2. kapitola



Prvá hodina sa začala a ja som neochotne zavrel knihu. Po kontrole

dochádzky nám učiteľka spustila prezentáciu s tým, že máme

počúvať, čím nám nenápadne naznačila že si máme robiť čo chceme,

ale musíme byť potichu. Malú chíľu som ešte počúval učiteľkyn

výklad a potom si vytiahol knihu a čítal. Čoskoro som sa do nej natoľko

zažral že som prepočul zvonenie. To, že je prestávka, som zaregistroval

až keďzačal byť v triede priveľký hluk. Zatvoril som teda knihu

rozhodnutý čítať ďalej až keď budem mať kľud. Aj tak by som sa o moc

ďalej nedočítal- akurát ku mne prišla Kaila a Ema. Ema bola ešte

štíhlejšia od Kaily, len nižšieho vzrastu, mala stredne dlhé kučeravé

vlasy takmer až bielej farby, popri ktorých sa zdali jej tmavohnedé oči

čierne. Skoro vo vštkom sa s Kailou líšili. Vážne som nechápal ako sa

dali dokopy. Kaila mala oči zelené, vlasy bledohnedé, nakrátko

zostrihnuté do mikáda a okrem toho bola od Emy najmenej o hlavu vyššia.

Líšili sa od seba však aj povahou- Kaila bola zhovorčivá len pri

ľuďoch ktorých poznala dlho a ktorým dôverovala, zato Ema nemala

problém dať sa do reči s hocikým...    Ema ma silno objala. Po chrbte mi

prebehli zimomriavky z jej studených rúk. Aspoň jednu vec mala s Kailou

spoločnú- to že obe mali dotyk studený ako mŕtvoly.



„Takže kam sa dnes ide?“- spýtala sa zvučne Ema.

„Obávam sa,že dnes to budete musieť prežiť bezo mňa...“-odpoviem

akoby na ospravedlnenie.

„Achjo. S tebou je vždy zábava..“-usmiala sa.

Iste. Vždy. Hlavne že keď som s nimi vonku tak sú na sebe nalepené a ja

som piate koleso na voze. Nie, ďakujem. To sa radšej doma zababuším do

periny a skuknem seriál alebo dočítam knihu.

„Aj ja s vami rád chodím von. Veď vieš že keby mi nebolo zle išiel by

som...“- zahrám to na ňu. Bola by smutná ak som jej povedal pravdu. A to

vážne nemám za potrebie. Rozhdne nie, keď viem že by sa mi za to Kaila

nie moc príjemnevypomstila.  Náš rozhovorprerušilo ďalšie zvonenie atak

opustili moju lavicu a išli k tej svojej. Celkom som sa na hodinu tešil.

Dúfal som, že to bude ďalšia ´oddychovka´. Bohužial to tak

nebolo.Vytiahol som si zošit a pero adal som sa písať poznámky z učiva,

ktoré sa v učebnici zdalo byť nekonečné.





Dorazil som na miesto kam som si vodieval všetkých svojich subíkov. Teda-

nielen ja- skoro každá domina to tak robila. Komu by však starý opustený

firemný sklad s mnoho miestnosťami neposkytol priam geniálne miesto na

takéto stretnutia.Navyše to zvnútra bolo celkom udržiavané miesto.

Každá jedna z domín si tam našla svoju miestnosť- akoby priestor na

služby. Tie skúsenejšie tam už mali aj nejaký nábytok a  samozrejme aj

dáke náradie. Z auta som si zobral prezlečenie a odobral sa smerom k

plotu. Dierou v ňom som sa dostal do areálu skladu. Ten nebol nikdy

uzamknutý a tak som sa bez problémov dostal dnu. Do nosa mi okamžite udrel

pach zatuchliny. Síce to tu bolo udržiavané, ale vetrané moc často nie.

