„NIE!“ zakričal som sám prekvapený svojou reakciou. Prečo mi to robí? „Mne ale nič nieje!“bránil som sa.

„Christián,“vyslovil moje meno prosebne akoby som ho tým len otravoval.

„A čo ty?… Ja nechcem odísť preč.“prosil som ho. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol.

„Pôjdeš. Je to najlepšie riešenie. Vedia kde si sa ukrýval a preto bude najlepšie aby si sa na to isté miesto nevrátil.“ vyslovil pevne.

„Lenže tvoj dom…“

„Neodídem z práce a ani z domu.“prerušil ma tvrdo.

„Nevrátim sa k rodičom.“odbil som ho.

„Nemáš na výber. Už je rozhodnuté. Zajtra večer odchádzaš. Včera som volal tvojim rodičom a tí súhlasili, že u nich zostaneš kým ti nebude lepšie.“ kázal mi to. Už mi to ani neoznamoval proste mi to kázal. Všetko sa obracalo proti mne a ja som bol zahnaný do kúta. Nervózne som si vložil ruky do vlasov a pevne ich zovrel v päsť. Chcelo sa mi kričať. Čo je to za blbosti! Ovládol som zovretie a uvoľnil svoje vlasy. Mal by som to vzdať? Zvesil som hlavu.

„Čo chceš aby som teda urobil?“spýtal som sa ho.

„Vráť sa domov.“

„Bez teba.“dodal som. Mlčal.

„Bezo mňa.“ prisvedčil. Mám pocit, že mi uniká. Ako by sa sťahoval preč. Je na dosah ruky a on sa mi vyšmykne.

„Ryan, povieš mi čo nieje somnou v poriadku?“ požiadal som ho. Možno sa to dá vyriešiť aj inak.

„Nie som doktor ale to čo mi povedal ti bude musieť stačiť. Zdá sa, že neventiluješ svoje zlé emócie. Keď je človek šťastný, smeje sa. Keď je nahnevaný, kričí a keď je smutný, v strese, plače.“ vysvetlil mi môj problém. Zostalo mi teplo zo strachu, ktorý ma zalial. Keď si spomeniem na deň keď Carter umrel, nemohol som plakať a ani včera. Z môjho výrazu pochopil, že už chápem čo má namysli. „Musíš sa vrátiť do svojho pokojného života a skúsiť žiť ako predtým. V jeden deň na teba všetko padne, ale kým ten deň príde bude lepšie aby si bol čo najďalej od zlých podnetov.“

„To z rodičmi ti povedal doktor, že?“ vydedukoval som z jeho slov.

„To nieje dôležité.“odvrkol. Nieje?! Pokýval som hlavou do súhlasu a stisol pery. Je mu to úplne jedno, že ma chcú poslať do samého pekla. Zosunul som nohy z postele. Telo sa mi prekrvilo a konečne fungovalo podľa mojich pokynov. „Chris,“ zachytil ma. „pochop, že je to dôležité.“ Musím ísť jednoducho späť.

„Boli nadšený?“spýtal som sa. „Keď o mne počuli.“dodal som k tomu. Vôbec nenamieta proti tomu nápadu.

„Súhlasili.“neodpovedal. Zaujímalo by ma či by moju matku trafil šľak keby sa dozvedela, že som sa vyspal z mužom a nie len raz. Asi áno. To by bol pohľad.

Chcel som sa postaviť ale držal ma dosť silno aby som sa nedostal nohami na zem.

„Musím ísť na vecko.“zabojoval som rukami aby som sa ho zbavil. Stiahol ma silnejšie.

„Hneváš sa.“ oznámil mi. Díval som sa na neho.

