„S ním by som sa vyspal,“ ukázal som na muža, ktorý stál na autobusovej zástavke.

„Čože?! Ugh!?“ urobil na mňa grimasu. „Myslíš to úplne vážne?“ spýtal sa len pre istotu, ak by som si z neho strieľal. Tak to rozhodne nebolo. Pozrel som sa opätovne na toho muža.

„Áno.“prikývol som. Zhnusene sa mračil. Jeho bledé vlasy mu padali do očí a on sa ich zbavoval pokývaním hlavy.

„Tak toto naozaj nepochopím. Môžeš sa vyspať s kým chceš a ty si vyberieš toho najhoršie vyzerajúceho nerda na svete,“ pohoršoval sa nad mojou voľbou. Tomu sa hovorí kamarát.

„Náhodou ten oblek mu celkom sadne,“ obraňoval som úplne cudzieho človeka.

„Ach! No to áno, ten l-a-c-n-ý oblek z ktorého mu trčí nezastrčená košeľa je to úplne najhorší.“ Kýval nado mnou hlavou.

„Dobre, tá košeľa je trochu nedomyslená, ale aj tak stojím za svojim rozhodnutím,“bránil som sa. Mlčal a oblapil ma okolo pliec.

„Pozri sa na seba. Si vlhkým snom každého nadržaného chlapa. Máš pekné vlasy, jemné črty a dokonalé telo na pretiahnutie.“ Vykreslil mi môj obraz pred očami s jeho rukou. „Ak by si bol taký zúfali, ja sa s tebou určite vyspím,“ dodal. Otočil som sa na neho prekvapene. To on sa ma pýtal s kým by som sa vyspal.

„Nepovedal som, že som zúfali,“ vyviedol som ho z jeho vlastného omylu. Striasol som jeho ruku.

„Tak prečo nemáš vyššie nároky na svoj zadok?“spýtal sa úplne vážne. Bože! Prevrátil som očami. Nemôžem uveriť, že sa s ním bavím o niečom takom.

„Hej!“skríkol na svojho priateľa, ktorý bol doteraz pohrúžený do svojho mobilu a múdro ignoroval náš rozhovor. „Vyspal by si sa s ním?“ opýtal sa ho bez zábran. Opýta sa niekto toto vlastného priateľa? Ten si ma mlčky prehliadol a ja som bol rád, že mám na sebe oblečenie.

„Prečo nie?“ mykol plecami. Odvrátil som sa od jeho pohľadu a obrátil ho na svojho “kamaráta“.

„Pozri to je veľmi milé, ale je to moje rozhodnutie s kým budem spať,“ vysvetlil som mu neústupne.

Zdvihol v obrane ruky a obesil sa okolo svojho priateľa.

„Len aby si neľutoval,“ bojoval o posledné slovo. Zhlboka som sa nadýchol a všimol som si ako z rohu prichádza autobus.

„Už idem to je môj.“ Mávol som k spoju a rozlúčili sme sa pohľadmi. Rozbehol som sa aby som ho stihol. Tak to bol naozaj 100% rozhovor. Postavil som sa do rady za muža, ktorého som len pred minútami obraňoval ako milenca. Kto vie aký by bol. Pozoroval som jeho chrbát a všimol si, že jeho sako je zaprášené. Odolal som nutkaniu oprášiť ho a tak som zdvihol zrak k jeho krku. Jeho čierne vlasy mu končili na šiji a mňa by zaujímalo či ho šteklia. Postúpili sme dopredu. Naozaj ma priťahoval jeho vzhľad. Aj napriek všetkému čo bolo povedané proti. Trochu som sa nahol a videl, že mu na brade už vyrastajú fúzy. To ho robilo mužnejším a príťažlivejším. Trochu som vystúpil z rady, aby som mu mohol vidieť do tváre. Najlepšie tak aby si to nevšimol. Pod hrubým rámikom okuliarov sa mračil. Vrátil som sa na svoje miesto a počkal kým dôjdem na radu.

Vypýtal si lístok a ja som zaujate počúval, čo si vypýtal. Nepočul som dobre. Pokrčil v ruke svoj lístok a postúpil do autobusu.

