„Umlčel bych je. Nebo na ně hodil nějakou špínu a pověsil,” navrhl Sendanen. S ničím a nikým se moc nepáral.

„Hmm, rozhodol som sa. Idem za ňou,“ postavil sa a išiel ku dverám.

Sendanen přes sebe hodil akorát pouzdra se svými meči a následoval jej. „Doufám, že se tvé rozhodnutí dozvím včas.”

„Ahm, ty ideš tiež?“ pýtal sa ho. Vedel som, že bude chcieť ísť, ale s ním to nepôjde.

„Samozřejmě. Nespustím tě z očí.”

Oren si vzdychol. Asi nemám na výber. „Tak fajn, ale zostaneš vonku a nesmieš počúvať, ani nijako zasiahnuť, áno?“ požiadal ho.

„Zasáhnu jenom v případě, když budeš volat o pomoc a nebo uznám, že jsi v nebezpečí,” zvedl ruku na přísahu.

Oren prevrátil očami a vyšiel z izby nasledovaný Sendym, ktorý bol ako jeho tieň. Onedlho prišli k izbe, kde bývali obe slúžky. Otočil sa na Sendanena a pripomenul mu: „Zostaň tu a zakry si uši, rozumieš?“

Sendanen si zakryl uši, ale ihned, co Oren zmizel za dveřmi, je sundal a poslouchal, co má Oren za lubem.

Bez zaklopania otvoril dvere a vošiel dnu. Obe už spali, tíško vo svojich posteliach. Najprv prešiel k jednej a chytil jej ruky a zakryl ústa aby nemohla kričať. Pozerala na neho s úplne vyplašenými očami, ktoré sa jej v mihu zaplnili slzami. Odtiahol ju na stoličku a tam ju zviazal. Potom prešiel k druhej a zopakoval to isté. Zapálil sviečky aby mali trocha svetla a prehovoril k nim. Najprv k tej čo videla Orena so Sendym: „Tak, tebe sa zachcelo špehovať a ešte aj ohovárať? Neprisahala si náhodou vernosť a mlčanlivosť svojmu pánovi? Nič nevravíš? Aha, zabudol som, nemáš ako a už ani nebudeš mať ako. Vieš čo sa stane môjmu majetku, keď poruší sľub? Vieš? Nevieš? Toto.“ Ukázal gesto ako by si podrezal hrdlo.

„Ale ja budem milosrdný, nezabijem ťa,“ povedal a slúžke sa na moment rozjasnil pohľad, myslela, že ju skutočne nechá bez trestu. Ale ako veľmi sa mýlila. „Nezabijem ťa ale potrestám ťa tak aby si nič podobné už nikdy viac urobiť nemohla. Vezmem ti jazyk a... cestou sem som premýšľal či ti mám zobrať aj zrak ale, nakoniec som sa rozhodol, že nie. Urobím niečo lepšie, niečo čo budeš mať stále pred očami,“ povedal a vytiahol dýku od Sendyho. Stiahol slúžke handru, ktorou mala zapchané ústa a tá sa hneď dala žobrať o život:

„Prosím Vaša výsosť, ušetrite ma, ja už to nikdy neurobím, prosím...“

„Ja viem, že to už nikdy neurobíš ale žiaľ tvojmu slovu sa už veriť nedá a preto...“ povedal a chytil ju za čeľusť. Stlačil jej ju a tým ju prinútil otvoriť ústa. „Vyplaz jazyk, inak prídeš aj o tie oči,“ rozkázal tvrdým hlasom. Slúžka plakala a prosila ho pohľadom, ale on v očiach milosť nemal. Len čo slúžka vystrčila jazyk... šmyk a jazyk padol na jej nočnú košeľu.

Okamžite sa jej z úst začala valiť krv a ona plakala od bolesti. Otočil sa k druhej slúžke a urobil jej to isté. Keď s tým skončil, povedal jej: „Môžeš sa jej poďakovať, vďaka tomu, že nedokázala držať jazyk za zubami a vtiahla ťa do toho, musíš byť potrestaná rovnako. Nemal som totižto záruku, že by si v tom nepokračovala s ňou.“

Sakra, myslel som, že sa mi uľaví, ale nestačí to. Nedovolím aby o tom čo so Sendym robím hovorila, že je odporné. Musí to zažiť na vlastnú kožu aby pochopila aký je to úžasný pocit.

