Za dverami pracovne sa neozýval žiadny zvuk. Rozhodol som sa radšej nesliediť. Osprchoval som sa prezliekol. Napil sa vody a pofľakoval sa blízko chodby pre prípad, že by išiel náhodou von. Nešiel a ja som zase vysmädol. Pozoroval som kuchyňu s pohárom vody v ruke sa opieral o skrinku a spomenul si ako na mňa v tedy namieril zbraň. Nedalo mi to a otvoril som chladničku. Naozaj tam mal zbraň. Kto by už len odolal nevybrať ju. Položil som si pohár na linku. Napadá ma, že to nieje dobrý nápad ale kedy budem mať ďalšiu šancu ocitnúť sa v akčnej hre. Nasadil som masku a lá Max Pain (aj on bol policajt). Ako sa dalo čakať bola studená a o niečo ťažšia ako som myslel, že bude. Namieril som na poličku s opretými knihami. Nahodil som správny výraz.“Stoj alebo budem strieľať!“ povedal som si v hlave hlasom Schwarzenegra. Pchou! Pchou! Gestikuloval som perami. Oprel som o stenu na rohu a skontroloval chodbu ako agenti vo filmoch. “Čisto.“ Sklopil som zbraň k nohám a prešiel k sedačke. Sadol som si a otočil si ju v rukách. Tak a teraz som sa správal úplne detinsky. „No-rin-co.“ prečítal som z hlavne. 9 milimetrová. Vlastne to bola celkom pekná zbraň, strieborná. Mne však aj tak všetky vyzerali ako jedna.

„Čo robíš?“ spýtal sa ma od dverí. Zbraň sa mi v ruke otočila ako ma vydesil. Nemal som dobré svedomie, veď som si požičal z chladničky jeho zbraň.

„Nič.“odvetil som s tým, že som si nebol celkom istý či ju mám skryť alebo nie. Opieral sa. Zostal som teda sedieť. Obaja sme mlčali. „Požičal som si tvoju zbraň.“ priznal som farbu rezignovane. Pohol sa od dverí.

„To vidím.“odvetil len. Neznel ani naštvane. Stisol som pery a neodolal. Namieril som na neho.

„Hore ruky!“ rozkázal som mu. Nadvihol obočie.

„Na tvojom mieste by som ju položil.“ povedal mi bez toho aby ma poslúchol. Vôbec nevie hrať.

„S tebou neje žiadna sranda.“oboril som sa na neho s namierenou zbraňou.

„Ani s tebou.“odvrkol. Natiahol ku mne ruku. „Tá zbraň je totižto nabitá.“ oznámil mi pokojne. Skoro som ju pustil. Zachytil ju za hlaveň a opatrne si ju prechytil. To som celí čas pobehoval s nabitou zbraňou?!

„Zbláznil si sa! Nechal si v chladničke nabitú zbraň?!“ zvýšil som na neho hlas kým si ju upratoval na miesto.

„Je to môj dom, moja zbraň a moje pravidlá. Vôbec by som neočakával, že ňou na mňa niekto bude mieriť “ odpovedal. Tak moment!

„V tedy si na mňa mieril nabitou zbraňou?“ vyskočil som na nohy.

„A ty teraz na mňa. Takže sme si kvit.“zavolal veselo od chladničky. Dopil mi vodu a opláchol pohár. Ja dostanem infarkt. Už radšej nič nebudem chytať.

„Nejdeš spať?“skôr mi to navrhol než by sa ma to opýtal. To je vlastne dobrý nápad.

„Pusa na dobrú noc?“ usmial som sa nevinne. Oči mu stmavli.

„Zalez.“ zagánil a zhasol mi svetlo. Tak toto mi trošku nevyšlo. Pokúsil som sa zaspať. Počúval som ako chodí po dome jeho prítomnosť ma učičíkala a nakoniec sa mi to podarilo. Prebudil som sa na pocit, že nutne musím na vecko. Strhol som sa a zistil, že v dome je tma. Obrátil som sa na druhý bok, že dám ignor a ešte si pospím. Nemohol som to však vydržať. Nervózne som vstal a rozhodol sa teda ísť. Cestou späť som zablúdil očami k jeho izbe. Bola tma ale aj tak som dobre videl, že tam nieje. Vošiel som do jeho izby. Kam išiel? Postel už bola ustlaná. To ma tu nechal samého? Dobre priznávam, že teraz som znel ako malé dieťa ale aj tak. Potreboval som aspoň vedieť, že je v dome. Zaklopal som na dvere jeho pracovne a dúfal, že sa za nimi ozve. Práve teraz by mi bolo jedno či by bol nahnevaný, hlavne nech je tu. Bez neho v prázdnom dome sa necítim vôbec bezpečne. Rozhodol som sa pre krok, ktorí asi nebude najlepším. Otvoril som dvere a vošiel. „Ryan?“ zašepkal som do tmy čisto pre istotu. Predsa len mi to zakázal a keby tu sedel vo tme (možno nejaká uchýlka) asi by som nedopadol dobre. A to už by som len ľutoval. Po včerajšku určite.