„Kam to bude?“ spýtal sa ma vodič, keď videl ako pozerám na svojho predchodcu. Asi som nakoniec nebol tak nenápadný.

Zastrčil som si lístok a nasledoval jeho stopu aby sa pri neho niekto nepostavil. Vzhľadom k tomu, že už nebolo kam si sadnúť.

Zastavil som sa pri ňom a mne došlo, že to trochu preháňam. Posunul som sa o sedačku späť. Počas cesty som však k nemu blúdil očami a snažil sa prísť na to čo robí? Má priateľku alebo by sa uspokojil aj z niekým ako ja? Aký by teda bol jeho typ?

Zrazu niečo spozoroval v okne a otočil ku mne hlavu. Ihneď som sa odvrátil aby ma neodhalil. To bolo blízko. Ak by mal Damian ( ten neuveriteľný perverzák, ktorý by mi pravdepodobne, ak by neprišiel autobus, navrhol trojku) pravdu možno by som mal šancu nadviazať kontakt s niekým kto mi je v skutočne celkom sympatický. Hovorí, že by som mohol mať koho chcem, tak prečo nie niekoho ako je on? Muž, ktorého som si vybral čistou náhodou.

Autobus zastal a on vystúpil. Ešte som nemal vystúpiť, toto nebola moja zastávka, ale čo už. Vystúpil som s ním. Pozrel sa na mňa a ja som to zahral, že sa obzerám kadiaľ pôjdem. Zabralo to. Dal sa na cestu a ja som ho opäť stopoval. Až teraz mi došlo, že som mu mohol niečo povedať, pozdraviť alebo niečo také. V tomto nie som asi moc dobrý. Sklamaný sam zo seba som si vykračoval pár krokov za ním, nevediac kam ho vôbec nasledujem. Už sme ušli celkom dobrý kus cesty a ja som sa nevedel prehovoriť ani slabiku. V mojich predstavách by som sa uspokojil s niečim ako:“Dobrý deň.“ No a potom čo by som asi povedal? “Zbavte ma rozumu, prosím!“zasmial som sa v hlave. Áno, chcel by som vidieť ako by sa zatváril. Možno by sa mu viacej páčilo počuť: “Robte to dovtedy kým vás nebudem prosiť aby ste prestali!“ To je rozhodne to pravé! Bavil som sa až kým som chrbátom nevrazil prudko do steny. Vyrazilo mi dych. Vôbec som si neuvedomil, že som sa zasnil. Môj tajne pozorovaný objekt na sex ma pritlačil k stene.

„Kto si a o čo ti ide? Kto ťa poslal?!“ hovoril ku mne nahnevane. Nekričal, práve naopak hovoril potichu a pozoroval svoj slepý bod za chrbátom, akoby sa tam mal niekto vynoriť. "Asi došlo k nejakému nedorozumeniu." Chcel by som vysloviť niečo tak rozumné, ale akosi sme si museli obaja vystačiť s: „Áhma.“

Čo to vôbec malo byť za slovo?

„Hovor!“ mykol somnou prudko. Asi by som mal, ale to by som nemohol byť v šoku a zabudnúť na celú abecedu.

„Budeš mlčať?! Videl som ako sa o mne bavíte na zastávke. Dohadovali ste sa medzi sebou čo urobíte?“strácal trpezlivosť a ja som sa strácal v aktuálnom dianí. S kým som sa rozprával o kom? Jediný s kým som sa rozprával bol Damien. Pozoroval som jeho takmer čierne zamračené oči. Mohli byť také zmyselné aj napriek situácii v ktorej som? Než som si stihol nájsť odpovede pozeral som sa do inej čiernoty. Mieril na mňa zbraňou a zjavne si bol istý ako ju použiť.

„O čom ste sa bavili?“ Dal mi poslednú šancu a ja som si rýchlo spomenul na prvú triedu v ktorej ma učili všetky písmenká. Lepšie ako zomrieť.

„O tom s kým by som sa vyspal,“ odvetil som pravdivo. Asi som si to mohol nechať trochu premyslieť, ale na to bolo neskoro. Práve teraz si bude myslieť, aký som hnusný uchylák. Nemôžem uveriť, že som sa tak strápnil pred niekým kto ma priťahuje. Ak sa niečo stane mal by som mu povedať nech ma radšej zastrelí.

