Hodím som zošity do tašky a zemierim si to k skrinkám. Kaila sa ešte v triede baví s nejakými ľuďmi a tak nebudem čakať na rozlúčenie s ňou a rovno pôjdem domov. Zavriem skrinku a výjdem zo školy na neďalekú zástavku. Na autobus čakať nemusím keďže je to zástavka blízko školy tak tu MHD chodí každú chvíľu. Posadím sa k oknu a nedočkavo odpočítavam zostávajúce zástavky. Keď prídem domov rýchlo si skontrolujem emaily. Konečne. Prišla odpoveď. „Víííí..“- zatočím sa na stoličke. Možno že som konečne našiel niečo pre mňa. No čo už….dnes sa uvidí o čom to vlastne je. Mal by som sa s pánom stretnúť v kaviarni neďaleko odtiaľto a tak mám v podstate ešte dosť času prehodiť sa zo školskej uniformy do formálu. Vezmem z šuflíku v stole kreditku, skoro plnú peňazí aj keď nie moc používanú, a vložím ju do peňaženky. Idem do rýchlej sprchy, oblečiem sa a vyrazím z domu.

Po dočistení svojho pracovného miesta pozriem na hodiny. Sakra! Stíham to len tak tak… Vybehnem zo skladu, mikinu si na seba dávam počas behu auto otvorím na diaľku. Naštartujem, prudko vycúvam a ponáhľam sa do kaviarne v strede mesta.

Semafor… nenávidím semafory. Už vôbec nie na týchto rušných uliciach kde musí čakať v rade. Naštvane zaškrípem zubami. Síce by som sa mohol tváriť ako dôležitosť sama a prísť o pár minút neskôr lenže dochvilnosť je jednou z vecí na ktorú si sám potrpím… Hneď ako naskočila zelená šliapol som na plyn a stočil to k parkovisku blízko kaviarne. Dosť blízko na to aby som nešiel moc dlho peši a dosť ďaleko od kaviarne na to aby ma ten týpek ktorého mám stretnúť nemohol prenasledovať. Bohužiaľ, aj to sa mi raz stalo a nerád by som riskoval znova.

Vojdem do kaviarne. Nikto tu zatiaľ (okrem obsluhy) nebol. Aspoň som mal túmožnosť vybrať miesto na sedenie. Vybral som jedno vzadšie a sadol si pri okno. Keby príde na nejakú nevhodnú tému aspoň sa môžem ukľudniť pohľadom von z neho. Keď ale uvážim cieľ tejto schôdzky tak si musím priznať že ma nenapadá žiadna nevhodná téma. Celé toto stretnutie je nanajvýš nevhodné pre čerstvého 18tnika. Čo sa však dá robiť… Tú nudu musím niečim zahnať. Cítim že už mi to neustále sedenie za počítačom zasahuje do zdravia. Pozrel som na svoje biele ruky.

Otvorím dvere. Sedel tu len jeden študent. Za iných okolností by som zaváhal či je práve toto môj klient. Lenže on mi povedal že je mladý.. Akurát som nečakal že až tak. Prišiel som k jeho stolu. „Ste Ryuzo?“- premeriam si ho chladným pohľadom.

Zdvihnem sa zo stoličky a podám mu ruku. „H-hej!“- odpoviem rýchlo. To zrejme nebolo moc zdvorilé… „Vy ste Amaki, však?“- poviem už trochu kludnejšie.

Bol z nášho stretnutia očividne nervózny. Očividne nováčik. Potrasiem mu rukou a obaja si sadneme. Bol odo mňa asi o hlavu nižší, vlasy blond farby a mal detsky modré oči. Bol… zaujímavý dalo by sa povedať. Nebol moc vyšportovaný ale našťastie ani vychudnutý. Bol proste iný než ostatný.

„Kludne ma volajte Ryu...“- poviem vysokému vypracovanému brunetovi sediacemu oproti mne. Z jeho výrazných zelených očí sa nedalo nič vyčítať.



„Tak fajn, Ryu.“