„A teraz si vyskúšate na vlastnej koži, aký to je skvelý pocit byť s mužom. Potom ma snáď pochopíte,“ povedal im a rozopol si opasok na nohaviciach. Prišiel k prvej slúžke a rozviazal ju, ale len tak aby ju mohol otočiť k sebe chrbtom. Vyhrnul jej nočnú košeľu a chytil za zadok. Rozviazal si ešte šnúrky na nohaviciach ale na moment zastal. Nie, nemôžem to urobiť. No aj keby nezastal, ďalej by sa už nedostal.

Takže je umlčel a to doslova. Hezky vyřešené Orene. Ale mohl jsi je nejdříve trochu omámit. Po usmíval se. Jenže potom se Oren rozhodl udělat něco, co Sendanen neskousl. Nikomu jinýmu než mě patřit nebudeš. A vtrhl do pokoje. „Co si myslíš, že děláš?” vrčel na něj žárlivě. A bylo mu úplně fuk, že nesplnil jeho žádost. Že poslouchal.

Sakra, vedel som, že nemá chodiť. „Presne pre toto som nechcel aby si išiel so mnou, nerozumieš tomu,“ obvinil ho. Rozviazal slúžku a nechal ju tak. Na ceste preč im len povedal: „Toto bolo varovanie!“

Vyšiel z izby a po ceste sa rýchlo zaprával. Rozrazil dvere a otočil sa na nazúreného elfa. Musím mu čeliť priamo.

„Co jsi tam chtěl dělat?” pokračoval Sendanen a šel k němu pomalým krokem, který vyvolával strach.

„Na čo to asi vyzeralo? Chcel som nás ochrániť. Chcel som jej ukázať, že to čo robíme nie je nič nechutné,“ vysvetľoval.

„Myslím, že moc dobře obě věděli, co to je sex,” došel k němu a pevně jej chytil za ramena. „Nemusel si něco takového demonstrovat. Navíc když máš mě,” ukázal na sebe. „Jiným patřit prostě nebudeš. Rozumíš?”

„Takže teraz si už aj môj pán? Nie len milenec? Skutočne som jediný čo chce ochrániť to čo medzi nami je?“ spýtal sa a vyšmykol sa mu. Cúvol pred ním a hrdo zodvihol hlavu.

„Nechci přijít o nic. Ani o jedinou chvilku. Ty totiž jednou zemřeš. Já ne, pokud mě někdo násilně nesprovodí z tohoto světa. Ty zestárneš, já ne,” rozhodil rukama. „Chci si pamatovat všechno a být s tebou co nejdéle to půjde.”

„Myslíš si, že ja nie? A presne pre to, som sa to chystal urobiť. Ale to ty asi nikdy nepochopíš, čo? Ty ma berieš len ako tvoj získaný majetok... fajn, tak poď. Zober si ma ako kus mäsa. Veď čo tam po mne, keď ma milosť pán túži vlastniť,“ sarkasticky mu povedal. Zopár sekúnd sa na neho pozeral, ale potom si odfrkol a otočil sa od neho preč. Chcel ísť na balkón trochu si schladiť hlavu. Asi som to prehnal. Ale nechcem ani len premýšľať o tom, že by nás niekto rozdelil.

Když se Oren otočil Sendyho pohltila zloba. Pevně ho zezadu objal a zavrčel mu do ucha: „Nikomu jinému.” A táhl ho do postele, kde mu okamžitě, stahoval kalhoty. Hodlal splnit to, co mu Oren říkal. Vezme si ho jako kus masa. Oren držený silou a tlačený k pelesti postele se nemohl nijak hnout ani vymanit. Sendanen zuřil. „Nikomu,” říkal, “jinému.” Žralo ho to, že chtěl být s někým jiným a surově se dobýval mezi jeho nohy. Měl sílu a ta jej zvýhodňovala. Dostal se mezi jeho nohy a už nebyl tak daleko od toho vzít si Orena jako kus masa.

