Pred rokom:

Zobudil som sa na ranný spev vtákov a príjemný vánok ktorý mi šteklil nohy.

Ponaťahoval som svoje stuhnuté ruky a pootočil hlavu. Bol vedľa mňa.

Miky. Môj úžasný priateľ s ktorým to bolo viac než dokonalé. Pozeral na mňa pomedzi svoje blond vlasy ktoré mu padali do očí.

„Dobré ráno láska.“ Povedal a pritiahol si moju hlavu k sebe, aby mi mohol vtisnúť nesmelý bozk.

Keď nemával nikoho doma, zvykol som u neho prespávať a ani dneskajšia noc nebola výnimkou.

„ Vedel by som si predstaviť takýto život.“ Šepol som s úsmevom na perách.

Nereagoval, iba sa jemne usmial.

Nevenoval som tomu veľkú pozornosť. Vybehol do kuchyne a ihneď začal robiť raňajky. Bol vážne dokonalý.

Postavil som sa z postele a usadil sa za stôl, aby som mal na neho dobrý výhľad.

Keď sa tak nad tým zamýšľam, toto je to čo chcem.

Nehádali sme sa, cestovali sme kam sa nám zachcelo, chovali sme sa jeden k tomu druhému s rešpektom, boli sme ako malé deti a niekedy zase až príliš dospelými, no vždy sme tu boli jeden pre druhého.

Po výborných raňajkách bol čas ísť domov. Nemal som rád pocit, že ho musím opustiť, no vedel som že čoskoro budeme znovu spolu.

Keď som odchádzal, chytil ma do náručia silnejšie ako zvykol a zadíval sa mi do očí.

Jeho oči sa zaleskli. Pobozkal ma. Silno a náruživo. Chcel som niečo povedať no nedal mi možnosť.

Mávol a zabuchol.

Poberal som sa domou a celý čas nad tým rozmýšľal. Ležal som na posteli a bol odhodlaný mu zavolať.

Nezodvihol mi telefón no namiesto toho poslal krátku sms.

„Deje sa niečo Haru?“

Pozeral som sa na tú správu a lúštil prečo by sa malo niečo diať, od kedy mu volám len keď sa niečo deje?

„Nemôžem ti zavolať? Nemôžem ťa chcieť počuť?“ Odpísal som.

„Prepáč , nemám čas, vidíme sa v škole, dobru noc.“

Bol vo vyššom ročníku no chodili sme na tú istú školu. Dúfal som , že zajtra mi to vysvetlí no dúfal som márne.

Nasledujúce ráno nebolo o nič lepšie, bol tichší a stále sa vyhováral na to, že nemá čas.

Nemohol som len tak chodiť k nemu keď mal rodičov doma. Nemali to radi, alebo skôr nemali ma radi?

Jedného dňa neprišiel do školy vôbec. Bál som sa, že mu nie je dobre no v tom som započul ľudí ako si čosi šepkajú: „Boli vážne krásny pár.“

Kto sa zase rozišiel? Nadvihol som obočie a uvedomil si, že pohľady smerujú na mňa.

Všetci sa rozprávali o tom, že prestúpil na inú školu v inom meste, kde majú kúpený dom.

„Čo to hovoríte?“ Skríkol som. „To nemôže byť pravda!“

S roztrasenými rukami som vytiahol mobil z vrecka a zavolal na jeho číslo.

„Číslo ktoré voláte nie je správne.“ Ozvalo sa zo sluchátka a vtom okamihu mi mobil vypadol z rúk.

Začal som s plačom utekať k jeho domu a modlil sa nech to nie je pravda.

Ako náhle som uvidel jeho dom, jeho bývali dom ktorý bol prázdny a visela pri ňom tabuľka s nápisom „predané“ dámy a páni, môj život sa zrútil.

Od vtedy som sa prestal baviť s ľuďmi, chodiť von, alebo vyhľadávať spoločnosť.

Odišiel niekto pre koho som žil, bez vysvetlenia mi odišla moja najväčšia láska a spolu sním aj moje staré ja.

