Ráno som vstal až na budík. Umyl som si tvár, zuby. Obliekol som si oblečenie. Nachystal si knihy a ako vždy pozrel sa na hodiny na mobile koľko je hodín. Až po tom čo som ho nenašiel som si uvedomil, že žiaden nemám. Ten môj skončil na polícii. U detektívov Cartera a Ryana. Pozrel som sa teda na hodiny na budíku. Akurát bol čas vypadnúť do školy. Vykračoval som si spokojne po ceste kým pri mne nezastavilo auto. Pravdupovediac skoro som vyskočil z kože. Skoro však dopomohlo iba v tom, že som spoznal auto. Bolo Ryanove.

„Teraz ideš do školy?“ spýtal sa.

„Áno.“odpovedal som.

„Nastúp, zvezieme ťa.“navrhol Carter. Pozrel som sa na Ryanov výraz.

„Nie. To by som tam bol moc skoro.“odmietol som so zdvorilosti.

„Nastúp!“zabručal Ryan. A ja som zaraz držal kľuku od dverí.

„Nebuď nepríjemný.“vyhrešil ho Carter. Sadol som si za nich.

„Dobré ráno.“pozdravil ma milo jeho partner.

„Dobré.“odzdravil som nesmelo.

„Od dnes budeš pod dohľadom tunajšej polície. Aby to nebolo príliš okaté budú sa držať stranou. Kvôli tomu, že ešte okrem nás nikto nevie, že budeš svedčiť si chránený aj nevedomosťou. Preto nehovor nikomu o tom kde si bol včera a čo si videl. Čím menej ľudí to vie tým lepšie ťa môžeme ochrániť pred nepriateľom, chápeš?“ vysvetľoval mi to melancholicky aby ma nevydesil. „Taktiež by som ťa poprosil aby si nevychádzal v noci von bez toho aby si to neoznámil svojej stráži. Nechoď nikam kde ťa nebudú mať pod dohľadom a vždy ak sa ti bude zdať, že niečo nieje v poriadku radšej zavolaj pomoc.“

„Ako?“ prerušil som ho. „Zobrali ste mi telefón.“ Ryan sa nadvihol a vybral zo zadného vrecka čiernych riflí môj telefón. Vzal som si ho späť. To mi ho len tak dajú?

„Dali sme ti ho stopovať. Takže budeme vedieť kde si. Taktiež sme vymazali z tvojho mobilu to video aby sa k nemu už nikto nedostal okrem nás. Rýchlu voľbu sme ti nastavili na políciu.“hovoril mi zas Ryan. Keď išlo o policajné veci bol úplne iný. Zaujímalo by ma. Nahol som sa na sedadle a pozrel čo má dnes okrem riflí na sebe. Bielu košeľu a podpažné púzdro na zbraň, ktorú tam aj mal.

„Čo robíš?“ spýtal sa aj keď mu asi bolo jasné čo som robil.

„Nič.“odvrkol som rýchlo a oprel sa. Videl som ako sa Carter usmial. „To je všetko čo ste mi chceli povedať?“ spýtal som sa. Nastalo ticho.

„Asi áno. Chceš sa ešte na niečo opýtať?“ pootočil sa na mňa Carter.

„Kedy bude súd?“ spýtal som sa to čo ma prvé napadlo.

„Včera sa doložili dôkazy a hneď ako ťa súd schváli ako očitého svedka začne súdny proces.“

„Ako dlho to môže trvať?“

„Hodiny, dni, mesiace.“vymenovával Carter.

„Roky.“dodal Ryan pesimisticky. Zastavil pri mojej škole a mňa prekvapilo keď obaja vystúpili.

„Kam idete?!“ spýtal som sa vydesene. To chcú stáť v mojej triede počas vyučovania?

„Nech ťa napadla akákoľvek sprostosť určite nie.“zamumlal si popod nos Ryan.

„Musíme informovať učiteľov, že ak by sa objavil niekto cudzí a nebezpečný na pozemku školy musia to nahlásiť polícii.“ vysvetlil Carter zo zdvihnutým obočím akoby sa pýtal či už to chápem. Prikývol som a cítil sa blbo.

