Spomínam si na deň keď som sa rozhodol po prvý krát prenocovať a pozrieť si horror, ktorí si chystali pozerať aj všetci moji spolužiaci. Nemohol som sa dopustiť úpadku v spoločenskom rebríčku a povedať, že som ho nevidel. Napriek tomu, že to bolo dávnejšie si dej vybavujem celkom dobre: Bolo to o vrahovi, ktorý sa skrýval v dome svojej obeti a potom ju chladnokrvne zabil. Irónie, nie? Ešte teraz si pamätám aký som mal strach, že sa v našom dome ukrýva nejaký vrah a chce ma zabiť. Bože aký som bol len hlúpy a patetický, že som sa bál len tak málo.

Zasekol som sa. Znova mám len dve možnosti. Utiecť alebo zostať. Wayliho oči sa na mňa priateľsky usmievajú. Matku už začala vytáčať moja nezdvorilosť, že mu neodpovedám. Verím, že by mi to nebola bola zazlievala keby poznala pravdu. Prudko mi perami naznačila aby som mu podal ruku a zdvorilo ho privítal. Nebola však jediná čo mi poslala tichú správu. Wayli mi ukázal svoju zbraň akoby tušil, že chcem ujsť a všetkým prezradiť kto je. Pohol som sa iba toľko koľko sa mi podarilo roztáť. Chvátala ma panika. Nemarnil čas a pritiahol sa ku mne o niečo bližšie.

„Rád ťa poznávam.“vyslovil. Strhol som sa. Ihneď som bol obdarený ďalším nepekným pohľadom. Musím sa upokojiť a je úplne jedno ako to spravím, hlavne nech je to hneď.

„Tak sa presunieme k stolu..“ navrhla mama keď videla, že jej kazím jej predstavy. Sestra mu ochotne pomáhala nájsť jeho miesto. Zdrhnem, zdrhnem, zdrhnem! A skôr než som to urobil, som sedel za okrúhlym stolom. Bože čo to robím?! Medzi nami bola len sestra ale kvôli tomu som mal dokonalý výhľad na matku. Určite by mi neverila keby som sa jej to pokúsil vysvetliť. „Len si dajte.“ ukazovala mu svoju celodennú prácu. On si bez problémov nabral a tak sme začali jesť. Teda ak sa to dá povedať jedením. Ja som začal mať žalúdočné kŕče a celý v tomto zostavení som čakal čo urobí. Usmieval sa a bavil sa, dokonca flirtoval s mojou sestrou. Grázel. Matke sa to páčilo. Čiastkovala ma trhaným pohľadom vo chvíli keď ma vždy Wayli zapájal do ich konverzácie, ale ja si nie som istý či chcem niečo hovoriť. Dokázal som odpovedať len jedným dvoma slovami. Pripadal som si ako študent pred maturitnou porotou.

„Váš dom je úžasný.“ nadhodil znova.

„Nuž môj muž a ja sme na ňom dlho pracovali.“ chichotala sa polichotene. To je hlúposť, ten dom zdedil otec a jediné čo sa mení je farba a občas zariadenie. Až tak moc sa na ňom nenadreli.

„To je vidieť. Vaše deti majú krásny domov. Christián dúfam, že ctíš svojich rodičov.“otočil sa ku mne tvárou.

„Oh, no. Áno sú úžasný.“ prikývol som vidličkou v tanieri. Rozprplával som jedlo po okrajoch. Srdce mi divoko bilo. Nedokázal som sa na nič príliš sústrediť. Musím niečo vymyslieť.

„Môj manžel bude určite nadšený keď bude počuť takú poklonu.“ narážala na Wayliho reči. Snažila sa ho zbaviť záujmu o mňa. To jej ale nefunguje a nebude.

„Rád mu to zopakujem keď sa k nám pridá.“

„Nuž je to trochu puntičkár keď ide o jeho prácu ale som si istá, že už je na ceste domov.“

Do jedálne prenikol zvuk zvoniaceho, kuchynského telefónu a ja som takmer zo strachu prepadol cez stoličku. Prekvapilo ma to. Mama sa otočila za zvukom. „To bude asi on.“ usmiala sa. Sestra ma udrela lakťom do rebier. Zareagoval som, mama mi kázala vstať a zdvihnúť hovor. Váhal som.

