Bol to ďalší chladný večer, ktorý prišiel hneď po sebe. Nevadilo mi to nejak zvlášť. Bol som trochu unavený z náhleho zamračeného počasia, ale inak som bol pokojný a vytrvalí v sústredení.

Sedel som na gauči a čítal si knihu v šume ticho hovoriacej televízie a Ryana. Bol o do mňa vzdialený takmer o celý ďalší gauč a čistil si svojho strieborného Norinca. Rozložil ho takmer na tie najmenšie časti ako to len išlo.

Mlčal. A to už viac než týždeň.

Už dlho som premýšľal: Urobil som niečo? Hnevá sa na mňa? Prečo mlčí?

 Takéto uvažovanie ma unavovalo a trýznilo zároveň.

Otočil som stránku v knihe a letmo k nemu znova zablúdil pohľadom.

Bolo to akoby nemal túžbu mi čokoľvek povedať. Nevšímal si ma, akoby sme ani neboli v tej miestnosti.

Nebol som si istý, čo s ním je alebo čo som spravil, aby som bol obdarovaný takýmto postojom. Iste, trápilo ma to. Žiadny sex, ani pozornosť. Prestal som ho baviť?  A k tomu ten zmĺkli postoj vo mne vyvolával obavy, že by som mohol byť každou chvíľou pustený k vode. Potom znenazdajky vytušil moju myšlienku a prehovoril: „Premýšľal som.“

Zdvihol som k nemu tvár ale on sa na mňa nedíval. „Koľko je to, čo sme spolu?“ spýtal sa ma.  A jéj. Pevnejšie som zovrel okraj knihy a zavrel ju.

„Ty to nevieš?“ odpovedal som mu otázkou. Trochu ma zamrzelo, že sa spýtal práve toto. Tak trochu som dúfal, že náš vzťah je romanticky a naplňujúci. Teda aspoň do posledného týždňa.

 Okrem toho nepýtal by som sa keby ma nedesil jeho postoj. Vyhýbavosť, uzavretosť a k tomu všetkému už zjavne nie je dôležité pamätať si ,ako dlho sme spolu.

„Nepremýšľaj nad hlúposťami,“ zahriakol ma.

 Bolo mi jasné, že ma pozná až veľmi dobre. Sú to už tri roky. Nie je to tak ťažké zapamätať si jedno miestne číslo. „Vieš príde mi , že trávime spolu dosť času, nemyslíš? “ vyslovil v otázke-

Zdvihol som obočie.

Čo je na tom zlé? To mu už vadím? Mám mu vrátiť kľúče od jeho bytu a odísť?

„Možno by bolo lepšie keby si svoj čas trávil i inak,“  vysvetlil mi nejasno jeho uvažovanie.

Takže ho dusím? Má strach o svoju slobodu?  

„Chápem,“ povzdychol som. Chcel aby som odišiel. Pravdepodobne potreboval priestor „ja pôjdem. O nič nejde,“ súhlasil som príkro a balil si veci, ktoré som použil na učenie.

„Nemyslel som tým aby si úplne odišiel,“ zavolal za mnou až keď som bol takmer preč z izby. Zastavil som.

Nechápem.

Snaží sa ukončiť náš vzťah ale nevie ako to má urobiť alebo ... O čo mu teda ide? Otočil som sa späť a nechápavo trhol rukami. Čo mám teda robiť?

„Iba tvoja dedukcia,“ povzdychol si nad mnou. Iste bol som stratený, ale koho to bola chyba. „To, čo hovorím je, že by bolo dobré, keby si sa stretával s priateľmi,“ vyjadroval sa okolo mňa opatrne.

„Stretávam sa s Jordanom skoro každý víkend,“ nadhodil som a vrátil sa pomaly na gauč.

„Ten spratok nie je vôbec dobrým kamarátom na spoločenskú interakciu,“ zamrmlal.

„Je to priateľ tvojho brata. Okrem toho, čo je zlé na Jordanovi?“ nechápal som kam sa vlastne tento rozhovor ubiera.  

„Všetko,“ zasmial sa urážlivo. Mlčal som, dúfajúc, že táto téma skončí.  „Pointou je, že chcem aby si sa bavil ako ostatný mladý ľudia v tvojom veku,“ povedal mi. Lebo ty si veľmi starý!

Začínal som pomalý chápať o čo sa snaží.

„Nevadí mi s tebou tráviť čas. Okrem toho nepotrebujem množstvo priateľov aby som sa zabavil. Ak sa bojíš, že sa pri tvojom starom zadku unudím, prečo ma nevezmeš na výlet? Si stále v práci alebo doma. Aj tebe by prospela zmena,“ navrhol som.

 Zamračil sa pred predstavou, že by mu ušli nejaké zločiny.

Nevadí mi byť s ním a ani jemu nevadí byť doma. Tak prečo by som mal robiť niečo, čo nie je nutné ?

„Prečo sa zrazu bavíme o mne? Iba chcem aby si išiel von a žil,“ zvýšil hlas a začal skladať kúsky zbrane do celistvosti. Nakoniec bude tento rozhovor ešte aj moja chyba, nie?

„Chceš aby som išiel.. Fajn,“ mykol som plecami. Ryan a jeho myšlienkové pochody.

Chce aby som išiel von? Pôjdem von.

Hodil som veci na gauč. Celý tento rozhovor bol zbytočný. Nechcem a nepotrebujem byť ako moji rovesníci. Možno som preto trochu divný a upjatý, ale mne to neprekáža. Vzpurne som vybral mobil. Vo veľkom geste som mu ho ukázal a vytočil Jordana. Veľmi pomaly som si ho priložil k uchu.

 Isteže som ho provokoval. Mojim jediným cieľom bolo aby videl, že sa chová nemožne.

Tráviť čas vonku! Prosím ťa!

Jordan nedvíhal.  Odvrátil som od neho pohľad. Ešte aj skončím ako šašo v blbom výstupe. Než som však začal rozmýšľať, že sa ospravedlním a skúsim to dospelo vyriešiť, bol hovor prepojený.

„Čau“ ozval sa Jordan.

„Ahoj, Jordan,“ usmial som sa ako na Ryana tak do telefónu. „čo robíš?“ spýtal som sa milo.

Ryan nadvihol obočie.

„Nič zvláštne. Mathew sa ma snaží nahovoriť na rodinný obed. Ten kretén si myslím, že sa budem usmievať na jeho matku po tom, čo mu ho vyfajčím,“ kričal nahnevane.

„Je to len obed,“ ozvalo sa z diaľky.

„Moja riť, obed,“ zamrmlal si pre seba. „Čo si vlastne chcel?“ spýtal sa hneď vzápätí.

„Nešiel by si von? Zabaviť sa?“ spýtal som sa ho.

„Ty chceš ísť von z vlastného presvedčenia?“ spýtal sa prekvapene.

Naozaj som až tak moc s Ryanom?  Chodím predsa von a stretávam sa s ľuďmi.

„Áno,“ odvetil som trochu zakríknuto a Ryan nahlas položil zbraň na stôl. Dal mi jasne najavo, že ma počuje.

„Prečo nie?  A kedy?“ opýtal sa ma Jordan.

„Povedzme za pol hodinu na starej ulici?“  vyslovil som ako otázku.

„Pohádal si ste sa?“ zaujímal sa pobavene.

„Čože? Prečo?“ neodpovedal som kvôli prekvapeniu, ktoré mi spôsobila jeho trefná otázka.

„Chceš vypadnúť z domu od Ryana. To znie ako hádka,“ zabával sa.

„Za 30 minút,“ vyslovil som aby som prehlušil jeho smiech.

„Za 30,“ zopakoval po mne a zložil.

Môj pohľad padol k Ryanovi. Nedíval sa na mňa. Pozeral s prekríženými rukami televízor.  Pochybujem, že to robil.  Skontroloval som si mobil a znova Ryana.

 Budem si užívať ako len chceš. Tvoje chladné postoje a hlúpe myšlienky na mňa nefungujú.  

Našiel som si v zozname druhé číslo a vytočil. Tentokrát bolo chytené takmer okamžité.