„Myslíš si, že som debilný hlupák?!“ vysmial ma. Tak to som nečakal.

„Nie isteže nie,“ odpovedal som rýchlo. Rozhodne je riadne nahnevaný.

„Tak prečo ste sa na mňa pozerali?“ Tak teraz mi dal naozaj poslednú šancu.

„Ja som povedal, že s tebou,“ vyletelo zo mňa. Práve teraz umrela všetka moja hrdosť! Nič nepovedal a pozeral na mňa akoby tu možnosť zvažoval.

„Si naozaj taký hlúpy alebo to iba na mňa hráš?“spýtal sa zmätene.

„Som si istý, že došlo iba k nedorozumeniu,“ vyslovil som. No konečne sa mi to podarilo!

„No to by som prosil! Prečo ma sleduješ?“ zaujímal sa ďalej bez štipky ľudskosti.

„Chcel som ťa spoznať?“odpovedal som ale nakoniec som to zmenil na otázku.

„To sa ma pýtaš?“ zahromžil a spevnil svoje zovretie. Aspoň, že už na mňa nemieril so zbraňou.

„Nie, Pane!“ vyhŕkol som inštinktívne.

„Koľkože máš rokov, keď prenasleduješ cudzích ľudí?“ povolil ma iba natoľko aby si bol istý, že sa mu neprešmyknem.

„Už som dospelý,“vyslovil som viac odhodlane. Dobré na tom je, že som k nemu aspoň prehovoril.

„To nieje vek, hlupák.“ Otočil sa odo mňa.

„ 19.“ V skratke. Pozoroval som ako si založil zbraň do saka a zložil jeho okuliare. Bude bez nich vôbec vidieť? Prešiel k uličke a pozrel za roh. Nasledoval som ho a oprel sa o múr vedľa neho. Na čo sa tam pozerá? Chcel som sa pozrieť, ale on ma stiahol pri stenu.

„Už žiadne otázky. Teraz už vypadni skôr než ťa zastrelím.“ Ukázal napravo od seba kde sa ulica spájala s hlavnou ulicou. Mal pravdu asi by bolo najlepšie odísť. Nemo som prikývol a vydal sa tou cestou, ktorou si želal aby som odišiel. Myslel som si, že je obchodník po ťažkej prepitej noci alebo tak a nie nejaký podivín so zbraňou. Tak to asi naozaj nieje môj typ, no aj tak má stále niečo do seba.

Trochu som si prišiel ako hlupák, pravdupovediac mohol ma zastreliť! Už som bol takmer na zastávke. Popravil som si inštinktívne tašku a zistil, že je nemám na chrbáte. Dočerta! Pozrel som sa okolo seba, musela mi skĺznuť keď ma oprel o múr. Jedna časť sa chcela vrátiť a druhá rozhodne nie. Ale obe časti nemali na výber, pretože ja som tu tašku potreboval. Zvrtol som sa a snažil sa nájsť uličku do ktorej ma stiahol. Hralo proti mne, že som sa vôbec nesústredil ani cestou tam, ani cestou späť. Zabočil som do uličky, ktorá vyzerala rozhodne podobne. Prehľadal som ju od vrchu až po spodok, ale nič nenašiel. To mi ju vzal!? Snažil som sa nájsť ďalšie možnosti. Pozeral sa smerom do uličky, ktorá ju presekovala a tak som sa vydal tým smerom. Bola to posledná možnosť. Vošiel som otvorenou bránou pre zásobovanie. Musel vojsť len sem. Mám ťa!

Vnútri bol vlastne celkom veľký sklad s kontejnermi a debnami. Vpredu bola jedna dokonca pomaľovaná so vzorom jednorožca. Aspoň to tak vyzerlo. 