Nakoniec tá cesta autom trvala skoro rovnako ako autobusom lebo pri vstupe do školy stál Damien a lúčil sa s jeho priateľom. Vyšiel som im oproti a zastavil až pri nich.

„Chris, dneska o niečo skôr?“ spýtal sa ma.

„Ani nie.“ usmial som sa na silu. Stále som mal nutkanie otočiť sa a skontrolovať či sú stále tam.

„Nech už je piatok.“ posťažoval si a ja som nemo prikývol. Nie som celkom vo svojej koži, mal by som sa spamätať inak si to všimne, ale jeho zaujalo niečo iné.

„Nieje to..“ nazrel za moju hlavu určite na Ryana. „.. tvoj sex man?“ zdal sa pobavený a zjavne ho napadlo to čo som nepotreboval aby ho napadlo. Postavil som sa mu do záberu. Zjavne bez úspechu.

„O čom to hovoríš?“zasmial som sa chabo. Chytil ma za plecia a okato ho pozoroval.

„Je to ON!“ skríkol na celu školu. Sklamane som sklonil hlavu. Už včera som v brinde ale teraz som už v RIADNEJ brinde! Dokonca stiahol späť svojho odchádzajúceho priateľa a spýtal sa: „Že je to on?“ ukázal k nemu bradou.

„Damien!“ zabručal som naštvane.

„Čo? Ty si s ním spal?“ pozrel sa prekvapene na mňa. „Dokonca ma zbraň! On je poliš alebo tak?!“ pýtal sa tisíc otázok. „Všimol si nás!“ potešil sa a rýchlo predstieral, že sa somnou baví. „Tak spal?“zašepkal mi kým prišiel k nám.

„Nie a opováž sa povedať pred ním akékoľvek slovo zo zmyslom spať.“varoval som ho.

„Ale zjavne si prišiel s ním a jeho parťákom.“tešil sa. „To je dobré pre teba.“poklepal ma po pleci a už hodnotil Ryana od hlavy po päty. Vidím čo sa na mňa hrnie. Som mŕtvy.

„Christián.“zamumlal. Bolo zaujímavé ako jedným slovom dokázal povedať: Dúfam, že nerobíš a nehovoríš žiadne kraviny. Videl som ako som zase stredobodom pozornosti, tak maj dobré vysvetlenie inak si mŕtvy.

Zmenšil som sa na veľkosť mravca. Stál za mojim chrbátom a ja som mal pocit ako by ma mal každú chvíľu zavaliť ako cunami.

„Dobrý.“pozdravil až príliš zdvorilo Damien. V ten moment sa šťastlivcovi, jeho priateľovi, podarilo uniknúť. Žiarlím.

„Tak kde si spal? Bol si celý čas sám?“ pozrel na Ryana. „alebo nie?“ vyslovoval slová a ja som chcel umrieť alebo ho zložiť päsťou k zemi.

„Da-mi-en.“ zaspieval som jeho meno a on sa na mňa nechápavo pozrel.

„Čo? To sa fakt nemôžem opýtať s kým si bol a čo si robil ?“ rozčarovával sa nechápavo ako keby som mu to nezakázal len pred malou chvíľou. Surovo a bez ostychu som mu kopol do nohy. Ryan alebo nie. Otočil som sa k Ryanovi.

„Áno?“ spýtal som sa vyrovnane akoby sa nič nestalo. Prečo aj pravdepodobne ma cestou zo školy prejde autom.

„Kde je tu riaditeľňa?“ v preklade: nechcem radšej vedieť nič. Ešte raz ma zapletieš do tvojho sexuálneho života . Vydám ťa bielemu mäsu.

„Tadiaľ.“ zapišťal som pridusene.

„Dík.“: ešte sme neskončili. S tým odišiel. A ja som sa mohol venovať mojej koristi.

„O čo tu išlo?“ spýtal sa prvý s rukou na píšťale. Tak mu treba! Práve to riadne posral.

„Neviem. Asi sa tu niekde potuluje nejaký vrah.“ pomykal som plecami.

„Alebo znásilňovač, chlapcov.“s úsmevom pohýbal obočím.

„Si nechutný.“ odvetil som mu nato bez nálady.

