V prvých metroch som myslel že sa otočím na päte a zdrhnem. Jednak kvôli nervozite ktorú cítim v celom svojom tele ale aj kvôli ťažkému takmer nedýchateľnému vzduchu. Rozhodem sa však ísť ďaľej- v tejto chvíli už nemôžem cúvnuť. Otvorím ťažké kovové dvere. Ako prvé pocítim teplejší vzduch a uvidím svetlo. Zrejme už tu je. Vojdem dnu a zavriem. Naskytne sa mi pohľad na Amakiho vypracovaný chrbát. Očividne ešte nezaregistroval že som tu.

 

Na pracovisku som ako vždy s predstihom aby som si stihol všetko pripraviť.. vlastne aj upratať. Dosť dlho som tu nebol a tak sa mi tu usadil prach. Po polhodine utieram prach na poslednej špinavej poličke. Ani si nevšimnem že sa otvorili dvere a prišiel Ryu.

 

„Ehm ehm..“- odkašľem si aby som upozornil na svoju prítomnosť. „Dobrý..“- stále si nie som celkom istý ako ho oslovovať.

 

„Ahoj. Kľudne si zlož veci bokom..“- ukážem na stoličku v rohu miestnosti. Nemyslím že tu bude potrebovať mikinu. Je tu dosť teplo.

 

Prikývnem a odložím si veci na stoličku. Nie som si istý čo ďalej a tak tam len tak postávam.

 

„Poď sem.“- zavolám si ho k sebe a beriem zo stola nejaké veci. Mám tam pre neho.. prezlečenie nazvyme to tak. „Daj si to na seba..“- podám mu to keď stojí vedľa mňa.

 

„Čo to je?“- spýtam sa zvedavo a podozrievavo sledujem viacero kožených pásikov v mojej ruke.

 

„Daj si to na seba.“- poviem akoby som jeho otázku ani nepočul. Ale v podstate odpoveď nepotrebuje. Veď sám zbadá keď sa prezlečie. „Tam je šatňa.“- ukážem k jednému z rohov miestnosť. Moc sa od tých ostatných rohov nelíši- len je tam záves.



„Uhm tak fajn.“- idem k provizórnej šatni, zastriem záves a začnem sa prezliekať. Konečne sa pozriem na kus oblečenia čo mi dal… Toto si na seba nemôžem dať! Veď to ani nieje oblečenie! V ruke držím nejaký erotický prevlek aký je možné vidieť v sado-maso gay pornách a podobnom úchylnom materiále. Nie že by mi vadilo dať si to na seba ale pred ním sa v tom rozhodne nemôžem ukázať.

 

„Čo ti toľko trvá?“- spýtam sa mierne podráždene. Už v tej šatni trčí dobrých 8 minút. Neverím tomu že sa chlap v jeho veku prezlieka dlhšie než žena.

 

Po chvíli premáhania sa to navlečiem na seba. Je to celkom nepríjemné- ťahá, tlačí, škriabe… „U-už idem..“- poviem potichu a zahanbene so sklopenou hlavou výdem zo šatne, celý sa červenajúc. V tejto chvíli som premýšľal čo za hlúposť ma to napadlo keď som odoslal ten prvý email…

 

„Fajn...“- poviem a dokončím svoju prácu. Kým on bol v šatni ja som si pripravil reťaz a upevnil ju ku krúžku na strope. Nieje to až taký problém keďže ten strop je tu pomerne nízky. „Poď ku mne..“- poviem s miernym úsmevom pohrávajúcim sa na mojich perách. A sledujem ho ako nesmelo možno aj trochu neochotne kráča ku mne.

 

 

Prídem celkom blízko k nemu a rukami si zakrývam časť tela ktorá mi príde najviac odhalená. Zdesím sa keď mi podvihne bradu. A mal som sa čoho báť- hneď na to mi na krúžok pri krku pripevnil reťaz. Aj keď sa musím priznať že mi to nieje až tak celkom nepríjemné.

 

Poriadne upevním reťaz a potom ju pustím. Je dosť dlhá a ani nieje moc ťažká a tak sa nemusím báť že by ho to začalo škrtiť a môžem si s ním robiť čo chcem. Zo stola beriem ešte dlhšiu čiernu šatku. Podídem speť k Ryuovi a obviažem mu ju okolo očí. Občas to tak robím- potom je všetko pre mojich podriadených nečakané- na druhú stranu tým viac si to užívajú.

 

„Je tá šatka potrebná“- spýtam sa naivne. Nerátam s tým že by mi ju dal dole ale spýtať sa môžem… Aj tak nieje najmenší dôvod aby som nevidel čo sa so mnou deje.

