Neviem čo ma to vlastne napadlo. Zobrať ho do auta. Mám problém ovládať sa v škole a nie to ešte v aute. Počas cesty som si uvedomil, že ani neviem kde býva. „Kde to vlastne bývaš?“ opýtal som sa.

Nechcel som byť v tom aute. No aj tak to bolo lepšie ako trčať niekde na konci sveta. „Ja ti to ukážem ty len choď,“ mal som v pláne, že vystúpim niekde kde už budem vedieť ako sa dostať domov. No on išiel cestami, ktoré som v živote nevidel. Nakoniec vošiel do centra a ja som bol zachránený. „Na križovatke do prava,“ oznámil som mu. Počúvol ma a zabočil do prava. „Na konci ulice do ľava a tam pôjdete na parkovisko,“ smeroval som ho ku starému paneláku. Nepotreboval som aby vedel kde bývam.

Prišiel som na parkovisko oproti starému paneláku. Niečo tu nesedelo ako môže bývať v tak starom paneláku keď má na sebe všetko z najnovšej módy. Mat už chytal kľučku na dverách, že vystúpi no ja som ich tlačidlom na kľúči zamkol. „A teraz vážne kde bývaš?“ vybafol som na neho. Neznášal som keď mi niekto klame.

Trochu ma zaskočil...vlastne ma veľmi zaskočil. Odkiaľ vie, že tu nebývam? „Čo? Veď tu v tomto paneláku,“ snažil som sa ho aj naďalej oklamať.

„Robíš si zo mňa srandu? Máš na sebe oblečenie za obrovské peniaze a ty mi povieš, že bývaš v paneláku pre bezdomovcov?!“ už som mal nervy. Nechápem prečo ma takto klame.

Prekliate oblečenie. „No tak fajn, vráť sa naspäť na tu križovatku a choď rovno,“ vzdal som sa, nemalo zmysel mu ďalej klamať. Aj tak ma už prekukol. Nahrnula sa mi krv do líc. Nevedel som či od hanby alebo z toho ako sa na mňa pozerá.

Bol taký rozkošný. Taký sladký ako cukrík. No ja som bol kyslí ako citrón. Nie je možné, neexistuje možnosť, že by som s ním niečo mal. No aj tak. Natiahol som ku nemu ruku a s dvoma prstami som mu chytil bradu. Vytočil som si jeho hlavu ku  sebe a prešiel mu palcom po spodnej pere. Sú tak sexi, tak šťavnaté, že by som ich chcel ihneď ochutnať. Naklonil som sa ku nemu a jemne som mu priložil svoje pery na tie jeho. Zo začiatku to bol iba letmí dotyk pier no potom sa to začalo prehlbovať a ja som sa mu predieral jazykom medzi pery.

Nechápal som čo sa to deje. Cítil som jeho teplú ruku na mojej tvári, jeho palec na mojej pere a nezmohol som sa na nič iné iba nato aby som sa ešte viac začervenal. Bol to chlap no mne to bolo jedno, chcel som aby sa ma dotýkal, chcel som aby pokračoval. Čo sa to so mnou deje. Mám pred sebou môjho profesora, ktorý sa ma dotýka tak ako by sa mal muž dotýkať iba žien a mne sa to páči, nielen to ja chcem viac. Nakoniec sa moje prianie vyplnilo. Jemne mi priložil pery na tie moje a ja som mal pocit, že sa tam roztopím. Do celého tela mi vytrysklo obrovské, brnivé teplo. V pod brušku som mal motýľov. Nedokázal som nič iné iba tam nehybne sedieť a dúfať, že nikdy neprestane. Hnusil som sa sám sebe, ako to so mnou môže spraviť muž? Sedel som tam a užíval si jeho pery na tých mojich. Potom to prišlo, cítil som niečo ako sa mi rije medzi pery a mne došlo, že to je jazyk. Nevedel som, čo mám robiť hnusilo sa mi, že mi ide strčiť jazyk do huby muž no zároveň som chcel aby to neskončilo iba pri tom jazyku. Pomaly som pootvoril ústa y vpustil jeho jazyk dnu. V tej chvíli sa to teplo vo mne zvýšilo na maximum. Roztápal som sa zvnútra. Jeho jazyk mi plienil ústa ako dravec. Jeho sliny chutili tak sexy, chcel som ich viac. Kašľal som nato, že je to chlap a strčil mu jazyk do úst. Bol som v siedmom nebi.

Keď som ucítil, že mi povolil vstup do jeho úst neváhal som ani chvíľu. Strčil som tam jazyk a nechal ho nech si robí svoje. Sústredil som sa na chuť jeho pier, na jeho sliny a keď mi vopchal jazyk do úst pocítil som stvrdnutie v rozkroku. Chcel som aby sme pokračovali aby do mňa vnikol. No stále to bol môj študent a to som si nemohol dovoliť. Prebral som sa keď som pocítil jeho studenú dlaň pod svojím tričkom. Nie, to nemôžeme. Odtrhol som sa od neho a rozdýchaval to, čo sa práve stalo.

Bozkávali sme sa a ja som stále nemal dosť. Strčil som mu ruku pod tričko a on prestal. Chvíľu som na neho pozeral ako teľa na maľované vráta potom som sa otočil ku oknu.

Odomkol som dvere. „Ak chceš môžeš ísť, nedržím ťa. Alebo mi môžeš povedať kde bývaš a ja ťa tam odveziem,“ oznámil som mu s hlavou sklonenou ku zemi. V kútiku duše som dúfal, že tu ostane a vrhne sa na mňa, no to som hneď vypudil hlavy.

Neváhal som ani sekundu. Otvoril som dvere a vystúpil musel som si prevetrať hlavu. „Ďakujem za odvoz a ospravedlňujem sa zato, čo sa stalo,“ nevedel som prečo no mal som pocit, že som niečo prešvihol. Zabuchol som dvere a vybral sa domov.