Stan: Skôr ako som sa stihol spamätať, dostal som do sánky. Prebral som sa až na zemi, kde som si plne uvedomil, čo sa stalo. Ani som nezaregistroval kedy John odišiel. Sedel som tam len tak na zemi a nechal sa zžierať pocitom viny. Prečo som to urobil? Ja nie som v pohode. Zrazu som zacítil pachuť krvi  ústach a začala sa mi riadne točiť hlava. Ten mi teda dal. Pomaly som sa zdvihol zo zeme a vybral som sa do ošetrovne. Pomaly som otvoril dvere a vošiel dnu. „Dobrý ako vám pomôžem.“ Ozvalo sa zo zadných dverí. „“Potreboval by som aby ste sa mi pozreli na hlavu,“ odpovedal som mu a sadol som si na stôl. Zo zadných dverí vyšiel chalan, ktorý mi nebol vôbec povedomí a to som tu bol už zopárkrát. Keď prišiel bližšie prečítal som si jeho menovku. Leonydas. „Ako vidím už ste sa posadili. Tak ukážte kde vás to bolí?“ podišiel ku mne a ja som mu naznačil rukou miesto kde ma bolí hlava. Počas toho ako ma prezeral bolo v miestnosti nepríjemné ticho. Rozhodol som sa ho prerušiť. „Ste tu nový?“ prestal ma prezerať a pozrel sa mi do očí. Mal ich také až neprirodzene zelené. Díval sa na mňa ako na blázna. „Em.... deje sa niečo?“ necítil som sa vo svojej koži. „Mám pocit, že to je vážne rozprávate z cesty,“ poznamenal a začal sa smiať. Jeho smiech bol.... zlatý? Vážne si myslím, že je jeho smiech zlatý? Som vážne divný. „Čo je čudné na tom ak sa vás spýtam či ste tu nový?“ nechápal som. „Ale nič vážne len ma to.... zaskočilo. Hlava vyzerá byť v poriadku len si tam priložte toto a chvíľu tu ostaňte sedieť bude to v poriadku.“ Podal mi vrecúško s ľadom a vybral sa naspäť do zadnej miestnosti, asi sklad. Až teraz som si všimol aké ma jemné črty skoro ako dievča. Áno bol celý taký dievčenský, aj tie pohyby mi pripomínali dievča. Vyšiel zo skladu a prešiel okolo mňa ku stolu s kopou papierov. „Ešte stále ste mi neodpovedal na moju otázku,“ prerušil som zasa ticho. „Em, áno som tu nový.“ Otočil sa na stoličke na mňa a usmial sa. Dokonca aj do tváre vyzeral ako dievča. Jemné črty, svetlá pokožka, plné rúžové pery a malý nos. Zelené oči mu zakrývali dlhé čierne mihalnice a obočie mal také pre, ktoré by každá baba zabíjala. Vlasi mal blond a kučeravé, nemal ich dlhé, neboli ani po plecia. Proste také normálne kučeravé vlasy aké majú..... anjeli. Anjeli, to vážne?? Niečo sa so mnou deje toto nie je v poriadku. „Leonydas, toto nie je meno odtiaľto,“ poznamenal som. On sa zasa otočil na stoličke a zaboril nos do papierov. „Mama bola Chorvátka,“ odpovedal. „Aha, ja som Stan, keby ťa to zaujímalo,“ keby ťa to zaujímalo??? Ja nie som normálny. Prečo pri ňom neviem, čo robím?? A to som si myslel, že Stan je jediný, ktorý so mnou dokáže urobiť niečo také. „Teší ma Stan.“ Otočil sa až príliš energicky a zasa sa na mňa usmial tým anjelským úsmevom. Vôbec nevyzeral dospelo. Ta jeho krehkosť ma až desila. „Koľko máš vlastne rokov?“ opýtal som sa. „23,“ čože toto má dvadsať tri? Povedal by som štrnásť. „Nevyzeráš,“ postavil som sa a podišiel som bližšie. „Ja viem, hovorí mi to veľa ľudí.“ Zasmial sa, znova sa zasmial tým sladkým smiechom. Pomaly som sa ku nemu blížil a zrazu som mal nutkanie zaboriť prsty do jeho vlasov a dotýkať sa tej porcelánovej kože. „Čo to robíte?“ vyzeral trochu vydesene. Ale mne to nevadilo, poháňala ma túžba dotknúť sa ho. Zrazu sa mi zatočila hlava a ja som nevidel nič iné než tmu.

Prebral som sa na chytľavú melódiu, ktorú, ako som neskôr zistil, vydávalo rádio na Leonydasovom stole. „Leonydas, čo sa stalo,“ snažil som sa postaviť no bol som celý nejaký dolámaný. „Omdlel si a spadol si tamto do regálu, celý sa na teba zrútil,“ podišiel ku mne a začal mi kontrolovať poranenia, ktoré pravdepodobne zavinil pád toho regálu. Pozrel som sa von oknom na čiernu oblohu....čiernu.....ČIERNU!!!! „To už je noc?“ nechápal som. „No bol si mimo dosť dlho,“ usmial sa na mňa a mne sa zrazu ťažko dýchalo. „A to si tu bol so mnou celý čas?“ nespustil som oči z jeho pier. Chcel som ich ochutnať. Chcel som sa do nich zahríznuť, chcel som ich sať..... „No mal som veľa roboty s papiermi a napokon popratať ten regál,“ odpovedal mi a uhol očami, trochu sa dokonca aj začervenal. Bol nehorázne zlatý. Anjel, je to anjel, môj anjel. Zrazu som mal v hlave len jeho, na Johna nebolo miesto. Všetko v mojej hlave sa točilo len okolo Leonydasa. „Môžem ťa poprosiť aby si sa na mňa tak nepozeral?“ začervenal sa ešte viac. Moja sebakontrola sa blížila ku koncu. „Ako?“ chcel som ho trochu podráždiť aj keď som si bol úplne vedomý toho na čo myslí. „No takto, ako šelma na korisť, prosím,“ bol až hriešne zlatý. „No tak fajn,“ povedal som a trochu som sa podvihol na lakťoch. Týmto pohybom som zmenšil priestor medzi nami na minimum a napokon som ho nechal úplne zmiznúť. Pritisol som svoje pery na ti jeho a jemne som mu prešiel jazykom po pere a potom aj po zuboch. Chvíľu držal zuby pevne stisnuté no napokon sa medzi nimi našla malá medzera a ja som to využil. Vošiel som mu jazykom do úst a začal som mu ich plniť mojimi slinami. Nechal som moje sliny nech sa voľne dostavajú do jeho úst a naopak. Chutil tak sladko, ešte viac ako som si myslel , je ako droga keď raz začnete u neviete prestať. Leonydas ešte chvíľu nič nerobil no napokon mi začal bozky opatrne a bojazlivo oplácať. Toto bolo pre mňa ako schválenie niečoho, čo som do teraz zažíval len vo snoch. V okamihu som bol aj s ním natlačený na stenu a vášnivo sme sa bozkávali. Jednou rukou som sa mu hral vo vlasoch a tou druhou blúdil po jeho jemnom tele. „Fajn ale za to, čo si urobil ťa dnes pretiahnem riadne tvrdo,“ ozvalo sa spoza dverí. Leonydas ma od seba odtlačil a vyplašene sa díval na siluetu, ktorá bola za dverami.