 

„Áno, je.“- zaviažem mu ju. „Kľakni si.“- prikážem mu.

 

Poslušne si kľaknem a čakám čo mi ďalej prikáže.

 

Vezmem si do ruky svoje milované kožené červeno čierne dútky a stúpnem si pred neho. „Pobozkaj mi topánku.“- bol to obvyklý spôsob akým som začínal lekciu. Už si ani nepamätám prečo to tak je… Sledujem ako sa jeho pery dotknú povrchu mojich topánok. Vlastne sa skoro ani nedotkli. Skôr to vyzeralo akoby si iba o moje topánky obtrel ústa. „Poriadne.“- poviem prísne a zasadím mu ranu s dútkami po chrbte. Avšak nie moc silnú- nieje na to zvyknutý a bol by som nerád keby odišiel s modrinami. Vďaka tomu že je taký mladý má krásnu nepoškodenú sviežu pokožku a ja by som ju skutočne nerád poškodil.

 

„Au..“- cez chrbát mi prešla štipľavá bolesť čo ma dosť prekvapilo keďže predtým som si nevšimol že by mal bič alebo niečo podobné. Aj napriek tomu že moje telo proti jeho konaniu protestovalo ma tá bolesť pohladila na duši. Toto je niečo čo som si cez ten internetový kurz nebol schopný prežiť. A práve vďaka tejto bolesti prestávam ľutovať že som sem dnes prišiel. „Prepáčte pane.“- pošepnem a znova skloním svoju hlavu k jeho topánke. Pobozkám jej povrch a mierne pozdvihnem hlavu. Pomaly mi začína dochádzať význam tej šatky na mojich očiach.

 

Usmejem sa. Teraz ho to bolí.. ale čoskoro si to začne užívať. A práve na to sa oplatí čakať. Zbožňujem to. Pohľad na mojich subíkov, krútiacich sa od bolesti miešanej so slasťou. S miernou horkastou príchuťou poníženia a mojej nadradenosti. Ich prosebný výraz ktorý spovrchu žiada o prestávku ale ja viem že v skutočnosti v duši túžia po prídavku.

Jemne mu prejdem končekmi dútok po chrbte akoby som ho hladkal a potom švihnem. Počujem jeho bolestný vzlyk, ktorý ma hreje pri srdci. Udriem znova- tentokrát silnejšie. Všímam si aj jeho telo, jeho vzpínajúce sa svaly, kvapôčky potu objavujúce sa mu nielen na chrbte ale aj na čele a na hrudi. Kochám sa červenými, pomaly miznúcimi fliačikmi ktoré sú dôsledkom mojich zásahov.

 

S každým jeho prudším švihnutím, presne mierenou ranou sa mi zahrieva telo. Cítim že sa začínam trochu potiť. Telom mi prechádzajú záblesky všetky sa hromadiace len do jedného miesta. Nečakal by som že sa dokážem tak rýchlo vzrušiť. Najskôr sa tomu v mysli trochu bránim- predsa len predtým mi predstava zbičovaného tela nedávala nič viac než znepokojujúci pocit- ale potom.. Celkom rýchlo som sa poddal, podľahol som tomu, podľahol som bolesti….podľahol jemu.

 

Prestávam ho šetriť a myslím už len na svoje uspokojenie. Všimnem si jeho tvrdnúci rozkrok ktorý bol cez veľmi odhaľujúci kúsok látky dosť výrazne vidieť. Som so svojou prácou spokojný..

 

Údery prichádzali čoraz drastickejšie a vo väčšom počte. Chvíľami mi to v spojení so vzrušením bralo dych, ktorý sa inak miesil s ťažkým teplým vzduchom v okolí. Celé toto spojenie dokonale opantalo moje zmysly a tak som bol schopný sústrediť sa už len na bolesť.

 

Prestanem ho bičovať. „Očividne sa ti to páči. Hmm..“- zamyslím sa. Odložím dútky a pritiahnem si pred neho stoličku. Svojím spôsobom nebola moja práca len o týraní ale aj o sexe- nepriamom samozrejme. Sadnem si na stoličku. „Choď na štyri..“

 

Poslúchol som ho a štvornožky, ako pes sa v podstate postavil. Trochu ma sklamalo že odložil dútky alebo bič (stále mám obviazané oči a tak neviem o ktoré z toho išlo) ale počul som zvuk koliesok stoličky pohybujúcich sa po podlahe a tak napäto čaká čo sa bude diať.

