„Takže to znamená, že bude konečne súd, že áno?“ snažil som sa uistiť šťastne. Pritlačil som sa spútanou rukou k stolu aby som sa otočil ku Carterovi.

„Áno.“ prikývol mi. JO! Otočil som sa zamračene na Ryana.

„Odpútaj ma.“ rozkázal som mu.

„Na to zabudni.“zabručal. Prečo je tak podráždený keď sa ma o chvíľu aj tak zbaví. Nebude ma musieť spútavať ak to nebude vyložene sexuálna vec. Sledoval som prechod z jeho odhalenej kože až ku košeli. Čomu by som sa nebránil. Aj tak viem, že ma to správanie vzrušuje. Vzdychol som. Zničím ho aby sa cítil tak ako ja! Mám na dosiahnutie cieľa zrazu kratšiu dobu a preto sa musím nad postupom dobre zamyslieť. Zaujato čítal a prevracal zasvorkované stránky k sebe. Vlastne obaja detektívovia. Toto robia občas celé dni? Položil som mu provokatívne ľavú ruku na papier. Bolo zjavné, že to robím náročky už z pohľadu. Zdvihol ku mne zrak a čítal mi v tvári. Nejakú dobu držal. Vytrhol si papier spod mojej ruky a položil si ho trochu bokom. Tam som už nedočiahol. Ja mu dám! Zovrel som rúčku šuplíku oboma rukami a ťahal ju. Ako som očakával stôl sa strásal v rovnakých itervaloch ako som ťahal. Otočil sa na mňa a nahnevane ma pozoroval.

„Čo TO do pekla ROBÍŠ?“ vyslovoval až nebezpečne. Pozrel som sa mu hlboko do očí. Nevzdám to s tebou. Na to môžeš zabudnúť. V sexe máš na vrch ale teraz som tvoja jediná nádej akú máš.

„Nudím sa.“odpovedal som po krátkej pauze.

„Nuď sa v kľude.“odpovedal rovnakým hlasom ako ja. Preklad: Len si vyskakuj kým môžeš. Odvrátili sme od seba pohľady a ja som nechtom začal rýchlo ťukať na stôl. Vzdaj to a uvolni mi tie putá. Ubehol nejaký čas a mňa začal bolieť prst. Neprestával som.

„Ryan.“ vzdychol Carter. „Už aj sprav čo chce inak ťa za tvoju tvrdohlavosť zastrelím.“ povedal bez toho aby zdvihol zrak od čítania.

„Zastrel ma. Aspoň už ho nebudem musieť trpieť.“odvetil mu rovnakým spôsobom bez kontaktu. Pozoroval som ich a všimol si aký sú si strašne podobný. Otec a syn. Prestal som ťukať. A rezignovane si ľahol na jeho stôl. Otočil som sa k nemu a pozoroval ako sústredene číta.

„Čo čítaš?“ spýtal som sa Ryana.

„…“ odpovedal. Stisol som pery.

„To musí byť hrozne zaujímavé. Máš toho ešte moc?“ mali sme jednostraný rozhovor.

„….“

„Naozaj? Tak to som hrozne rád, aspoň tu nestvrdnem, spútaný k stolu.“ dodal som na jeho veľmi krátku odpoveď.

„Povedal ti niekto, že tvoj hlas je príjemný na počúvanie?“ vlastne to nie je vôbec lož.

„….“

„Ryan.“ zvolal Carter trochu súrnejšie.

„Fajn.“otočil sa ku mne a za päť sekúnd som bol voľný. Postavil som sa a natiahol si nohy. Zrazu keď som vyhral a uvedomil si, že aj tak vlastne z toho nič nemám a neviem čo budem robiť. Nakoniec som si odtiahol stoličku a sadol si sklamane späť.

„Takžé..“ zatiahol som a obaja sa na mňa otrávene pozreli. Mám mlčať? Ale potichu boli oni. „Kedy budem mať tú skúšku na súd?“ spýtal som sa prebehujúc medzi nimi očami.