Nie, nerob to. Nechcem to. Nepáči sa mi to. Oren sa bránil, ale nebolo mu to k ničomu platné. Sendanen bol silný ale nabral ešte trochu síl a zakričal: „DOSŤ.” A on ho vážne pustil. „Neurobil by som to, chcel som ich len postrašiť. Nič viac. Prepáč,“ hlesol.

Zastavil se. Přestal si násilně vynucovat sex. Nemohl tuto žádost jenom tak přehlédnout a tak toho nechal a stisk uvolnil.

Sendanen se sklonil k Orenovi, políbil jej na zátylek a s výdechem úlevy se o něj opřel čelem. Chvilku tak setrval než se zvedl a lehl si vedle něj.

Párkrát se zhluboka nadechl, že chce něco říct, ale nic než výdech se nestalo. Nakonec se k Orenovi natočil a přitiskl si jej k sobě. Málem. Málem. Sakra. Málem jsem tě… znásilnil. Prolétlo Sendanenovi hlavou a víc se k Orenovi natiskl.

Oren, ktorý bol ešte stále otrasený z toho takmer znásilnenia, len ticho ležal a trpel. Práve teraz sa v tejto náruči necítil dobre ani bezpečne. Musím preč, hneď. Potrebujem byť teraz sám.

Vymanil sa z jeho náruče a zliezol z postele. Obzrel sa po izbe, práve teraz sa mu zdala taká malá a stiesnená. Podišiel ku dverám, keď počul ako sa Sendy postavil z postele. Natočil hlavu dozadu a požiadal ho: „Idem spať do inej izby. Zostaň tu. Prosím... potrebujem si utriediť myšlienky. Ty asi tiež, že? Zajtra pred pohrebom sa vrátim.“ Stisol kľučku na dverách a ešte dodal, pretože zbadal ako Sendy vyrazil k nemu: „Ak... ak mi ešte trochu veríš, tak ma teraz nechaj odísť.“

„Zamítá se!” odmítl jej spustit z očí. „Nebudu tam, když náhodou někdo přijde do tvého pokoje a ve spánku tě zabije,” trpěl přehnaným paranoidním strachem, že mu ho někdo vezme.

„Sakra, nechápeš, že chcem byť sám?“ zreval po ňom Oren. Na chvíľu sa odmlčal. „Takže mi neveríš. Práve si mi to potvrdil. Vymenil som jednu klietku za druhú,“ doložil smutnejším hlasom.

„Věřím tobě, ale nevěřím všemu ostatnímu kolem tebe.” vysvětloval. „Neodcházej.”

„Musím, inak by som mohol urobiť alebo povedať niečo čo by som si nikdy neodpustil,“ povedal a otvoril dvere. Vyšiel von ale v poslednom okamihu než ich zavrel zbadal Sendyho výraz, ktorú mu bodol nôž do srdca. Odpusť. A zavrel ich. Oprel sa o ne chrbtom a len tak tam stál. Ubehla nejaká chvíľa než sa naozaj rozhodol odísť do inej izby. Vliekol sa tichou nočnou chodbou a zaliezol do prvej prázdnej izby na ktorú po ceste natrafil. Hodil sa do perín a pred tým než zaspal, ešte dlho do noci o všetkom premýšľal.

Sendanen ho následoval. Nejtišeji jak uměl. Snažil se a celou noc, probděl u dveří pokoje, kam Oren zamířil. Ani se nezamkl. Takže byl Sendanen rád, že ho nenechal samotného. Ráno potkal služebnou, která mířila do komnat prince a tak ji zastavil, že je princ v tomto pokoji. Divila se, ale vešla spolu se Sendanenem dovnitř a odložila na stolek princovo čisté oblečení.