„Čo môj zlatý?“ ozval sa Damien.

„Máš čas? Stretneme sa?“ spýtal som sa a po očku pozrel k Ryanovi. Pomrvil sa vo svojom kresle a natiahol sa k stolu. Najskôr som si myslel, že chytí zbraň a zastrelí ma , ale potom sa natiahol ešte ďalej a vzal si ovládač aby prepol kanál.

„Iste kedy a kde?“ súhlasil nadšene.

„Zavolal som aj Jordna. Pamätáš si ho, nie? A na starej ulici tak ta 30 minút,“ odpovedal som mu z prídavnými informáciami.

„Áno. Áno. Za 30 to nestíham. Prídem tam za hoďku,“ oznámil mi.

„V poriadku. Budem ťa čakať. Zatiaľ.“ S tými slovami som zložil a postavil sa z gauču. Je čas vyraziť. Zašiel som sa rýchlo prezliecť. Nemal som tu príliš veľa vecí ale stačilo to.  Z popudu som si obliekol svoje najlepšie oblečenie a upravil si vlasy aby som vyzeral, čo najlepšie.  Plus voňavku aby som voňal čo najlepšie a posledný krát zazrel na seba do zrkadla.

„Zvládneš to!“povedal som si z očí do očí. Vyšiel som na chodbu a vedel, že dnes umriem.

Čo to do neho vôbec vošlo? Naozaj mu toľko leziem na nervy, že ma chce preč z domu? Tri roky a jemu to zíde na um až teraz? Povzdychol som si.

Či sa mi to páčilo alebo nie, musel som prejsť okolo neho. Ani sa nepohol. Pozeral televíziu .  Nevenoval mi ani jediný pohľad.

Fajn! Ježíši. To myslí naozaj vážne?

 Obúval som sa a dúfal, že sa objaví a povie. „Takto von nepôjdeš!“

Neurobil to. Buchol som dverami a ocitol sa vonku. Nemohol som cúvnuť. Vyšiel som smerom k bodu stretnutia a ešte niekoľko krát sa obzrel. Potom som stratil jeho dom z dohľadu.

Nové susedstvo, nový dom, nový ľudia, staré mesto a teraz sa zdá, že k tomuto pribudne rozchod.

Jordan prišiel načas. Opieral sa o osvetlenie a bol na mobile. Zavolal som za ním aby som upútal jeho pozornosť.

„Čau,“ mykol ku mne na pozdrav a ja som slabo odkýval. „Aký je plán?“ spýtal sa ma hneď keď som bol dosť blízko, aby nemusel kričať.

„Neviem,“ povzdychol som.

Urobil na mňa grimasu. Tušil, že sa trafil do problému.

„Poznám v okolí dobrý bar. Čo ty na to?“ navrhol a znelo to akoby sa ma snažil povzbudiť. Bar. Povzdychol som si. Baviť sa, hm?

„To znie fajn,“ prikýval som na jeho návrh.

„Vyzeráš ako by si mal umrieť,“ poznamenal keď videl, že my nie je vôbec do rozhovoru.

„Ale nie.. bavím sa,“ usmial som sa nútene.

„Hej to vidím,“ zasmial sa a otvoril mi dvere do podniku.

Vošiel som dnu úplne dutý a nezaujatý.

Jordan sa ihneď rozbehol po najbližší stôl pri bare a vyzliekal sa z bundy. Nasledoval som ho a následne sa pozrel kam som bol dotiahnutý.

Bar to teda bol. Plný rôznych ľudí, ktorý sa rozhodne bavili. V zadnom kúte od vchodu hrala malá kapela a dvaja barmani za obrovským barom plnili služby ich zákazníkom. Bolo tu riadne hlučno a živo. Prekvapivo ani nebolo moc hodín. Iba niečo po pol deviatej. 

„Čo si dáš?“ spýtal sa ma Jordan. Vrátil som sa s pohľadom k nemu a naklonil sa aby som lepšie rozumel.

„Kofolu,“ povedal som mu a on my opätoval znudený pohľad.

„Dnes budeš piť. Zapijeme tvoj žiaľ,“ kričal na mňa. Odišiel od stolu a vrhol sa k baru.

Vtedy sa mi naskytla možnosť, aby som sa pozrel na mobil, či sa neozval. Neozval.

Možno je fakt koniec. Možno zajtra povie, že už ho nebaví ani to ako prebývam v jeho dome a zbalí mi veci.

Napísal som Damianovi adresu baru a vtedy prišiel Jordan s desiatimi panákmi na tácke v jednej ruke, a pivami v druhej ruke. Položil to pred mňa a tekutina v pohároch sa takmer vyliala. 

Zhrozil som sa pri pohľade na jeho výber.

„Pi,“ rozkázal mi a podal mi do ruky jedeného panáka s tmavou tekutinou.      

„Čo to je?“ spýtal som sa ho podozrievavo.

„Jägermajster. To ťa nakopne,“ odpovedal mi a podal mi do druhej ruky pivo.

Dnes asi umriem. Prečo nemôžem ako zvyčajne piť kofolu alebo mochito?

Videl moje pochybnosti. 

„Chceš mu ukázať, že si chlap? Tak pi!“ postrčil ma. Bez ďalšieho premýšľania som do seba vylial panáka a jeho hnusnú chuť , ako sirup od kašľa, som sa snažil zbaviť pivom. Bolo to z blata do kaluže.

Moja tvár musela hovoriť úplne za všetko. Jordan sa zasmial. Kopol do seba panáka a poslal mi ďalší. Naznačil mi na zdravie a spolu sme sa zbavili všetkých panákov. Jeden po druhom.

Opíjal ma a ja som sa nechal. Aspoň dnes. Mal som výčitky, obrovské, ale po jednom dvojdecovom pive a piatich panákoch Jägermajstera ich už nebolo moc počuť.

„Tak čo?“ kývol na mňa Jordan.  „Parket?“ spýtal sa ukazujúc hlavou smerom ku kapele.

Skôr ako na moju odpoveď čakal na môj pohyb k tancujúcim ľuďom. Išiel som a bavil sa. Jordan ma pobádal k výkonom na parkate. Ale nechal som sa posilňovať účinkom alkoholu.

„Chris!“ zakričal niekto skoro až do môjho ucha. Prestal som skákať na pesničku, ktorú som nikdy nepočul a otočil sa za svojim menom.

„Damien!“ vykríkol som nadšene a potiahol Jordana aby sa potešil tiež.  Vrátili sme sa k stolu anecali Damien odložiť veci. Jordan zatiaľ išiel vybaviť ďalšie kolo alkoholu.

„Čo oslavujeme?“ spýtal sa ma Damien a ja som sa na jeho poznámku zasmial. Toto triezvy nezvládnem.

Natiahol som sa po panáka na Jordanovej tácke a vypil ho. Nechutné.

„Christián pije?“ otočil sa na Jordana prekvapene.

„Pohádal sa s Ryanom. Asi niečo veľké,“ odpovedal mu Jordan a rozdal nám prídel alkoholu. 

„Chce ma odkopnúť,“ vyslovil som s pohárom piva na perách.

„ČOŽE?!“ vykríkli obaja naraz a takmer okamžite mi podsunuli všetky panáky. Neohrnul som nosom.

„ Povedal, že s ním trávim moc času a že by som potreboval byť viac vonku, medzi ľuďmi. Musí si myslieť, že som nudný!“ rozprával som a zbavil sa pri tom ďalších kusou panákov. 

Obaja mlčali a dívala sa na mňa ako na zranené zviera.

„Si si istý, že sa chce rozísť?“ spýtal sa Damien, zakiaľ si Jordan upíjal z piva a díval sa po okolí.

Čo iné by to malo byť?

„Nerozpráva sa so mnou už skoro týždeň a prvé, čo mi povie je, že si nepamätá ako dlho sme spolu a že som tam dosť často,“ zhrnul som a rezignovane padol hlavou na stolu. Moji spoločníci mlčali.

„Som v koncoch. Dostanem kopačky,“ fňukal som. „Nechcem aby to skončilo. Milujem ho! Čo mám robiť, hm?“ pozrel som sa na svojich priateľov a odlepil tvár od lepkavého povrchu stola.