„Zajtra.“odvetili naraz a zvesili hlavy. Stisol som pery a skúsil mlčať. To ich myslenie je dokonalé. Som zvedavý ako to vlastne dopadne. Budú tam aj oni dvaja alebo budem sám. Chcel som sa toho ešte veľa spýtať ale nakoniec mi došlo, že už to nebude dobrý nápad podľa toho ako šprtali. Do obeda som mlčky sedel na zadku. Ako to už býva spotil som si hu a bolela ma. Obaja detektívovia prechádzali z rôznymi fázami a ja som ich pozoroval až kým neprišiel obed. Vlastne ich práca spočívala v detailoch, teóriách a výpovediach. Čím dlhšie som ich sledoval, tým viac som chápal jeho cit pre to čo robí. Bol rybou vo vode. Vystupoval vážne a všetci ho tak brali. Keď išlo o spravodlivosť nepoznal zľutovanie. Tak to znelo presne ako z béčkového akčné filmu. Nemôžem si pomôcť proste to tak je. Znova ma odhrnul do kolonky vyškrtnúť a ja som sa stal jeho tieňom. Nieje to sťažnosť, no možno trošku.

Zotmelo sa a obaja už mali zostavenú tabuľu so všetkými detailmi aby vedeli čo, kto a kde. Jediné čo zostalo záhadou je vrah. Aj ten by sa však mal mať na pozore podľa toho ako sa na neho nachystali.

Dnes sme Cartera zaviezli až domov čo vlastne udržalo v aute dobrú náladu až kým neodišiel. V tedy priestor ochladol. Musím sa snažiť len tak ľahko nevyhrá! Po prvé: Potrebujem sa k nemu dostať bližšie. Rýchlo som si prestúpil dopredu a pripútal sa. Mlčky pozoroval moje jednanie a nebol nadšený.

„Bolo to naozaj nutné?“prehovoril rozladene. Pravidlo dva: Ako on na mňa, ja na neho. Nemôže ma zlomiť.

„Áno.“odvetil som rozhodne. Odvrátil zrak a zamieril domov. On ma vo svojom okolí nepotrebuje ale je dôležité aby sa a stal opak. Ak ho teda tak strašne chcem.

„Ako bude vlastne prebiehať moja príprava na súd?“ spýtal som sa.

„Príde človek, ktorí robí na tom prípade a prejde s tebou výpovede a otázky, ktoré môžu alebo padnú počas súdu.“ vysvetlil mi pokojne. Dobrá téma na rozhovor je jeho práca alebo všetko čo s ňou súvisí.

„A na súde budeš predvolaný tiež?“nadhodil som v rovnakej k téme.

„Pravdepodobne.“ odvetil. Zaparkoval na obvyklom mieste. Vystúpil som a stopoval jeho dlhý krok.

„Už si niekedy vypovedal?“ skočil som pred neho keď odomykal dvere. Prešiel ma studeným pohľadom.

„Áno.“odsunul ma nabok a vošiel dnu. Zavrel by mi pred nosom dvere nebyť môjho rýchleho zakročenia kedy som ich chytil a prešiel za ním.

„Viem, že ti prídu moje otázky otravné ale chcem vedieť čo ma čaká aby som sa pripravil.“ vyzul som sa a sledoval som ho kým so to nedokončil celé. Zastal a otočil sa.

„Ak chceš vedieť čo ťa čaká stačí položiť tieto otázky právnikovi som si istý, že ti bude rád odpovedať.“ odpovedal mi z skôr z povinnosti. Pravidlo číslo tri: Vyburcovať ho k odpovediam.

„Prečo si na mňa tak nevrlý?“ zaútočil som prvým útokom.

„Pretože si otravný.“vysvetlil pokojne akoby mu vôbec neprekážalo, že ma práve urazil.“Nenechať vidieť ako mi ublížil.“opakoval som si.

„Čo konkrétne ti vadí?“ zahájený útok číslo dva aj so stratami. Pozoroval so ho a videl, že sa nad tým skutočne zamyslel.

„Tvoja osobnosť.“ došiel k jasnému záveru. To nevie a svojej? Nádych-výdych.

„Skutočne?“ spýtal som sa pokojne. Začal ma rozlaďovať. Tak ja som tu ten zlý? Ak chce aby to tak bolo, tak nech. Aj tak bude za chvíľu súd. „Čo konkrétne ti vadí?“šialený útok bez rozmyslu. Chcel mi odpovedať ale ja som si mu dovolil skočiť do myšlienok. „To, že má konečne niekto záujem?“ Priblížil som sa k nemu nehladiac na následky, ktoré môžu nastať. „Alebo to, že sa nevzdávam?“ Zastal som pri ňom a položil si na neho ruky. Stiahol ich. Urobil som mu priestor.