I keď sa Orenovi zaspať podarilo, spánok mu veru úľavu nepriniesol. Naopak mal celú noc nočné mory a ráno, keď sa zobudil na zvuky vŕzgajúcich dvier, cítil sa a vyzeral ako zbitý pes. Posadil sa a okrem slúžky, ktorá ho absolútne netrápila zbadal Sendyho, ktorý si ho obzeral a mračil sa. Sklopil oči a v tichosti, že ho ani skoro nebolo počuť pozdravil: „Ahoj.“

Prohlédl si jej. Byl v naprostém pořádku a to potřeboval vědět. Až potom se rozhodl zavřít dveře. Sendanen něco zaslechl, ale zrovna zavíral dveře a tak se Orenova slova ztratila ve vrznutí. Ač má Sendanen velmi dobrý sluch, únava si vybírá svoji daň. Už třetí den nespí a také podle toho vypadá. Je však stále na pozoru, i když už ne tolik jako ve své plné síle. „Dobré ráno,” pozdravil ho tušíc, co asi Oren řekl a přidal k pozdravu unavený, ale hřejivý úsměv.

Asi mu to odlúčenie prospelo, keď sa tak usmieva. Zliezol z postele a išiel sa umyť. Slúžka zatiaľ dávala do poriadku posteľ. Keď sa osviežený vrátil, obliekol si čisté veci a otočil sa k slúžke: „Prines jedlo do malej sále, dnes budeme raňajkovať tam.“ Slúžka prikývla, uklonila sa a odišla splniť rozkaz. Oren sa potom otočil na Sendanena a spýtal sa ho: „Tak... ako si sa vyspal? Podľa toho ako vyzeráš, tak asi rovnako ako ja.“

„Celou noc, jsem hlídal dveře tohoto pokoje,” přiznal se ke sledování a šel k Orenovi. „Ani ses nezamkl,” chytil ho za ramena. „Ptáče,” řekl a zabořil svůj nos do Orenových vlasů a nasál jeho vůni.

„Hmm, tak na to som ani nepomyslel. Ale vidím, že aj napriek tomu, že som odišiel sa nič nezmenilo,“ povedal a pritisol sa mu k hrudi. Priložil si ucho k jeho srdcu a počúval jeho tlkot. Potom sa k nemu natočil tvárou a na to miesto, kde mu pred tým zanechal značku ho pobozkal.

Sendanenovo tělo náhle ztěžklo. Sendanen na chvilku usnul, ale ihned se probudil. Hlava položená v jeho vlasech, byla jako ukolébavka. Tak příjemné a pohodlné. Posbíral všechny svoje zbylé síly a od Orena se odtáhl. „Co chceš dnes dělat?” zeptal se ho a se hraným zájmem se zakoukal na obraz.

Nevedel som, že ho zaujíma umenie. Dobré vedieť. „Dnes je pohreb, musím privítať šľachticov z provincií kráľovstva, prišli sa s ním rozlúčiť a rovnako tu zostanú do mojej korunovácie, bude to tu nejaký čas chaotické a nebude veľmi čas na oddych, takže ak chceš máš teraz možnosť si pospať. Nemusíš sa to predo mnou snažiť utajiť. Najeme sa a pôjdeš spať,“ zoznamoval ho s programom nasledujúcich dní.

„Nehrozí. Zrovna když tu bude tolik potencionálních vrahů tvé osoby,” zamítl to, ale ani sám nevěřil, že to vydrží. Že vydrží další den na pozoru.

„Mňa z teba picne. Fajn, pôjdeme sa najesť, ale najprv skočím do izby, mám pre teba odmenu, za tvoju… no veď uvidíš, domyslíš si to z toho,“ tajomne povedal a vyšiel z izby na chodbu.

A Sendanen mu byl v patách. V pokoji Oren vyskočil na postel a svlékl si svršky. Vykouzlilo mu to úsměv a poslušně za ním šel. Pár vášnivých polibků a pád do peřin. To bylo vše, co si pamatoval. Viděl Orena nad sebou. Jak se usmívá, vzdaluje a mizí ve tmě. Úplně vyčerpán neodolal lákavým peřinám a ukolébavce v podobě Orenova úsměvu. Myslel tou odměnou tohle? Pomalu mu docházelo když usínal. Ať už pro něj měl Oren cokoliv, Sendanen se to už nedozvěděl.