Vrazil som do niečoho na zemi. Ponadával si a nahmatal lampu na stole. Svetlo ma rezalo v očiach ale pomohlo aby som aspoň nevrážal do vecí na podlahe. Zostal som stáť uprostred miestnosti, ktorú by som rozhodne nazval úchylnou. Na stene viseli zbrane, hádam všetkého typu. Mal tu stôl a kreslo všade okolo bordel. Presne tak: bordel! V inak upratanom dome. Všade sa kopili hŕby papierov. Oľutoval som môj vstup na zakázané územie a o čo horšie ani tu nebol. Rýchlo som zozbieral papiere o ktoré som zakopol a popratal sa von. Takže má fetiš na zbrane. To je.. divné ale logické. Ako detektív má na to právo. Nieje prvý ani posledný. Vrátil som sa do izby a až keď som si ľahol mi došlo, že som zabudol vypnúť svetlo. Rýchlo som sa vrátil a zhasol, opatrne prekľučkoval cez papiere a zavrel dvere. No ja som nebol jediný kto zavrel dvere. Zostal som v strehu. Ryan bol vonku? Potichu som sa zakrádal chodbou a nakukol z poza rohu.

„Prečo nespíš?“ spýtal sa mojim smerom. To ma videl? Dúfam, že ale nevie odkiaľ idem. Vynoril som sa.

„Musel som ísť na vecko.“odvetil som pravdivo. Vynechal som zostatok, pre svoje dobro. Vyzul si aj druhú tenisku a upratal ich. „A ty?“ pozoroval som ho. Vzal igelitku zo zeme a prešiel okolo mňa.

„Bol som si zabehať a nakúpiť.“odpovedal mi.

„Bolo to bezpečné?“ vyzvedal som. Položil igelitku na stôl.

„Som policajt, viem sa brániť.“ poznamenal. Keď ma takú zbierku zbraní plus tá v chladničke isteže sa ubráni.

„Isteže áno.“ zašomral som. Jeho dom je ako policajný trezor so zbraňami. Má tu hádam celý arzenál.

Vybaľoval nákup z tašky. Mlčky som ho pozoroval a začal sa cítiť hodne hlúpo keď on niečo robí a ja sa len blbo prizerám. Okrem toho vstáva vždy tak skoro? Presunul som sa bližšie a než sa stihol otočiť a vybrať ďalšiu vec čo kúpil. Podal som mu maslo. Zasekol sa ale vzal si ho odo mňa.

„Chodíš behávať každý deň takto skoro?“ začal som nesmelo. Vzal mi mlieko a uložil ho do jednej zo spodných skriniek.

„Nie.“ odpovedal v skratke. Nastalo ticho. Hľadal som ďalšiu formuláciu nejakej vety. „Vyberiem si vždy iný čas aby som si nevychoval rutinu. To by mohli využiť proti mne.“ povedal otvorene po krátkej odmlke. Oprel som sa o stôl. Je naozaj až tak komplikovaný alebo len jednoducho myslí ako vycvičená obeť na úteku. Jeho opatrnosť je mi cudzia ale musím uznať, že mi zachraňuje život. „Ak začneš slintať dám ti obojok.“ upozornil ma.

A jeho irónie je späť.

„Iba som premýšľal nad tvojím charakterom.“ vyviedol som ho z jeho omylu.

„Už zase?! Nerob to, hrozne ma to ruší.“ brblal. Ako keby sa musel nad niečím tak strašne sústrediť. Zložil igelitku. „Pôjdem do sprchy a potom vyrazíme.“oznámil mi.

„Kam?“ reagoval som okamžite. Otočil sa ku mne. Jeho pohľad jasne hovoril, že som natvrdlý hlupák.