„Jednoducho povedané. Bez tohto všetkého teátru.“ začal hovoriť skôr než ja. „Chceš aby som pristúpil na tvoju hru.“ dodal mi šepotom ako by to bolo tajomstvo medzi nami. To bola celkom pravda.

„A čo ak áno?“spýtal som sa bez obalu.

„V tom prípade by som ti mal pripomenúť, že som ti už povedal o tom, že svojho vtáka strkať do tvojho zadku nebudem. Mal som za to, že som sa prvý krát vyjadril jasne.“ odpovedal mi.

„To áno tvoja úprimnosť bola priam zarážajúca. Ale rád by som ti pripomenul, že včera som nebol jediný kto sa uro…“ prudko ma zachytil a buchol o stenu. Nadýchol som sa aby mi nevyrazilo dych.

„Prečo ma pokúšaš? Dostal si čo si chcel, nie? Stále si len blaboceš svoje a nehladíš na následky. Lezie mi na nervy tvoj neustáli postoj k tak závažnej veci. Čo si myslíš, že je náplňou mojej práce? Dávaj pozor koho si štveš proti sebe.“ varoval ma s tvárou takmer na mojej a ja som mal pocit, že by som to mohol považovať z istého pohľadu za predohru nebiť toho, že teraz som vzrušený iba ja z toho ako sa nakláňa. „Mal by si vedieť, že už by som ťa dávno nechal napospas ako tvoji rodičia nebiť toho hlúpeho zdrapu papiera, ktorí mi ťa prikazuje chrániť.“ mykol mnou. Moji rodičia?

„A-ako vieš o mojich rodičoch?“ vyhŕkol som. Prestal ma zastrašovať a uvoľnil mi ruky s úsmevom na tvári.

„Je mojou prácou vedieť všetko o človeku ktorí je v mojom dome a ja ho chránim vlastným telom. To, že ťa opustili rodičia vlastne bolo to prvé čo som o tebe zistil a ver mi, že ma to vôbec neprekvapuje.“ hovoril mi to nadradene. On, ten čo ani nevie čo je to cit. Zostal som stáť obarene opretý o stenu. Stisol som pery.

„Je mi z teba špatne.“ povedal som mu do očí. Stále sa povyšoval. Ako by len on mohol mať nejakú dobrú stránku. „Ak by si bol človekom nikdy, ALE NIKDY by si to nikomu nepredhodil na oči.“ hovoril som mu potichu tak aby to počul. Nemôžem uveriť ako moc mi potrebuje ublížiť aby ma dostal od seba.

„Chceš sa snáď brániť, že je to pravda?“ spýtal sa pobavene. Myslí si snáď, že sa s ním ešte stále hádam. Otočil som sa mu chrbátom na odchod. Nemá to zmysel snáď to takto skončím. „Je to tak a ty sa tomu neubrániš. Proste vedeli, že s tebou nemajú vôbec strácať čas.“ dopovedal čo potreboval a ja som ho ocenil päsťou do tváre. No nebolo to zrovna účinné ako som asi chcel aby to bolo, pretože mňa bolela ruka a on ani len nekrvácal. A k tomu som si asi zlomil zápästie.

„Aby si vedel. Moji rodičia žijú v zahraničí lebo som sa nechcel vzdať toho kto som. Aby som si nemyslel, že ma nenávidia otec mi platí školu a matka mi posiela oblečenie. Pretože musia vyzerať pred ich nóbl priateľmi dobre. Moja sestra somnou neprehovorila a stratil som všetko lebo som sa s tým vyrovnal a oni to nechápali. Ale mne to nevadilo a vieš prečo? Pretože za tú dobu som sa stal proti ním imúnny. Nech si myslia, že som nákazlivý. Je mi to jedno, že veria viere viac ako ich synovi alebo kamarátovi. Ale stále sú mojou rodinou, mojou minulosťou a ty nemáš právo o nich rozhodovať alebo myslieť za nich!“ kričal som na neho bez rozmýšľanie. Moja rodina bola pre mňa vždy zakázaná téma. Nepamätal som sa ako moc bolelo rozhodnutie žiť za to aký som, kým mi to nepripomenul. Spomínam si na to posledné čo mi povedali ako rodina.“ Dobre teda, ale niekde kde ťa nikto nespozná ako Maxmalla.“ Jediné pravidlo: Ži ale nech je to ďaleko.