„Vyfajči mu,“ poradil mi Jordan a vypil panáka. Damien sa na jeho radu pripil a dodal:

„To nie je zlý nápad. Ten môj si to užíva.“

Zúfalo som sa na nich pozrel a z dlhým utrápeným výdychom si udrel čelo o stôl. Nieeee.

„Sex sme tiež nejakú dobu nemali. Možno ho už nevzrušujem,“ priznal som.

„Tak to si naozaj v riti,“ poznamenal Jordan. Zodvihol som bradu v momente keď ho Damien udrel do pŕs s hlasným: „Jordan!“

„Čo?! Mathew mi stále dáva zabrať. Dnes to chcel robiť na troch rôznych miestach. Searovci sú ako nadržané psi. Keď ti prestanú skákať na nohu, tak vieš, že sa niečo deje,“ ohradzoval sa a ja som tušil, že to je tak zlé, ako som začínal tušiť. 

„Dostanem kopačky, že je to tak?“ zaplakal som nad svojim osudom.

„Nie.“ -  „Áno.“ Povedali obaja moju priatelia naraz.

„Hej!“ zavolal Jordan a buchol s poloprázdnym pohárom o stôl. Zodvihol som na neho hlavu.

„Pozri. Ser na toho sráča. Daj si Mastera Jägera a bav sa. Som tu ja. Je tu Damien a oba tomu chlapovi natrhneme gule,“ snažil sa ma povzbudiť.

„Keď ja mám jeho gule rád,“ zúfal som.

Oba ja sa zasmiali a prinútili ma pripiť si s nimi na Ryanove gule. Vypil som ďalšie panáky a začal cítiť  ďalší stupeň alkoholického účinku. Bez zábran a povinností. V tomto momente som vedel, že bola  všetko Ryanova chyba. Chcel aby som sa bavil a tak som sa bavil.

Tancoval som medzi cudzími ľuďmi a spieval texty pesničiek, ktoré som ani nepoznal.

Zaháňal som smútok tancom ale pri každej pauze na alkohol som vyplakával na pleciach Damiena aj Jordana a dúfal, že nájdeme nejaký spôsob, aby som nezostal na ocot. Nešlo to, ale aspoň bola zábava v plnom prúde. Všetci ľudia sa pohybovali v kruhu a kapela sa húpala ako na lodi. Všetko bolo jednoduchšie a ľahšie.  Bol to proste zážitok.  Bavil som sa.

„Myslím, že má dosť,“ povedal Damien a ja som si uvedomil, že sa nakláňam nad umývadlom.

Ako som sa sem dostal? 

Otočil som sa na Damiena, že sa ho spýtam, ale potom som si to rozmyslel a vrátil sa k umývadlu.

„Je mi špatne,“ vzdychol som. Na mojom chrbte sa objavila teplá ruka.

„Ja viem,“ povzdychol Damien. „Daj mi svoj mobil,“ požiadal ma. Išiel som si siahnuť do vrecka, ale tento pohyb ubral na mojej rovnováhe.

Jordan ma ihneď zachytil a pritlačil k umývadlu, skôr ako som stihol padnúť.

„Má dosť,“ súhlasil Jordan.

„Zavolám Ryanovi,“ oznámil Damien keď sa dostal k môjmu mobilu. Svojvoľne. Ryan? Príde Ryan?

„Nie!“ vykríkol som a zahnal som sa za Damienom. „Je mi fajn. Poďme piť. Pozývam. Ideme sa baviť!“ zavelil som s hlavou takmer vo vlastných zvratkoch.

„Ty už nikam nejdeš,“ oznámil mi Jordan.

„Oh! Ryan. Tu Damien,“ ozval sa v pozadí Damienov hlas. „Volám z Christiánovho mobilu..“

„NIEEE,“ odhodil som nič netušiaceho Jordana a vrhol sa na Damiena. Skokom na jeho chrbát som mu zobral mobil.

„Damien?“ ozval sa Ryanov hlas.

„To už ma podvádzaš?!“ spýtal som sa ublížene Ryana na druhej strane. „Nikam nejdem! Idem sa baviť!“ kričal som do mobilu a točil sa aby mi nikto nemohol vziať. „Vlastne. Vieš, čo ? Chcem sa rozísť! Áno ! Presne tak...!“

„Christián!“ zakročil Damien prudko a snažil sa mi zobrať môj mobil.

„Prestaňte obaja!“ Vrhol sa k nám Jordan a snažil sa nad nami vyhrať.  Trhali sme sa o môj mobil až kým nepadol na dlažbu a nakoniec sa nerozbil. Osudným mu bola snaha zdvihnúť ho.

Display bol zničený.

Zostal som zadychčane ležať na špinavej zemi a začal sa trochu spamätávať s náhlej bitky.

„Bože,“ povzdychol som si. Obaja sa na mňa pozreli.

Čo som to práve spravil? Ja som ... Rozišiel som sa s Ryanom a po telefóne? ...

„Ja som...“ zavzdychal som ako sa mi hrnuli slzy do očí.

„HEJ“ povedali obaja naraz a dvíhali ma.

„Zabite ma,“ požiadal som ich.  „Prosím. Zaplatím vám,“ sľúbil som.

„Nechcel by som dostať od Ryana,“ odmietal ma Damien.  Otočil som sa prosebne na Jordana.

„Ani ja!“ vyjasnil mi.

Zničene som zachrčal a nechal sa ťahať z baru chalanmi pod pazuchami. Vonku pred vchodom zastali. Opreli ma o stenu. Pevne som sa jej držal aby som si bol istý, ktorý uhol sveta je správny.

„Zavolám Mathewa a zoberiem ho k nemu aby ani jeden nevyvádzal. Dostaneš sa domov sám?“ prehovoril Jordan na Damiana.

„Jop! Budem v pohode. Hlavne dohliadni na Chrisa,“ požiadal ho.

Objal som chladnú stenu a nechal aby sa miešala moja bolesť medzi opitosťou a triezvosťou. Prepadávala ma únava aj zima.

„No poď,“ zachytil ma Jordan a začal ťahať niekam preč.

„Kam ideme?“ spýtal som sa ho.

„Volal som Mathewa. Mal by tu byť každú chvíľu,“ odpovedal mi veľmi rozumne.

„Som úbohý, že?“ spýtal sa ho. Bol som pre neho ťažký a tak ma položil na lavičku a sadol si vedľa mňa.

„Nie,“ odpovedal mi s pohľadom na cestu. „Seary vie človeku pomotať hlavu tak, že je ochotný urobiť čokoľvek,“ dokončil a pousmial sa na mňa.

„ Chýba mi,“ zamrmlal som a položil si hlavu na Jordyho plece.

„Aj mne,“ zaprel sa o mňa. Neviem ako dlho sme tam sedeli, než ma prebudil Mathewov hlas:

„Potrebuje niekto odvoz?“

„Pomôžeš mi?“ spýtal sa Jordan Mathewa a snažil sa ma dostať z lavičky. Nemal som moc síl na chodenie. Nebolo to ani za potrebu. Mathew ma nadvihol a naložil na zadné sedadlo. 

„Pili ste?“ konštatoval Mathew s pridaním tázacieho tónu.

Naštartoval auto a ja som sa natiahol na sedadle. Bolo tu príjemne teplo.

„Nespravil som žiadny problém a ani nie som tak opitý,“ neodpovedal mu na otázku Jordan a tvrdohlavo sa chcel obraňovať.  

„A ten človek na zadnom sedadle, nie je problém? Ryan bude zúriť,“ poukázal na mňa Mathew.

Som v pohode. Je mi fajn. Trochu unavený, zničený a so zlomeným srdcom, ale inak fajn.

„Na moju obranu. Potreboval to. Zdá sa, že sa budú rozchádzať,“ argumentoval Jordan.

Mathew sa hlasno zasmial.

„Nie,“ natiahol stále sa smejúc, „to sa rozhodne nestane,“ dokončil. Jordan sa na neho pozrel a ja som sa trochu prebral. Čo?

