John: Toto, čo som teraz videl a počul ma dosť zaskočilo. Nevedel som, čo mám robiť. Chcel vyhodiť Mata zo školy. „No tak fajn,“ ozval som sa nesmelo, vážne som uvažoval nad tým, že ho nechám nech si so mnou robí, čo chce. No potom my v hlave svitla spásonosná myšlienka. Prečo ma to len nenapadlo dávno. „Čože?“  neznášal som ten výraz predstieraného údivu.

Stan: Práve som sa chystal doniesť žiaka do riaditeľne – pobil sa mi na hodine – keď som začul toho fagana ako vykrikuje na riaditeľa, že jedno oplzlé, plešaté a staré prasa, alebo niečo v tom zmysle. Študenta som poslal naspäť do triedy a ostal som počúvať. Viem nemali by sa počúvať cudzie rozhovory no toto ma dosť zaujímalo. Dúfal som, že sa dozviem prečo na neho kričal no hlasy v kancelárii ubrali na hlasitosti a ja som nerozumel ani slovo.

Mat: To myslí vážne, on mu fakt chce roztiahnuť nohy?? Potom, čo som sa ho takto zastal?? „John, to nesmieš....“ slzy som mal na krajíčku. Ani neviem prečo ma to tak dostalo no mal som strašný pocit, že ho strácam a s ním aj kúsok seba. Ani neviem ako my stihol takto prirásť ku srdcu. Keď si pomyslím, že sa poznáme možno len týždeň..... A už je to tu, prvá slza si našla cestu von z môjho oka a skotúľala sa mi po líci. John sa mi pozrel do očí no nič neurobil. Zvrtol som sa na päte a vyletel von z kancelárie.

Stan: Práve som sa zohol, že sa pozriem cez kľúčovú dierku, čo sa tam deje, keď v tom som ucítil tupú bolesť v hlave a mňa prekotilo na zadok. Prešiel som si prstami po mieste kde som dostal ranu a ucítil  som tam malú hrču. Toto porastie. Pozrel som sa hore a zbadal som tam plačúceho zasrana. Chvíľu sa na mňa pozeral a plakal no potom utiekol von zo školy. Nehybne a bez jediného slova som tam ležal na zemi a rozmýšľal nad tým, čo sa tam mohlo stať. V tom sa vo dverách objavil John a zavrel ich. Postavil som sa zo zeme pozbieral som si veci a vybral som sa naspäť do učebne, keď som tam prišiel žiaci živo diskutovali o tom, čo sa mohlo diať v riaditeľni.

John: Zavrel som za Matom dvere, lámalo mi srdce vidieť ho ako plače no nemohol som s tým nič urobiť. Posadil som sa do kresla oproti riaditeľovi a prehodil som si nohu cez nohu. „Takže takto. Dohodneme sa na tom, že vy tu necháte Mata ďalej študovať, budete tolerovať môj vzťah s ním a....“ urobil som dramatickú pauzu a len len, že som nevybuchol do smiechu keď som zbadal to sklamanie v jeho očiach. „...na oplátku na vás nepodám trestné oznámenie za sexuálne zneužívanie, obťažovanie a šikanovanie zamestnancov,“ tak tento pohľad bol posledná kvapka. Len čo som to dopovedal začal som sa váľať po zemi od smiechu a snažil som sa chytiť dych. Keď som sa postavil riaditeľ bol ešte stále v tej istej póze so sánkou až po zem a vypadnutými očami z jamiek. Podišiel som ku nemu nasilu som mu chytil ruku a potriasol ňou „pltí,“ otočil som sa na päte a vyšiel som von. Tak a teraz nájsť Mata.

Mat: Tento človek je jeden obyčajný hajzel, ktorému je jedno kto to je hlavne nech to má vtáka. Sedím na streche školy a čakám na zázrak v podobe oslobodenia od všetkých týchto problémov. Chcem naspäť svoje staré ja, žiaden milenec, žiadne povinnosti voči nemu, žiadna žiarlivosť a žiadne zlomené srdce. Sedel som na streche a utápal sa vo svojich myšlienkach, keď sa v tom otvorili dvere a na strechu prišiel ON!! Mal som sto chutí rozbehnúť sa a vraziť mu jednu no namiesto toho som sa rozhodol ho definitívne ignorovať. Síce ma to bude zo začiatku bolieť no od teraz pre mňa neexistuje. Podišiel ku mne sadol si vedľa mňa a začal niečo rozprávať no ja som ho ignoroval. Po pravde ani neviem, čo vravel. Keď sa mi snažil položiť ruku na stehno postavil som sa a odišiel.

John: Bolo mi jasné kde bude, tam kde vždy keď mal nejaký problém, na streche. Vyšiel som po schodoch až ku dverám vedúcim na strechu a po tisíci krát si v hlave premyslel, čo mu poviem. Otvoril som dvere. Mal som pravdu je tu, sedí opretý o stenu v rohu úplne na konci....ako vždy. Podišiel som ku nemu a sadol si vedľa neho. „Nič sa nestalo, iba som mu povedal, že chcem aby si tu ostal, aby toleroval náš vzťah a aby mi dal pokoj inak na neho podám trestné oznámenie. Celkom to zabralo. Prepáč,“ dokončil som svoj monológ a chcel som mu položiť ruku na stehno no on sa postavil a odišiel. Nič ani bú ani bé, proste nič. Toto je KONIEC??