Prešiel som po dlhej, nie moc širokej chodbe až ku koncu budovy a otočil

sa k ťažkým železným dverám. Z tašky som po chvíli vylovil kľúče a

odomkol ich. Dvere sa so škripotom a vŕzganím otvorili a ja som vošiel do

svojej miestnosti. Stlačil som zažínanie naľavo a po rozblikaní svetla

sa mi znova naskytol pohľad na moje obľúbené miesto. Zo stropu vysela

žiarovka. Svetlo z nej sa rozliehalo po celej bezokennej miestnosti. Na zemi

bolo hrubší sivý koberec. Samozrejme poriadne vyčistený. Na stenách

boli poličky s rôznymi ´hračkami´a háčiky naktorých som mal zavesené

masky a kostými, zoradené odľava do prava podľa toho ktorý mám

najradšej. Úplne naľavo bol ešte nepoužitý čiernobiely maid kostým aj

s rukavičkami,čepčekom a podväzkami. Ten som si šetril na nejakú

špeciálnu príležitosť. Po chvílke kochania sa som vošiel dnu a zavrel

za sebou dvere. Tašku som si hodil pri šatňu, ktorá pozostávala z

kovovej žrde a závesov. Prezliekol som sa do latexového oblečku, v ktorom

bolo vidno moje vypracované telo. Obopínal mi svaly. Občas som sa čudol

ako je vôbec možné že ešte stále nepuklo. Prichystal som si ešte svoje

obľúbené dútky, náhubok a v neposlednom rade aj obojok. Pozrel som sa na

hodinky. Zákazník má prísť až o pätnásť minút, no dvere vrzli a to

znamenalo jediné-skončil v práci skôr a tak aj začneme skôr.



Od bolesti zápästia ma oslobodilo zvonenie. Roztriasol som si ruky. Ten

debilný profesor nás nechal písať všetko! Dokonca aj text pod

obrázkami...a aby toho nebolo málo museli sme si zapisovať aj to, čo k

tomu hovoril. Nanešťastie je toto jedna z nevýhod štúdia na obchodnej

akadémii. Jediná výhoda je, že je to súkromná škola takže aspoň so

známkami niesu moc prísny. Ak nerátame učivá súvisiace s maturitou. Ale

aspoň som si istý že zmaturujem. Hádam aj s dobrým prospechom. Z

premýšlania ma tentokrát vytrhlo zvonenie. Celkom som sa na nasledujúcu

hodinu  tešil pretože mala byť matematika.Moja obľúbená hodina a k tomu

po nej bude už len triednicka a ide sa von. Presnejšie domov. Vytiahnem

zošit na matiku a začnem riešiť príklady ktoré profesorka píše na

whiteboard. Spokojne píšem číslicu za číslicou a keď sa hlbšie

zamyslím začnem si hrýzť spodnú peru. Každýma nejaký zvyk...



Uplynula hodina.Jeho doba vypršala. Celý spotený a zadychčaný padol na

zem. Na pokožke mu stále bolo vidno bledoružové až červenkasté ranky

po zasiahnutí dútkami. Odložil som si svoje nástroje a čakal kým sa

zdvihne zo zeme. S pokorným výrazom v tvári prišiel ku mne.



„Koľko Vám dlžím, prísny pane?“- ani sa neodvážil na mňa

pozrieť.V duchu som sa uškŕňal. Ako každý jeden z nich. Prídu,

nechajú sa ponížiť a až na konci, keď si uvedomia aké by bolo trápne

keby sa to niekto dozvedel sa ani neodvážia vzhliadnuť.

„Ako vždy. Polož peniaze na stôl a potom vypadni.“-tento jeden

obzvlásť vyžadoval prísnu ruku. Taktiež zbožňoval keď ho niekto

oslovoval ´červ´ a podobne. Vyžíval sa v tom.Položil úpeniaze na stôl

a so stále sklonenou hlavou odišiel. Nikdy som nechápal submisívnych

ľudí. Keby sa niekto niekedy pokúsil čo i len namieriť dútkami na mňa

zrejme by som toho človeka zabil. Subíci však prosia, ospravedlňujú sa a

samozrejme platia. Jeden by si nemyslel že sa z toho dá vyžiť ale keď si

nájdete poriadne mastného podriadeného tak sa dá nielen vyžiť ale aj si

môžete dopriať trochu väčší luxus.



Prezliekol som sa do normálneho oblečenia, ktoré dnes predstavovali

čierne džínya sýto voľné tričko a začal som upratovať. Predsa len

keby som to neupratal hneď tak by som asi tak o dve hodiny mal fľakatý

koberec... A to nieje zrovna to po čom túžim.