Musím ho uspať, musím ho uspať, musím ho uspať...  Stále si v hlave opakoval Oren po tom čo vyliezol na posteľ a vyzliekol sa do pol pása hore. Cítim sa dosť hlúpo, ale čo už. Ak to pomôže? Tak... poďme na to. Prstom si ho privábil a sladkými bozkami a dotykmi ho uspal. Videl na ňom, že už melie z posledného a aj tak si ten tvrdohlavec myslel, že to ďalej zvládne. Sladké sny. Usmial sa a keď si bol na istom, že spí, odišiel potichu z izby preč. Dúfam, že sa zobudíš až zajtra, nebolo by dobré ak by si bol na pohrebe. Nikto z ľudu ani zo šľachticov o tebe nevie, tak nech to tak zostane.

Oren sa naraňajkoval a potom zostatok dňa prijímal šľachticov z kráľovských provincií. Mal čo robiť aby sa celú dobu dokázal pretvarovať a hlavne nezaspať, pri tých zdĺhavých a nudných rozhovoroch. Až napokon nastal večer. Odišiel sa do svojej izby prezliecť a keď videl ako Sendanen spokojne spí, usmial sa. Vyšiel na veľké nádvorie a postavil sa k hranici. Najbližšie od neho stáli šľachtici, ďalej vojaci a až naposledy ľud Ferrevy. Kývol hlavou na správcu a v tom momente sa rozozvučali bubny.   

-----

Síň lemovaná vysokými mramorovými sloupy, zdobenými zlatem a bílými hedvábnými závěsy. Síň na jejímž konci byl trůn a na něm královna, matka elfů. Síní se rozléhaly kroky několika osob, které nesli královně zprávu.

Královna oděna v lehkém hedvábí s drobnou zlatou korunou posazenou na svých dlouhých černých vlasech, pohlédla na tři osoby. Dva muži z její královské stráže a jeden z jejích rádců. Nejmladší ze všech rádců a nejstarší syn rodiny Varnasse, rodiny ochránců. Sendanenův nejstarší bratr Halcin.

Dva metry od trůnu se zastavil a poklekl spolu s doprovodem v zádech. Sklonil hlavu na důkaz loajality a respektu. Královna pokývla a vyzvala je, aby vstali.

„Jaké mi neseš zprávy Halcine,“ zeptala se a hleděla na něj s nehraným zájmem.

„Byl jsem nucen se spojit s těmi, kteří se vzepřeli našim povinnostem a našemu řádu,“ řekl královně, že uplatil vyhoštěnce a jejich polo-lidské potomky v exilu, aby s nimi spolu pracovali.

„Tedy se ti to podařilo,“ spíše konstatovala a Halcin to potvrdil souhlasným kývnutím.

„Lidský princ právě pohřbívá svého otce. Nezemřel přirozeně a jsem přesvědčený, že jej zabil Sendanen, má paní,” neprojevil ani špetku emocí. Ani nemrkl.

„Je velmi smutné, pokud to udělal,” královna emoci projevila. Ztratila další dítě.

„Má královno,“ pokračoval Halcin. „Dejte mi svolení,“ žádal.

„Ne,“ zamítla. „Ještě ne. Ještě je čas,“ řekla a Halcin pokorně kývl, ale nesouhlasil. V tomto projevil alespoň touhu. Dlouholetou touhu zabít Sendanena.

„Pokračuj ve své práci a potom přijdeš ty, až všichni ostatní selžou,“ řekla, jako by si byla jistá, že selžou. Když Halcin a jeho doprovod odešli, královna se zahleděla na jednu z rytin mramorového sloupu a smutně vzdechla. „Nenech se unést svou touhou Sendanene,“ přála si. Spíše ale věděla, co bude následovat.