„Áno iste, že a hnevám! Taká blbosť! Čo je to za nápad poslať ma tak ďaleko, k niekomu kto ma vlastne nechce, iba sa tak tvári! Prečo ste sa skôr nedohodli na kláštore? Tam majú otvorené dvere pre všetkých.“

„Asi si neuvedomuješ ako sebecky znieš. Prečo svojej rodine nedáš šancu?!“

„Prečo by som mal? Je to predsa moje rozhodnutie.“hádal som sa. Prudko sa mi otočil chrbátom. Pozoroval som ho a v tedy si uvedomil, že prichádza na Mathewove slová. „Čo ku mne vlastne cítiš?“spýtal som sa ho nesmelo. Pozrel sa mňa cez plece. Moja otázka pravdepodobne nezodpovedala jeho predstavám. Zdvihol som obočie aby jasne videl, že mi na to odpovie. Ja som tu obeť. Ignoroval ma a jednoducho ukončil tento rozhovor. „Hej!“ zakričal som na neho. Podvedome som vyskočil na nohy. Trochu sa mi podlomili kolená. Dostal som signál do hlavy, že moje svaly nechcú spolupracovať lebo sú unavené. Ignoroval som to. „Čo vlastne chceš?“ vyšiel som k nemu. Stále bol na odchode. Prečo mi toto všetko robí? V ľavej ma bolestivo bodlo a ja som sa musel o krok vrátiť. Infúzia ma zastavila. Videl som ako ju vo filmoch bez problémov vytrhávajú. Chytil som hadičky čo mi viedli kúsok pod obväz na ruke a chcel s nimi trhnúť. Nedošlo k tomu lebo som stratil guráž. Stále ma to bolelo ako ma zastavila. Pozrel som sa k Ryanovi. Neodišiel, pozeral sa ako sa rozhodujem a ja neviem vyčítať či ma chce zastaviť alebo podporiť. Rozhodol som sa v zápale pre ten drastickejší krok.

„Len to skús urobiť.“varoval ma. Nechce ma vypočuť. Nechce ma pochopiť. Nechce ma milovať. Prudko som trhol a mne zostali v ruke dve hadičky. Bolelo to. Horšie na tom bolo, že bolesť len stúpala neklesala. „Ty si hlupák!“priskočil ku mne, zachytil mi zápästie a zovrel ho.

„Bolí to!“vzoprel som sa mu.

„Isteže to bolí! Bože! Mysli skôr než niečo urobíš!“kričal.

„Prečo na mňa kričíš?!“

„Pretože sa správaš ako dieťa!“

„Nie som dieťa!“

„Tak sa tak nesprávaj a príjmi to ako dospelí človek!“

„Ja to mám prijať a čo ty?! Naozaj chceš aby som odišiel? Chceš to?!“

„Chcem aby si konečne odišiel!“zreval. Povedal čo chcel a ja som to počul. Prudko som si od neho vytrhol ruky.

„Ak je to tak, prečo si mi to nepovedal skôr, kým sa všetko posralo?“ prestali sme po sebe zjapať.

„Nehovor: posralo.“pokarhal ma. Skutočne je to jediné dôležité slovo? Nebaví ma byť jediný kto miluje. Už nechcem byť jediný kto sa bojí. Štve ma, že som tu jediný kto sa kedy snažil. Pravda nemali sme žiadny určitý vzťah a to ma rozčuľovalo.

„Posral, POSRAL, POSTRAL!“ kričal som mu to do očí. Nedokázal som sa ovládať. Zdravý rozum mi kričal čo to robíš?! A ostatné časti môjho tela konali bez rozmyslu.

„Christián, upokoj sa.“hovoril ku mne pokojne. Skúšal na mňa svoje fígle. Oprel som sa o postel pretože sa mi točila hlava. Natiahol ku mne ruky akoby sme sa do teraz nehádali. Odbil som ho.

„Som chorý. Nepribližuj sa ku mne. Proste choď, nechaj ma tak.“mrmlal som si popod nos. „Som s teba unavený.“ zdvihol som k nemu tvár. „Nenávidím ťa tak moc, že som som z teba chorý. Dúfam, že si sa zabával do teraz dobre…“

„Čo chceš počuť?!“prerušil ma hrubo. Nechcem už od neho nič. Snažil som sa a on to ani nevidel. Celý čas bol nachystaný nechať ma ísť. Choval si ma ako kŕmnu kačicu a keď už má ma dosť proste poputujem.