„Ty sa hneváš?“nechápal. On je taký idiot.

„Ak by ti to nevadilo, rád by som sa.“ vchádzali sme do školy.

„Nechápem, prečo?“

„Aby si to teda vedel.“ otočil som sa na neho. „Práve si ma ztrápnil.“hovoril som nahnevane.

„Ako si sa sním vôbec zoznámil?“ spýtal sa zaujate. Vlastne toto som nemal vôbec premyslené. Vždy to musí byť polopravda!

„V autobuse. Vystúpili sme na rovnakej zastávke a okradli nás. Našiel naše veci a dnes mi ich vrátil. V skratke.“ hovoril som rýchlo aby som to mal za sebou.

„A v dlhšej verzii? Hovorí ti menom.“nedal sa.

„Damien, nemám náladu.“prezul som sa.

„Fajn, chápem. Prehnal som to. Páči sa ti a ja som to pokazil. Prepáč.“ prestupoval pri mojej skrinke a čakal kedy mu odpustím.

„Už to nerob.“varoval som ho. Mykol plecami. „Tak dobre.“ vzdal to. Pozrel som sa na rozvrh a skamenel.

„Máš úlohu?“spýtal som sa ho. Po včerajšku som zabudol úplne na školu. Pozrel sa na mňa prekvapene.

„A ty ju nemáš? Ja som spoliehal na teba.“obaja sme boli zatratený.

„Nie.“vzdychol som. Do triedy sme išli behom. Úlohu sme stihli len do polovice a katastrofa nás neminula. Ostatok dňa nešiel tak zle. Damien mi hovoril o svojom dni a potom sme zašli na obed. Všetko išlo vlastne až prekapivo dobre. Nakoniec som vyšiel zo školy kde sme počkali na jeho priateľa, išli sme kúpiť nejakú vodu na internát pretože mi došla. Potom sa somnou rozlúčili a ja som sa vrátil na intrák autobusom ako obvykle. Naučil som sa aspoň polovicu požadovaného na zajtrajšiu písomku, na ostatok som sa už nedokázal sústrediť. O šiestej som sa osprchoval o siedmej najedol. Potom si vyčistil zuby. Nachystal si veci na zajtra, hral sa na mobile a ležal v posteli. Pokojný obyčajný deň. Nemohol som zaspať tak som pol hodinu sedel na balkóne a pozoroval dianie. Snažil som sa nájsť svojich strážnych anjelov. Na moje prekvapenie tam boli. Sedeli v policajnom aute. Pokojnejší som si ľahol a zaspával. Dožvi čo robí Ryan? Asi strieľa nejakých nevinných vtákov alebo tak. Ten chlap je jednoducho neuveriteľný. Ak by nebol policajt pravdepodobne by kradol deťom sladkosti. Prečo je ale ku mne tak nepríjemný? Hnevá sa za to, že mi príde sexuálne sympatický? Každý má predsa takého človeka a tie jeho oči. Sú tak neuveriteľne kruté. Zaujímalo by ako by vyzerali keby sa pozerali na niekoho koho milujú. Neposedne som sa zvrtol v posteli. A čo je ho chrbát, šija a ruky. Akú dominanciu by vyžaroval keby sa vzrušil. Po takýchto myšlienkach som sa nemohol ubrániť môjmu vlastnému telu, ktoré sa rozhodlo, že sa mu tie predstavy páčia. A ja som ich vlastne vymyslel. Tak prečo by som mal byť proti? Dotkol som sa sám seba. Ak sa o tomto dozvie už som skončil. To mi však neprekážalo aby som to dokončil. Ako vždy predstavy nestačili a ja som zažil chvíľkovú útechu, ktorú poskytli moje ruky. Vstal som a umyl si ruky. Ak sa mu pozriem do očí budem tam mať napísané čo som pred chvíľou spravil? Dúfam, že nie.

Spal som dobre. Vymazal som si všetky predstavy z noci a sústredil sa na cestu do školy. Pár krát som sa pristavil aby som sa pozrel či pri mne nezastaví jeho auto aby ma zviezol aj dnes. Nebolo to tak ani dnes ani zajtra, vlastne ani ďalšie štyri dni. Dal som si slúchadla do uší a rozhodol sa ísť dnes peši. Vstal som príliš zavčasu. Cestu som mal vypočítanú tak aby som prišiel presne v svoj čas.