 Vystriedal som nespočetne veľa psychológov , ktorý mi predpisovali nespočetne veľa liekov.

Kto by to bol povedal, že láska je taký ničivý hurikán. Nikdy som ho nenašiel. Všetko si zrušil a mne nezostalo nič, iba myšlienky na neho v ktorých som sa každodenne utápal.

Po pár mesiacoch som začal pomaly žiť, za čo ďakujem mojej úžasnej Katy a potom? Potom prišla tá osudná oslava a spolu s ňou Shiro.

Môj úžasný Shiro, prečo sa to tak komplikuje?

Videl som ho usmievať sa a kráčal  smerom ku mne, chytil ma za ruku a pevne ju zovrel.

Šepkal moje meno a v tom, otvoril som oči a uvidel bielu stenu.

Súčasnosť:

Akonáhle som sa zobudil vôbec som nechápal tomu, kto bol ten chalan v mojom sne.

Po chvíľke som si to uvedomil že ležím v nemocnici. Pootočil som hlavu a uvidel môjho milovaného.

Bol tam môj Miky a držal mi pevne ruku.

„Haru? Ako sa cítiš?“ Hovoril Miky so slzami v očiach.

„Výborne, pretože si pri mne Miky.“ Šepol som.

Celé telo ma bolelo a ja som si nevedel absolútne spomenúť na to čo sa stalo a prečo tu ležím.

„Čo sa stalo?“ Opýtal som sa.

„Bol si v kóme, mesiac, zbil ťa nejaký chlap a mal si krvácanie do mozgu, kebyže neprídem.“  Sekol vetu a zaťal ruky do pästí.

Snažil som sa rozpamätať si no mal som v hlave iba tmu, posledné čo si pamätám bolo, ako sme raňajkovali s Mikym.

„Takže ma niekto zbil, keď som odchádzal od teba v sobotu ráno?“

Opýtal som sa.

Pozrel sa na mňa šokovaným výrazom.

„H-Haru?  To, je posledné na čo si spomínaš?“

Prikývol som.

„Pootočil som hlavu a zobral do ruky svoj mobil.

Bol rok 2016. Vypleštil som oči. To nemôže byť pravda. Zabudol som na celý rok? Čo som robil celý rok?

Začalo mi byť znovu nevoľno a v tom do izby vošiel doktor.

„Pane, nenamáhajte sa. Práve ste sa zobudil. Musíte veľa odpočívať.“

Miky sa otočil na doktora. „Je možná strata pamäti?“

Vydýchol si: „Samozrejme, to sa dalo očakávať. Pár dni si ho tu ešte necháme.“

Odišiel a Miky mi zovrel ruku ešte pevnejšie.

„Haru, neopustím ťa. Som tak šťastný.“

Usmial som sa. Prečo by ma mal opúšťať? Bol som šťastný že je pri mne. Aj keď som netušil čo sa udialo za ten rok, moja láska bola pri mne.

Dvere sa opäť otvorili.

Do miestnosti vošiel akýsi chalan. Bol vyšší, vyzeral vážne zaujímavo. Ihneď mu padol pohľad na moju ruku ktorú držal Miky.

„Haru.“ Šepol.

Pozeral som sa na toho bezbraného chalana.

„Vraj je možné že si stratil pamäť.“

Pozeral som sa na neho a nech som robil čokoľvek nemal som tušenia, kto je a čo tu robí.

„Prepáč, ale, kto si?“ Opýtal som sa.

Ten chalan sa po vypočutí mojej vety zrútil k mojej posteli.

„Nie, prosím, povedz že to nie je pravda.“ Povedal a rozplakal sa.

Toto začínalo byť vážne dramatické. Vidieť niekoho, ako sa trápi, kvôli mne mi nerobilo dobre.

Postavil sa a prišiel k Mikymu.

„Čo si o sebe myslíš? Všetko viem, ako si mu ublížil, odídeš si, zlomíš mu srdce a keď konečne niekoho miluje, vrátiš sa? Dofrasa! Teraz sa budeš tváriť, že si nikdy neodišiel? Haru je so mnou. Milujem ho.“

Tie slová sa mi prehrávali v hlave, o čom to ten chalan hovorí?