„Vypadni!“ukázal som mu dvere. Nemal som šancu získať si akýkoľvek jeho cit. Ja som iba hlúpo podľahol jeho slovám a takú chybu už neurobím. Stále stál oproti mne. „VON!“ ukázal som mu po druhý krát jeho cestu z môjho srdca. Neodišiel.

„Christián?“otočili sme sa za známim hlasom. Damien. Stál vo dverách a zjavne bol šokovaný. Nevedel čo má urobiť a tak to Ryan vyriešil. Odišiel. V izbe bolo stále ticho ale zrazu až veľká zima. „Čo sa to práve stalo?“ spýtal sa. Pozeral som sa na neho a zdalo sa mi akoby to boli storočia. Ako dlho som ho vlastne nevidel a čo všetko sa zmenilo? Ako som sa zmenil? Moja návšteva ma bojazlivo pozorovala. „Si v poriadku?“

S ťažkosťami mi dochádza, že mal Ryan pravdu. Nie som v poriadku. Zabil som človeka, videl umrieť ľudí. Ako sa môžem vrátiť tam kde som bol predtým? Damien ma opatrne zovrel za rameno a ja som sa prebral.

„Čo som to urobil?“ zúfalo som si ľahol krížom cez postel. Poslal som ho dočerta. Prečo som sa neovládol?! Je mi jedno čo ku mne cíti, či to hrá. Ja som len chcel byť po jeho boku a túto možnosť som práve stratil. Možno toto je ten čas kedy by som mohol uvolniť všetky emócie. Vzlykal som do svojich zranených rúk.

„Plačeš?“strachoval sa. Sadol si ku mne na postel. Odkryl som mu svoju tvár.

„Nie.“vzdychol som si. Cítim ako to bolí tak prečo to nefunguje?!

„Vyzeráš hrozne.“oznámil mi bez okolkov.

„Ďakujem. Práve si prechádzam peklom tak mi to nezazlievaj. Mám na to právo.“ mumlal som mu. Ľahol si vedľa mňa.

„Spal si s ním.“ zasmial sa na tom ako mu došiel celý problém. Jeho prítomnosť prebúdzala teenegera vo mne.

„Áno, ale to nieje ani zďaleka ten najväčší problém.“ hovoril som.

„Nie?“smial sa. „A čo teda?“ otočil ku mne telo. Bol som tak rád, že tu je zase niekto s kým sa môžem rozprávať.

„Niekoho som zabil.“ otočil som sa k nemu a jeho zjavne dosť prekvapilo čo som mu povedal. Mlčal. „Je to dosť ťažké pochopiť čo?“ zasmial som sa smutne. „Keby si len vedel čo všetko sa stalo.“

„Bola to nehoda, však?“ ozval sa nesmelo akoby si chcel vyvráti alebo potvrdiť obavy.

„Ja neviem. Nechcem som ho zabiť.“

„A čo ten detektív?“ vyzvedal.

„Neviem.“odpovedal som mu úprimne.

„Miluješ ho?“zdvihol obočie. Už druhý krát čo sa ma to pýtajú. Odvrátil som od neho pohľad a on sa prudko posadil. „Ak chceš vycúvať iba to potvrdíš!“ vyhŕkol impulzívne.

„Je to inak. Milujem ho ale on to zjavne nemá tak isto. A čo horšie zjavne sa už ani nedozviem či mohol.“ bola to všetko moja chyba. Neviem prečo som sa tak naštval.

„Naštval si sa na neho?“vyčítal mi to z tváre.

„Horšie. Kričal som a obviňoval ho. Myslím, že som mu dokonca povedal, že ho nenávidím.“priznal som si chybu.

„Ow.“ zvraštil tvár. Musel som naozaj urobiť strašnú blbosť. Damien sa zasmial. „Myslíš, že ja som to zo zlosti nepovedal. Nemáš jediný také problémy. Vlastne by som skôr povedal, že sme si tým prešli všetci čo sme vo vzťahu.“ zhodil mi kameň zo srdca.

„Vážne?“ spýtal som sa z nádejou. Prikývol.