„Voľáky tichý, nie?“ spýtal sa ma pri vstupe do školy Damien.

„Zle som sa vyspal.“odôvodnil som príčinu mojej nálady. Prikývol do súhlasu.

„Máš pravdu dneska bola blbá noc, ale ty ich už máš od dňa čo si sa stretol s tým sexmanom.“ dopáral do mňa.

„Čo chceš aby som ti povedal?“ spýtal som sa monotónne ako ten slimačí policajt.

„Že by si ho rád videl a vybil si na ňom frustráciu.“zhrnul v skratke. Nadýchol som sa.

„Chcel by som ho vidieť a vybiť si na ňom svoju frustráciu.“ zopakoval som to aby to počul a bol šťastný. Už sme boli takmer v triede. V istom zmysle to bola pravda. Chcel by som ho na chvíľu zazrieť Z ĎIAĽKY a frustráciu si bohužiaľ na ňom vybíjam už od tej noci každý jeden krát a to ma frustruje ešte viac. Nespravil nič čím by mi dal nádej aby som o ňom mohol snívať sexuálne sny a aj tak to robím. Bez života som si zasadol za svoju ľavicu a celú hodinu som strávil čumením do blba alebo aspoň von z okna. Zazvonilo na prestávku a Damien sa bezúspešne snažil nadviazať rozhovor. Vzdal to s niečím ako: „Nech už ťa niekto konečne prefikne!“ a odišiel. Nemalo to cenu. Nebolo to tak, že by som ho miloval alebo niečo proste.. ja to neviem. Rozstrapatil som si vlasy. Veď je to úplný kretén a to mi dokazuje, že ja som hlupák. Položil som si hlavu na stôl. Prečo som ho len nasledoval? Bodaj by nepritlačil k tomu múru! Alebo bodaj by ma pritlačil k múru ale tvárou. Prudko som sa postavil. Musím sa napiť! Vyšiel som z triedy a kúpil si v bufete vodu. CHLADENÚ!

„Christián!“ kričal na mňa cez celú chodbu Damian, pán nezničiteľný. Všetci sa mu uhýbali v ceste.

„Čo je?“ zamrmlal som s plnými ústami chladnej vody. To čo vyšlo som utrel rukávom.

„Nevedel som, že máš strýka.“ zvolal šťastne.

„Nemám.“ pokýval som hlavou ale v polke som zastal. Prekvapene na mňa pozeral. „Kde je?“ chytil som ho prudko za predlaktie a takmer ho oblial.

„Čo to do teba vošlo?“nechápal. No ták nebuď hlupákom!

„Odpovedz!“ naliehal som.

„Akurát som ich videl z učiteľkou a bavili sa o tebe na dvore pred školou.“vysvetľoval stále nechápajúc. Pustil som jeho ruku a podal mu fľašu. Našli ma! Vybehol som po schodoch po dvoch a cez triedu som preletel cez všetky lavice. Spolužiaci ma neslušne ofrflali. Otočil som tašku a vysypal si ju na stôl kým som nenašiel telefón. Držal som roztrasene jednotku aby som spustil rýchlu voľbu a pozeral von cez okno. Na dvore stála učiteľka dejepisu a prijímala lichôtky od jednej z goríl, ktorú som tam rozhodne videl. Mobil konečne vytáčal. Pozoroval som ich hýbali sa dnu. Pritlačil som sa k oknu aby som videl či vstúpili do školy. Ešte nie!

„Prosím, ako vám môžeme pomôcť?“ ozval sa milý hlas policajtky.

„Ryan…“ vydýchol som. Zlyhal mi od strachu hlas. Dvakrát som sa nadýchol. „Detektíva Ryana, súrne.“ tlačil som nos na sklo.

„Zopakujete mi prosím celé meno detektíva, ktorého hľadáte a poviete mi to vaše?“ spýtala sa milo. No ja som na toto nemal čas. Vošli dnu! Začal som rozhodne stresovať. Upútaval som na seba nechcenú pozornosť a tak som odišiel na chodby do výklenku aby som mohol pokojne rozprávať.

