isté. Neprichádzalo  to do úvahy!

Ihneď sa mi vrátila krv do mozgu a rozmýšľal čo poviem, no nezmohol som sa na nič. Skrátka som zostal ako zmrazený kus ľadu.

Navrhol sprchu a ja len bezducho súhlasil. Takto to bolo ďalšiu polhodinu.

Behal po byte plný elánu a ja? Ja som bol, ako telo bez duše.

Nečakal som že to bude takéto. Nečakal som že sa zrazu nebudem vedieť pohnúť ďalej.

Začal sa pýtať.

„Som v poriadku.“ Zaklamal som.

Čo budem robiť? Čo poviem ostatným? V žiadnom prípade nemôžem zničiť moju povesť, môj život, už nie.

Toto som predsa chcel nie?

Začal som rozprávať a vedel som že toto oľutujem. „Haru nemôžem ti dať to čo chceš.“

Snažil sa to skrývať, no ja som si ihneď všimol , ako zadržiava slzy.

Chcel som ho upokojiť ani neviem prečo. Namiesto výsmechu som ho zrazu chcel objať a povedať že to bude dobré, ale nebude. Nemohol som povedať že to bude dobré. Prečo som ho vlastne tak chcel zničiť? Pretože som si myslel že môžem? Pretože bol tak tajomný, a zaujímavý, že som ho chcel spoznať?  Zrazu som nechápal ničomu.

Chcel som ho upokojiť.

Odstrčil mi ruku a mne stuhla krv v žilách.

Vyhodil ma. Prvý krát som ho počul zvýšiť jeho hlas, ktorý sa aj napriek tomu zdal byť jemný a plný lásky. Mám pocit, že nikto nemal možnosť zažiť jeho dobrú stránku. Jeho lásku, jeho iskry v očiach keď sa pre niečo nadchne.

Pobral som sa preč. Zabuchol som dvere a smeroval do baru.

Prečo cítim bolesť? Prečo do frasa nedokážem nič urobiť?

„Milujem ťa Shiro.“ Opakovala sa mi tá veta v hlave až kým som neucítil slzy. Zastal som u prostred ulice a začal plakať. Pridržiaval som si tvár a snažil sa zastaviť tú neutíšiteľnú bolesť.

Už by som aj zabudol aké to je milovať, aké je to cítiť bolesť. Po niekoľkých rokoch to znovu cítim.

Nakoniec som ja ten čo je zničený? Aké ironické, znovu. No bola to moja vina.

„Shi.“ Povedal známy hlas blízko za mnou. Zrazu som celý zostal bezbranne stáť.

Vedel som veľmi dobre komu patrí ten hlas.

Otočil som sa a uvidel ho. Bol presne taký akého som si ho pamätal. Kráčal ku mne s tým nechutným úsmevom pomedzi ktorý vydychoval dym z úst. Oblečený v tmavom obleku kráčal čo raz rýchlejšie. To snáď nemôže byť pravda.

Celý som sa roztriasol.

„Konečne som ťa našiel ty úbožiatko.“

Už stál blízko mňa. Vydýchol dym do mojej tváre a pokračoval.

„Ani ma neprivítaš? Jasné že nie, veď si utiekol.“

Schytil ma do náruče a po chvíľke sa oddialil.

„Vieš myslel si, si že ma môžeš len tak opustiť?“ Moje nohy sa roztriasli. Znovu mi pripomenul aké to bolo sa niekoho báť.

Uškrnul sa mi do tváre a zodvihol ruku.

Dal mi päsťou do tváre a ja som náhle zostal ležať na zemi. Chcel som sa brániť, ale nešlo to. Cítil som hrozne veľkú bolesť. Zaslúžil som si to a tak som ostal ležať na zemi zvíjajúci sa od bolesti.

Nesledoval kop. Pri najlepšom ma tam zabije. Nemám už aj tak nikoho, alebo skôr nemám toho koho milujem.

Zrazu som započul ako niekto kričí a on ma náhle prestal kopať.

Než som si to stihol uvedomiť stála tam moja partia zo školy a bez slov dobili Rena.

Sledoval som ich, ako ma bránia a on nemal proti nim najmenšiu šancu. Po chvíle bol on ten čo ležal na zemi. Nechápal som, ako som mohol byť niekedy taký hlúpy. Už nie som jeho bábika. Už nie som jeho.

„Toto vám nedarujem!“ Kričal.

Zodvihli ma zo zeme a ja som si zrazu uvedomil, že nie som sám.

Vážne mám kamarátov? Nič sa nepýtali len ma zobrali do najbližšieho podniku. Dali sa mi napiť vody.

Obránili ma aniž by mali vysvetlenie, skrátka boli pri mne keď som ich potreboval. Možno by ma ani neodsúdili keby som... Prečo, prečo musím stále na neho myslieť.

Volala Mia.

„Čo , kde si celý deň?“

„Von.“

„Prečo nie si so mnou?“

„Lebo nechcem.“

„Aha. Dobre. Tak ja idem s Petrom.“

„Ahoj.“ Zložila.

Bolo to rýchlejšie ako som si myslel. Vždy chodila za inými. Vedel som o tom. Vedel som o každom, no naďalej sme sa tvárili ako šťastný pár. Ani neviem kedy som začal žiť takýto falošný život.

Možno keď som bol na dne.

No ani zďaleka by ma nenapadlo, že Haru mi ukáže čo je to život. Ach, prečo som nad sebou stratil kontrolu.

Možno, že som nakoniec ja ten čo sa zamiloval.

S chalanmi sme zostali spolu a zabávali sme sa. Stále som blúdil myšlienkami k Haruovy.

 Bál som sa lásky? Čoho som sa tak bál? Uvedomil som si že som žil v strachu z minulosti ktorá ma aj tak dohnala. Bolo ale neskoro?

 

Preglgol som hrču slín.

„Chalani máte ma radi?“

Chvíľku nechápavo pozerali.

„Samozrejme Shiro.“ Dodali bez váhania.

„Úprimne? Bez akých koľvek predsudkov?“

Pootočili hlavou. „Deje sa niečo?“

Nevedel som ako začať. „Čo keby vám poviem že necítim nič ku ..“ Prerušili ma.

 „Vieme. Poznáme ťa, vieme že to nie je úprimné.“

Uvedomil som si že zatiaľ čo som im nedôveroval, nikdy sa s nimi poriadne nerozprával, oni si ma všímali vždy.

„A keby som na chlapcov?“ Dodal som pozerajúc do zeme.

„Tak zlož masku Shiro a buď šťastný.“

Pozeral som sa na tých chalanov predomnou  o ktorých som doteraz ani len netušil, aké dobré majú srdcia. Podporili ma viac než som čakal. Znovu sa mi chcelo plakať. Dnes som bol ako vymenený alebo konečne sám sebou?

Ešte viac som bol odhodlaný to napraviť.

Rozlúčili sme sa s partiou a ja som sa s lepšiou náladov poberal domov. Zajtra sa sním porozprávam. Pokúsim sa začať od znova.

Ľahol som si do postele a začal nad tým premýšľať. Nebudem predstierať že mi nechýbal. Chýbal a ešte ako veľmi. 

Môj sladký tajomný spolužiak a nepriateľ mi zničil plány , omámil moju myseľ, poplietol moje nohy, zaplnil prázdnotu ktorú som nevidel alebo nechcel vidieť, zmenil všetko čo som budoval, a to tým najkrajšim spôsobom, akým som ani len netušil že existuje a o to viac že ho zažijem...

Zaspal som vyčerpaný z dnešného dňa.