„Do telocvične.“ zaspieval. Mne to doplo. Jasné sľúbil mi predsa sebaobranu. Švihol som očami na hodiny.

„Tak skoro?“ sťažoval som si. Bolo takmer pol štvrtej. To sa musel zblázniť.

„Čím skôr tým lepšie.“tešil sa.

Sprcha trvala krátko a mne sa zrazu hrozne chcelo späť. Išli sme peši a mňa to vlastne vôbec netešilo. Veď bola ešte tma! Kráčal kúsok predomnou a vyzeral plný života. Ak by si ešte aj pískal asi by som ho bol schopný zastreliť z jeho zbraňou. Je sobota ráno a ja sa prechádzam po prázdnom sídlisku. Zabočil a ja som ho takmer okamžite nasledoval. Vliekol som sa za ním až kým nezastal a nepočkal ma. Telocvičňa sa nachádza niekde na sídlisku a nesie názov po nejakom bojovom klube ktorí mne osobne nič nehovorí. Oznam na dverách ma informoval, že tu ma polícia zriadené priestory pre svojich zamestnancov. Vnútri bola tma a nič sa tam nehýbalo.

„Ešte je zatvorené.“oznámil som mu podráždene akoby si to sám nevedel prečítať. Zvrtol som sa ale on ma zachytil. Vytiahol kľúče a zamával mi nimi pred očami.

„Tak ideme.“ vpustil nás dnu a pozapínal svetlá. Zaviedol nás do priestorov pre políciu. Začínam sa obávať, že som sa možno upísal diablovi. Zložil si bundu a potom nachystal na zem žinenky. Celý čas som sa obzeral a tváril, že tu nie som. Nakoniec mi podal tričko z logom telocvične. „Prezleč sa.“rozkázal mi. Vzal som si ho.

„A ty sa neprezlečieš?“spýtal som sa. Ryan sa iba zoširoka usmial.

„Ja to nebudem potrebovať.“ Dobre. Tak práve teraz nechcem vedieť čo tým myslel.

Tričko som si upravil lebo ma ťahalo okolo krku. Ryan stál na žinenke a dokončil nejaký cvik ktorý mi unikol. Ukázal mi kam sa mám postaviť. Mŕtvo som sa postavil na predom určené miesto.

„Najprv sa prestaň tváriť ako na poprave.“ začal tvrdo. Z prinútenia som sa usmial.

„Lepšie?“

„Vyrovnaj chrbát.“rozkazoval mi. A hodina telocviku môže začať. Rozcvičil ma a ukázal mi základný postoj. Ani raz sa ma nedotkol alebo nejako prejavil svoju prítomnosť. Začalo svitať a ja som chápal, že sa musím pri jeho rozkazovaní sústrediť. Sadol som si do tureckého sedu a on ma pozoroval z vrchu.

„Zapamätaj si čo ti poviem. V budúcnosti by ti to mohlo zachrániť život. Si malý takže výhodu v sile nikdy mať nebudeš. Predpokladám,že si nijak zvlášť neposilňoval ani necvičil.“ hovoril ku mne dovtedy najviac milých a úprimných slov akých sa mi od neho dostalo. Založil som si hlavu.

„Nie.“ prisvedčil som.

„Nebudem ťa teda nútiť posilňovať ale nejaká sila sa ti zíde. Väčšina protivníkov, ktorý sa proti tebe postavia nebudú pravdepodobne cvičený v boji. Tým mám na mysli. Výborný bojovník sa vie brániť aj napádať súpera, dobrý bojovník sa vie brániť ale napáda iba keď ma možnosť. Človek, ktorý to nikdy necvičil ale naučil sa to na ulici sa brániť nevie. Jeho úlohou je zničiť protivníka a nie sa pred ním brániť. A z toho vyplýva, že ti poskytnem výhodu v tom, že ti ukážem citlivé body, ktoré sa ti v boji budú hodiť.“ počúval som ako ku mne pokojne hovoril. Bol naozaj dobrý rozprávač v obrane a útoku. A som si istý, že v praxi mu to išlo ešte lepšie. Prikývol som aby som mu dal najavo, že ho počúvam a chápem. Zaujal uvoľnený postoj s rozkročenými nohami.