„Volám sa Christián Mallmax a chcem k telefónu detektíva Ryana.“vyslovoval som presne a zrozumiteľne.

„Mohli by ste mi povedať detektívove celé meno?“žiadal ma.

„Ale ja ho neviem!“ zaplakal som. Mysli! John Carter! „Pracuje z detektívom Johnom Carterom!“ takmer som kričal na celú chodbu.

„Ihneď vás prepojím.“ odvetila. Ozvalo sa dlhé prepájanie a potom cvaknutie.

„Prosím,detektív Ryan Seary pri telefóne ako vám pomôžem?“ ozval sa jeho zvučný hlas, ktorý mi takmer prevŕtal hlavu. Ďakujem! Od radosti som skoro plakal ale na to bolo ešte skoro.

„Ryan!“ vydýchol som aby vedel aký som rád, že to dvihol tak rýchlo.

„Kto je pri telefóne?“spýtal sa pokojne.

„Christián!“ pohoršoval som sa.

„Áno, čo sa stalo?“ zmenil hlas.

„Sú tu!“ zaplakal som. Na druhej strane zostalo ticho. Trvalo dlho a ja som nutne potreboval jeho pomoc. Rozhodol som sa, že to poviem ešte raz aby som si bol istý, že pochopil ale nakoniec sa ozval.

„Dobre tak mi povedz: Kto a ako moc skóroval?“ Čože? Ako to zas myslí?

„Jedna z goríl je v budove školy.“ skúsil som odpovedať správne. Pozoroval som chodbu. Začalo zvoniť na hodinu. Mal to v pláne vytiahnuť ma von z hodiny aby som sa nebránil.

„Carter!“ ozvalo sa v slúchadle. „Tvoj tým dostal 3 body.“ zakričal. Čo to panebože melie.

„Kde je obranca?“ pýtal sa ďalej. Nemôže snáď hovoriť? Ochranca? HLIADKA!

„Neviem neboli tam. Proste prišiel dnu.“vysvetľoval som mu. Počul som ako sa niekto blíži. Zbehnem druhým schodiskom. Otočil som sa a rozbehol sa k schodisku na druhej strane. „2.“ zašepkal som do telefónu udychčane.

„Sedíme v aute.“ povedal mi Carter. Musel mu podať telefón. „Môžeš sa niekam ukryť?“ začal mi radiť.

„Neviem, nie som si istý. Zišiel som druhým schodiskom. Kým zistia, že nie som v triede budem mať trochu čas.“hovoril som mu vydesene ako som jednal.

„Výborne Chris.“ pochválil ma. Nakoniec možno prežijem. Zišiel som až na prízemie. Čo teraz?

„Kde ste?“ spýtal som sa bezradne.

„Už tam skoro sme.“ukľudňoval ma. Dvere von boli zamknuté a vrátnik sa tváril neoblomne.

„Kde si ty?“ spýtal sa ma aby ma udržal pri telefóne.

„Pri vchode do školy.“odvetil som rýchlo a sústredil sa na to čo poviem aby ma vrátnik pustil von. Len čo som sa priblížil dal mi najavo nech sa nesnažím. Hovor sa prerušil. Zvrtol som sa aby som si kontroloval slepý bod. Uvedomujem si, že som uväznený v škole z vrahom, ktorý sa sem neprišiel učiť. Stepoval som pri dverách a sledoval kedy sa zjavia na dvore. No tak. Videl som ich. Jeho auto zastalo pri bráne a obaja vystúpili a rýchlim krokom sa blížili k vchodu do školy. Carter na mňa ukázal rukou.

„Tu si Christián.“ zabudol som na svoj slepý bod a on už schádzal z hlavného schodiska. Boli príliš ďaleko! Rýchlo som sa zvrtol do najbližšej chodby. Utekaj! Kričal na mňa vnútorný hlas.