„Christián, povieš otcovi, že už na neho čakáme?“ nadvihla obočie už zjavne dostatočne vytočená. Chcela ma poslať od stola. To je možnosť. Vstal som bez okolkov. Len dúfam, že sa to nijako nezvrtne. Pozrel som sa na Wayliho. Ten nejadril žiadne známky nebezpečenstva a pochýb.

„Môžem u Vás použiť toaletu?“ poprosil Wayli. Vyšiel som rýchlim krokom do kuchyne.

„Áno. Christián vám s radosťou ukáže kde ju nájdete.“odpovedala mu moja mama. Preletel som miestnosť a zodvihol slúchadlo. Na malí moment sa rozliahlo ticho a okolo mňa sa rozvíril vzduch. Wayli stál tesne za mnou.

„Daj hlasný odposluch.“zavrčal.

„Haló?“ ozvalo sa v slúchadle. Bol to Ryan. Zacítil som hlaveň na svojom chrbáte.

„Odposluch.“varoval ma. Natiahol som roztrasene ruku, stlačil tlačidlo odposluchu a položil slúchadlo aby to fungovalo. „Odpovedaj, opatrne.“rozkázal mi s perami na mojom uchu.

„Ryan.“ozval som sa. Hlas sa mi zatriasol. Tlak na môj chrbát zosilnel. „Ako sa máš?“skúsil som napraviť chybu, ktorá sa mu nepáčila.

„Dobre.“vzdychol. „Sú tvoji rodičia doma? Môžem s nimi hovoriť?“spýtal sa ma. Otočil som sa na Wayliho aby som vedel odpovedať podľa jeho predstáv. Pokrútil hlavou do nesúhlasu. Zbraň sa ocitla na mojom žalúdku.

„Nie.“pokrútil som hlavou aj keď ma nevidel.

„A kedy sa vrátia?“pýtal sa ďalej a ja som cítil, že narastá napätie. Netuším čo mám povedať, toto je možno posledný krát čo ho počujem a zrazu som nútený klamať aj keď na tom nie som zvyknutý.

„N-neviem.“zakoktal som sa.

„Zase si sám doma?“začudoval sa. Prebehol som očami k svojmu väzniteľovi. Zamračil sa. Isteže nie.

„Áno.“uťal som jeho otázku. Nastalo ticho. Sucho som prehltol. Čo ak zloží?

„Deje sa niečo?“spýtal sa trochu podozrievavo. Wayli mi pevne zovrel ruku aby ma nič nenapadlo.

„Opatrne. Úsmev.“ riadil ma. Usmial som sa a môj hlas znel inak.

„Nie.“pevne som potlačil zdesenie. „Všetko je v poriadku.“ odvetil som už o niečo presvedčivejšie.

„Rozlúč sa.“rozkázal mi Wayli. Viem, že tým nemyslel navždy. Mám položiť. Ticho.

„Musím ísť.“vyšlo zo mňa. Možno som túto možnosť nevyužil ale aspoň som ho počul. Naposledy.

Natiahol sa za mňa po tlačidlo ukončenia hovoru.

„POČKAJ!“zavolal keď mal prst na červenom sluchátku. Strnuli sme. Prinútil ma prehovoriť s jeho nabitou zbraňou.

„Áno?“srdce mi vyskakovalo z hrude a ja som takmer nepočul nič okrem neho.

„Nezdržuj to. Zbav sa ho.“zašepkal mi na varovanie.

„Vieš takmer by som zabudol.“ zasmial sa Ryan do telefónu. „Dohodli sme sa že mi povieš výsledky môjho týmu, nie?“ Wayli ma pozoroval. Aké výsledky? Na ničom takom sme sa nedo.. a doriti! Takmer som sa tam hodil na telefón.

„ÁNO!“vykríkol som až moc nadšene. Wayli ma pribrzdil. Nech aj. Sklopil som tvár aby mi nevidel do tváre. Z tuha som premýšľal: „Prehra v prvok kole na domácom poli.“ vyslovil som opatrne to jediné čo by najbližšie vystihlo situáciu v ktorej som.

„Aké bolo skóre?“ zaujímal sa veľmi zaujato a pokojne. Jeho pokoj sa prenášal po kúskoch na mňa aj napriek tomu, že mi nebezpečenstvo dýchalo, doslovne, na krk. Ako to bolo. 3-body, znamenalo 50m, 2-body 10m,1-bol 5m a nakoniec 0- kontakt. Jednoduché.