V každom prípade to jej jedno. Prešiel som pomedzi ne a zastavil sa až keď som uvidel ako sa tam rozpráva skupina ľudí. Bolo to celkom ďaleko a ja som si nebol istý o čom je reč, ale ani jeden z nich nevyzeral ako človek, ktorého hľadám. Poriadne som si ich poobzeral aby som si bol istý, že sa nemýlim. Gaštanovo vlasí akurát podal niečo čierno vlasému na krátko ostrihanému chlapovi a ten mu na oplátku tiež niečo podal. Žeby nejaký obchod?! Potichu som sa prizeral ak by sa tam mala objaviť moja obľúbená postava. Nedialo sa tak. Dve gorily, ktoré stáli za krátko vlasím mužom ho schmatli a viedli preč od hnedovlasého. Rozhodne som počul ako kričí: „Pustite ma! Máte čo ste chceli!“ Napadlo ma či tu netočia film. Sledoval som kam ho ťahajú a prešiel z ľavej strany bedne na pravú.

Na druhej strane sa akoby odohrával iný príbeh. Stál tam blondín a opravoval si čierne kožené rukavice na ruke. Toto asi rozhodne nieje film! Schoval som sa a oprel sa chrbátom o debnu. Vzal som si mobil, zapol video a pozeral čo sa bude diať. Blondiak niečo hovoril krátko vlasému mužovi pred ním a ten za tú dobu, čo som si vybral mobil, mal zaviazané ústa. Odpovedal mu v prudkom nesúhlase. Blondiak natiahol ruku ku svojmu kumpánovi a ten mu podal svoju zbraň. Zatiahol si istič na zbrani a ja som v tedy pochopil, že by som mal utekať. Krčil som sa a ako primrznutý stál na jednom mieste. Zbraň tlmene vystrelila. Znelo to skôr akoby padla plechovka z police. Muž sa zviezol na zem a gorily ho takmer okamžite odtiahli. Stiahol som ruku z mobilom a dal sa na útek. Srdce mi divoko bilo. Kde som sa to vlastne ocitol? Vyšiel som naspäť do uličky a chcel sa zorientovať. Ten muž naozaj umrel?! Akože úplne vážne? Obrátil som sa k dverám a dúfal, že z nich nevybehne tá gorila, ale zjavne som mal šťastie a nič nevideli, nepočuli. Zdržal som sa iba toľko aby som sa dal dokopy a uistil sa, že ta taška tam naozaj nieje. Vybral som sa sklamane a rozhodne šokovane von z tohto pekla.“Toto bol teda deň." Vzdychol som si pre seba.

„Ruky nad hlavu!“ zakričal niekto na mňa a ja som si dopovedal, že ešte rozhodne nekončí. Pozrel som sa pred seba a zistil, že je to Polícia. Aspoň nejaká dobrá správa. Spravil som čo chceli. Jeden z veľkej skupiny ľudí prešiel okolo mňa a vzal mi ruky a dal mi ich to pút. Čože?! Chcel som sa otočiť aby som sa uistil či sa mi to nezdá, ale prudko ma nasmeroval k autu a položil na kapotu. Tak moment! Oni ma práve zatýkajú?! A začo?

„Máte právo nevypovedať..“ začal odriekavať modlitbu. Sledoval som ozbrojených policajtov ako sa hrnú hromadne do tej ulice so skladom. Skončil mi hovoriť práva a zavrel ma do zadu svojho auta. Rozhodne páchlo. Tlačil som si chrbátom na ruky a tak som sa musel oprieť o klietku aby som si nerozmačkal zápästia. Rozhodne som tam sedel hodnú dobu. Keď si ten policajt, čo ma zatkol sadol za volant uvedomil som si, že som mal dávať pozor, čo sa vonku deje. Mlčky sa pozeral von a ja som sa išiel spýtať čo sa bude diať teraz, ale v zápätí nastúpil aj jeho partner.

„Čo ti povedali na centrále?“ spýtal sa ho totálne ma ignorujúc.

„Máme ho odviesť na policajnú stanicu,“odvetil mu. Akože mňa?! Auto vyšlo z ulice a zaradilo sa do dopravy. Na hŕboloch cesty som sa udieral a ich to vôbec nezaujímalo. Prečo som tu? Som nevinný. Nič som nespravil. Až na to, že som bol v nesprávny čas, na nesprávnom mieste. Asi by som to mohol povedať.

„Hmm.. prepáčte?“ skúsil som a zatýkajúceho partner zareagoval. Otočil sa na mňa. Muži v uniforme sú celkom pekný.