„Myslíš si, že si to vyriešil?“ spýtal sa ma. Obrátil som k nemu oči a nechal ho vidieť ako mi ublížil.

„Nechcem aby si videl ako moc ma to ranilo ale zdá sa, že ty aj tak nič necítiš.“ Chytil som ho za ruky a pritlačil si ich k mojím lícam. Neubránil som sa tým pocitom prázdnoty a straty. Rozplakal som sa dívajúc sa na neho. „Len sa dívaj.“ zamumlal som. Bol v jasnom šoku. Mal studené ruky a moje teplé slzy ho museli hriať.

„Prečo to robíš?“ spýtal sa ma a vytrhol si z mojich svoje ruky.

„Pretože chcem aby si videl ako všetko čo urobíš, povieš mi ublíži. Každý jeden krát sa tvárim, že to nebolí a snažím sa. Nikdy nikoho nedokážeš urobiť šťastným lebo ty sám nevieš čo to je.“ vrátil som mu moju bolesť ale k nemu nedosiahla. Bol som len úbohý plačúci chalan, ktorí raz túžil po jeho láskavej pozornosti.

„Dúfal som, že včerajšok ti stačil.“hovoril ku mne. Zdvihol som ruku a ukázal mu prostredníček. Nakoniec sa on neodvážil do kuchyne a ja do jeho izby. Myslím, že sme to obaja prehnali a ja som ho k tomu ešte aj dotlačil. Isteže to nebola len moja vina. Nemal mi niečo také povedať ale ani ja som mu nemusel predhodiť pred oči nič z toho a okrem toho, Pane Bože, čo som si myslel keď som si pritiahol jeho ruky na tvár. Ležal som v tme na gauči a nemohol zaspať. Ešte len teraz to začína byť medzi nami divné. Zavrel som oči a skúšal počítať od sto dole pretože naopak to nefungovalo. Výčitky boli hrozná vec. 75,74 stále nemôžem spať…18,17…

„Mrzí ma čo som povedal.“ozvalo sa nado mnou. Vydesene som si sadol. Prečo sa tak zakráda a aspoň si nezapne svetlo alebo nepovie, že je tu. POČKAŤ! Nepovedal práve, že ho to mrzí? Otočil som sa na Ryana. Bol zjavne spotený. Stál s rukami za chrbátom a držal telo ako na nástupe. Mal som chuť povedať: „Pohov.“

„Čo? Mrzí? Áno aj mňa.“ blabotal som v tme.

„Dobre.“ obrátil sa na odchod. Čo to práve bolo? Vyzeralo to ako by mal výčitky či niečo. Než odišiel.

„Ryan? Už nespomínaj mojich rodičov, prosím.“ poprosil som ho. Nedopovedal a možno to už ani nepočul ale mal som dobrý pocit z tohto rýchleho zmierenie. Možno sa v ňom prebúdzajú pre mňa doteraz skryté city.

Zobudil som sa na šramot. Keď som otvoril oči Ryan už takmer odchádzal z domu. Začal som sa obliekať a brať si veci, ktoré budem možno potrebovať. „Prečo si ma nezobudil?“ opýtal som sa ho nahnevane. Keď za mnou zatváral dvere. Dokázal som sa nachystať za neuveriteľne krátky čas.

„Nie si dieťa. Dokážeš vstať aj sám. Nebudem ti robiť aj ma… budík.“ povedal. Nemohol som si nevšimnúť ako sa sekol pri slove matka. Teraz mi je jasné, že moju prosbu počul a skúsi ju vyplniť. Bolo to od neho tak pekné.

„Christián.“napomenul ma keď som stále stál pred odomknutým autom a nenastúpil. Pri svojom mene som znova nasal jeho slabiky a nastúpil euforisky do auta.