„Dôležité citlivé body sú na hlave: oči, nos a spánky. Krk…“ prekryl si rukou miesto kde sa nachádza aorta. Nemôžem si pomôcť ale v takomto postoji vyzeral extra pekne….„Ďalej: rebrá…“ rukami si prešiel po hrudnom koši z boku až do zadu na obličky. Toto začína byť zaujímavé. Vystrel som sa. „A isteže slabiny…“ zašiel rukou až dole. No toto, Ryan. Začínam mať pocit, že to nerobí len aby ma naučil mužské citlivé body. Pevne som zovrel zuby aby som sa nevyškieral. „…a vnútorná strana stehien.“ dokončil a zložil svoju ruku z rozkroku na ktorom doteraz jemne spočívala. Nemohol som si pomôcť.

„Ako vnútorná časť stehien?“ spýtal som sa hlúpo. Ale z jasného dôvodu.

„Pri nechránených nohách máš prístup k dôležitým žilám a tepnám. Na vnútornej strane stehien je koža tenká a tak je to menej chránené miesto.“vysvetlil mi profesionálne.

„Kde presne to je?“ nútil som ho to urobiť. Neviem či to tušil alebo som naozaj znel tak nechápavo. Zhlboka sa nadýchol nad hlúposťou svojho žiaka a prudšie sa rozkročil. A je to tu! Položil si dlane na vnútornú stranu stehien a posunul ich až k slabinám.

„Tu.“ zopakoval svoj pohyb rukami. To bolo jednoducho… Nemohol som sa neusmiať a Ryan si uvedomil svoju chybu. Prudko sa vrátil do svojho postoja. Nič nehovoril a ani nedával znať, že som ho dostal a jeho to žerie. Tvár ako kameň. „Poď na žinenku.“ ukázal mi prstom pred seba a mne už veselo nebolo. Postavil som sa pred neho a bol pripravený ne jeden z jeho rýchlych výpadov, ktoré si už na mne pár krát vyskúšal. Stáli sme oproti sebe v diaľke tridsiatich centimetrov. „Postoj.“ upozornil ma. „Neublížim ti kým ma budeš počúvať a urobíš všetko o čo ťa požiadam.“ oznámil mi. Nemo som prikývol. „Chcem aby si ma zasiahol aspoň raz do jedného z citlivých miest o ktorých som ti doteraz hovoril.“

„Ale to by som ti ublížil.“ zaspätkoval som. Iba sa usmial.

„Nemysli si, že to bude také jednoduché. Nenechám sa predsa od teba biť.“bavil sa nad mojou naivnou myšlienkou. Vystrel som ruku, že ho udriem do rebier. Zvrtol sa a podložil mi nohu. Trochu mi dopomohol a ja som sa ocitol zase pod ním. Stál nadomnou ako hora.

„Vieš čo si urobil zle?“ spýtal sa profesionálne.

„Snažil sa zaútočiť na policajta?“ odpovedal som ironicky otázkou.

„Aj to, ale tiež si sa pozrel kam chceš útočiť. Zaváhal si a potom si nevyšiel proti mne celou silou. To boli tie hlavné chyby.“ skonštatoval môj prvý pokus. Postavil som sa. „Poď.“ zavolal. A ja som sa snažil opraviť svoje chyby. Nestál som ani tri sekundy a zletel som späť na žinenku.

„Chyby?“ spýtal sa kým som vstával. Zamračil som sa. „Pomalý, slabý a priehľadný. Znovu.“

Zhodil ma asi štyridsať krát a mňa to už vážne prestalo baviť. Začínam mať pocit, že to nastražil skôr ako pomstu než ako ochranu. Nedokázal som vstať. Ležal som o on sa naklonil. „ Mal si príliš blízko nohy. Na nos mi musíš útočiť spodkom otvorenej dlane. Je to istejšie.“ pokarhal ma a mne už sa chcelo plakať. Nevládzem. Hádže ma ako handru a žiaden pokrok. Otvorená dlaň. Päsť. Lakeť. Pevnejšie. Silnejšie. Prudšie. Už mi z toho začína preskakovať. „Vstaň!“ zakričal.

„Nie. Potrebujem pauzu.“vzoprel som sa.

„Nepotrebuješ.“ zamietol. Jemu sa to hovorí keď on to vie. Za protest som si prekrížil ruky na prsiach. Zohol sa a vytiahol ma na nohy. „Ak to vzdáš nikdy sa to nenaučíš. Znovu.“ zaujal postoj a ja som držal ten svoj. Zamračil sa mňa. Jednou rukou ma chytil za ruku, druhou za plece a prehodil ma cez seba na žinenku. „Útoč alebo sa bráň.“ povedal mi prudko. Chytil som vybitý dych.