„Čo?“spýtal sa podráždene.

„Myslím, že došlo k nedorozumeniu.“ Už zase.

„To vysvetli na stanici,“odpovedal mi vodič auta. Prikývol som. No jasné. Zabočili sme na stanicu a vybrali ma z auta. Nemohli mi pripútať ruky dopredu? Prešiel som si to po schodoch, cez halu až do oddelenia detektívov.

„Máte tu malú korisť,“zavolal na muža v stredných rokoch, ktorý sedel pri počítači. Priviedli ma k nemu a posadili na stoličku vedľa jeho stola. Zase som si zasadol ruky.

„Nemôžete ma aspoň odpútať? Bolia ma ruky,“ zamrmlal som podráždene. Vymenili si pohľady a nakoniec mu to detektív, prečítal som si menovku na stole, John Carter povolil. Vystrčil som mu ruky a on mi povoli želiezka. Konečne! Masíroval som si červené kruhy na zápästí.

„Posaď sa.“ navrhol mi detektív Carter. Poslúchol som, nechcem ďalšie problémy. Vysvetlím tieto a konečne ukončím tento šialený deň.

„Ako sa voláš?“ začal mi dávať prirodzené otázky pri vypočúvaní.

„Ah! Kým odpoviem chcem aby ste vedeli, že toto je len nedorozumenie,“snažil som sa to vysvetliť čo najrýchlejšie. Strait to the point.  Zdvihol oči od počítača.

„O tom sa budeme rozprávať neskôr. Teraz mi povedz svoje meno,“hovoril ku mne pokojne. Rezignovane som si povzdychol.

„Christián,“odvetil som a on si to začal zapisovať.

„Priezvisko?“

„Mallmax“

„Vek?“

„Je dospelý,“ zavolal známi mužský hlas od dverí. Otočil som sa a do miestnosti akurát vošiel “môj pozorovaný objekt.“ Zamračil som sa na neho. V podstate je to jeho vina a potom Damiena. Keby sa ma to Damien neopýtal je by som ho neprenasledoval a keby ma ON nepritlačil k stene, nestratil by som tašku, čo ma privádza k zatknutiu.

„Poznáš ho?“ spýtal sa ho Carter prekvapene. On si iba zložil špinavé sako a prehodil ho cez stoličku vedľajšieho stola.

„Z videnia. Opýtaj sa ho čo tam robil,“ hovoril nezaujate na detektíva a pozeral na mňa.

„Hľadal som si tašku,“ odvetil som detektívovi Cartrovi.

„A prečo si si tam hľadal tašku?“ ironizoval otázku môj objekt. Otočil som sa na jeho kolegu. Viem kam miery. Grázel.

„Lebo mi ju niekto zhodil,“odpovedal som.

„Môžeš byť konkrétny?“ spýtal sa ma Carter. Usmial som sa a rukou ukázal na neho. Na Grázla z vedľajšieho stolu.

„Z videnia?“ spýtal sa ho Carter so zdvihnutým obočím.

„Opýtaj sa ho prečo som to urobil,“hovoril stále povýšene. Dostával ma do kúta. Chcel ma dostať. Mračil som sa na neho. Ale odpovedal som pokojne.

„Sledoval som ho.“

Carter sa opäť otočil na mňa. „Sledoval si detektíva?“ spýtal sa prekvapene. Až teraz som si uvedomil, že to môže byť trestné.

„Nevedel som, že je policajt!“bránil som sa.

„A prečo si ho sledoval?“ spýtal sa ma Carter a ON sa začal smiať. Stiahol som pery. Dostal čo chcel.

„Chcel som iba vedieť ako sa volá,“odpovedal som nevinne a naklonil sa na stoličke aby som to prečítal z jeho menovky na stole. Všimol si to a otočil ju, aby mi v tom zabránil. Aj Carter si to všimol.

„Volá sa Ryan,“ odpovedal mi pobavene. Spokojne som prikývol a Ryan si znova zvrtol svoju menovku. Už to bolo k ničomu.

„Prečo si mu povedal moje meno?“oboril sa na Cartera.