Je jasné, že ho nezačnem za včerajšok nenávidieť. Mal by som si rozhodne pripomenúť, že je to nesprávne rozhodnutie. Nabrali sme Cartera a ten nám podal ranný prídel tekutín. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že nás to včera skôr o trošku spojilo než rozdelilo. Nevnímal som ich rozhovor a snažil sa skôr prísť na to čo ho primälo prepáčiť sa. Znie to ako úplný detail ale ja to potrebujem akosi vedieť. Zastavili sme pred políciou a vystúpil iba Carter. My nebudeme vystupovať? Ryan zvrtol volant a vyšli sme do cestou do mesta.

„Môžem sa spýtať kam ideme?“ skúsil som nesmelo.

„Na stretnutie s tým právnikom.“ odvetil ako keby to bola samozrejmosť. Čím to aj bola keby som zapojil rozum.

„Budeš tak celí čas somnou?“ spýtal som sa po chvíľke mlčanie.

„Mám byť s tebou 24-hodín. Iste, že áno.“ odpovedal s menšou nepríjemnosťou v hlase. Zdá sa mi to alebo je príjemnejší? Dúfam, že nespravil niečo za čo by som zrušil svedectvo. Na jazyku sa mi začala formovať otázka a ja som ho nedokázal zastaviť.

„Si ku mne milší zámerne?“vykĺzlo zo mňa. Mlčal. Asi sa naštval ja mu to aj beriem. Nemohol som mlčať aj napriek tomu, že by ma ta odpoveď naozaj zaujímala.

„V skutočnosti, áno.“ odpovedal keď som to nečakal. Hodil som sa na prednú sedačku spolujazdca. To ako vážne?

„Prečo?“ spýtal som sa rukami na prednom sedadle.

„Pretože viem kedy som spravil chybu.“ odvetil s pohľadom na cestu. Pozrel som sa na neho od nôh až po hlavu aby som si bol istý, že je to Ryan ale je to ten istý Ryan akého poznám?

„Naozaj som rád, že ťa to mrzí ale zároveň sa obávam, že to nieje správne.“povedal som mu.

„Chceš povedať, že by som sa nemal ospravedlniť?“ spýtal sa nechápavo.

„Nie myslím tým, že som spravil chybu aj ja, a preto by si sa nemal správať ku mne milo len preto, že sa cítiš vinne. Nieje to tak, že by mi tvoje správanie prekážalo, práve naopak. No a preto by som ti mal povedať, že nechcem aby sme sa zle pochopili. Nechcem aby sa stalo nedorozumenie a pochopil by som to ako náklonnosť z tvojej strany.“ snažil som sa to vysvetliť čo najpresnejšie mojím pocitom.

„Inými slovami nemám ti dávať nádeje na nejaké sympatie.“ zjednodušil. Ja som súhlasne prikývol. „Nemaj obavy ver tomu, že ak sa dostaneš dosť blízko dám ti jasne najavo kde je tvoje miesto.“ odvetil. Zaparkoval pri tehlovej budove a naznačil mi, že toto je náš ciel.

„Myslíš, že to dopadne dobre?“ spýtal som sa automaticky s pohľadom na presklenné dvere s menom advokáta, ktorí tu vládol. Otvoril mi dvere a postrčil ma dnu.

„Nebuď posratý.“ pokarhal ma. Viedol ma k ďalším dverám a zaklopal nevšímajúc si svoje okolie či dianie. Bez súhlasu vošiel a zavrel za nami. Neboli sme ani na rade a jediný klienti v miestnosti. Vysoký dobre vyzerajúci muž v obleku zdvihol oči od papierov nejakej ženy a pozrel na nás.

„Môžeme sa stretnúť keď prediskutujem podmienky z druhou stranou?“ spýtal sa zdvorilo s úsmevom. Žena mu podala ruku a bez slov odišla. Musím podotknúť, že jeho charakter je jednoducho okúzľujúci. Dokonca by som to mohol zhrnúť ako Damienov typ.

„Ryan.“ zvolal a vyšiel v ústrety svojmu priateľovi. Vždy ma asi prekvapí vidieť, že má Ryan nejakých priateľov až za hrob pri jeho charaktere.

„Mathew.“ podal mu ruku.

„Rád ťa vidím.“ potriasol mu rukou. „Poďte.“ ukázal na stoličky pred stolom. Kam nás usadil.

„Chceš formulár na sobáš?“ spýtal sa veselo. Pozeral som ako zareaguje. V očiach sa mu mihlo prekvapenia ale o sekundu tam zostal len ľad.