„Prečo sa musím vedieť brániť aj útočiť keď v oboch prípadoch skončím na zemi?“ posťažoval som si zo zeme.

„Lebo som povedal. Vstaň. Útočíš.“ mávol na mňa rukou a ja som sa ťarbavo postavil asi nemá cenu protestovať. Vyhrnul si rukávy a išiel sa ku mne otočiť. Mal som pocit naskytnutej príležitosti a skočil mu na chrbát. Pretiahol si ma cez plece a šmaril o zem. „Pekne.“ pochválil ma zo stoja. Nahnevane som sa postavil a márne sa mu pokúsil potknúť nohy. Sám som sa skoro potkol a len tak-tak, že som to ustál. Otočil som sa k nemu tvárou a zadíval sa mu na rebrá. Vyšiel mu k nim a nohou som zaútočil na jeho nohy, ktoré som mal skutočne v pláne. Nachytal sa a ja som ho kolenom udrel do stehna. Stratil trochu zo svojej rovnováhy a tak som si na neho skočil. Prevážili sme sa a vysypali sa na žinenku. Dopadol som na chrbát. Zachytil ma a pritlačil telom.

„Dobrý nápad oklamať ma.“ prikývol. Usmial som sa. Držal ma vo svojom zajatí tela a ani si to neuvedomoval.

„Vytýkam ti iba použitie váhy aby si ma dostal na zem. Mal si ma zatlačiť dozadu a nie dopredu. Takto ťa protivník dostane pod seba..“ asi mu to konečne došlo, že môj predbežný a konečný plán vyšiel. Oblapil som ho nohami. „Moc si dovoľuješ.“ nadvihol varovne obočie. Neberiem to na vedomie bez mojich nepovolených krokov by sme sa nedostali do takejto polohy a už vôbec nie sem. Nadvihol som sa na lakťoch a využil moment kedy nemohol zohnúť ruky lebo niesol moju váhu. Rukami som mu zovrel tvár. Vedel čo urobím a ak aj nie už to bolo jedno. Pri tlačil som sa na bozk a bez okolkov som si ho vzal. Bránil sa. Pevne zovrel pery a zvrtol sa mi v zajatí. Zrazu sme boli obaja voľný ale ja menej ako on. Kolenom mi uzemnil nohy. Rozhnevane sa nado mňa navŕšil. „Začínaš to naozaj preháňať.“ pery mal pevne zovreté a čeľusť napnutú.

„Nemôžem snívať?“ spýtal som sa urazene.

„To áno ale rozdiel medzi snívaním a realizovaním je celkom veľký.“

„Ale majú blízky vzťah.“

„Nikdy nemali blízky vzťah. A ani nebudú.“ zodvihol sa. „Na dnes sme skončili.“otočil sa na odchod. Ležal som na žinenke a pozeral ako odchádzal z miestnosti. Je tak náladový. V jeden deň mi to dovolí a na druhý sú jeho pery zakázané územie. Rozpažil som ruky a zostal ležať s očami upnutými na strop. Dovolí mi byť blízko. Mám však pocit, že ho niečo brzdí. Zvládnem na to prísť? Zavrel som oči a relaxoval než sa dovalí späť.

„Nemyslel som, že vás tu stretnem.“ zavolal šťastne Carter. Otočil som hlavu k dverám. „Zašiel si si zacvičiť?“ spýtal sa Ryana. Mlčky prikývol. Aj Carter má voľno? Posadil som sa a pozoroval rozhovor medzi nimi. Niečo si štebotali len pre seba a mňa hlúpo napadlo, že všetci majú k nemu priateľskejší vzťah ako ja. Naozaj ma to priviedlo k faktu, že začínam žiarliť. Telom sa mi rozliali obavy. Bolo to tak logické ak začínam žiarliť je jasné, že o chvíľu ho budem milovať. Nebude ma len priťahovať. Ja ho budem proste chcieť. Vydesený z uvedomenia si ako pomaly som do toho spadol som nedokázal odrhnúť od nich zrak. Hruď mi zvieral strach ak sa to dozvie asi už nebude tolerovať moje výstrelky.

„Christián neváľaj sa tam a choď sa už konečne prezliecť.“povedal ku mne otrávene. Ako vyhrešené šteňa som zo sklopenými ušami išiel splniť jeho príkaz.