„Nula pre tvoj tým.“odpovedal som.

„Nejaké straty?“udržoval rozhovor a u Wayliho narastala zlosť. Zarazil ma.

„Nie.“odpovedal som aj napriek jeho zlosti. „Ale už naozaj musím ísť.“vyčítal som z Wayliho pohybujúcich pier.

„Dávaj na seba pozor.“upozornil ma. „Nerob blbosti.“dodal sekundu pred tým než sa spojenie zrušilo. Takmer okamžite som bol pritlačený celou silou k linke.

„Pokús sa o niečo a si mŕtvy. Správaj sa normálne inak začnem zabíjať tvoju rodinu.“šepkal mi do kože. „Smrdíš ako policajná štetka.“ hlasno sa nadýchol a odtiahol sa. Všimol som si ako si zastrčil svoju zbraň späť. Natiahol sa za mňa vytrhol kábel z domáceho telefónu. „Vrátime sa?“usmial sa zoširoka. Sklopil som zrak a pridržiaval sa okrajov linky. Zabil by ma keby tušil o čom bola reč. Som stratený.

„Poďme.“zavrčal medzi dverami. Odtiahol som sa a zistil, že sa mi nechcú hýbať nohy. Zasahuje ma panika. Už zase. Nemôžem sa upokojiť. Steny na mňa padajú a nedokážem dýchať.

„Prepáčte, že to tak trvalo. Christián mi ešte ukazoval ten pekný obraz v kuchyni.“došiel ku mne Wayliho zvučný hlas. Očami som zachytil oranžovú farbu na obraze. „Christián poď sa k nám pripojiť.“ zamával na mňa energeticky. Ruky sa mi podlomili a ja som sa zošuchol o niečo nižšie.

„To je v poriadku. Dáte si koláč?“flirtovali s ním ďalej. Musel som sa odraziť od okraju. Som v koncoch. Vrátil som sa ako mŕtvola. Dopadol som na svoje miesto.

„Volal otec?“spýtal sa prudšie moja matka. Otočil som k nej svoju pozornosť. Môžem jej povedať kto?

„Detektív Seary.“odpovedal som jej.

„Kto?“ spýtala sa zaujato sestra.

„Jeden policajt.“mávla jej na odpoveď matka. „Môj syn urobil pár problémov a tak ma opletačky s políciou.“vysvetľoval smutne Waylimu.

„Musí to byť pre vás stresujúce, keď má váš syn také problémy.“ Wayli jej chápajúco pohladil rameno.

„Nuž je to ťažké.“priznala teatrálne. To sa mi zdá. Odsunul som sa od stola. Všetky pohľady na mňa dopadli.

„Neodídeš od stola kým ti to nedovolí.“zasyčala akoby som ju mal počuť len ja. Netuší, že sme už veštci mŕtvy a ona hrá pred vrahom divadielko.

„Christián.“ oslovila ma sestra. Otočil som sa na ňu. Nemôžem to vydržať. Prečo to divadielko? Otočil som sa k Waylimu. Keď ma sem prišiel zabiť tak na čo čaká? Postavil som sa.

„Choď do svojej izby!“rozkázala mi podráždene keď videla, že nemienim poslúchať jej rozkazy. „Prepáčte.“ vzdychla si pred Waylim.

„To je v poriadku. Váš syn je v puberte. Možno si potrebuje len pohovoriť. Môžem sa s ním skúsiť porozprávať? Isteže osamote ako muž s mužom?“ spýtal sa charizmaticky. Mama si zotrela divadelné slzy.

„Iste.“zajásala. Wayli prikývol a prichytil ma vo dverách.

„V tvojej izbe budeme mať súkromie.“usmial sa na mňa aby utvoril ilúziu. Mama sa postavila aby videla náš odchod. Wayli ma ťahal po schodoch vo svojej tesnej blízkosti.

„To bol riadne nebezpečný krok.“zavrčal keď sme vyšli na poschodie. „Kde máš izbu?“ držal ma za lakeť. Ukázal som na posledné dvere. Prehodil ma cez priestor a do izby ma sotil. Dopadol som na kolená. Zavrel za nami dvere. „Pokúsil si sa so mnou vydrbať?“ spýtal sa podráždene. Skopol ma úplne k zemi. Rany sa bolestivo ozvali. Položil si na moju hruď nohu a bránil mi dýchať. Ktorú časť mal namysli? „Vieš prečo som tu?“ spýtal sa už o niečo pokojnejšie.