„Nerozíde sa so mnou?“ ozval som sa zo zadného sedadla.

Mathew sa na mňa pozrel cez spätné zrkadlo.

„Nie. Ale viem, čo sa stane ak ťa nedostanem domov,“ povedal mi milo.

Nerozíde sa so mnou. Naozaj? Chcel som plakať. 

„ Vieš niečo?“ vyzvedal Jordan so záujmom aj prekvapením. Bola to záhada.

„Do toho nám nič nie je, Jordan. Budeme sa zaujímať iba o naše problémy,“ pripomenul mu.

Jordan si hlasno povzdychol.

„Ak narážaš na ten obed, tak moje slovo platí,“ vyjasnil mu vzdorne. Mathew sa zaprel o sedačku a pozrel k Jordanovi.  S príkrim tónom hlasu vyslovil:  „Prečo si tak tvrdoh...“

Než stihol dokončiť vetu ozvala sa melódia mobilu. Aspoň sa nebudú hádať.

„To bude Ryan. Už mi raz volal. Zdvihneš?“ požiadal Jordana. Ten si mrzuto povzdychol ale urobil o čo bol požiadaný.

„ Sme na ceste.... Pokoooj. Je v pohode. Vracal len pár krát... Už sme na tvojej ulici,“ odpovedal nonšalantne. „Ježíši ten toho narobí,“ povzdychol si.

„Je Ryan nahnevaný?“ zamumlal som do krátkeho ticha. Musel som ho nahnevať.

Nechcel som sa s ním rozísť. Čo ak si bude myslieť, že som to myslel vážne?

„Ale zjavne nie na teba,“ posťažoval si Jordan. 

So silami, ktoré mi zostávali ,som sa snažil posadiť. Bodlo ma v hlave a v žalúdku súčasne. Udržal som v sebe všetky tekutiny a cez bolesť hlavy som sledoval známi dom. Zastavili sme.

„Nevystúpim,“ oznámil nám Jordan ako uvidel Ryana, ktorý sa blížil k autu.

„Nemusíš,“ odpovedal mu Mathew s pohľadom namiereným rovnakým smerom. Nechával naštartované auto a ja som sa snažil prísť na to ako otvorím dvere, aby som sa dostal k Rayanovi. Tie sa otvorili za mňa.

Vypadol by som keby ma Ryan nezachytil.  Hneď ako som ho uvidel sa moje srdce rozbúchalo a ja som ucítil náhli pocit šťastia. 

„Ryan,“ natiahol som jeho meno a mal pocit, že začínam plakať od dojatia.

Mlčal. Mrazivo sa pozrel na Jordana a Mathewa. Vyhodil si ma na ruky. Objal som ho okolo krku.Chýbal mi. 

„Bavil som sa. Si na mňa pyšný?“ spýtal som sa túliac sa k jeho teplu. Aj to mi už chýbalo.Nosom som sa nadýchol jeho prirodzenej vôňe a spokojne vydýchol.  „Nemyslel som to vážne,“ mrmlal som, keď neodpovedal.

„Porozprávame sa zajtra,“ odsekol a položil ma do postele. Potom sa moje vedomie odobralo do plného spánku.

Ráno bolo ťažké. Prebúdzanie s veľmi pomaly prichádzajúcimi spomienkami na včerajšiu noc a suchom v ústach. Otočil som sa v posteli a videl, že som tu sám. Povzdychol som si.

Bože. Kretén. Čo som to včera preboha robil?

 Cítil som vlastný smrad a vedel, že potrebujem sprchu. Posadil som sa a do hlavy mi udrela pretrvávajúca bolesť. Povzdychol som si. Chytil si ju do rúk aby mi v nej na chvíľu prestalo pulzovať. Ryan ma zabije.

Nechcel som urobiť rovnakú chybu a tak som vstával veľmi pomaly. Ranné svetlo ma rezalo v očiach. Prekryl som si ich rukou a pomaly sa presunul do kúpeľne. Pustil som vodu. Spomalene sa vyzliekol z trička a spodného prádla v ktorom som spal.

Sprcha mi pomohla len mierne ale dostatočne na to aby sa môj organizmus začal hýbať vyššou rýchlosťou.  Zabudol som si oblečenie, takže mi zostývalo výjsť nahý. Na moje prekvapenie sme sa stretli s Ryanom v strede izby. Myslel som, že je v práci.

V jednej ruke držal vodu a v druhej lieky.

„Dobré ráno,“ pozdravil som ho a vzal si jeho starostlivosť, aby som sa zbavil bolesti čo najskôr. Moju vďaku som zamumlal s plnými ústmi vody. Sledoval pohľadom každý môj pohyb.

„Dobré,“ dodal po chvíli.

Obliekol som si prvé, čo som našiel v svojej kôpke oblečenia a on neprestával sledovať každý môj krok. Možno ho nakoniec stále vzrušujem? Alebo je len tak moc naštvaný?

„Predpokladám, že si svoj trest za včerajšok užívaš,“ prehovoril prvý, keď videl ako si musím ľahnúť. Nemusí byť tak krutý. „Je ti zle?“ spýtal sa ma chladne.

„Strašne,“ vzdychol som do jeho vankúša.

„Dobre,“ vyslovil spokojne. „Aspoň si zapamätáš aké to je.“

Pozrel som sa na neho a dúfal, že uvidím aspoň kúsok súcitu. Nemohol som. Odchádzal z izby.

„Ryan,“ snažil som sa ho zastaviť.  Reagoval na svoje meno. „Milujem ťa,“ povedal som mu.

Vtedy sa otočil aby odpovedal takmer roboticky: „Aj ja.“

„Nehnevaj sa, ok? Nemyslel som nič z toho vážne. Bol som len opitý a naštvaný,“ pokúsil som sa o ospravedlnenie.

Nedokážem si predstaviť, že by som bez neho mal existovať.

Nech mu sadlo na nos čokoľvek radšej spravím, čo bude chcieť než aby som o neho prišiel .

Chvíľu  sa na mňa díval a potom sa prešiel k posteli. Položil pohár na nočný stolík.

„Myslím, že je to znova moja chyba. Vlastne som si tým istý. Nechcel som ťa nahnevať, ani rozrušiť. Chcel som iba vedieť, či ti nevadí byť... tu,“ rozprával trochu rozpačito. Usmieval som sa do vankúša.

Ryan.

Začínal som chápať ako to bolo. Trápilo ho, ako sa cítim. Či som spokojný s ním a s životom aký vedieme. Musel sa s tou neistou zdôveriť Mathewovi a preto sa včera zasmial nad mojou dedukciu.

Je to hlupák a ja ešte väčší.  Párik hlupákov.

Viem predsa aký vie byť Ryan. Zasmial som sa a ignoroval bolesť hlavy.

„Je sex dobrý na opicu?“ spýtal som sa ho. Podľa toho ako sa zatváril som vedel, že mi nevie pravdivo odpovedať. Ale ja som nepotreboval vedieť odpoveď. Pomaly som si kľakol a objal ho okolo krku.

„Chceš to otestovať?“ navrhol som mu. Položil ruky na moje boky a sklonil ku mne hlavu na bozk. Srdce sa mi rozbúchalo. Musel som sa prudko nadýchnuť a vydýchnuť nosom.  Aaaa toto som potreboval.

Vyhýbať sa mi kvôli takej sprostosti.

„Ak mi na tebe bude niečo vadiť. Dám ti vedieť,“ oznámil som mu medzi ďalším bozkom. Pritlačil ma panvou o posteľ.  Bože ako mi chýbala jeho erekcia.  Napol som sa proti jeho telu.

„Nie je sex pre teba odmenou?“ zaujímal sa posúvajúc ruku pod mojím tričkom. Triasol som sa pod náhlim dotykom. Už dlhú dobu som nebol tak nadržaný.

„Nie,“ pokýval som hlavou, „musíte ma predsa potrestať, pán policajt,“ odpovedal som mu a zovrel ho nohami okolo bokou. Stvrdol ešte viac. Táto hra ho nikdy neprestala baviť a mňa tiež nie.