„Haru, to som ja Shiro. Tvoj priateľ.“ Otočil sa na mňa.

Smutne som na neho mlčky pozeral.

„Prepáč, ale, jediné čo viem, že Miky je môj priateľ, mrzí ma to.“

Začal plakať ešte viac.

„Haru daj mi šancu, urobím všetko preto aby si, si znovu spomenul.“ Povedal a odišiel z miestnosti.

„Nepočúvaj ho Haru.“ Šepol a pobozkal ma.

Mal som pocit, akoby Mikyho bozky boli iné, určite to bude tým úrazom, pomyslel som si.

Po pár dňoch ma pustili.

Vyšiel som von z nemocnice a nadýchol sa čerstvého vzduchu.

Čakala ma tam mamina spolu s Mikym ktorý držal kyticu kvetov.

Usmial som sa a pristúpil k ním.

"Rád vás vidím pokope." Moja mama mala Mikyho rada, za čo som bol úprimné rád.

Miky mi ihneď pomohol s taškami  a do rúk mi vložil kyticu ruží.

„Haru, zlatíčko, zistíme kto to bol. Som rada že si v poriadku.“ Povedala dojatým hlasom mamina.

„Som rád, že som vonku.“ Usmial som sa a nastúpil do auta.

Všetko už bolo rozkvitnuté, krásny jarný čas. Bol som šťastný, že mám možnosť žiť.

Uvidel som z diaľky náš dom, čo mi urobilo ešte väčšiu radosť.

Presne toto mi chýbalo.

Domov a Miky.

Rozbehli sme sa do mojej izby. Pár vecí som mal inak, dalo sa očakávať že som si za rok zmenil izbu.

Miky sa tešil a vychutnával si všetko spolu so mnou.

„Som tak šťastný, že tu môžem opäť byť.“

Hodil som sa na posteľ. „Ako to myslíš?“

„Skrátka sme dostali druhú šancu.“ Šepol a obkročmo si na mňa sadol.

Začal sa ku mne približovať.

Zavrel som oči a vychutnal si náš bozk. Rukami mi začal prechádzať po tele.

Netrvalo dlho a boli sme obaja pekne nadržaný.

Zahryzol som si do pery.

„No tak, nedráždi, ešte nie sme sami.“ Vyplazil som jazyk.

„Nebolo by to prvý krát.“ Vrátil mi poznámku.

„Máš pravdu.“ Začali sme sa smiať a spomínať na krásne časy.

Túto dokonalú chvíľku prerušilo zvonenie telefónu. Pozrel som sa na mobil a uvidel na obrazovke svietiť meno „Shiro“

Nadvyhol som obočie.

„Prosím?“

„Haru, drahý, počul som že ťa pustili z nemocnice. Stretnime sa, prosím.“

„Ja ale nechcem.“ Povedal som.

Ozval sa hlasný výdych.

Zrušil ma.

„Miky? Prečo si nemôžem na nič spomenúť, nevieš kto to je?“

„Neviem Haru.“ Odpovedal zrázne.

Cítil som, že niečo v mojom živote nie je tak ako má byť. Cítil som sa neúplne, čo mi nedávalo logiku, pretože tu bol Miky.

Každý deň, bol pri mne.

Jedného dňa som išiel konečne do školy.

Na všetkých som si pamätal, no potom prišiel šok, bol tam on. Ten chalan z nemocnici, ktorý tvrdí, že som jeho?

Išiel som na svoje miesto ignorujúc všetko navôkol.

Všetko bolo po starom. Dokonca aj Katy som rád videl. Prišiel som na to že môj stav sa zlepšil a jediné na koho som si nepamätal bol ten plavovlasý fešák.

Spolužiaci bol milý.

Prišiel ku mne ten chalan a podal mi mobil.

Ukazoval mi akúsi fotku. V tom si k nám prisadla Katy.

Obaja sa na mňa s vážnosťou pozerali.