„Aby si ma zabil?“skúsil som. Stisol pery.

„Nie si úplne hlúpy tak prečo tak jednáš? Narobil si pár problémov, chápeš. Preto musíš zmiznúť. Nemám nič proti homosexuálom a ani porti tebe len mi lezie na nervy aký zasraný šváb sa mi dostal do kuchyne. Si nezničiteľný a to ma serie.“ rozpovedal sa. Pozoroval ma a ja som ho moc nechcel prerušovať. Zrazu zmĺkol a prebodol ma svojim pohľadom. Musel vidieť, že ma desí. Zahryzol si do pery a prekvapene sa pre mňa zohol. Vytiahol ma na nohy.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa opravil mi vzhľad, ktorí mi pokazil keď ma uzemnil. „Sľúbil som tvoje matke, že sa pozhovárame.“hovoril ku mne pokojne. Znel ako psychopat. Jeho nálady boli nevyspytateľné. Usadil ma na posteľ pred notebook. „Rád by som som dodržal svoje slovo.“začal. Otočil sa mi chrbátom a ja som si uvedomil, že mám ešte jednu šancu. Keď už mám zomrieť stiahnem toho hajzla so sebou. Roztrasene som rukou zašiel za seba nahmatal Enter. Sestrin notebook som nechal zapnutý na Ryanovom čísle a ak si dobre spomínam vypnutým zvukom. Stlačil som ho dvakrát za sebou aby ho vytočil. Periférne som pozoroval obrazovku. Nedvihol a Skype začal nahrávať dej v mojej izbe do odkazovej správy. Nervy vo mne cukli. Bál som sa, že si ma všimol.

„Ako ma chceš zabiť!?“ vykríkol som aby som zakryl svoje jednanie.

„Nedočkavý?“uzemnil ma pevne. Obzeral si moju izbu a ja som zariskoval ešte posledný krát a vypol cez klávesnicu obraz. Notebook stmavol a vyzeral ako vypnutý. „Nevyzerá to tu ako tvoja izba.“ ozval sa po sekunde. Otočil sa a ja som sa strhol akoby ma nachytal pri čine.

„Mal by si svoju matku počúvať.“ vyslovil. Založil si ruky za chrbát. „To je asi tak všetko čo by mohlo tvoju matku potešiť.“prešiel k oknu a zastrel. „K tvojej otázke: Najprv by som ti chcel povedať, že by si si mal ceniť čo pre teba robím. Vieš, mám dosť ľudí na to aby si zašpinili za mňa ruky ale zároveň je tu niečo čo sa volá česť.“ oprel sa o stôl a upravil si sako. „Je to veľmi zaujímavé. V živote poznáš mnoho ľudí a niektorý ťa riadne naserú, ako ty mňa a títo ľudia musia zomrieť. No, aby som ti vysvetlil ako funguje tá česť. Niekto kto zabije môjho človeka vlastnými rukami a pošle pár ľudí z mojej rodiny za mreže si zaslúži umrieť čestne a to ti poskytnem. Je česť zomrieť mojimi rukami.“ rozprával zapálene. Snažil som sa nedať najavo, že ho notebook za mnou nahráva aj keď mi oči nebezpečne kulhali. „Ten človek, ktorého som popravil a ty si to videl, si rovnako zaslúžil čestne zomrieť. Ukradol mi dvadsať miliónov a zabil pätnásť z mojich ľudí. Pre moju obranu nebol to dobrý človek a ani som ho nemal rád, ale ty si iný. Tvoj prístup je ohromný. Preto som vymyslel niečo originálne.“zapátral vo svojom vrecku a vylovil balenie tabletiek. Mávol nimi ku mne a hodil mi ich. „Môj darček… Vlastne som ho ukradol tvojej matke z kabelky a zjavne boli aj tak určené tebe.“ urobil ku mne krok. Bolo to celé balenie tabletiek od bolesti. „Aby si plne ocenil môj dar musím ti vysvetliť ako si to vlastne predstavujem.“sadol si ku mne na postel. Vzal mi ich z ruky. Otvoril balenie a začal ich vyberať z obalu jednu po druhej. „Hrozne by ma potešilo keby si sa nimi predávkoval.“ otočil sa ku mne tvárou zatedy čo si prstami elegantne vytláčal tabletky do dlane. Mám spáchať samovraždu. Geniálne! Nikto by ho neupodozrieval a ani by si nezašpinil ruky.