„Pretože vyzeral, že ho to naozaj zaujíma.“ Smial sa.

Keď sme si to už vysvetlili. Postavil som sa na odchod a obaja zvolali naraz: „Kam ideš?“

Otočil som sa späť a podľa ich pohľadu, si aj sadol na svoje predošlé miesto. Oprášil som si nohavice a čakal čo majú na mňa ešte prichystané.

„Hovoril si, že si hľadal svoju tašku. Našiel si ju?“zaujímal sa Carter.

„Nie." Pokýval som sklamane hlavou.

„Je vpredu na recepcii.“ odvetil Ryan nezaujato.

„Naozaj? Vďaka bohu!“ potešil som sa.

„To ja som ti ju doniesol. Nie Boh,“ zamumlal.

„Ďakujem,“otočil som sa na neho. Niečo zamrmlal a odišiel od stola. Trochu ma sklamalo, že ho ani štipkou nepotešila moja vďaka. Otočil som sa na Cartera a ten nás mlčky sledoval. Posmelujúco sa na mňa usmial. Asi tušil, že ma jeho charakter nenadchol.

„Môžeš už ísť. Ak by sa niečo vyskytlo, zavolaj.  Po prípade sa ti ozveme mi. Ak by sme ešte niečo potrebovali,“hovoril a podal mi ruku na rozlúčku.

„Iste.“ Prijal som ju. Otočil som sa nádejne smerom kde sa Ryan stratil, ale nevidel som ho. „Dovidenia,“ dodal som. Vrátil som sa očami k detektívovi, ale zastal som v polke cesty. Za ním bola tabula s fotkou toho blondiaka. Stuhol som rukou v jeho dlani. Takmer okamžite sa mi vynorili nedávne spomienky. Ukázal som na tú tabulu a nepúšťal mu ruku z tisku.

„Kto je to?“znel som vydesene aj som sebe. Carter sa otočil.

„Poznáš ho?“spýtal sa prekvapene, ale neodpovedal na to čo som sa pýtal.

„Dnes som ho videl v tom sklade,“odpovedal som zasnene s očami na jeho fotke.

„Čo si tam robil?“ spýtal sa otrávene Ryan, keď sa náhodou vrátil do môjho zorného pola.

„Hľadal som si tašku a myslel si, že tam budeš,“ odpovedal som mu podráždene.

„Čo si tam videl?“ opýtali sa opäť naraz. Pozrel som sa striedavo do oboch očí, ktoré na mňa úporne pozerali.

„No, celkom dosť.“

„Chytili ste ich?“ otočil sa Carter na Ryana.

„Nie, boli o tri minúty rýchlejší ako mi, ale asi nie dosť opatrní.“ Pri odpovedi sa otočil na mňa. Toto pre mňa nevyzerá vôbec dobre.

„Bol tam ešte niekto okrem neho?“tlačil na mňa Ryan a ja som si začínal uvedomovať, aké to je pre neho dôležité. Prikývol som v súhlase.

„Pamätáš si ako vyzerali?“nadviazal na Ryana jeho partner o niečo pokojnejšie. Prešiel som si v pamäti  tváre zo skladu s dlhým uhmm.

„Áno,“prikývol som nakoniec.

Carter vybral nejaký spis a podal mi obrázky rôznych tvári. Začal som ich mlčky rozdeľovať do troch kopiek.

Áno, nie a nie som si istý. V tichosti ma pozorovali akoby vedeli, že sa potrebujem sústrediť. Keď som dokončil vysvetlil som im môj systém. Cítil som sa zadosťučinene. Nakoniec chytia vrahov toho muža.

„Ten muž naozaj zomrel, však?“ spýtal som sa ich keď medzi sebou diskutovali. Ryan zodvihol hlavu.

„Čo všetko si tam vlastne videl?“ vyslovoval pomaly každé slovo. Prečo tam potom zasahovala polícia?

„Nejaký obchod medzi,“ rozhrnul som fotky a ukazoval na jednotlivých ľudí z môjho príbehu. „ ním a ten krátko vlasí muž tu na fotke nieje.  Ale potom ho títo dvaja odtiahli a tento ho zastrelil…jeho zbraňou.“ Pozerali z mojej tváre do fotiek. Mlčali. To mi neveria? Ešte som si spomenul na niečo dôležité.