„Tak pán policajt, hm?“ Potiahol mi tričko a sklonil sa k mojej bradavke. Trhane som vydýchol keď ju vsal. Vošiel som rukami do jeho krátkych vlasou a užíval si ten šteklivo vzrušivý pocit, ktorý vytváral ústami.

Nechcel som moc čakať. Chcel som ho cítiť v sebe. Chcel som aby sa o mňa zapieral v rytme. Potreboval som cítiť to teplo, ktoré sa vytáralo vždy pri našej veľmi blízkej prítomnosti.

 Ryan sa trochu nadvihol a snažil sa dočiahnuť na svoj nočný stolík.

„Dostanem putá, pán policajt?“ spýtal som sa kompletne nadržaný a spojil si k sebe predlaktia.  Cítil som ako sa zasekol. Na pár sekúnd úplne zmrzol a pozrel sa ku mne.

Videl som dnáď  neistotu? Čo? Povedal som niečo zlé? Spútami sme to už predsa robili.

„Dnes nie,“ odpovedal mi trochu zakríknuto. Nemal som v úmysle ho preladiť.  Nevedel som, že ho to dostane z koľají. Chcel som s ním sex. Nech už to bude s hračkami, uniformami alebo nie. Posunul som sa viac pod neho a pobozkal ho na brucho. Nosom som pohladil pásik chĺpkov, ktoré viedli z nohavíc. Miloval som to miesto. Vlastne som miloval každé miesto na jeho tele. Potiahol som mu nohavice z bokov aby som sa dostal omnoho nižšie. Avšak nestihol som nič objaviť, pretože sa vrátil s lubrikantom.

 Nie je to tak sexi ako keby na mňa vybral putá, ale je to bezpečnejšie.

„Buď dobý,“ požiadal ma a sťahoval zo seba oblečenie.

„A nie som snáď vždy?“ zasmial som sa keď zostala rada na ňom. Pobozkal ma na pery a dovolil mi stiahnuť ho z nohavíc. Prešiel mnou prúd vzrušenia. Oči mi padli na jeho erekciu a takmer okamžite som vedel, že ho chcem skúsiť skôr než on skúsi mňa. Sklonil som hlavu do jeho rozkroku a špičkou jazyka sa dotkol jeho žaluďa. Prebudil som ho. Naozaj miloval, keď som sa mu venoval ústami.

A ja som na oplátku miloval jeho starostlivosť o môj zadok.

Prešiel som jazykom niekoľko krát po jeho dĺžke a on na každý pohyb reagoval. Takmer by som zabudol  akú má vôňu a chuť. Jemne som ho niekoľko krát vsal a potom uvoľnil. Prestával som to však robiť správne.  Nedokázal som sa sústrediť s jeho prstami hlboko vo mne. Boky sa rozhodovali za mňa. Celé telo sa rozhodovalo a hýbalo samo. Ďalšie prípravy boli zbytočne.

„S-stačí,“ požiadal som ho prekvapený ako málo kyslíku mi zostáva na rozprávanie. Uvoľnil ma a prevalil pod jeho telo.  Medzi našimi telami zovrel moju erekciu a s pripraveným kondómom do mňa pomaly prenikol. Bol v tom majster. Stíhal niekoľko veci naraz. Nasadzovanie a prenikanie.

Držal som v sebe hlboký vzdych a díval sa do jeho tváre. Sústredil sa užíval si. Kolenom som ho pohladil po boku a on ho zastavil. Uvedomil si moje volanie o pozornosť a pustil sa nižšie ku mne. Dostal som hlboký, vášnivý bozk. 

Prenikol úplne dnu a zastavil iba kvôli mne. Ruky som si položil na moje obľúbené miesto - na jeho zadku - a pobozkal ho na jemné strnisko na brade. Vracal mi moju pozornosť bozkami na krk a dekolt. Pohyboval sa pomaly a nechával dosť priestoru a času na hru s našimi telami.

Bozkával a preskúmaval som jeho a on to moje. Prstami som ho šteklil na zadku a cítil zimomriavky z vyvolaného pocitu. Tešili ma tie momenty, kedy som ho stihol nepripraveného. Tak ako to muselo tešiť jeho. Zaprel sa  kolenami o posteľ a prudko do mňa prirazil. Hrdelne som vzdychol z bolesti a následného vzrušenia. Ihneď som si k sebe pritlačil jeho tvár a užíval si jeho bozky. Hltajúce a horúce. Zrýchlil tempo a ja zovretie okolo neho. Známy pocit uspokojovania sa začal vytvárať najskôr veľmi pomaly a v pozadí. Moje telo vedelo, že prichádza uspokojenie a môj mozog volal a zároveň ďakoval Ryanovi. Dokola som opakoval jeho meno až kým som ho takmer nekričal.  Uvoľnil moju erekciu  a ja som si z jeho pomocou pomohol do orgazmus. Zovieral som jeho penis pevne v sebe. Rukami som Rayana  pritlačil za zadok viac k sebe a privítal ho na mojej strane raja. Počul som ten uspokojivý vzdych s ktorým prichádzal jeho orgazmus a cítil  ten nahli prúd tepla, ktoré však nemohlo uniknúť cez kondóm. Držal sa trochu nad mnou, stále uväznení vo mne. Nedovoľoval som mu vytiahnuť i keď už stratil svoj tvar aj tvrdosť. Zasmial som sa. Konečne. Konečne!

Položil si hlavu na moje plece a začal kontrolovať jeho dýchanie. Rukami som ho hladil od bokov až na plecia a tam som zastal. Objal som ho.

Zvalil sa na mňa a naše spojenie bolo prerušené.

„Funguje to,“ oznámil som mu so stále zrýchleným dychom. Oblizol som si pery. Bolesť hlavy bola preč. I keď neviem čo pomohlo viac sex alebo liek. Dúfam, že sex.

Pohol sa. Všimol som si, že pozerá na budík.

„Musím ísť,“ oznámil mi len tak mimochodom. Zaklonil som hlavu, aby som videl koľko je hodín.

Bol už obed. Jeho práca ...  

„Meškáš do práce?“ spýtal som sa v momente, ako mi ukradol jeho teplo.

„Dnes mám voľno. Musím niečo vybaviť,“ hovoril a zbavoval sa stôp sexu na jeho tele.

Bol to sexi pohľad.

„Počkať. Ty máš voľno?“ zavolal som za nim prekvapene a prevrátil som sa na posteli, aby som videl do kúpeľne. Sledoval som ako si umýva hrudník a brucho. Vedel som, čo bude ďalšie. Postavil som sa z postele a zamieril za ním. Pozrel sa na mňa a pokračoval. Namočil som si ruky v teplej vode.

„Iba dnes,“ odpovedal mi po pauze.

„Ak ideš do mesta. Mohol by som ísť s tebou. Rozbil som si mobil,“ navrhol som neisto a dotkol sa jeho penisu. Zachytil moju ruku, než som sa dostal k lepšej časti. Chcel som iba pomôcť.

„Nie. Pôjdem sám ale tvoj mobil zoberiem,“ odmietol ma ako aj moju ruku. Jeho odmietnutie ma trochu zranilo.

Čo je to za chladný prístup? Po troch rokoch sme v prvej fázy? Je tu stále niečo čo mi tajíš ? Neviem niečo, čo sa ma týka?

Oprel som sa čelom o jeho rameno a dotkol sa jeho zadku. Nikdy sa ho nenabažím. Reagoval na môj dotyk. Svaly na ňom sa mu zovreli. Pozrel som sa na neho. Natiahol ku mne ruku a ja som sa bál, že ma znovu odmietne. Tuhšie ma k sebe zovrel a po pár sekundách znova uvoľnil. Toto jednoduché gesto mi stačilo. Vedel som, že ma miluje a neopúšťa.

Slabé , krátke gesto ktoré ma ubezpečilo, že sa ku mne znova vráti. Bez preslovov, bez akýchkoľvek slov, mi povedal viac ako dokázal vyjadriť s nimi.

Spokojne som sa usmial a nechal ho ísť. Nebol som z toho šťastný ale stačilo mi to.

