Prvá vec čo som zbadal bola biela miestnosť. Cítim že mám zviazané zápästie a ruky mám za chrbtom okolo nejakej železnej tyče alebo..niečoho takého. Nech už som kdekoľvek nieje tu nič len ja, tyč a moje spútané ruky. A dvere. Samozrejme..ako inak by som sa sem dostal?



Netrvá dlho a dvere sa otvoria. Vojde Andrej. Na jeho ksichte je dosť nechutný úškrn. Dosiahol čo chcel.. zrejme si myslí že teraz vyhral a dostane a. Tak to nie..ten parchant sa poriadne mýli. Pristúpi ku mne a bradu mi nadvihne tak, aby mal výhľad do mojich očí. L

„Vidím že už si hore… heh… čo takto sa trochu zabaviť?“- skloní sa ku mne a jazykom mi prejde po spodnej pere. Trhnem bradou a odvrátim hlavu. Nechutné… Ako si môže dovoliť dotknúť sa ma?! Nenávidím byť bezmocný. Vždy som to nenávidel. A teraz ma nejaký parchant len tak omámi a zviaže a pravdepodobne sa chystá ma pretiahnuť. No super.



V hlave sa mi však po chvíľke utvára plán. „Dobre, vyhral si. Rob si so mnou čo chceš.“- zjavne to zobral vážne a zmocnil sa mojich pier. Aj napriek odporu som mu to oplácal. Medzitým si začal rukami rozťahovať látkový uzol ktorý mi sťahoval zápästia. Po pár minútach látka potichu padá na zem. A Andrej si to ani nevšimol.

Na to, že som voľný ho upozornila až moja ruka ktorá mu siahla po krku a zovrela ho. Zalapal po dychu a snažil sa vytrhnúť. Nepodarilo sa. Tentokrát som to ja kto s víťazoslávnym úsmevom vstane zo zeme a Andreja hodí bokom. Vyzerá to však že aj on mán bojovnú náladu a nechce sa vzdať tak ľahko. Smola… nohou ho pritlačím k zemi a vyviniem tým tlak na jeho hruď. Chvíľu sa tam myká. Pritlačím viac a jeho začne dochádzať kyslík. To je presne to čo potrebujem. Začne blednúť a omdlie. Viem že má problémy s dýchaním a tak som to využil. Nemám moc veľkú chuť sa s ním mlátiť a kopať.. Nebudem si znečisťovať svedomie.



Vyjdem von z dverí. Zjavne sme v nejakom paneláku. Vyzerá to ako prázdny byt. Vyberiem sa k ďalším dverám, ktoré sú zrejme vchodové- je pri nich väčšie množstvo topánok. Nemýlim sa… Nieje tu výťah iba schodisko. Teraz zostáva už len dúfať že dolné dvere budú otvorené.



Konečne som vonku na čerstvom vzduchu. Nemám však so sebou ani mobil ani peňaženku- všetko mám v šatni v telocvični. Dnes to zrejme budem musieť odkráčať. Všetko lepšie než zostať v jednom byte s tým psychopatom.



Nejakú chvíľu mi trvalo kým som sa dostal domov. Musel som sa spýtať aspoň štyroch okoloidúcich z toho traja ma zanavigovali úplne zlým smerom. Dvere mi otvorila vrátnička ktorá najskôr vyzvedala kde mám kľúče a ostatné veci ale po tom čo som ju obdaril chladným, možno až naštvaným pohľadom prestala.

Po poriadnom vyčistení ústnej dutiny (nevydržal by som žiť s tým že mám v sebe jeho baktérie) a dlhej sprche som sadol za PC. Aj napriek tomu že je celý deň nanič ma poteší email od Ryua. Chce sa stretnúť. Podľa štýlu akým je text napísaný si myslím že mu nebude vadiť ani ak si na ňom vybijem svoje nervy. Chudák chalan..