„Ak chceš vedieť čo k tebe cíti. Povedz mu to prvý. Dáš mu tak najavo, že by si aj on mal utriediť čo vlastne cíti a ak to už urobil odpovie ti.“poradil mi.

„Nemyslím, že je to použiteľná rada.“opadlo moje nadšenie.

„Prečo?!“ nadchol sa. „On to už vie? Povedal si mu to?“triasol so mnou.

„Nie. Už nebudem mať asi možnosť sa s ním stretnúť. Zajtra ma prepustia z nemocnice a ja budem musieť ísť bývať k rodičom a neviem kedy, a či vôbec sa vrátim.“povolil mi ruky.

„Tvoji rodičia? Chcú ťa späť?“prekvapene na mňa pozeral.

„Nie… alebo možno áno… Lenže keď odídem už ho neuvidím a jeho to ani netrápi.“

Zasmial sa z môjho výrazu. „A ako to môžeš vedieť?“pokýval nadomnou hlavou.

„No, on ma vôbec nezastavil. Vlastne mi to skôr prikázal. Jeho tvár bola tiež pevná.“habkal som. Naozaj som nemyslel na to, že by existovali iné možnosti. „Myslíš, že to vidím všetko špatne?“obrátil som sa k nemu.

„Myslím. On sám mi zavolal aby som sem prišiel. Keby sa o teba nestaral nevolal by ma. A okrem toho je to policajt, nie? Čo ak nemá na výber? Ak by ti povedal, že chce aby si zostal urobil by si to, že?“

Prikývol som. „A ak mu to prikázali išiel by proti rozkazu ak by ťa zastavil, nie?“ spýtal sa ma. Zamrzol som v póze. To je fakt. Jeho šéf už po mojom výkone vie, že som do neho zamilovaný. Môže to byť tak, že vlastne nemá možnosť mi povedať aby som nešiel? Poznám ho. Je to tajnostkár aj keby ho niečo trápilo, nepovie mi to. Je tu možnosť, že to zase hral? A práve kvôli tomuto vznikajú nedorozumenia.

„Damien, ja som urobil hroznú chybu.“ hodil som sa na neho dúfajúc, že mi poradí. Uvoľnil sa z môjho zovretia.

„Musel byť veľmi dobrý.“našpúlil pery. Ha?!

„Čo?“

„No sex. Naozaj si z neho úplne mimo.“zažartoval na môj účet. Umlčal som ho pohľadom. „Ale povieš mi to, že? Aký bol a ja ti zato pomôžem s tvojím problémom.“pomykal obočím. Pozeral som na neho s otvorenými ústami.

„To je nemiestne.“

„To znamená, že súhlasíš?“ podal mi ruku aby som to potvrdil. Chvíľu som váhal ale došlo mi, že sám to nevyriešim, už aj tak som to dosť zamotal. Damien sa však nesmie dozvedieť, že som sa zrútil. Ako ho poznám určite by vycúval, pre moje dobro.

„Fajn.“ vzdychol som porazene. Podal som mu ruku. Potmehúcky sa na mňa usmial, už viem, že to bude chcieť vedieť do detailov.

„Budeme postupovať takto: Vymeníme si pozície. Ja budem hrať teba a ty mňa. Do večernej vizity sa ale musíš vrátiť. Vieš kde ho nájdeš, nie?“ zamyslel som sa a zistil, že tých miest tu veľa nezostalo. Prikývol som.

„Fajn tak za ním zájdi. Povedz mu všetko a hlavne pokojne.“vysvetľoval. Všetko sme to zohrali na rýchlo a aj pochybujem, že to vôbec vyjde. Toto všetko je nezmysel. Ešte len pred 30 minútami som ho nenávidel a teraz ujdem z nemocnice aby som mu povedal, že ho milujem. Ako zareaguje na vyznanie?