 

„Pre tentokrát ti pomôžem zbaviť sa vzrušenia..“- natiahnem nohu k jeho rozkroku a so špičkou topánky mu začnem cez látku dráždiť už aj tak vztýčený penis. Všimol som si jeho meniaceho sa výrazu v tvári. Mierne sa mu zvraštilo obočie a zaťal zuby. Buď sa snažil ovládnuť sa alebo v mysli bojoval sám so sebou.

 

Cítil som chladný povrch lakovanej topánky na mojom prirodzení. Zatnem zuby. Chlad nemám moc rád a už vôbec nie v tomto mieste. O chvíľu však ten nepríjemný pocit prestal a tak sa mi uvoľnili svaly aj na tvári. Cítil som jeho topánku ako mi pomaly prechádzala po celkom mužstve. Jedno veľké plus k foot jobu je to že je to od neho. Je škoda že teraz nevidím jeho krásne vypracovanú postavu, tvár modela a jeho arogantný výraz…

 

Tvár sa mu uvoľnila a dýchanie zrýchlilo o dosť skôr než som predpokladal. Avšak je mladý a tým pádom aj k vyvrcholeniu príde rýchlejšie. Už teraz som dokonca mohol vidieť kvapky jeho semena na svojej topánke.

 

Začínajú sa mi klepať ruky, cítim tlak v krížoch. Už nezadržiavam tiché vzdychy. Výrazy v tvári sa mi rýchlo menia- môžem to cítiť… Nestíham so svojim vlastným dychom- dýcham nepravidelne, občas nejaký ten nádych vynechám.

 

Vidím že o chvíľu vyvrcholý. Nohou mu mučivo pomaly pumpujem prirodzenie. Celú dobu sa usmievam. Vidieť tento jeho výraz… v tej kaviarni som netušil že by sa tomu vedel až takto oddať.

 

Už nevnímam ani ťažký vzduch. Cítim len napätie v každom jenom svale svojho tela a neustále rastúci tlak v krížoch. Nevnímam už ani Amakiho prítomnosť. Prehnem sa v krížoch. Tlak sa konečne uvoľní a ja vyvrcholím. „P-prepáčte moju neschopnosť pane...“- bolo to aj na môj vkus moc prirýchle.

 

Hmm...takže pane- už si začína zvykať na spôsob akým ma má oslovovať. Nič mu na to však nepoviem iba odtiahnem svoju nohu od jeho rozkroku. Nespokojne pozriem na svoju topánku. Bola celá pokrytá teplou lepkavou priesvitno-bielou tekutinou. „Očisti mi ju..“- prikážem a topánku mu takzvane strčím pod nos.

 

Toto som nečakal. Je to však môj ctený pán a jeho príkaz je mojou prioritou. „A-áno pane..“- ešte pár sekúnd zbieram odvahu ale nakoniec sa skloním k topánke a poslušne z nej zlíznem horkastú tekutinu, snažiac sa nevynechať ani kúsok znečistený.

 

Otáčam topánku tak aby nič nevynechal a vyžívam sa v pohľade na neho. Mal to..skoro všade okolo úst. „Stačí.“- dám mu povolenie prestať. Aj tak dám tie topánky nabudúce očistiť inému subíkovi. Odtiahnem topánku od neho. „Môžeš vstať.“

 

Štvornožky čakám až kým mi nepovie že mám vstať. Vstanem. „Ďakujem pane..“- poviem so sklopenou hlavou.

 

Dám mu dole šatku a aj so stoličkou ju odložím. Potom idem speť k Ryuovi a odpevním mu reťaz. „Choď sa prezliecť.“- poviem a sledujem ako odchádza do šatne.

 

Keď mi dal dole šatku celkom ma oslepilo to svetlo naokolo. Zrazu sa mi zdalo akoby tu dokonca svetla pribudlo, po chvíli sa to však napravilo. Avšak nestihol som si ani obzrieť Amakiho a ten ma hneď poslal do šatne prezliecť sa. Vďačne som poslúchol a išiel sa za závesy hodiť do civilu. Vyšiel som zo šatne a on akurát odkladal posledné veci. Išiel som si pre tie svoje položené na stoličke a ponáhľal sa k dverám. O chvíľku mi má ísť autobus. „Pane ďakujem Vám za dnešnú lekciu, prepáčte že som mrhal Vaším časom..“- mierne skloním hlavu a podám mu dohodnutých 300e.

 

„Dobre. Svoj účel si splnil, môžeš už ísť.“-poviem s chladným výrazom v tvári, schovám si svoje peniaze a zavriem za ním dvere. Ešte si tu trochu poupratujem.

 

Hodil som si ruksak na chrbát a bežal von zo skladu. Len tak tak som to stihol k najbližšej zástavke a naskočil do autobusu.