-----

Vojaci niesli na drevenom lóži mŕtveho kráľa celého zakrytého čiernou plachtou s vyšitým erbom Ferrevy. Na strede plachty ležal kráľov meč, ktorý ho má ako bojovníka sprevádzať aj v posmrtnom živote. Položili ho na hranicu a druhý vojaci prinesli džbány s olejom. Vyliali ich a keď sa k hranici priblížil Oren s horiacou fakľou, ktorú si prevzal od vojaka, zvuk bubnov prestal. Oren s fakľou podišiel bližšie a tesne pred tým než ju hodil na hranicu, tíško povedal: „Zhor!“

Hranica okamžite vzbĺkla a všetci prihliadajúci na ňu v tichosti pozerali až kým z nej nezostal iba popol a prach. Ten potom vojaci pozbierali a Oren podľa tradície, vyšiel na najvyššiu vežu a tam ho vo vetre vypustil. Ten sa okamžite rozptýlil vo vzduchu a tým sa pohreb skončil.

Oren sa unavený vrátil do svojej izby a vďačne si ľahol vedľa Sendanena. Pritúlil sa k nemu a zaspal.

Sendanen se probudil až na druhý den ráno. Prospal celý ten den. Polil ho chlad a tak se rychle posadil. Žije. Leží vedle něho. Oddechl si a uklidnil své bušící srdce. Sklonil se nad ním a pevně jej objal. Byl rád. Moc rád, že je na živu.

„Tak čo? Oddýchnutý?“ spýtal sa ho Oren. „Vidíš, že sa mi nič nestalo, takže nebuď tak tvrdohlavý a spi keď to potrebuješ, inak skolabuješ tak ako včera,“ karhal ho.

„Naprosto,” vtiskl mu polibek na čelo. „Jsem rád, že se o mě tak staráš,” zářivě se usmál. Byl opravdu rád, že se mu nic nestalo. Byl hodně paranoidní, když byl unavený. Teď už takový strach nemá. Ale stejně v něm hlodá. „Půjdeme pro ten artefakt, co nejdříve,” vrátil se k tomu, co je pálilo nejvíc. Mohl by si přát, být s Orenem navždy.

Táto veta Orena zase vrátila z oblakov na zem. Pravda, artefakt. Je najvyšší čas preň ísť. Môj dôvod prečo ho chcem sa síce zmenil ale tentoraz ho chcem ešte viac. „Pôjdem posúriť správcu aby sa korunovácia konala najneskôr zajtra na obed,“ oznámil mu a vyvliekol sa z jeho náruče. Zliezol z postele a išiel sa obliecť.

Zašiel za správcom a aj keď mu ten tvrdil, že to tak rýchlo nejde, predsa len ho nakoniec presvedčil aby sa korunovácia konala zajtra ráno. Spokojný s priebehom vyjednávania a s jeho výsledkom vrátil sa do izby k Sendanenovi. Nakukol dnu a oznámil mu: „Korunovácia bude zajtra ráno. Budem u správcu, je treba vybaviť veľa vecí, takže ak chceš, môžeš si niekam zájsť.“

„Kam bych chodil? Budu tě sledovat,” řekl mu. Neměl co dělat, kromě ochrany Orena. „Budu se na tebe dívat, jak pracuješ,” přistoupil k Orenovi zvedl mu hlavu za bradu a ukradl si polibek. „A potom,” sklonil se k němu. „Potom ti udělám krásnou noc,” šeptal.

„A ja v tom prípade neurobím žiadnu prácu,“ vzdychol si, „fajn, ale nesmiem na teba vidieť, inak budem miesto na prácu myslieť na teba.“ Otočil sa vyšiel z izby von na chodbu. Prišiel ku správcovi, ktorý ho už čakal, sadol si za stôl k tej kope papierov a začal pracovať. Čítal, podpisoval, vybavoval poslov, ktorí prichádzali v mene svojich pánov. Na obed priniesla slúžka nejaké jedlo, ale bol tak zabraný do práce, že zjedol len trochu a opäť sa pustil do papierov. Na Sendanena, ktorý na seba skutočne neupozorňoval skoro ani nepomyslel. Ako náhle však zapadlo slnko, odložil posledné papiere a konečne si vydýchol.