Gorila vedela kam má až chce zahnať. Stačilo jej iba vyčkať na správny moment a potom po ňom skočiť.“Nie som korisť!“ opakoval som si. Nesmiem sa podvoliť pokušeniu vzdať sa. Vbehol som do učebne, ktorá mala otvorené a zabuchol za sebou dvere. V podstate som ich chcel zabarikádovať, ale zistil som, že tu nie som sám.

„Prepáčte, môžem prejsť cez váš kabinet?“ ukázal som na dvere do kabinetu fyziky.

„Čo tu robíte, študent?“zamieril som bez dovolenia do jeho kabinetu. Za toto ma vylúčia. Zavrel som za sebou a počul ako vošiel do triedy aj on. „A kto ste vy!?“začal kričať. Prebehol som cez kabinet a nebral na vedomie, že som občas niečo zachytil a stiahol na zem. Bol hrozne úzky a zaplnený pomôckami na vyučovanie. Na druhej strane sa mi rysovali dvere a ja som cez ne doslova prepadol. Moje šťastie spočívalo v tom, že som bol v domácom prostredí. Ocitol som sa v tej istej chodbe len na začiatku takmer pri vchode.

„Bežal doprava!“v tom momente som sa vynoril z rohu a vrazil do Cartera.

„Ide za mnou.“ dychčal som a ukazoval za seba. Prehodil ma Ryanovi a vytiahol zbraň.

„Dostal sa k tebe?“ spýtal sa ma Ryan cez plece.

„Nie.“ale bol hrozne blízko. Postavil sa ešte viac predo mňa aby ma zakryl celý svojím telom.

„Stojte!“ zakričal Carter na gorilu,ktorá sa ma snažila dostať v mojej vlastnej škole. Zodvihol ruky a bezvýrazne sa na nás pozeral. Odvrátil som od neho zrak.

„Ste zatknutý za ohrozovanie na živote a prenasledovanie svedka.“hovoril mu. Jednou rokou na neho mieril a druhou si vybral putá.

„Poznáte svoje práva?“ spýtal sa ho. Mlčal a snažil sa chytiť môj pohľad. Ryan držal tiež svoju zbraň namierenú na neho. „Máte právo nevypovedať, všetko čo poviete môže byť pred súdom použité proti vám. Mate právo na advokáta ak si ho nemôžete dovoliť, bude vám pridelený súdom. Rozumiete vaším právam?“ spýtal sa ho keď ho mal spútaného. Gorila iba prikývla a mlčala. Ryan zastrčil zbraň. Mávol hlavou na partnera. „Nieje tu čo k videniu, prosím vráťte sa na svoje miesta.“ zvolal na chodbu a ja som si až teraz uvedomil,že sme vyvolali celkom veľký rozruch. Správy sa šírili rýchlo a o chvíľu bežala riaditeľka dole schodmi.

„Čo sa to to deje?“kričala vydesene.

„Správu vám pošleme písomne ak sa neurazíte. Ďakujeme za pomoc pri dopadnutí páchateľa.“ s tými slovami sa na mňa otočil a zovrel mi ruku nad lakťom. „Poď.“viedol ma von zo školy. „Neobzeraj sa inak to bude ešte horšie.“ navrhol mi a ja som nechcel porušiť to nutkanie. Radšej som sa sústredil na pozeranie pred seba. Len dúfam, že sa nepozerala celá škola. Z príjazdovej cesty pred školou akurát odišlo policajné auto.

„Odvezú ho na okrsok?“ spýtal sa svojho partnera kým mňa napchal dozadu do auta.

„Neviem.“ odvetil mu.

„Čo budeme robiť?“spýtal sa ho už v aute bezmocne.

„Neviem.“ odpovedal mu rovnako zamyslene ako predtým.

„Čo- Čo sa deje?“ snažil som sa nájsť nejaké odpovede.

„Nič dobré.“ odpovedal mi Ryan pretože Carter mi zjavne nechcel povedať zlú správu.

„Ale čo?!“ dožadoval som sa.

„V skratke všetci vedia o tvojom svedectve a niekto odvolal tvoju ochranku aby sa k tebe ten bastard dostal. To všetko mi dalo dokopy len jednu vec. Na polícii je riadne veľká krysa.“vysvetlil počas šoférovania Ryan.

To akože znamená že idú po mne aj policajti.

