Jeho pery ma hypnotizovali. Mal krásny úsmev a jeho účes z neho robil ešte viac sexi človeka ako bol. „Ja som John, teší ma,“ podal som mu ruku a usmial som sa. Aby som mu mohol vidieť do očí musel som dvihnúť hlavu. Bol asi o hlavu vyšší ako ja.

Chytil som mu ruku a jemne ňou potriasol. „Potešenie na mojej strane, mal by som byť v tomto kabinete,“ pozrel som sa na číslo dverí.

„Ah ale nám nikto nič nepovedal,“ ospravedlňoval som sa. Otočil som sa ku dverám a odomkol ich. Podišiel som ku stene a zapol svetlo. „Ako vidíte máme tu len dva stoly, jeden môj a druhý kolegov,“ ukázal som na dva mohutné drevené stoly. „Ah John, vidím, že ste sa už zoznámili,“ vtrhol dnu riaditeľ. „Áno pán riaditeľ, zoznámili. Akurát som mu ukazoval, že tu sú iba dva stoly.“ „To nie je absolútne žiaden problém, na sklade ešte nejaké sú. Hneď idem povedať školníkovi nech vám sem jeden prinesie,“ povedal a už ho nebolo. Nevedel som ako ma v pláne sem školník priniesť sám aký stôl a už som ani nemal možnosť dozvedieť sa to.

„Tak, neukážete mi to tu?“ nevedel som, čo mám robiť a cítil som sa trápne. John na mňa pozrel a usmial sa.

„Jane, tak, čo chceš vidieť ako prvé?“ pripadal mi ako fajn chlap. A nielen vnútrom ale aj zovňajškom.

„Čo poviete, vy ste tu predsa šéf,“ snažil som sa zaujať no asi som veľmi nezabodoval.

„Dobre, takže po prvé: prestaň mi vykať. Po druhé: aký šéf, tu sme si všetci rovný, až na riaditeľa,“  naoko som ho sprdol. Chvíľu som sa tváril vážne a potom som sa usmial. Očividne mu to prišlo vtipné pretože sa začal smiať na celé kolo. Má hrozne pekný smiech, taký mužský.

Bol vtipný. Byť dievča hneď po ňom vyštartujem. John okolo mňa prešiel a ja som ho nasledoval. Ukazoval mi učebne, telocvičňu, jedáleň aj areál. Celý čas som sa hrozne smial už mu to muselo liezť na nervy a tak som sa radšej prestal smiať a začal som to brať vážnejšie.

Celú dobu sa smial tým svojim smiechom a ja som mal z neho hroznú radosť. No potom sa zrazu prestal smiať a ja som sa zľakol, že som ho nejako urazil. Keď sme sa vrátili späť Stan tam už mal svoj stôl. Trochu sme si to tam usporiadali a pomohol som mu vybaliť si zopár vecí. Oboznámil som ho s pravidlami  “našej zborovne“ a išiel som po Jana nech sa s ním príde zoznámiť. Ján si so Stanom sadli. Všetci sme sa tam rozprávali, smiali sa a aj sťažovali na nejaké veci. Úplne som zabudol na to, čo sa dnes stalo s Matom. No hneď keď som si na to spomenul klesla mi nálada Stan si to všimol.

„Deje sa niečo John?“ všimol som si, že Johnovi klesla nálada. Nevedel som prečo a tak som sa zľakol, že či mu niečo nie je. Som strašne starostlivý človek a ak sa stane niečo niekomu koho mám rád kvôli mne nikdy si to neodpustím. Som už raz taký.

„Nič, nič mi nie je len som sa zamyslel,“ klamal som mu no nemohol som mu povedať: počúvaj sem dneska som sa vyspal s jedným zo svojich žiakov. A už vôbec nie kaď tu sedel Ján. Stan sa na mňa neveriacky pozrel a ja som mu venoval úsmev aby to vyzeralo dôveryhodne. Nerád som ľudí klamal preto som sa ani netajil tým, že som gay. No u Stana to bolo iné. Nechcel som mu zničiť sen o tejto práci a tak som si to nechal na neskôr.