„To najdôležitejšie mám hotové. Idem sa navečerať a spať. Očakávam pán správca, že ráno bude všetko nachystané na korunováciu,“ pripomenul mu. Pri odchode sa ale pozastavil a otočil sa na neho: „a žiadne nežiaduce prekvapenia.“

S týmto vyhlásením, za sebou zavrel dvere a so Sendanenom v pätách prišiel do svojej izby. Tak ako bol, padol na posteľ tvárou dole. Chvíľu si dám pauzu a potom sa pôjdeme navečerať. Po tom dni som strašne hladný.

Služebná za nedlouho přinesla tác s bohatou večeří. Oren chtěl vstát, ale Sendanen mu v tom zabránil. Vzal si od služebné ten tác a přenesl jej do postele. Vzal kousek masa z tácu a namířil si to k Orenovým rtům. Kouskem masa otřel, silou vůle sedícímu, Orenovy rty. Rozhodl se jej nakrmit.

Oren nadvihol obočie a chytil mu ruku. Odtiahol ju od svojich úst a povedal mu: „Nie som malé dieťa ani nemám zlámané ruky aby som sa nedokázal najesť sám. Ale inak ďakujem.“

Zobral si od neho tácku a začal jesť. Po chvíli bola tácka prázdna, ale nie žeby ju zvládol sám, Sendanen sa do nej pustil tiež. Postavil sa a zašiel vedľa, že sa umyje. Povyzliekal sa a vliezol do kade s teplou vodou. Poumýval sa a zabalil si len to najnutnejšie do plachty. Vošiel do izby a hodil sa z roztiahnutými rukami do postele. „Môžeš sa ísť umyť ty,“ zamrmlal s hlavou v perinách.  

Sendanen se šel rychle vykoupat, ale naivně si myslel, že něco bude. Když se vrátil, Oren už sladce spal. Tak jej jen zakryl a lehl si vedle něj. Zítra ráno a pak už budeme odsud pryč. Usmál se nad tím. Byl si jistý, že ten artefakt získají. Prohru nebral jako přijatelný výsledek.

Sendanen celou noc probděl. Nebyl unavený ani nevyspaný, ale když slyšel kroky, blížící se k pokoji, raději vstal z postele, aby nevyvolal další drby. Vzal si k sobě svoji výstroj a nějakým kusem látky ji začal čistit. Vešlo služebnictvo se snídaní a oděvem na korunovaci. Sendanen nechtěl rušit. A asi by ani nebylo vhodné, aby na té korunovaci byl. Připraví se tedy na cestu. Dokud neskončí to divadlo.

Oren sa zobudil na ruch v izbe. Posadil sa a zívol z plných úst. Pohľadom našiel Sendanena ako sedí a čistí si výstroj. Pousmial sa a išiel si opláchnuť tvár. Najedol sa a obliekol oblečenie na korunováciu. Celé bolo tmavo hnedé a nakoniec si dal na seba kožušinu z medveďa. Symbol ich rodu. Obul sa a kývol Sendanenovi: „Kde budeš počas obradu?“

„Poblíž. Neuvidíš mě,” usmál se. „Nikdo mě neuvidí,” skoro jako by chtěl i přísahat. Nevěřil, že by se našel nějaký idiot, který by se pokusil zabít prince, při takové slavnosti a s tak vysokou ochranou.

Oren sa pousmial a vyšiel zo dverí na chodbu. Zamieril rovno do korunného sálu. Až tam išiel elf za ním ale tesne pred tým ako otvoril dvere zmizol preč. Zhlboka sa nadýchol a otvoril veľké dubové dvere. Ozvali sa fanfáry a následne bubny. Korunováciu vždy viedol súčasný kráľ, ktorý predával korunu a moc svojmu synovi. V prípade, že bol kráľ mŕtvy ako teraz, predával korunu princovi správca. Očami si obzrel sálu. Po bokoch stála šľachta a pred nimi stáli vojaci v dvoch radoch, tvárami otočenými k sebe. Okamžite ako sa ozvali bubny, tasili meče a zodvihli ich vysoko pred seba. Vytvorili tak z ich spojenia tunel, ktorým musel Oren prejsť.