„Nevtipkuj.“ odvetil mu ani len netušil, že som homosexuál a tento vtip vlastne nevyšiel vo viacerých smeroch.

„Iste, prepáč.“ ospravedlnil sa so žiarivým úsmevom.

„Toto je Christián Mallmax je svedkom v našom prípade.“vysvetlil mu v rýchlosti. Mathew mi podal ruku. „Ako sa máš?“ spýtal sa zdvorilo.

„Celkom dobre.“odvetil som očarený celou situáciou. Nevedel som, že sa pozná s niekým ako on a podľa toho ako sa k sebe správajú asi aj dobre. Tým dúfam priateľsky dobre, nie sexuálne.

„Neviem či ti detektív Ryan hovoril čo dnes budeme robiť.“ pozrel na mňa a čakal, že mu poviem čo som sa od neho dozvedel. Moc nie ale niečo málo mi bolo už poskytnuté. Ryan sa chopil žezla a všetko mu vysvetlil. Obaja v rozhovore zneli a vyzerali ako v dobre rozkvitajúcom vzťahu. Tak to nebolo fér. Začal som TROŠKU ale naozaj trošku žiarliť na ich vzťah. Pozreli sa na mňa a doplo mi, že padla otázka ktorú som vo svojich myšlienkach vynechal.

„Čo?“ spýtal som sa zaspato.

„V skutočnosti je dosť vnímaví.“ ospravedlnil ma urážlivo Ryan.

„Súhlasíš aby sme prešli tvoju výpoveď?“ spýtal sa ma. Pozrel som sa na Ryana a ten mal kamennú tvár.

„Isteže.“ odpovedal som.

„Musíš si byť vedomí, že teraz to môže začať byť ešte horšie.“ varoval ma Mathew.

„Čo?“ spýtal som sa znova.

„Ak teraz ťa do teraz ignorovali teraz sa môže stať, že si ťa druhá strana vyhľadá a bude sa snažiť ťa vytlačiť zo súdu. Nebude to ľahké súdiť sa s Tomasom Waylim.“ vysvetľoval mi pokojne čo som zmeškal pri mojom myšlienkovom rozoberaní ich vzťahu. Až teraz som po prvý krát počul meno človeka proti ktorému idem svedčiť. Prišlo mi to trošku divné.

„V poriadku. Hlavne nech už to skončí.“vzdychol som. Nebolo to ľahké tráviť čas iba na polícii a už vôbec nie s Ryanom je to vlastne hrozný ochránca ak ide o spoločnosť. Niečo mi to síce prinieslo hlavne ak ide o jeho často spotené telo a nezabudnuteľná chuť orgazmu v mojich ústach. Musím však dodať, že to bolo to najťažšie čo stalo. Teda aspoň do teraz.

„Dobre teda.“ prisvedčil. Podal mi papiere z textom. „Čítal som už výpoveď ktorú ste spísali na stanici a trochu som to pozmenil aby to malo lepší efekt.“ vysvetlil mi. Rýchlo som očami prešiel text a dúfal, že v ňom nie sú lži.

„Nebudem klamať, že nie?“ spýtal som sa nakoniec to čo ma trápilo. Pozeral sa na mňa trochu prekvapene.

„Nie. To nebude nutné.“ ubezpečil ma.

„On totižto nevie klamať.“ozval sa Ryan vedľa mňa. Pod nátlakom som nikdy nevedel klamať a nikdy som to ani neskúšal.

„Ach ták.“ zasmial sa Mathew. „Teraz to nieje nutné. Nemusíš mať obavy. Takže, najprv si prejdeme pasáže a potom si zohráme vypočúvanie zo strany odporca.“ hovoril ku mne otvorene a priateľsky. Prikývol som a na otázky som odpovedal podľa odpovedí z papiera. Opravil ma iba ak sa mu nezdalo, že hovorím dosť presvedčivo alebo som sa zasekol. Upozorňoval ma na melódiu v mojom hlase a aj na spôsob vyjadrovanie či držanie tela. Ryan nás celí čas pozoroval a nezasahoval. Po dvoch hodinách skúšania mi dal prestávku a obaja si dali kávu. Bavili sa obďaleč a ja som tam sedel sám a drvil sa svoju výpoveď. Neviem načo to bolo aby som si to pamätal keď som to zažil.