„K-Keď to neurobím?“ odvážil som sa vzdorovať. Zasmial sa.

„No, tak povedzme, že v tom prípade najprv zabijem tvoju rodinu, jasné, že pred tebou a potom ti ich natlačím do krku.“ hovoril to z úsmevom na tvári. Skenoval ma očami. Urobil by to. Videl som ten oheň v jeho očiach, ten istý ktorý som zabil v sebaobrane. Zaliala ma zima. Záchvat prišiel rýchlo. Wayli sa natiahol a pohladil mi chrbát.

„Nádych a výdych.“ diktoval mi. „ Ak náhodou premýšľaš aj napriek tomu o boji ver tomu, že je to hlúpy nápad. Vražda tvojej rodiny by bola aj tak na teba. Polícia by povedala: Najprv zabil rodinu pretože ho nenávideli a potom zo žiaľu aj seba.“ vysvetlil mi. Mal to dokonale premyslené a mal pravdu. Buď zomriem iba ja alebo aj všetci okolo. Roztvoril mi ľadovú dlaň a presypal smrtiacu dávku do mojej ruky. Postavil sa. „Tak kým ťa požiadam aby si to urobil mám ešte poslednú prosbu.“ľútostivo ma pozoroval svojimi očami. „Otvor šuplík.“ rozkázal mi. Neviem čo chce urobiť ale mám tušenie. Vnútri boli čisté papiere a perá. Nejaké spinky s rôznymi druhmi vecí. Vytiahol som list s perom. „Pochopil si čo od teba chcem.“ potešil sa. Môj list na rozlúčku. Uvedomil som si, že obrana mi nepomôže zahnal ma svojim rozumom nie silou. „Rozmysli si svoje posledné slová.“ navrhol mi. Začal som plakať. Má cenu ho prosiť. Otočil som sa k nemu.

„Nechaj ma, prosím.“zavzlykal som. Zamračil sa.

„Kazíš si imidž.“pokarhal ma. Prudko mi rozotrel prosiace slzy. „Píš! Nemám celý deň!“ rozkázal mi prudšie.

Naklonil som sa nad stôl. Ruka sa mi triasla a kvôli slzám som nevidel. Tabletky v mojej druhej ruke sťažkli. Čo by som mal napísať. Zmohol som sa len na:“Je mi to ľúto… Milujem ťa, Ryan.“ stál vedľa mňa a čítal.

„Tá úprava je hrozná ale obsah je až neočakávane dobrý. Tvoje slzy tomu dodávajú šmrnc.“ zavtipkoval. „Ryan bude určite šťastný za tvoje vrúcne slová.“ zarecitoval posmešne. Prehltol som hrču. Otočil som sa k nemu a všimol si notebook. Skoro som zabudol, že nahrávam. Usmial som.

„Dúfam, že ťa chytí.“odvetil som mu do tváre. Zachytil moju ruku z liekmi a pritlačil mi ju k ústam.

„Môže sa o to pokúsiť ale ty už budeš mŕtvy.“vrátil mi to. Pevne som stiahol pery. Mám strach umrieť. Jeho oči sa zaleskli a stisol mi sánku. „Zmier sa s tým ako chlap a umri čestne.“ rozovrel mi ústa. Čestne?! Nechci ma rozosmiať. Cítil som tú horkosť v ústach. Prudko som sa nadýchol aby som vyprázdnil svoje ústa. Zareagoval rovnako rýchlo. Zatlačil mi jednou rukou ruku k ústam a druhou mi zavrel nos. Vrazil som chrbátom do steny. „Prehltni.“prikázal mi. Srdce mi divoko bilo. Hrdlo som mal zovreté ale dochádzal mi kyslík. Prehrával som.

„Prehltni!“buchol somnou o stenu. Snažil som sa ho od seba dostať. Zaútočil som na jeho citlivé miesta ale všetky si ich vykryl. Udrel so mnou ešte raz a moje hrdlo povolilo. Prehltol som. Horkosť liekov mi úplne znecitlivila hrdlo a mňa z toho naplo. Klesol som k zemi. Roztrasene som so na neho díval z dola. Pevne ma pozoroval.