Pozrel sa na trón pred sebou a videl ako tam čaká správca s korunou v rukách. Nadýchol sa a vydýchol. Tak, poďme na to. Vykročil pravou nohou a prešiel tunelom z mečov až napokon prišiel až k správcovi. Pokľakol pred trónom a čakal.

Správca k nemu podišiel a tak aby to všetci počuli povedal: „teraz Vaša výsosť opakujte po mne. Ja, princ Oren z rodu Ferra, uplatňujem dedičské právo na trón. Prisahám, že budem ochraňovať kráľovstvo Ferreva ako aj jej provincie, ďalej budem spravodlivo vládnuť a nedovolím žiadne krivdy na mojich poddaných. Prinesiem kráľovstvu mier a prosperitu. Takto na svoju česť prisahám ja, Oren Ferra.“

Princ pozdvihol hlavu a zopakoval správcove slová od slova do slova: „Ja, princ Oren z rodu Ferra, uplatňujem dedičské právo na trón. Prisahám, že budem ochraňovať kráľovstvo Ferreva ako aj jej provincie, ďalej budem spravodlivo vládnuť a nedovolím žiadne krivdy na mojich poddaných. Prinesiem kráľovstvu mier a prosperitu. Takto na svoju česť prisahám ja, Oren Ferra.“

„Ja, Ronald Vargo, správca kráľovstva Ferreva som vypočul Vašu prísahu a predávam Vám spolu s korunou všetky práva a povinnosti panovníka,“ nahlas povedal a nasadil teraz už kráľovi Orenovi na hlavu korunu. Oren vstal a otočil sa tvárou k vojakom a šľachte.

Tunelom z mečov k nemu podišiel najvyšší veliteľ kráľovského vojska. Prišiel až k nemu a pokľakol. Pozdvihol k nemu natiahnuté ruky v ktorých držal meč a štít. „Vaša výsosť, prijmite prosím tento meč ako symbol, že budete bojovať za naše kráľovstvo a tento štít ako symbol,  ochrany tohto kráľovstva. Taktiež Vám ja aj celé vojsko prisaháme vernosť. Pôjdeme za Vami až na kraj sveta a položíme za Vás a Vašich potomkov život. Tak sľubujeme,“ prisahal mu veliteľ.

Oren meč aj štít prijal a sadol si na trón. Očami sa porozhliadol po sály, ale tak ako Sendanen povedal, nikde ho Oren nevidel. Postupne k nemu chodili šľachtici zo všetkých provincií a taktiež mu prisahali vernosť a priniesli rôzne dary. Trvalo to veľmi dlho, ale napokon to skončilo. Vojaci opäť zaujali rovnaký postoj ale tentoraz nevytvorili z mečov tunel ale si ich priložili na srdce na znak prísahy. Oren pomedzi nich prešiel a so všetkými zúčastnenými prešiel krátkou chodbou až k bráne z hradu. Tak vojaci za zvuku bubnov a fanfár otvorili bránu aby sa mohol ísť Oren predstaviť aj svojmu ľudu.

Slnko, ktoré už bolo vysoko na oblohe zasvietilo Orenovi aj ostatným priamo do očí a tým im zobralo na chvíľu zrak. Oren si oči taktiež zakryl a snažil si privyknúť na to ostré svetlo. Bubny ďalej zneli, ľud tlieskal, i keď nie práve nadšene a Oren sa posunul tak aby bol v zákryte vyšších vojakov. V tom prisvišťal šíp, ktorý mieril na Orena ale tým, že Oren uhol pred slnkom, šíp trafil vojaka, ktorý stál pri kráľovi. Šľachtici okamžite spanikárili a začali sa hrnúť dnu. Odrazu sa okolo kráľa tmolilo veľa ľudí. Vojaci sa postavili okolo kráľa aby ho chránili, ale šípi ďalej prilietali a podaktorý vojaci, ktorý kráľa mali chrániť, sa naopak obrátili proti nemu. Začal boj. Do riti! Vedel som to. Takže ten správca prepašoval nejakých tých svojich spiklencov aj medzi vojsko. Ale... teraz nie je čas nad tým špekulovať, alebo sa zamýšľať, treba bojovať.