John: Veľmi neochotne som sa od neho odtiahol a zahľadel som sa mu do očí. „Dúfam, že toto ti ako dôkaz stačí a takisto dúfam, že najbližšie sa po “tom“ hneď nevyparíš,“ tváril som sa na oko naštvane.

Mat: Od hanby mi do tváre stúpla červeň. Hanbil som sa tak veľmi, že som sa nezmohol ani na slovo a tak som iba prikývol. Cítil som sa ako malé dieťa. Chvíľu sme tam iba tak stáli no potom ma chytil za ruku a spolu sme šli do školy.

Stan: V žilách mi vrela krv. Vletel som do triedy a prerušil som klebetiacich žiakov. Samozrejme o čo inom by sa rozprávali ako o tom, čo videli z okien. Sadol som si za katedru a zložil som si veci. Postavil som sa ku tabuli a začal som písať poznámky. Môj výklad prerušil rozhlas: „Poprosím pána učiteľa Browna aby sa okamžite dostavil do riaditeľne a sním aj študenta Mata Johnsona,“ tak im treba. Ani neviem prečo som takýto škodoradostný.

Mat: A kurva, asi nás musel niekto bonznúť. Pozrel som sa na Johna, mohol som vidieť kvapky potu ktoré mu stekali po tvári. „Prepáč,“ cítil som zodpovednosť zato, čo sa stalo. John sa na mňa pozrel a snažil sa zamaskovať svoj strach úsmevom. No veľmi mu to nešlo.

John: Nemôžem mu predsa povedať, že za to všetko môže on. Vlastne bola to moja neopatrnosť a moje city ku nemo, čo nás do toho dostali. „To nič,“ povedal som keď sme už zasa kráčali ku riaditeľni. Pred riaditeľni sme sa na seba obaja pozreli. Mat mi daroval povzbudiví úsmev a ja som v tej chvíli mal pocit, že mi nič viac netreba iba neho. Opatrne som zaklopal na dvere od riaditeľne. „Vstúpte,“ ozvalo sa z vnútra. Poriadne som sa nadýchol a vydýchol a stlačil som kľučku.

Mat: Vošli sme dnu a postavili sme sa pred veľký dubový stôl, teda aspoň odhadujem, že bol z dubu. Tvoril skoro jediný kus nábytku v miestnosti okrem malej taburetky a troch stoličiek pred stolom tam boli už iba nejaké obrazy a dekorácie. A vlastne v rohu miestnosti stal konferenčný stolík, ktorý šikovne zakrývala nejaká ťahajúca sa rastlina. Za stolom sedel nízky chlapík, ktorého cez stôl skoro nebolo vidno. No už na prvý pohľad z neho sršala nadradenosť, stačil jeden pohľad a aj ten najsilnejší jedinec sa bál.

John: Náš “milovaný“ pán riaditeľ. Nenávidel ma od chvíle, čo som ho odmietol vyfajčiť a potom mu poslušne nastaviť zadok. Veď prečo by som aj mal, bol asi tri či štyri hlaví nižší, možno o stoštyridsať rokov starší, tlstý a na hlave mal tri vlasy, ktoré si samozrejme každé ráno starostlivo ulízal dozadu. „John Brown, toleroval som vašu vášeň ku jednorázovím známostiam aj napriek tomu, že sa to pre učiteľa absolútne nehodí, učiteľ má ísť príkladom, no podmienkou toho bolo to, že to nebude so žiadaným z našich študentov,“ posledné slová už kričal. S takto červenou hlavou vyzeral dokonca komicky. „Veľmi sa za to ospravedlňujem a preberám za to plnú zodpovednosť.“

Mat: No tak toto nie. Po skoro hodinovej prednáške riaditeľa a každej hlúpej urážke, ktorú John akceptoval mu dá na výber, že buď odíde alebo sa s ním vyspí?? To sa nehanbí o takýchto veciach hovoriť pred študentom a navyše študentom, s ktorým chodí jeho obeť??  „Ehm.... Smiem vedieť čo toto má znamenať??“ konečne som sa zapojil do konverzácie. „Ty si snáď hlúpi, alebo čo??“ vyprskol na mňa. V tom okamihu do mňa udrel blesk. „Tak a dosť, Ste jeden starý, oplzlý, tlstý dedo, ktorí ma na hlave len tri vlasy a uráža tu každého na počkanie,“ vybuchol som. Riaditeľovi do teraz dosť červená hlava ešte viac zčervenela a dokonca sa aj kúsok nafúkla. „Toto si prehnal ty zasran si s okamžitou platnosťou vylúčený zo školy.“