Prehral som. Usmial sa. Takmer okamžite ma začal bolieť žalúdok. Mlčky ma pozoroval.

„Chceš sa ešte niečo opýtať predtým než umrieš?“spýtal sa pokojne. Dych sa mi zrýchľoval a ja neviem či zo strachu, že umieram alebo to už začalo spôsobovať predávkovanie. Vytvorila sa mi v krku hrča. Musím ho stiahnúť so sebou!

„Priznaj, že všetko čo sa hovorí o tvojich nelegálnych obchodoch je pravda.“zatlačil som na neho.

„To nieje otázka.“upozornil ma. „Ale ak je to tvoje posledné želanie…. Moje obchody sú viac než nelegálne.“ kľakol si predomňa. „Vládnem a som boh v pozadí. Tvoja polícia ma nemôže chytiť.“ hovoril chrapľavo. „Mal si si dávať pozor. Varoval som ťa.“ zavrčal výhražne a postavil sa. Nemohol som sa nadýchnuť. Moje srdce bilo až príliš rýchlo. Tabletky začali rozhodne fungovať.

„Raz sa možno stretneme.“ povedal potichu. Keď videl, že už sa jeho plán plní. Pozrel sa okolo seba. „Už by som mal ísť.“ Prešiel po izbe utrel veci, ktorých sa dotkol. Otvoril si dvere a odišiel. Miestnosť naplnilo ticho. Počul som ako schádza schodmi. Musím tie lieky vyvrátiť. Moje svaly ochabovali až príliš rýchlo, nemal som príliš na výber. Aký je to vlastne pocit umierať? Je to ťažké. Bolí ma celé telo a srdce mi bije tak divoko až sa mi zviera hruď. Miestnosť sa mi na moment stratila. Prevládol som svoje bezvládne telo a pokúsil sa niečo urobiť. Svet sa mi neodvďačil za túto snahu a ja som dopadol tvárou k zemi. Viem, že teraz je to o tom čo prehrá skôr: moje srdce alebo mozog. Do tmy ma sprevádzal zvuk sirén a obraz Ryana.

O dva mesiace:

„Je mi to naozaj ľúto.“vytiahol zo seba jeho brat už po niekoľký krát. Mohol si to nechať.

„Prestaň s tým, dobre? Mám po krk takých rečí.“ Rayn sa mu to snažil vysvetliť tak ako trikrát predtým.

„Je viem, že to musí byť pre teba ťažké. Tak sa ťa snažím povzbudiť.“

„Povzbudiť? Robíš si srandu? … ešte raz vyslov: ľúto, ťažké a povzbudiť do kopy a skutočne ťa zabijem.“ zastavil ho svojou rukou v chôdzi.

„Bože, si tak nepríjemný.“ vzdychol teatrálne Mathew.

„Prečo vlastne nejdeš domov?“spýtal sa ho Ryan. Zažmúril na neho oči. Mathew sa nedal zastrašiť. Prečo by aj mal? Zamračili sa na seba.

„Keď sa vrátim dostanem bitku.“odpovedal Ryanovi porazene. Zase sa správa ako dieťa a mumle si pod nos.

„Mathew,“ nadýchol sa jeho mladší brat. Mal už toho vážne dosť. Ako mu to má čo najjednoduchšie povedať? „Proste choď domov. Nemám náladu sa s tebou rozprávať.“

„To ty ale nikdy a už vôbec nie posledné dva mesiace.“ posťažoval si.

„Chceš ma vytočiť?“

„Nie. V tom nieje problém.“ ozval sa znova pevne. Jeho charakter je naozaj pestrý. „Navrhujem aby si už konečne prestal s tým sebatrýznením a vypadol z mesta. Stále sa tu len schovávaš. Chytil si ho a to je dôležité.“snažil sa povzbudiť svojho mladšieho brata.

„Ja som ho nechytil, Christián ho dostal.“pripomenul mu takmer okamžite. Pokýval hlavou. Predsa len to bolo celé nahrané.

„To je fakt, mali mu dať za to medailu.“pripustil Mathew.

„A akoby si ju bol vyzdvihol?“ reagoval na jeho poznámku.

„Christián by to určite s radosťou nechal na teba.“ zaštebotal Ryanovi. Ten si iba mlčky otvoril dvere do nového domu.