Z domu takmer utekal.  Počkal som na zvuk auta  a potom sa dal dokopy. Druhá sprcha, jedlo. Neskôr som poprepínal kanály a nakoniec sa unavený odtiahol dospať ťažký, včerajší večer.

Bol vonku príliš dlho. Vrátil sa až neskoro večer. Pri príchode ma krátko pozdravil a zavrel sa vo svojej novej/ starej  telocvični.  Po tomto som vedel, že sa niečo deje a nekončí to pri jeho neistote, či som spokojný. Vtom momente som sa rozhodol, zistiť čo je za tým.

Mohol byť ku mne úprimný. Vie ako nenávidím keď mi niečo tají. A predsa to robí. Postavil som sa z gauča a s odhodlaním zistiť, čo sa deje, som zaklopal na dvere.

„Môžem?“ spýtal som sa  skôr než som vošiel. Rešpektujem jeho priestor, ale nie tajnosti. Neodpovedal, ale zato otvoril dvere a vyšiel von. „Porozprávame sa?“  spýtal som sa ho.

Cvičil.

 Šedé tričko, čo mal na sebe ukazovalo prvé stopy potu.

„Nepočká to do zajtra?“ odpovedal mi otázkou. Chcel som sa spýtať: Ryan, čo mi tajíš?

Desí ma to.

 Snažil som sa začať, čo najjasnejšie ale nie moc násilne. Nemám chuť sa znova hádať. Iba chcem vedieť, prečo... Prečo toto všetko. Týždeň. Viac ako týchto sedem dní neznesiem.

„Ani nie. Chcem len vedieť, či sa mi vyhýbaš.“ 

 Moje slová ho prekvapili.

„Nie. Mám len veľa práce. Zajtra sa s tebou porozprávam,“ vyslovil rýchlo. Bolo mi jasné, že sa ma chce zbaviť.

„Ryan!“ zvýšil som hlas ako na malé dieťa. 

„Zajtra,“ odpovedal neoblomne a tak ukončil celú moju snahu. Letmo ma pobozkal na čelo a zavrel sa späť v telocvični. Nemo som  sledoval dvere. Vykúril so mnou.

„A čo môj mobil?!“ zakričal som cez dvere.

„Zajtra!“ zakričal späť. Rozhodil rukami. Zajtra!

Ničil ma. Slabý moment náklonnosti z dnešného obeda mi už nestačil. Zneistel som v postavení nášho vzťahu. Neopúšťa ma, ale ani ma nepúšťa k sebe.

Rozhodol som sa, že bude najlepšie ak dnes prespím niekde inde. Nebudem ho tak nútiť rozprávať sa a ja sa nemusím pozerať na to, ako sa mi zjavne vyhýba.

 Nech už pred mnou skrýval čokoľvek zjavne nechcel aby som bol toho súčasťou. Zbalil som si pár veci, ktoré boli treba na prespanie a vytratil sa z domu.

Bolo ironické, že jediným miestom, kde som mohol zostať je byt jeho brata. Ten bol rozhodne prekvapený keď ma videl.

„Môžem zostať cez noc?“ spýtal som sa hneď ako otvoril dvere.

„Iste,“ prikývol a pustil ma dnu, stále trochu šokovaný z môjho príchodu.

„Ryan asi nevie, že si tu,“ predpokladal Mathew.

„Nie a myslím, že do zajtra to ani nezistí,“ dodal som k tomu s ironickým dôrazom. To slovo ma štve. 

„Zajtra, no iste,“ povzdychol si Mathew. „Znova ste sa pohádali?“ spýtal sa ma priateľsky a navrhol, že mi odloží tašku. Dal som mu ju.

„Nie. Je to divné. Niečo sa deje a ja neviem prísť na to, čo to je. Som si istý, že ho niečo trápi a tají mi to, ale neviem dostať z neho žiadnu odpoveď,“ zdôveril som sa jeho bratovi.

„Aha!“ vydýchol Mathew chápavo a odvrátil od mňa pozornosť. Oni dvaja sú si nezvyčajne blízky.

„Ty náhodou nevieš, čo to je?“ spýtal som sa ho a Mathew sa vzdialil aby mi položil tašku do hosťovskej izby.  

„Ja? Nie,“ odpovedal mi z diaľky. Vynoril sa na chodbe a pri pohľade na mňa sa posmeľujúco usmial a dodal: „Ale som si istý, že to dobre dopadne. Ani nebudeš vedieť ako a bude to rovnaký kus ľadu a akým bol predtým.“

Možno má pravdu a toto je iba nejaký druh hlúpej krízy.

Až po tom, čo som sa upokojil som si všimol, že je Mathew vyšvihnutý.

„Neprišiel som nevhod?“ opýtal som sa. Mathew sa zasmial.

„Kdeže. Pre teba sú u mňa dvere vždy otvorené. Dúfam len, že ti nevadí byť niekoľko hodín sám. Beriem Jordana na právnické stretnutie,“ vysvetlil mi.  Uvedomil som si, že som tu navyše.

„Prepáč, nemal som tušenie, že sa niekam chystáte. Nechcem robiť problémy,“ snažil som sa ospravedlniť ale on to vôbec nebral ako potrebné. „Jordan a spoločenská večera? Je to dobrý nápad?“ zamyslel som nad tou predstavou. 

„V žiadnom prípade,“ povzdychol si Mathew a skontroloval čas. Bol trochu nervózny. „Musím ho vyzdvihnúť. Uvidíme sa neskôr a buď ako doma,“ vyslovil pri odchode. Toto bolo veľmi krátke stretnutie. 

Sledoval som Mathewa ako si obúva topánky a vtedy ho niečo napadlo: 

„Počul som, že máš pokazený mobil. Zavolám po ceste Ryanovi aby si o teba nerobil starosti.  A môj starec je u susedky. Takže si kráľom bytu.“ Vo dverách sa zastavil. „A ešte jedna vec. Prosím ťa za žiadnych okolností si nič nesprav. Ryan by ma zabil,“ požiadal ma úplne vážne.

„Budem opatrný,“ sľúbil som mu s potláčaním úsmevu. 

Dvere za Mathewom sa zavreli a ja som osamel. Tak trochu som dúfal, že dnešok nebudem musieť stráviť sám. Toto prianie mi však nebolo dopriate. Cítil som sa strašne. Jediným vykúpením mi tak zostal len spánok. Aj ten ma sklamal. Noc som strávil v striedavom spaní a bdení. Príchod rána sa tak zdal nekonečný. Vstával som podľa pocitu, že už je čas. Mathew už bol v tej dobe na nohách a robil si kávu. Jordan ešte spal. Včera prišli veľmi neskoro.

Prehodil som s ním iba pár slov vďaka čomu som sa dozvedel, že môj mobil ma čaká v opravovni. Načo mi dal adresu v ktorej. Moc som sa nezdržoval. Vedel som, že by som prekážal.

Od Mathewa som odchádzal o pol deviatej ráno, takže som si mohol byť istý, že Ryana doma nestihnem. Určite už musel byť v práci. I práve preto som sa neponáhľal. Zašiel som si do opravy pre mobil za ktorého opravu už bolo zaplatené.

Celý čas som myslel na Ryana a nebol si istý, či sa chcem hnevať viac na neho alebo na seba. Dnes je zajtra a ja budem chcieť odpovede, ktoré mi sľúbil. Celé to rozporuplné správanie voči mne ma metie. Stará sa o mňa ale následne sa mi vyhýba. Ugh...!

Zapol som si mobil a čakal na správy spojené s mojou neprítomnosťou. Bolo ich len málo. Potom som sa rozhodol najskôr zájsť domov a dať sa trochu dokopy než sa vrhnem do Ryana. Uvedomoval som si, že sa tomu snažím trochu vyhnúť, pretože neviem, čo ma čaká.

Vychádzal som akurát zo sprchy keď som počul príchod správy. Omotal som okolo seba uterák a opatrne prešiel k mobilu. Bola od Ryana.

Budem mať voľný obed. Musíme sa porozprávať. Posielam adresu.