Pozrel som sa na tú fotku a po chvíľke si uvedomil že na nej som ja , ja s ním.

Pozrel som sa na neho a potom opäť na fotku.

Ukázal mi ďalšiu na ktorej sa bozkávame.

Prišlo mi zle, z tolkého napätia.

„Čo, to?“ Opýtal som sa lapajúc po dychu.

„Haru, to sme my.“

Odpovedal a ihneď po ňom spustila monológ Katy: „Haru, viem že je to pre teba ťažké a neviem z akého vesmírneho dôvodu si zabudol na tohto tu, ale ver mi, miloval si ho strašne silno. Miky už dávno s tebou nechodil, bola to len čistá náhoda že sa vrátil keď sa ti stal ten úraz.“

Snažil som sa vstrebať čo práve povedala.

Pozeral som sa na Shira a zostal zhypnotizovaný a očarený  jeho perami. Boli mi tak povedomé.

Chel som sa ich dotknúť.

Moje srdce sa rozbúchalo. Cítil som niečo čo som si nevedel vysvetliť.

Do mojich očí sa nahnali slzy.

Čo sa to deje?

Čo budem robiť?

Jediné čo som vedel, bolo že milujem Mikyho, teda pamätal som si na to.

Chytil som si hlavu do dlaní  v zápätí si ma Shiro zobral do náručia. Vošiel do triedy profesor a obidvaja sa pobrali na svoje miesto.

„Haru , pomôžeme ti si spomenúť.“

„Haru spravím všetko preto, aby si sa do mňa zamiloval znovu.“ Šepol Shiro do môjho ucha a dal mi jemný bozk na čelo.

Ostal som omámený sedieť.

Všetci profesori ma s úsmevom vítali, no ja som mal pocit, že vítajú niekoho iného, toto som nebol ja.

Vytiahol som si svoj notes na kreslenie a začal v ňom listovať.

Na každej strane bol chalan, ten istý chalan no vždy robil niečo iné. Prirovnal som to k Shirovy a uvedomil si, že to je on.

Otočil sa na mňa a usmial sa širokým úsmevom. Usmial sa presne tak, ako som to mal nakreslené v skicári.

Moje srdce sa opäť rozbúchalo.

Shiro? Shiro, čo bolo medzi nami? Čo si zač?

Čo raz viac som sa začal utápať v myšlienkach a bol odhodlaný zistiť pravdu.

Vytiahol som si mobil a čítal si správy.

Žiadne Mikyho číslo, žiadne smsky s Mikym , zato so Shirom, tých tam bolo plno.

Miloval som ho?

Milovali sme sa obaja, všetko sa mi to potvrdilo, tak prečo, prečo si nemôžem spomenúť?

Skončila sa škola a Shiro ma chytil za ruku.

„Poď na strechu.“

Nasledoval som ho a keď sme sa tam ocitli nadýchol som sa a povedal: „Milujem to tu.“ Spolu naraz so Shirom. „Miluješ to tu.“

Vypleštil som oči.

Ako vedel čo poviem?

„Vždy si mi to hovoril.“ Povedal aniž by som sa opýtal.

Odhrnul mi vlasy z očí.

„Tvoje oceány mi tak chýbali.“ Začal sa ku mne približovať a ja som, akoby v opojení nejakej látky ostal stáť. Nemohol som odporovať,moje telo ma neposlúchalo.

V tom vošiel na strechu Miky.

„Haru! Čo to robíš?“ Skríkol.

Schytil ma za ruku a vliekol preč. Ihneď som sa spamätal.

Chcel som podviesť svojho priateľa, preboha, čo sa to so mnou deje?

„Prepáč Miky, neviem čo sa to deje.“

„Si pomätený z toho úrazu, už to nikdy viac nerob!“

Mlčky som prikývol a otočil hlavu posledný krát na strechu.

Ten neznámy Shiro znovu plakal. Dvere sa zabuchli a Miky ma odnášal domov.

Takto je to správne, Miky je môj priateľ.

Nahováral som si a tú neznámu bolesť, ktorú som si nevedel vysvetliť som prirovnával k strate pamäti.....