„Nemali ma policajti chrániť?“ spýtal som sa nahnevane.

„Nemohli sme predpokladať, že je v našich radoch, ale informácia bola len v malom kruhu ľudí takže nieje veľa podozrivých, ktorý by za tým mohli stáť.“zamyslel sa Carter.

„Čo chcete urobiť?“ opýtal som sa.

„Pravdepodobne vypustíme nepravdivú informáciu a uvidíme kto sa chytí.“ začal hľadať riešenie Ryan.

„A ja?“

„Zájdeme za riaditeľom aby ti pridelil nejakého agenta.“ odsekol mi na otázku. Už som vedel, že teraz ani oni nemajú veľa odpovedí, ktoré mi chcú poskytnúť a tak som mlčal. Nemohol som sa zabiť adrenalínu a nervózne som ťukal nohou o podlahu auta. Čo teraz? Čo teraz? Ako som mohol byť taký hlúpy? Zaviezol nás na policajnú stanicu a ja som za každým pohľadom zrazu videl zlý úmysel. Išiel som medzi Carterom a Ryanom ani oni si už zrazu neboli asi taký istý kto je dobrý a kto pre zmenu nie. V kancelárii šéfa polície som ešte nebol. Vlastne vôbec nevyzerala ako v televízných seriáloch. Táto pracovňa bola plná papierov a spisov. Za stolom sedel starší muž v okuliaroch a čítal noviny. Miestnosť smrdela cigaretami a jedna ešte stále horela na kraji popolníka.

„Čo chcete?“ zdvihol k ním na malí moment oči a potom začal znova čítať noviny.

„Ta ochrana bola iba sprosté hlatkanie po hlave aby sme boli všetci spokojný, že niečo robíme?!“rozčuľoval sa opretý o jeho stôl.

„K veci Seary, nepredvádzajte mi svoj umelecký talent a povedzte mi čo sa vám zase nepáči.“mrmlal si popod šedivé strnisko.

„Kto odvolal stráž od svedka?“ spýtal sa priamo.

„Kto si myslíte, že som, vševed? Zistite si to a doneste mi toho parchanta do kancelárie.“odpovedal mu.

„To nieje jediná vec, zdá sa že tu máme kukačku, ak nie viac.“ oznámil mu Carter. Starší muž konečne zdvihol zaujate hlavu od novín.

„Hovorte, počúvam.“ otvoril im dlane. A obaja mu vysvetlili moju situáciu. Zrazu už nevyzeral ako dedo ale šéf polície. Vzdychol a zabodol do mňa oči. Myslel som si, že si vôbec nevšimol, že som tu aj ja.

„Tomu chlapcovi vyberte nejakého agenta na 24-hodín ktorému dôverujete.“ rozhodol. Budem žiť 24 hodín denne z agentom, ktorého nepoznám? Čo ak sa proti mne otočí? Bude to len jeho práca. A kto berie svoju prácu úplne vážne?

„Hm.. pane. Môžem k tomu niečo povedať?“ozval som sa nesmelo. Všetky oči v miestnosti sa na mňa otočili.

„Nemôžem zostať v ochrane niekoho koho už poznám a je dôveryhodný?“ spýtal som sa keď nikto nenamietal. Nastal ticho a ja som sa cítil ako by som opravil učiteľovi chybu pri výpočte. Mľasol.

„Mladý má pravdu.“prijal môj návrh. „Máš aj konkrétny výber?“spýtal sa ma. Oči mi padli na Ryana a ten to vedel, že sa na neho pozriem. Naštvane na mňa zazrel.

„Nie“ odpovedal som zbrklo aj keď ja som mal.

„Fajn, vyberiem ti ja.“založil si ruky. Vedel koho vybrať. „Ryan Seary je to na tebe. Nesklam ma.“ povedal mu pevne. Vybral ho pretože videl môj pohľad alebo to bola proste náhoda?

„Iste, pane.“ odpovedal po dlhšej pauze. Asi ho to riadne rozzúrilo. Ale pre mňa to znamenalo 24 hodín s ním. Potajomky som sa na neho pozrel. Zjavne zúril. To bude katastrofa! Ale aj tak sa teším.