„Ako sa máš?“ spýtal sa ma Carter keď som okolo neho prechádzal. Pousmial som sa prikývol v znaku, že dobre. Ušiel som Ryanovi očami bokom aby nevidel to čo som si myslel. Keď išlo o neho vedel celkom presne odhadnúť na čo myslím.

Prezliekanie som predlžoval tak dlho až už sa nedalo nič predĺžiť. Sám som si hovoril aby som sa spamätal a ja to mám vlastne v pláne urobiť, ale asi o trošku neskôr.

„Uvidíme sa v pondelok.“ rozlúčil sa s nami. Ryan mlčal aj ja som mlčal. Tak a trapná situácia bola na svete. Bolo za potrebu iba dvoch ľudí a jeden bozk. Mám ten blbý pocit, že musím niečo povedať ale nedarí sami nič vymyslieť a tak sa iba pohybujem blízko neho. Začína mi tak trochu dochádzať, že som to prehnal. Tlačil som na neho a on to nechcel. Počul som ako hlasne vydýchol.

„Tak už to povedz lebo exploduješ!“nevydržal to.

„Čo mám povedať?“ vytrhol ma z myšlienok.

„Nad čím tak neúprosne premýšľaš. Parí sa ti z hlavy.“

„Iba ma mrzí, že som to prehnal. Myslím, že sme začali spolu aspoň trochu vychádzať ale ja som to pokazil. Zase.“ blabotal som ospravedlňujúco.

„Čo sa týka tvojich hormónov myslím, že by bolo namieste aby som ťa dal vykastrovať. Bohužiaľ, pre mňa, je to zatedy trestné takže sa s tým snažím vyrovnať.“hovoril tónom akoby sme sa rozprávali o počasí.

„To bolo kruté. Včera si mal na tom podiel aj ty.“ zahundral som nahnevane.

„Máš pravdu, urobil som chybu. Ale ty by si mal mať rozum a vidieť, že je čas aby si sa zastavil.“

„Prečo by som mal zastavovať keď už idem aj tak dole kopcom.“ odpovedal som automaticky. Zmĺkol a pozrel sa na mňa.

„Mám pod tým niečo chápať?“spýtal sa ma otvorene. Zastal som a on pokračoval ďalej.

„Čo by sa stalo keby som k tebe niečo cítil?“ opýtal som sa nesmelo jeho chrbáta. Otočil sa.

„Čo si hovoril?“ zavolal. Pokýval som hlavou, že nič. Začal kráčať a aj som sa díval ako odchádza. To je ten pocit ktorý budem cítiť keď sa rozdelíme. Blízko a predsa tak ďaleko. Už raz som sa rozhodol vzdať sa ale teraz by som to mal naozaj urobiť. Predsa len ja sám by som mal vedieť kedy zastaviť. Mal pravdu. Stál som na ceste a nebol schopný urobiť krok. Jedna časť chcela jeho bozky, srdce a telo tak moc ako ta druhá časť chcela vypočuť jeho želanie aby som prestal. Otázka znie dokážem to urobiť? Dnes? Teraz? Prečo mi všetko hovorí, že je neskoro?

Ja to ale predsa už viem dávno, že je neskoro. Zrazu je mi zle z toho kto som a aký som.

„Ryan!“ zakričal som aby ma počul. Otočil sa. Pozeral sa na mňa. Prvý krát asi nevedel vylúštiť čo si myslím.

„Prosím, zbav sa ma!“zavolal som s úsmevom. Pozoroval ma. Zbláznil som sa. Lenže moje brzdy nefungujú ale tie jeho majú silu za všetky na svete.

Prerušil so mnou očný kontakt a vytiahol si telefón z vrecka nohavíc. Zdvihol hovor a znova spojil naše pohľady. Natiahol sa po svoju zbraň. Nahmatal ju. Nepokojne sa pozrel niekam bokom a potom rukou urobil mojím smerom gesto, ktoré som chápal z filmov ako k zemi. Nebol som si istý či to myslí vážne ale nakoniec to zopakoval dôraznejšie a ja som si ľahol k zemi. Nebol to zrovna príjemný pocit. Kamienky z cesty sa mi zarývajú do dlaní a je jasné, že sa deje rozhodne niečo zlé. Pozoroval som Ryana a dúfal, že mi pošle vzdušnú správu o tom čo sa deje. Neurobil to, jediné čo mi poslal bola správa, že sa mám pohnúť ku krajnici cesty. Pomaly som tak začal činiť a nechápal prečo. Ryan stál na tom istom mieste a telefonoval. Nič nehovoril počúval. Tvár mal kamennú ale ten postoj mi hovoril, že vnútri jeho osobnosti lietajú blesky. Oddialil si telefón od ucha a pozrel na displej. Počuteľne zaklial. Hrubo a sprosto. Pritiahnutý k zemi som pozoroval ako sa v sekunde prehnala búrka a on zaváhal. Pohol sa a zase zastal. Nemám tušenie čo robí. Pozrel na mňa a do diaľky. Potom úplne zastal. Ticho a napätie prerušil výstrel.