„Ak mi neveríte tak ja to mám aj natočené,“hájil som sa. Obaja ku mne zdvihli prekvapene oči. Urobil som niečo?

„Čím si to točil?“vyštekol Ryan.

„Mobilom,“ zaštebotal som nesmelo. Prehľadal som si vačky a zistil, že ho nemám. Nádej v ich očiach začala upadať. „Museli mi ho vziať pri zatýkaní,"bránil som sa. Ryan takmer okamžite vyletel od stola.

„Poďme!“ chytil ma za rukáv na ramene a ťahal z miestnosti. Vyzeral naozaj nahnevane.

„Kam ideme?“ spýtal som sa ho vyplašene.

„Neviem ako vyzerá tvoj mobil. Musíš mi to potvrdiť,“vysvetlil v rýchlom kroku, kým ja som za ním bežal.

Viedol ma cez policajnú stanicu a ja som ani nestihol zapamätať smer. Zastali sme pred okničkom s mrežami za ktorým sedel zjavne unudený, pevný policajt.

„Čo pre vás môžem dnes urobiť detektív?“ spýtal sa monotónne a pomaly ako celé jeho vyjadrovanie. Vlastne mi pripomínal slimáka.

„Potrebujem osobné veci, ktoré doniesol stážmajster Steewens,“vyslovoval rýchlo a poriadne. Policajt zdvihol pomaly šablónu s papierom.

„Óó, áno.“ Vybral z plastovej nádoby uzavretý sáčok. Vykladal na pult moje veci a monotónne ich pomenúval. „Jeden mobil, jedna karta na autobus a balíček žuvačiek.“ Obrali ma aj o žuvačky! Hneď, čo to dopovedal vyložil aj šablónu.

„Podpíš to,“ rozkázal mi Ryan, kým on si strkal moje veci do vačku nohavíc. To o ne znova prídem?

„Keď už sme tu, môžem dostať späť aspoň svoj vak?“ spýtal som sa ho a vrátil šablónu policajtovi slimákovi.

Zazrel na mňa typu: Nehnevaj ma! „Prosím?“dodal som. Už pomenším krokom ma zaviedol pri dvere a vypýtal si od jedného policajta za pultom vak, ktorý priniesol. Pri pohľade na vak sa mi ihneď rozžiarli oči. Ryan mi ho hodil do rúk.

Nasledoval som ho späť do miestnosti s detektívmi, ale už o niečo spokojnejšie. Nemal by som byť taký šťastný. Obzeral som si miestnosť zakiaľ Carter a Ryan hľadali to video. Nebolo tu veľa ďalších stolov. Čo ma prekvapilo väčšimi bolo zistenie, že som našiel na ďalšej vyšetrovacej tabuli fotku toho zabitého muža.

„To je on!“ zavolal som na nich cez miestnosť a ukázal na jeho fotku.

„Kto?“ spýtal sa ma Ryan bez toho aby sa na mňa pozrel.

„No ten s kým obchodovali a zabili ho,“ zavolal som a on ku mne konečne zdvihol hlavu od mobilu. Asi ešte nenašli to video.

„Kde je to video?“spýtal sa nepokojne. Zjavne nebolo niečo v poriadku. Prešiel som k ním a zobral si späť svoj mobil, našiel si uložené posledné video na karte a pustil ho. Nebol som rozhodnutý pustiť si ho druhý krát a tak som si radšej sadol na Ryanove miesto. Zvuky z repráku na mobile mi udávali presne čo sa tam deje. Bol by som rád keby som to nemusel počuť už nikdy. Zakryl som si dlaňami uši a počul ako mi pulzuje krv v tele. Zrazu mi dochádza, že keď sa mi to nepripomína moja myseľ to automaticky vymazáva. Neuvedomujem si, že sa to naozaj stalo až kým nechcú aby som to počul, videl alebo proste o tom hovoril. Zrazu ma desí otázka: Mohol som tomu zabrániť?

Tie zvuky čo som tlmil úplne stíchli. Uvoľnil som si uši.

„Môžem už ísť domov?“ spýtal som sa malátne.