Díval som sa na správu ako na pozitívny výsledok tehotenského testu. Chce sa rozprávať.

Zachvátil ma moment paniky. Ale to je predsa dobrá spáva, nie?

 Napadali ma iba zlé scenáre. Všetko mi hovorilo, že sa dozviem asi veľa veci, ktoré som nechcel počuť ale musel. Dúfam, že má Mathew pravdu vo všetkom. Od toho, že sa nerozídeme až po to, že sa všetko vyrieši a my budeme opäť ako my.

Na rýchlo som sa obliekol, zobral si pár veci a vypadol z domu za ním.

Cestu na známe miesto som trávil hádaním toho, čo sa vlastne deje. Bolo to frustrujúce a jednoduchšie by bolo nerobiť to.

Nastúpil som na autobus, ktorým som sa kedysi vozil veľmi často a viezol sa na miesto stretnutia.  Nervózne som kontroloval čas. Potreboval som prísť presne. Nechcel som ho nechať čakať. Ozvala sa moja zastávka. Vystúpil som.

Díval som sa na známu ulicu, ktorá vo mne vyvolávala nostalgiu. Prečo sa chce stretnúť tu?

Na polemizovanie mi však nezostávalo veľa času. Práve naopak. Nezostával mi skoro žiadny. V rýchlosti som pozeral na značenia budov a dúfal, že pod číslom objaví nápis reštaurácie a ja budem vedieť, že som správne. Našiel som svoje číslo ale bol to veľkosklad oblečenia.

Na obed sem?

Pozrel som sa okolo seba.

Prečo tu? Je toto nejaký vtip alebo som sa stratil? Bože ja som sa stratil, že je to tak?

Frustrovane som sa snažil nájsť niečo, čo by ma upokojilo, že som tu správne. Zabočil som do vedľajšej uličky a snažil sa zavolať na Ryanove číslo.

Nestihol som ho vytočiť. Zo zadnej strany, ale aj spoza mňa , sa vynorili policajti. Nevidel som ich.

„Hore ruky!“ zvolal jeden.

„Ste zatknutý!“ prehovoril jeho partner.

„Čože?“ vyjachtal som v úplnom úžase.  Nedokázal som sa orientovať v tom, čo sa deje. Ako...?

„Ruky!“ pohrozil mi prvý policajt. Netušil som, čo sa deje. Bol som si istý iba jednou vecou: Ide o nedorozumenie. O obrovské nedorozumenie.

Napriek tomu som zdvihol ruky do vzduch a vzdal sa.

„Musí ísť o nejaké nedorozumenie,“ snažil som sa dostať z nemožnej situácie. „Mám sa tu stretnúť s priateľom. V mobile je správa,“ vysvetľoval som ako som len mohol a podával im telefón. To však nepomáhalo k tomu aby ma prinútili si kľaknúť a dať ruky za hlavu. Na čo nasledovalo moje úplne zatknutie.  S rukami v putách mi bolo isté, že som v problémoch.  

Jeden zo zatýkajúci policajtov ma držal pri zemi a druhý začal ohlasoval na centrálu moje úspešné zatknutie. Čo sa to deje?!   

„Chcem vedieť na základe, čoho som zatknutý! Mám právo vedieť z čoho som obvinený!“ kričal som na oboch pretože doterajšie prosby na odpovede ani jeden nereagoval. Tak trochu som dúfal, že sa každú chvíľu objaví Ryan a všetko sa vysvetlí.

Bol som zachytený spod lakeť za plece a zodvihnutý. Viedli ma v predklone k pristavujúcemu policajnému autu.

„Máte vzťah s Ryanom Searym?“ opýtal na ma hrubo policajt namiesto toho aby mi odpovedal. Prešacoval ma.

„ÁNO!“ vykríkol som dúfajúc, že tomuto bude koniec.

„Ryan Seary bol obvinený z nezákonných činností a ich napomáhaniu ako aj nelegálnej spolupráci a pridržovaniu nebezpečným jedincom,“ zhrnul mi policajt veľmi vážne obvinenia.

„To nie je možné! Rayn by nič také nespravil! Mýlite sa!“ bránil som sa v putách zatiaľ, čo som bol naložený do auta. Putá sa mi bolestivo uťahovali do zápästí ale na tom nezáležalo.

Mýlia sa! To mu musí byť nejaká chyba!

  Hádzal som sebou na zadnom sedadle a vôbec nedbal na žiadosti policajtov o pokojnú jazdu.

 Čo sa stalo? Nechápem. Je Ryan zapletený do niečoho nebezpečného? Je v poriadku? Musí byť v poriadku? Písal tú správu vôbec on?  Kde vôbec je?

 Bolo mi jasné, že sa sám z tohto nedostanem.

„Potrebujem si zavolať advokáta. Chcem využiť právo jedného telefonátu, počujete?“ hneval som sa. Toto sa nedeje! Prečo mi nepovedal, že má problémy?

„Na stanici si budeš môcť zavolať,“ odvrkol mi spolujazdec. Hrdelne som zanadával a mykal putami.

Čo .. ako ... prečo?  To boli tri základné otázky na ktoré som potreboval odpovede. Nech už je pravda kdekoľvek bol som rozhodnutý zapierať Ryana zo všetkých síl. Je mi jedno, čo spravil alebo nespravil.

Toto všetko je blbosť!

O chvíľu sme parkovali pred stanicu kde pracuje Ryan. Dúfal som, že ho nechytili. Vlastne som si istý, že nie. Nikdy by sa nenechal. Určite ma berú len preto, aby mali na neho čo použiť.

Vytiahli ma z auta a ťahali do vnútra.

„Nič zo mňa nedostanete, počujete? Nič vám nepoviem!“ štekal som ako zúrivý pes. Prešli sme cez dvere a všetci na mňa pozerali. Bol som vrcholným predstavením, pretože ma tu poznajú. Celá práca stanice sa zastavila, aby sa mohli všetci pozrieť.

„Radšej umriem akoby som vám čokoľvek povedal!“ oznámil som zúrivo všetkým divákom.

Radšej umriem!

Ťahali ma do výpovednej miestnosti a mojou úlohou bolo už len to, aby som im to neuľahčil. Nakoniec sa im podarilo dostať ma až dnu a pripútať k stolu.

„Robíte chybu,“ snažil som sa im poradiť než zájdu ešte ďalej. Toto je obrovský omyl a oni to zhoršujú.

„To sa uvidí,“ vyslovil skeptický jeden z nich a zavrel dvere.

Vedel som, že je koniec. Som zavretý a budem nútený urobiť hrozné veci.  Frustrovane ale aj naštvane som zakričal.

Vedel som, že ma je možné počuť jedine cez polopriepustné sklo. To mi však bolo úplne ukradnuté. Nemal som v úmysle si sadnúť a tak som stál naklonený nad stolom a naštvane mykal. Putá ma už škrtili najviac ako sa dalo. Nemal som  čo stratiť.

 Zaprel som sa o pripevnený stôl k zemi a kopal do neho. Uvedomoval som si, že je to zbytočné, ale pomáhalo mi to vybiť si všetky zmetené pocity, ktoré mnou práve zmietali.  

Moju zlosť načínal srach a frustrácia, nad situáciu, ktorú som zjavne nemal pod kontrolou.

Začínal som mať slabosť v nohách ale nedokázal som sa zložiť. Oprel som si hlavu a stôl a snažil sa ju potlačiť. Teraz nemôžem prestať. Musím stáť po jeho boku.

Počul som ako sa začínali otvárať dvere. Zbystril som pozornosť a narovnal sa ako to len šlo, aby som neukázal ani štipku bezmocnosti.

Bol som pripravený biť sa.

 Dvere otváral jeden zo zatýkajúcich policajtov. Pevne som zovrel sánku. Privrel som oči.

Nenechám sa zlomiť!

Otvoril som oči a uvidel v nich Ryana.

Ryan!  On bol to jediné na čo mohol môj mozog v tom momente myslieť. Rozbehol som sa za ním.

„RYAN!“ vykríkol som jeho meno medzi prekvapením a úľavou.