„Damien, asi to nieje dobrý nápad.“podelil som sa o môj strach. Ten ma však už držal za pyžamo a vyzliekal. „Neblbni ak zajtra naozaj odchádzaš už iné šance nebudeš mať.“nútil ma do činnosti. Mal pravdu ale ja viem, že aj ja mám pravdu. Čo ak sa dostanem do nesprávnych rúk? Stratím sa alebo ma chytia? Dosadla na mňa úzkosť. Prudko som sa Damienovi vytrhol. „Christián neblbni inak z tebou končím.“ varoval ma. Nakoniec sa mu podarilo ma obliesť do jeho oblečenia. „Máš jasný cieľ.“snažil sa ma motivovať. „Nezlyhaj.“s tými slovami ma doslovne prehodil cez dvere. Ocitol som sa medzi ľudmi a skupinke policajtov. Odvrátil som sa aby mi nevideli do tváre a prešiel pomedzi nich. Toto je problém, veľký problém. Prešmykol som sa a zamieril rýchlo k výťahu. Vôbec netuším kde je a ani v ktorej nemocnici som. Celé telo sa mi triaslo. Ak som aj doteraz nepochopil čo znamenalo, že nie som v poriadku, teraz mi to úplne došlo. Ocitol som sa v bojovej hre. Každý v mojom prostredí ma mohol kedykoľvek napadnúť. Všetci mali krivé pohľady a nebezpečné myšlienky. Chcel som sa vrátiť do svojej nemocničnej izby. Tá mi doteraz akoby tvorila ochranné silové pole. Pritlačil som sa k stene výťahu a prehováral sa, že to je len pocit. Bol to len pocit a príšerný. Nie som v poriadku! Výťah zastavil až na prízemí a keď sa otvorili ocitol som sa v úplnom chaose. Bolo tu dostatok miesta ale ja som stál v preplnenom autobuse. Ako som mohol takto klesnúť? Pritiahol som si k sebe ruky a prešiel davom. Nemohol som bežať a tak som sa pomaly posúval kupredu. Ľudia si ma nevšímali a ja som vyšiel von bez komplikácii. Neviem prečo sa mi to deje? Zachytil som sa steny a na malí moment sa nadýchol. Znova sa ozvali moje rebrá a tak som prešiel na plytkejšie dýchanie.

Začal som sa pohybovať pomaly. Pri zvuku sirény som sa strhol. Dýchalo sa mi len veľmi ťažko akoby som nebol stavaný na podmienky pre život na zemi. Lieky na bolesť už rovnako prestali fungovať a ja som po prvý krát mohol cítiť všetky moje rany. Boleli ma ruky, tvár a hruď, nohy som mal stŕpnuté a prenasledoval ma pocit,že idem hrozne pomaly. Nehovorím o tom, že som na pokraji psychickej sily. Panika ma prenasledovala ako tieň.

Autobusy zo zastávky odchádzali každých 7minút a ja som vďaka Damienovej peňaženke ušetril svoje telo. Odviezol som sa až takmer k Mathewovej kancelárii. To bola jedna z možností. Vybral som si ju iba preto, že nedokážem vojsť na akékoľvek iné miesto. Ak by som si vybral policajnú stanicu určite by ma zastavili skôr ako by sme sa mohli porozprávať. Skončil by som v nemocnici a Damien by mal veľké problémy. Druhá možnosť je jeho dom ale už len pri myšlienke, že tam pôjdem som sa musel zastaviť a predýchať nával paniky. Bolo to hlúpe a slabošské, no ja som to nedokázal potlačiť. Vošiel som do známej budovy. Mal tu ako obyčajne ľudí. Nebolo ich tu až tak moc, dali by sa vlastne spočítať na jednej ruke. Mínus ja a sekretárka. Oprel som sa o recepciu. Tá istá, žena z minula sa na mňa zaujato pozerala. Vyzerala trochu prekvapene, v horšom zmysle. Dnes som sa ešte nevidel v zrkadle takže môžem vyzerať všelijako.

„Je tu Ryan Seary alebo Mathew.“spýtal som sa familiárne. Stále ma pozorovala a ja si myslím, že si nebola istá ako má odpovedať.