„Tak teraz to skúsime opačne ja budem tvoriť nátlak ktorí na teba bude vyvolávať právnik odporcu.“povedal. Vzal mi papiere a Ryan sa postavil k dverám. Mal som s tohto pocit, že sa ma skôr chystajú napadnúť než skúšať somnou. Mathew prešiel pred stol a oprel sa oň. „Keď budeš chcieť prestať, stačí ma zastaviť, ale potrebujem aby si vedel, že ich právnik neprestane.“ varoval ma. Mal som z jeho postoja pocit, že sa mi to asi nebude páčiť. Zhlboka sa nadýchol a stratil sa z jeho výzoru všetken sympatický gén ktorí doteraz vyžaroval.

„Poznáte môjho klienta Tomasa Waylima osobne?“spýtal sa trošku prudšie na prvú, trochu preformulovanú otázku, ktorú mám na papieroch. To nebude ťažké ak má rovnaké otázky potom poviem to isté. Pokojne som si vydýchol toto bude už ľahké.

„Nie,…“začal som.

„Nie?“skočil mi do reči. „V tom prípade ako môžete vedieť, že to bol práve môj klient kto spáchal takýto zločin?“ hovoril prudšie a drsnejšie. Prečo ma nenechal to dopovedať?

„Ja som ho videl.“ odvetil som pravdivo.

„Videl? Ctihodnosť aká je možnosť, že po jednom videní môže určito povedať, že je to práve môj klient. Čo ak to bol niekto môjmu klientovi podobný alebo sa proste svedok zmýlil pretože bol vystrašený“ hovoril k Ryanovi. Tak to vôbec ale nebolo ja viem, že ho zastrelil.

„Videl som ho!“skočil som mu odhodlane do reči. Otočil ku mne jeho zákerný (ale dobre hraný) pohľad.

„Takže hovoríte, že ste môjho klienta videli na vlastné oči keď zastrelili toho muža ?“ spýtal sa pomaly. Zamyslieť sa nad otázkou mi trvalo asi tak 3 sekundy. Ocitol som sa za debnami a vylíčil si situáciu.

„Nie..“

„NIE?!“ zasmial sa čertovsky. Otvoril som ústa, že to dopoviem. „Tvrdili ste, že ste ho videli na vlastné oči a teraz tvrdíte opak, snažíte sa oklamať súd alebo si vlastne nieste istý?“ spýtal sa blízko mojej tvári. Zobral mi kyslík a ja som začal panikáriť. „Ak chcete zmeniť svoju výpoveď mal by som vám pripomenúť, že je trestné krivo svedčiť!“ zreval. Zatlačil ma k sedačke a dusil ma. Nemohol som dýchať a myslieť, vlastne neviem čo som videl. Chcel som sa zvrtnúť. „Vaša výpoveď sa začína zamotávať. Viete vôbec čoho ste boli svedkom?!“ tlačil sa k mne a ja som mal pocit, že sa prevtelil do hada škrtiča. Takto to nejde!

„Stačí.“zastavil som ho a prešmykol sa pomedzi jeho ruky ktorými ma obkolesil. Musel som sa nadýchnuť. Ryan stál pri dverách a mňa napadlo či tam nestojí náročky, keby som zo stresu utiekol. Vyviedol ma zmieri, chcel ma podlomiť, zneistiť. Jeho hranie a nátlak nemusel byť až tak hraný. Objal som sa rukami.

„Potrebuješ chvíľu?“ spýtal sa ma Mathew milo. Pozeral som sa na oboch a videl, že toto nieje prvý krát kedy takto niekoho skúšajú. Dych sa mi skľudnil.

„Nie.“ sadol som si pokojne na svoje miesto a čakal na druhú fázu. Už viem čo môže čakať, tak nech sa do toho pustí.

„Chcem aby si vedel, že nech poviem čokoľvek nechcem aby si si myslel, že som mal v pláne ťa nejako zraniť.“

„Dobre.“ prikývol som na jeho milé slová.

„Ryan?“ ozval sa k nemu. Ryan ku mne prišiel a posadil sa do jeho kresla tak aby som na neho videl. Prečo to urobil asi rýchlo zistím.