Sklonil som inštinktívne hlavu. Bol to výstrel! RYAN! Vydesene som otočil k nemu tvár. Stál na ulici, ruky mu viseli pri tele, pozeral sa do diaľky. Boli sme len pár metrov od telocvične.

„Ryan!“ zavolal som k nemu. Neotočil sa a ani nezareagoval. Sklopil hlavu. Vyštveral som sa na nohy. Čo to bolo? Niekto strieľal? Uvedomil si môj pohyb a pozrel sa ku mne. Stáli sme tam niekoľko minút a ja som sa nepohol k nemu lebo mi to nedovolil. V diaľke sa ozvali zvuky policajných áut. Ak nestrieľali na nás na koho? Naznačil mi nech stojím na mieste. V rýchlosti vytočil na mobile nejaké číslo a priložil si ho uchu. Hovoril rýchlo a ja som zo vzdialenosti nerozumel čo. Dlhým krokom prišiel ku mne a ťahal ma popri domoch preč. Opačným smerom od výstrelu. Zabočil z ulice kde býva smerom kde nechal jeho auto. Rýchlo nás prepravil na parkovisko. Zložil si bundu a oviazal si ju o ruku. Zastal pri svojom aute a rozbil si okno na strane vodiča. Zo strachu, že sa ozve alarm som cúvol. Nič sa nestalo. Otvoril si dvere. Nechal ma nastúpiť. Chytil ma za krk a potiahol ma až k zemi. „Až zdvihneš hlavu bez dovolenia, vyhodím ťa počas jazdy.“ zúril. Poslúchol som. Zavrel dvere a naštartoval si auto ako zlodej pomocou káblov pod volantom. Rozhodol som sa nič nepýtať aspoň nie teraz. Nevidel som ani kam mierime jediná jasná vec mi bola, že riadi ako šialenec. Nešli sme ani dve minúty a on zastal. Chcel som zodvihnúť hlavu. „Zostaň kde si.“ prikázal mi. Vystúpil von a ja som nemusel vidieť ďalšiu vec aby mi došla iná. Bol tu rozruch a celkom veľký. Cez okno mi doliehali rôzne rozhovory a ja som ich nedokázal nejak rozlúštiť. Z takejto pozície ma všetko bolelo a akosi skôr z kŕču v chrbáte než v kvôli niečomu inému som sa vystrel. Boli sme pri telocvični odkiaľ sme akurát vyšli. Pred autom stáli policajné autá a polícia posúvala pozorovateľov za žltú pásku. Prečo sme sa sem vrátili autom a čakali, keď počul výstrel? Boli sme iba za rohom mohli sme to prejsť peši. Bolo mi jasné, že sme na mieste činu ale prečo urobil všetky tie zbytočnosti? Zhypnotizovane som vystúpil z auta a prešiel až k žltej páske.

„Prosím aby ste zostali na mieste činu kým vás nevypočuje polícia.“ volal na prihliadajúcich ľudí jeden z policajtov. Postavil sa mi do cesty vo chvíli keď som zazrel Ryanove oblečenie.

„Prosím zostaňte za čiarou.“ požiadal ma. Zdravotníci prešli okolo a polícia im zdvihla pásku aby prešli. V tedy som videl niečo čo už nikdy nevymažem z pamäti. Ryanove slová aby som zostal v aute dávali zmysel viac ako predtým. Mal som ten zvláštny pocit zastavenia v čase. Chcel som utiecť i zostať. Kričať aj mlčať. Plakať alebo niečo vyjadriť, no ja som tam stál medzi ľudmi. Strácal sa v dave. Malátne som sledoval ako zdravotníci oznámili smrť Johna Cartera. Príčina smrti bola jasná : Strelná rana do hrudného koša.