„Áno. Mathew.“zachripela a kývla rukou k dverám. Aj keď tu nieje Mathew ho môže zavolať. Obávam sa, že nevládzem zájsť ďalej než sem. Odlepil som sa od pultu a trochu zakolísal. Som v pohode. Som v pohode. Vyrovnal som to. Postavila sa a aj napriek tomu, že bola v lepšej kondícií ako ja, som hu predbehol. Sedel za stolom a nikto s ním nebol.

„Čo sa deje?“spýtal sa bez toho aby zdvihol zrak. Zjavne neočakával, že mu niekto iný okrem sekretárky vrhne do kancelárie.

„Hm.. máte návštevu.“ ozvala sa nesmelo. Asi takéto chyby z jej strany bývajú potrestané. Mathew elegantne zdvihol zrak a keď sa nám stretli oči, dalo sa jasne vyčítať, že som ho prekvapil. To sme boli dvaja.

„V poriadku. Zavrite, prosím vás, dvere.“zachoval si svoju dokonalú tvár. Žena ho poslúchla. „Christián?!“ zdvihol sa prudko zo stoličky a jeho elegancia bola preč. „Čo tu robíš?!“ zvyšoval hlas. Oprel som sa o najbližší stabilný predmet. „Mal by si byť v nemocnici.“ prišiel ku mne rozrušene. Mal pravdu rýchlo som sa unavil. Nie som si však úplne istý či skôr psychicky alebo fyzicky. Podoprel ma. „Dám ti vodu?“posadil ma do kresla. Pokýval som hlavou. Uvedomujem si, že tam v ten deň bol a pravdepodobne ma včera aj videl v depresiách, ale potrebujem aj tak aby mi pomohol. „Ako si sa dostal z nemocnice a vôbec až sem, a čo Ryan?“ chŕlil na mňa. Dúfal som, že nebude na mňa tlačiť svojimi otázkami. Nevyšlo mi to.

„Ryan, ma nechá ísť k rodičom.“ zastavil som prúd jeho myšlienok. Posadil sa. Došlo na jeho slová. „Pohádal som sa s ním.“rozprával som. „Myslel som si, že nič také sa nestane. Asi som si až moc namýšľal, že poznám čo si myslí.“

„Ušiel si z nemocnice aby si to zistil?“skúsil vydedukovať moje počínanie. Prikývol som. „Zavolám mu.“ rozhodol sa. Privrel som oči na znak, že mu ďakujem. Vytočil jeho číslo s pohľadom na mňa. Keď sme som sa pozeral do jeho očí uvedomil som si, že mi vlastne vôbec nemusel pomôcť. Skĺzol som nižšie v kresle aby som si uvoľnil boľavé telo a zavrel oči. „Ach, konečne. Ryan….. Si na ceste kam? … Nie, počkaj…. Myslím, že to nieje nutné….Áno, u mňa v kresle…. Nerozčuľuj sa…Vyzerá dobre ale asi už nezaberajú lieky na bolesť…. Dobre.“ načúval som k rozhovoru medzi nimi. Počul som ako položil. „Za chvíľu tu je.“oznámil mi sucho.

„Mal by si sa pripraviť na to, že máš problém. Bol na ceste do nemocnice. Vraj mu oznámili, že si ušiel vďaka tvojmu kamarátovi.“ otvoril som jedno oko. Mračil sa. „Damien bude mať asi trochu problémy rovnako ako ty. Počul som, že si psychicky nestabilný.“ Vystrel som sa. To mala byť otázka?

„To povedal Ryan?“spýtal som sa ho. Naklonil sa ku mne a založil si hlavu rukami.

„Nie, tvoj lekár.“ To už vedia úplne všetci, že som na hlavu?

„Som v poriadku.“vyviedol som ho z omylu.

„Naozaj? Vieš ako dlho si bol v Ryanovom dome s mŕtvolou a krvou pokrytí prakticky od hlavy po päty?“spýtal sa ma bez servítkov. Hladina krvného tlaku mi rýchlo stúpla. „Bol si tam takmer štyri hodiny, Christián. Keď sme prišli krv na podlahe bola skoro suchá.“ hovoril mi to priamo do očí.