„Nie,“odvetil surovo Ryan.

„Môžeš, ale najprv sa musíme spýtať či si ochotný svedčiť na súde o tom, čo si tam dnes videl?“spýtal sa ma pokojne Carter.

„Máte to video,“povedal som. Uvedomujem si aspoň vďaka filmom, akému sa vydám nebezpečenstvu, keď budem svedčiť proti takému veľkému zvieraťu.

„To áno ale tvoje svedectvo by malo väčšiu odozvu u súdu. Rovnako tak aj keby si potvrdil zábery na videu,“ vysvetlil mi detektív Carter prečo ma o to žiada.

„Mám z toho strach,“vzdychol som pravdivo.

„Ak sa rozhodneš svedčiť v tomto prípade máš právo na policajnú ochranu,“ objasnil mi tentokrát Ryan. Pozeral som sa na nich. Boli  ku mne naklonení. Musí to byť naozaj hrozný človek, keď potrebujú použiť všetko čo na neho majú.

„Dobre teda. Urobím to.“prisľúbil som a obaja si zjavne oddýchli. Možno sa nebudem cítiť tak vinne. 

„Pôjdem za šéfom a vybavím mu policajnú ochranu. Ty ho zavezieš domov a pokusíš sa to vysvetliť jeho rodičom,“ prikázal mu Carter.

„Nemôžme to urobiť naopak?“ sťažoval si Ryan a ja som si už bral veci a vyrážal k dverám. Chcem aby tento deň konečne skončil.

„Hej! Ty! Čakaj!“ dobiehal ma Ryan. Udrel ma po hlave. „Keď ti niekto povie aby si počkal, tak čakaj!“ pohoršoval sa.

„Aj keby to bol niekto kto ma v úmysle ma zabiť?“ spýtal som sa ho.

„Robíš si srandu? Nepokúšaj ma. Dnes si toho už stihol dosť, ale keď chceš môžem ti ešte pridať,“navrhol rozladene. Zjavne bol nadšený, že musí ísť somnou. Vyšli sme pred policajnú stanicu a slnko sa už snažilo zapadnúť za obzor. Vybral som sa k najbližšej zastávke, ktorá tu môže byť.

„Hej! Kam si sa vybral?“ stiahol ma za vak za sebou. Postavil ma pri dvere spolujazdca. Obišiel čierne auto nasadol dnu. Otvoril som dvere a tiež som si nastúpil.

„Ak máš auto prečo si išiel autobusom?“ spýtal som sa ho.

„Čo sa staráš?!“ zabručal. Naštartoval auto a vyšiel na cestu.

„Kde bývaš?“

„Na internáte v Osmonskej ulici,“odvetil som.

„A tvoji rodičia?“ vzdychol.

„Nie sú v štáte,“ odvetil som.

„Zistím si ak klameš,“upozornil ma.

„Klamal som do teraz niekedy?“bránil som sa.

„Nie, bol si až moc úprimný.“ Usmial sa pod tou predstavou. Nahnevane som sa otočil.

„Povedal som pravdu aby som prežil. Nevedel som, že si policajt!“ opakoval som dneska už po druhýkrát. Zasmial sa.

„Takže keby som nebol policajt ale nejaký úchyl, tak by si to prežil. Vlastne, možno máš pravdu. Predpokladám, že o 30 minút by si žil dlhšie, kým by sa ti urobil do zadku,“smial sa na mojej ľahkovážnosti z dnešného dňa.

„Tak to bolo nevhodné,“pokarhal som ho.

„Hovoril som len pravdu,“obránil sa mojím argumentom a ja som radšej mlčal. Nemôžem uveriť, že sa mi niekto ako on páčil. Mračil som sa na ulicu cez okno. Konečne sme došli pri môj internát. Zastavil na kraji cesty.

„Ďakujem,“zamumlal som.

„Dávaj pozor na svoje okolie a nebuď tak hlúpy. Nerozhoduj sa ako si robil dnes.“ S týmito slovami ma vypusti z auta a odišiel. To je ale policajt! Strašný grázel.

Vrátil som sa do svojej izba a radšej sa snažil už na nič nemyslieť. Na to bude ešte dosť priestoru.