Problémom bolo, že som si neuvedomil spútanie, až kým ma vlastná sila nevrátila späť. Dočerta s tým! Takmer som stratil úplnú rovnováhu, ale ustál som to.

„ Ryan! Si v poriadku? Nič sa ti nestalo? Čo sa deje?“ chŕlil som zo seba otázky tak rýchlo, že nemal čas na žiadnu z nich odpovedať. Zoskenoval som ho pohľadom.

Urobil tri kroky ku mne  a zrazu sme tu boli len dvaja. Ja a on.

Dokola som sa snažil nájsť odpovede na to, čo sa deje. Jeho výraz nič neprezrádzal. 

Stál pred mnou ako socha z mramoru v jeho sviatočnej uniforme.

„Čo sa to deje?“ spýtal som sa ho kompletne zmätený. Už som nechcel vedieť nič, len túto jednu informáciu. Ostatné veci sú mi ukradnuté. Hlavné je, že je v poriadku. Teda aspoň tak vyzeral.

„Christián,“ prehovoril na mňa veľavravne. Zmĺkol som s očami upnutými iba na neho.

 Čo sa deje?! ČO SA DEJE?! 

Ryan ku mne zrazu spravil ešte jeden malý krok a trochu viac potichu povedal:

„Vieš, že nie som dobrým rečníkom a ani nebudem.“

Díval som sa na neho. Nerozhodného, strateného v malej miestnosti iba so mnou. Nemohol som urobiť nič iba sledovať jeho vnútorný boj. 

Po tých najdlhších sekundách ticha sa nadýchol. Sklonil hlavu a kľakol si blízko ku mne.   

„Ryan. Čo sa stalo?“ prehovoril som na neho intímne, dúfajúc v akúkoľvek odpoveď.

Bolo mi jedno, či bude zlá alebo dobrá. Jediné, čo chcem je byť s ním!

Potom ku mne zdvihol pohľad a usmial sa na mňa so slovami:

„Vezmeš si ma?“ Díval som sa na neho. Kompletne nemý. Vybral z vrecka na nohaviciach malú krabičku. Otvoril ju pred mojimi očami a dodal: „Prosím.“

Pozrel som sa zo strieborného, lesklého prsteňa na neho a uvedomoval si, že neviem nájsť slová.

Ryan, ty hlupák! Až v tomto momente som si plne uvedomoval akú hru na mňa hral. Všetci.

 Začal som plakať. Moje nohy to úplne vzdávali. Držal som sa iba na spútaných rukách.

Bál som sa ! Myslel som si, že ho už nikdy neuvidím!  Hlupák.

„Pusť ma,“ zaprosil som uplakane. Chcel som sa ho dotknúť. „Prosím...  prosím.... Uvoľni ma,“ žiadal som ho ďalej. Pozeral som na neho, ako sa snaží so slabo trasúcimi prstami uvoľniť oba zámky pút. Zasmial som sa na tom so slzami v tvári.  Sekundy trvali večnosť. Prehltol som guču slz a nepokojne sebou trhol.

„Noták,“ natiahol som nedočkavo. Putá povolili a ja som si vyslobodil zápästia. Vyrovnal som sa a okamžite ho objal okolo krku. „Zabijem ťa! Prisahám bohu, že ťa zabijem!“ vykrikoval som zatiaľ, čo som sa na neho nehneval.

„To znamená áno?“ opýtal sa ma stále netušiaci moju odpoveď. Potlačil som ďalší nával slzy dojatia a čelom sa oprel o jeho hruď. Potreboval som nabrať kyslík na odpoveď. Vydesil ma! Tak moc ma vzdesil!  

Utrel som si na rýchlo oči. Pozrel sa na neho a nakoniec iba niekoľko krát prikývol do súhlasu. Neveril som svojmu hlasu. Palcami mi zotrel čerstvé slzy z tváre. Musím vyzerať hrozne. A koho je to asi chyba?

„Vydesil si ma,“ dostal som zo seba konečne.

„Perfektný spolupáchateľ. Z teba by polícia asi nič nevytĺkla,“ zasmial sa Ryan a hral sa s mojou rukou, kde som ucítil chlad kovu prsteňa a teplo jeho prstov.  

Pozrel som sa rýchlo na prsteň a popravil ho. Bola to pekná jednoduchá obrúčka s rytinou okolo, ktorá znázorňovala putá. Nechal ma užívať si jeho blízkosť a on sám ma k sebe tlačil v silnom objatí. Obaja sme počuli, že niekto prichádza. Zodvihol som hlavu z jeho hrude, že sa pozriem ale Ryan ma k sebe pritlačil spať. V hrudi mu zavibrovalo slovo:

„Vypadnite.“ 

Predlžoval túto chvíľu a ja som súhlasil. Chcel som takto zostať večne. Počúvať jeho dych v objatí a bez sveta, bez ľudí . Iba ja a on.  

„Zatknúť ma a z teba spraviť zločinca. To všetko si naplánoval?“

„Uhmm,“ zabrúčal súhlasne.  Zaprel som sa o jeho hruď bradou a on sa sklonil aby na mňa videl.

„Prečo?“ zaujímal som sa i napriek tomu, že som odpoveď tušil.  Chcel všetko  počuť od neho. Povzdychol si. Nútil som ho rozprávať.

„Pred nejakou dobou som priznal Mathewovi, že ťa chcem požiadať o ruku....“ Takže on to vedel!  Pousmial som sa. „Ihneď sa ma pýtal na detaily pretože vedel, že budem stratený. Povedal aby som to premyslel do najmenšieho detailu, ako tajnú misiu. Pretože mám len jeden pokus ako ťa ... ako ťa urobiť .. no šťastným,“ vyslovil a prinútil ma nedívať sa na neho keď to vyslovil.

Zahryzol som si do vrchnej pery a odolával pokušeniu narušiť všetko a rozdať si to s ním na tomto otrasnom stole.

„Chcel som to dokázať a tak som sa snažil vymyslieť všetko tak, aby som ťa prekvapil ale aj potešil,“ vysvetľoval mi a trochu ma pohúpal v náruči.

„A potešil. Hneď po tom, čo som takmer umrel,“ dodal som. Položil si na moju hlavu tvár.

„Rozhodol som sa využiť všetko dôležité pre nás oboch. Naše prvé stretnutie, tvoju záľubu v moju uniformu a nakoniec,“ stíšil hlas a povedal veľmi potichu, „našu záľubu spútať ťa pre zábavu alebo nie.“ Opäť sa hlasno nadýchol a vrátil sa k normálnej hlasitosti. „Najhorší bol prsteň. Musel som ho vyberať podľa tvojho vkusu. Ale všetci chceli vedieť samé blbosti: Aký kov, veľkosť, zdobenie alebo nie. Ako som to všetko mal vedieť?!“

Nemohol som si pomôcť a znova sa usmial. Pevnejšie som ho objal okolo rebier. 

„Všetky tie prstene mi spôsobovali bolesť hlavy a žiadny z nich nebol špeciálny. Preto som sa rozhodol, že nechám roztaviť moje putá...“

„Moment!“ zastavil som ho. Pozrel som sa na prsteň a ukázal mu ho. „Toto sú tvoje putá s ktorými si ma tyranizoval a uspokojoval v lepších dňoch?“ pýtal som sa ho stále neveriac vlastnám ušiam.

„Presne tie,“ súhlasil. „ To mi pripomína, že za ne budem musieť zaplatiť ako za stratu. V každom prípade celá vec s prsteňom ma úplne ničila. Povedali, že výroba bude trvať okolo týždňa. Po tom, čo som mal všetko pripravené . Prvé miesto stretnutia, kde si ma sledoval. Ako aj tvoje zatknutie - spôsobené kvôli mne. Som musel zrazu čakať,“ dokončil. Posledné dni tak nečakane začali dávať zmysel. Nervozita, neistota a obavy.

„Ďakujem,“ vyslovil som pričom sa mi zlomil hlas. Skryl som si tvár do jeho uniformy. „Naozaj milujem tvoju uniformu,“ dodal som ticho.

„A ja milujem teba,“ odpovedal mi.