Nevedel som čo som mal robiť. Jeho pohľad ma hypnotizoval. Nemohol som sa dostať z jeho zovretia. Čo sa to so mnou deje? Pozeral som mu priamo do očí asi len pätnásť sekúnd no mne to pripadalo ako celá večnosť. Potom prebleskol pohľadom po troch blbcoch vpredu. Chvíľu som ostal omámene zízať na miesto kde mal predtým oči a potom som sa strhol ku oknu. Niečo so mnou nie je v poriadku. Ako toto so mnou môže spraviť jediný pohľad?

Ten chlapec ma zaujímal čím ďalej tým viac. Jeho meno bolo taká tuctové no na ňom bolo iné. Chvíľu som sa mu pozeral priamo do očí a potom som sa pozrel aj na ostatných, aby im to neprišlo čudné. „Takže takto, ak budete ticho a nebudete vystrájať robte si čo chcete. Ale ak urobíte čo i len jednu jedinú vec, ktorá bude presahovať medze nerobenia problémov, polámem vám rebrá,“ vyhrážal som sa im s úsmev na perách.

Pri tom ako sa tváril keď sa nám vyhrážal, mi nabehla husia koža. Nikdy v živote mi nenabehla husia koža. Väčšinou som spôsobil husiu koža ja iným. Tento chlap je divný. Dokáže mi privodiť stavy, ktoré som nikdy nezažil a to ma desí. Prvýkrát sa cítim zraniteľný.

Zaboril som sa ešte hlbšie do stoličky a vyložil som si nohy na stôl. Položil som presne tak aby som na neho nevidel. Konečne som mohol slobodne otáčať hlavou bez toho aby som sa na neho musel pozrieť. Hneď po tom ako som si prezrel triedu, som sa rozhodol že si trochu oddýchnem. Prekrížil som si  ruky na hrudi a zavrel oči, nohy som mal stále na stole, nemienil so riskovať že sa na neho pozriem.

Po chvíli sa začalo na celú triedu ozývať spokojne odfukovanie. Všetci sme sa pozreli do poslednej lavice a zistili že mat zaspal. Chalani sa začali rehotať no ja som na nich nepríjemne zagánil, neviem prečo mal som potrebu sa ho zastať. Všetci traja ihneď stíchli a otočili sa naspäť dopredu. Zvyšok hodiny prekecali a ja som pozeral niečo ne internete. Keď im vypršal trest pustil som ich domov. Mat ešte stále spokojne odfukoval v zadnej lavici. Postavil som sa a pristúpil som ku nemu. Jemne som ho pohladkal po nohe aby sa prebral.

Zobudil som sa na to že ma niečo šteklí ne nohe. Keď som otvoril oči zistil som že to je profesor. Od ľaku so spravil aj so stoličkou kotúľ vzad, pri čom som sa poriadne tresol do hlavy o rdiator. Profesor mi pribehol na pomoc a začal ma zviechať zo zeme.

Keď som videl ako si tresol hlavu musel som mu pribehnúť na pomoc. Pomohol som mu vstať. „Si v poriadku?“ opýtal som sa. Bolo mi ho ľúto, chudák musel sa veľmi tresnúť. Kto vie či to nemá aj......áno má. Má rozbitú hlavu. Zbadal som mu červení cícerok krvi ako mu steká za lem trička.

„Áno som,“ odpovedal som. Vôbec ma teraz jeho oči nehypnotizovali mal som plnú hlavu tupej bolesti. Pošúchal som sa na mieste kde som sa udrel a zistil som, že mi tečie krv. „No fasa,“ zanadával som si.

„Poď musíme ťa doniesť na ošetrovňu,“ ťahal som ho za lakeť von na chodbu. Teraz som si potvrdil ako dobre je stavaný, ruky mal silnejšie ako by sa na prvý pohľad zdalo. A nielen to celé telo mal prakticky dokonalé. No teraz nebol čas na hriešne myšlienky. Budem mať dosť veľký prúser už len z toho že si rozbil hlavu a keby som ho tu začal ku tomu ešte aj obťažovať, no to by asi nedopadlo najlepšie.

Díval som sa profesorovi na chrbát zatiaľ čo ma ťahal na ošetrovňu. Jeho chrbát bo vypracovaný, samí sval a vlastne aj zvyšok tela. Na celom tele nemal ani gram tuku. Vyzeral skvelo. Moja ruka sa pod jeho dotykom roztápala. Nevedel som prečo, ale horel som všade kde sa ma dotkol. A nielen to, stačil jeden pohľad a celý som sa roztápal.

Cítil som jeho oči na svojom chrbte. Trochu som sa nad tým pousmial a hneď mi zišlo na um, čo by som s ním robil v noci. Ale nešlo to. Druhé pravidlo: nikdy nemať nič s žiakom. Potriasol som hlavou aby som vyhnal obraz mňa a jeho v jednej posteli. Zabočil som doprava na chodbu a vošiel do ošetrovne. „Tu si sadni,“ ukázal som na nemocničnú posteľ v rohu. Mat ma počúvol a sadol si na posteľ. Porozhliadol som sa a nakoniec som našiel dvere. Vošiel som do nich a našiel som tam Thomasa, ošetrovateľa tejto školy, ako spí. Prudko som nim zatriasol až mu z pod zadku odišla stolička na kolieskach. Tresla do regálu a z neho sa na mňa vysypalo kopu kadičiek a skúmaviek. Nevšímal som si bodavú bolesť a dvihol som ho zo zeme.

Počul som nejaké zvuky z miestnosti kde zmizol John. O chvíľu sa z tej miestnosti vyšiel aj s ošetrovateľom za sebou. Tvár a ruky mal porezané. Pritiahol ošetrovateľa ku mne a ten ma začal prezerať. Rozhrabol mi vlasy a obzeral ranu. „No vyzerá to na tri stehy,“ zahundral si popod nos.

„No super, zasa budem mať z toho prúser ja,“ zahundral som. Otočil som sa podišiel som ku stoličke pod oknom. Sadol som si a pozeral na Thomasa ako mu zašíva hlavu. Bolo mu ľúto vlasov, ktoré mu musel oholiť. Díval sa na podlahu a rozmýšľal nad tým čo urobí ak ho vyhodia. „Hotovo,“ ozval sa Thomas. Prikývol som hlavou a postavil sa zo stoličky. Thomas sa vybral upratovať sklad a ja som podišiel ku Matovi. Pozrel som sa na jeho zhrozený výraz a hneď mi došlo o čo sa jedná.

Pozeral som sa na jeho dorezanú tvár so zhrozeným výrazom. „Ako sa vám to stalo ?“ opýtal som sa ho aj keď som asi vedel ako. Namiesto odpovede podišiel bližšie a uprene mi hľadel do očí.

„Myslím, že to vieš,“ podotkol sok keď som bol pri ňom dosť blízko nato aby som videl každú jeho vrásku. Nato aký bol mladý ich mal dosť. Díval som sa mu po tvári keď mi oči spadli na jeho pery. Nevedel som prečo ale naklonil som sa ku nim. Keď som ucítil jeho mentolový dych na svojich perách prebral som sa. Odskočil som od neho a vyšiel z miestnosti.

Nechápal som čo sa tu  práve stalo. A už vôbec som nechápal prečo som sa dostal na bod varu. Celý som horel. Dotkol som sa miesta, kde som ucítil jeho dych a ďalej som zamrznuto sedieť..