„Prečo mi to hovoríš?“ hlas sa mi začal triasť.

„Ak by ťa niečo takéto nezložilo potom by si musel byť naozaj bezcitný. Isteže najlepší je odpočinok ale prvým krokom je , podľa mňa, aby si si uvedomil čo sa stalo a zmieril sa stým. Už len myšlienka na to ťa desí? Tak to má byť…“ naťahoval sa ku mne.

„To stačí.“ snažil som sa ho zastaviť.

„Prečo? Spomínaš si?“ nadvihol obočie a mne zovrelo hruď. Prudko som sa nadýchol a stal z kresla. Spomínal som si až veľmi dobre. Na všetko. Na ten pach smrti vo vzduchu. Chuť strachu ale aj na zvuky.

„Prestaň, s tým!“vykríkol som. Postavil sa od stola.

„Brániš sa pred pravdou. Zahmlievaš udalosti aby si sa cítil lepšie. Takto na tom skutočne si Christián, si na dne.“ oči mu horeli. Bol ako samotný diabol, ktorý si prišiel pre mňa z pekla.

„Mathew.“poprosil som ho.

„Nebráň sa. Nehraj sa na hrdinu a poddaj sa.“približoval sa. Tlačil ma do kúta. Nohy sa mi podlomili a ja som zostal kľačať na kolenách. Nech to nerobí. Nechcem na to myslieť. Miestnosť sa mi mlžila pred očami.

„Už ma čaká!“ozvalo sa spoza dverí a v zápätí sa otvorili. Nastalo ticho.

„Počkaj! Nechaj ho, už som ho skoro mal.“ zastavil Ryana.

„Kde si ho mal?“ nepočúval ho.

„Kde asi? Skoro si to pripustil.“pohoršoval sa Mathew. Snažil som sa to predýchať. Podoprel som si telo rukami. Je to bezcitný démon.

„Zbláznil si sa?!“odstrčil ho keď ma blokoval.

„Nie ale Christiánovi moc nechýba.“zamumlal. Ryan sa ku mne nahol a snažil sa ma postaviť. Naznačil som mu, že to nemá robiť lebo to neustojím.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa ma s predstieraným pokojom. Ryanov brat sa začal sťahovať do úzadia.

„Chcem sa ospravedlniť.“šepol som. Nedokázal som sa mu pozrieť do očí a tak som sa venoval dlážke z teplého dreva.

„Za útek?“zodvihol ma odvliekol ku kreslu.

„Za všetko.“zhrnul som to.

„Pozri sa na mňa keď somnou hovoríš.“ rozkázal mi. Hlas sa mu nepatrne triasol pravdepodobne od zlosti. Musel byť hodne naštvaný. Len neochotne som zdvihol zrak. „Počúvam.“povolil mi ospravedlniť sa.

„Nechcel som sa rozčúliť. Nemohol som sa ovládnuť to preto, že mám strach, že musím odísť. Vieš, ja nechcem odísť…“mrmlal som kým ma neprerušil. „Christián, o tomto sme sa už bavili.“zrušil ma pevne. Nie.

„Milujem ťa.“hlas sa mi triasol. Ryan nereagoval. Mathew sa vydal k dverám, že nás nechá samých.

„Neodchádzaj!“zastavil ho Ryan. Neposlúchol ho. „Ak prejdeš tými dverami zastrelím ťa.“ varoval ho s očami zabodnutým do mňa. Zastal.

„Vraciaš sa do nemocnice.“ zachytil ma za plece aby mi neublížil ešte viac. Rany ma boleli aj bez jeho dotyku.

Vykrútil som sa z jeho zovretia a padol k jeho nohám. Nemám už čo stratiť.

„Ak ku mne niečo naozaj cítiš, nenechaj ma odísť.“poprosil som ho. Mlčal. Ryan sa prudko sklonil aby ma odvliekol aj na silu. „PROSÍM ŤA!“ vykríkol som a on zastal. „Buď ku mne úprimný už len jediný krát.“ tvár mu tvrdla. Otvoril ústa a ja som čakal akú vetu sformulujú jeho pery.