„Povedzte nám čo ste videli.“ hovoril ku mne za tedy čo ja som sa pozastavoval nad Ryanom.

„Hm..“ pozrel som sa k Mathewi. „Hľadal som si vak a zablúdil do skladu kde som sa stal svedok už spomínanej udalosti.“ skúsil som správne odpovedať.

„Ako ste sa vôbec ocitli na takom mieste?“pýtal sa milšie a pokojnejšie. Prehádzal som očami pomedzi nich.

„Ako som hovoril hľadal som si vak.“ Čo na mňa chystajú?

„Mňa skôr zaujíma, prečo na takom mieste?“ začal pritvrďovať. Vedel o mne a Ryanovi, ako sme sa stretli? Pozrel som sa na Ryana a snažil sa to z jeho pohľadu vyčítať. Nič som nevidel a Mathew čakal na odpoveď. Tlak narastal. Čo vlastne môžem povedať?

„Spadol mi tam.“ odvetil som po pravde.

„Spadol.“zopakoval zamyslene a postavil sa mi do výhľadu na Ryana. „To však nieje celý príbeh, že nie? Podľa mojich informácii si sa tam neocitol náhodou. Hovorím pravdu?“ Zatlačil. Stále mi zavadzal. Chytá ma panika.

„Áno.“odpovedal som rezignovane keď ma nič iné nenapadlo. Začínam sa báť, že mi niečo uniká.

„Bolo to takto: Vydali ste sa tam kúpiť si nejaké omamné látky a..“ čo to hovorí?

„Nie tak to vôbec nebolo!“ bránil som sa jeho výmyslom.

„Ak nie tak nám teda povedzte ako to bolo.“nadvihol obočie a obaja sme vedeli, že buď poviem pravdu alebo budem vyradený. Ako by som pri takejto situácii zareagoval na súde? Povedal by som pravdu? Nerozmýšľal som dlhšie a povedal to čo tak hrozne chcel počuť. On však nemal v pláne somnou skončiť.

„Detektív Ryan je človek, ktorého ste sledovali, je hlavným vyšetrovateľom tohto prípadu a k tomu vás chráni. Nieje to až priveľa náhod?“spýtal sa básnickú otázku a ja som sa vážne začal báť kam tým miery. „Aký je váš vzťah z detektívom Ryanom Saerym?“ spýtal sa tú najkrutejšiu otázku. Nasucho som preglgol a on mi v tedy ustúpil z výhľadu. Mal to v pláne. Odpoveď bola jasná: Nieje žiadny vzťah aspoň z jeho strany, ale to mu nebude stačiť. Potrebuje ma zničiť a ide cestou ktorá bola na to priam stvorená. Nemôžem však povedať nič čím by som Ryana nepoškvrnil. A ak by sa opýtal či sa medzi nami niečo stalo… Nedokážem vypovedať. Nezničím len seba ale aj všetkých okolo. Pozeral som sa na Ryana a preskočil pohľadom na útočiaceho Mathewa. Obom bolo jasné, že som nahraný. Vyzerali pokojne a sálal z nich úspech a sila. Výsledok mi došiel. Zrazu som si to pospájal dokopy, aj keď celkom neskoro. Dostali ma do kúta. Blahoželám im. Vycítil som pravdu. Ryan mu všetko povedal a dohodli sa. Bol to istým spôsobom od neho podraz. Jeho dnešná milosť mi začala dávať jasný zmysel. Už nejakú dobu sme trénovali. Skúšal ako sa zachovám pri rodičoch a teraz voči zostatku mojich slabín. Díval som sa na nich. Mali to napísané v tvári. Neurobili to prvý krát. Boli zohraný tým ta divná atmosféra okolo nich. JA SOM ale HLUPÁK! Zavrel som oči. Nebolo mi dobre. Čo všetko mi ešte zatají? A ako ďaleko zájde aby získal toho chlapa: Tomasa? Prudko som sa postavil. Predo mnou nesedel iný človek ale ja som ho tam videl. Stál som pred ním a konečne videl pravdu. Hral sa somnou celý ten čas. Jediné čo chce je aby som to dotiahol dokonca a keď to zvládnem pravdepodobne pretiahne Mathewa. Myslel som si, že to tak nieje ale to som chcel byť len slepí.