„Cestu domov už nájdeš aj sám.“vyslovil pevne Ryan.

„To myslíš vážne? Človek má právo na slobodné rozhodovanie?“ Mathew začal bojovať proti bratovmu drzému správaniu. Ten ho iba ignoroval a zabuchol dvere.

„Ale nie na mojom pozemku!“zakričal keď vedel, že stále neodišiel. Mathew zaklopal na vchodové dvere.

„TY! RYAN MAL BY SI ZÁJSŤ POZRIEŤ NA MIESTO POSLEDNÉHO ODPOČINKU! UŽ SI TAM DÁVNO NEBOL!“kričal na neho cez zavreté dvere. Ryan ich prudko otvoril.

„Prestaň hulákať. Nie si tu sám!“zavrčal.

„Mal by si ho navštíviť.“navrhol opätovne už zdvorilo.

„Choď domov.“prikázal mu.

„Tento tvoj postoj nič nezmení.“karhal ho Mathew.

„Domov!“

„Ja nechcem! Pusť ma dnu.“zaprosil so svojimi psími očami. A dieťa bolo späť. Prešmykol sa okolo neho do úzkeho priestoru. Oprel sa o malý botník a vyzul si topánky.

„Vieš, že ťa môžem udať za vniknutie na cudzí pozemok?“

„Som právnik. Dostanem sa z toho.“hodil mu svoj kabát a tašku. „Tak kde je?“ spýtal sa Ryana.

„Kto?“

„Nehraj sa na hlúpeho.“vošiel do domu.

„Hej! Nechoď do cudzích domov bez povolenia!“bežal za ním s jeho vecami na rukách.

„Hej, hej.“mávol rukou a prehľadával ďalej miestnosti. „Christián?! Volala tvoja matka vraj si nešiel na sedenia a niekde sa túlal.“ hovoril dosť hlasno aby som ho počul. Bolo ich počuť už od chodníka. Prikrčil som sa a prešiel ohnutý pod oknom pod kuchynský pult. Á, dočerta musí to byť práve dnes? „Christián“ zavolal. „Viem, že si tu.“ Videl som ako sa približuje. Ryan hodil po ňom jeho veci.

„HEJ! Povedal som aby si sem nechodil bez opýtania!“ kričal na neho.

„Prečo hádžeš po mne moje veci?“sťažoval si Mathew.

„Nie som tvoj vešiak. Uprac si to sám.“ ukázal mu cestu späť k dverám. Mathew si zdvihol svoje veci.

„Stačilo povedať.“natiahol podliezavo. Zamieril si ich zavesiť. Ryan prišiel k pultu a nahol sa cezeň. Jeho oči hovorili: „Myslel som si to.“ otočil som zrak mimo. Ako by som len mohol zapierať? Mathew mi dal predsa náhradné kľúče. Nemal som kam inam ísť. Nechcem sa vrátiť už domov. Ak ma znova nájde na koľko dní to bude tentokrát. Poslušne som plnil ich želania ale ona ma chce dať do katolíckej školy a núti ma stretávať sa z dievčatami. Som z toho vyčerpaný. Ryan prešiel okolo a postavil sa vedľa mňa za pult aby nemal Mathew nutkanie ísť za ním. Oprel som sa chrbátom o skrinku a hľadel na neho.

„Prečo ti jeho matka volá?“ zavolal do chodby.

„Som sympatický a neprášim jej syna.“odpovedal. ÓÓ, rana pod pás.

„A to je dôvod prečo s ňou telefonuješ?“

„Prečo si podráždený?“ zasmial sa.

„Nie som. Spýtal si sa Christiána na to čo si o tom myslí?“napadol ho.

„Máš pravdu je to tvoj priateľ.“oprel sa o pult a ja som sa trochu prikrčil. „Christián vadí to?“ zavolal do domu. Neodpovedal som.

„Vidíš?“zaklepal hánkami o drevo. „Nič nehovorí, tak mu to asi nevadí.“zasmial sa. To bolo dosť úlisné. Ryan si pretrel čelo.

„Mathew. Počúvaj ma. Ak nevyjdeš tými dverami, zdvihnem telefón a polícia ťa vyvedie.“varoval ho.

„Má to jeden háčik. Našli by Christiána a ten by tu nemal byť.“ postavil sa na odpor. Ryan prikývol a mľasol ústami.

„Rozbijem ti nos.“zovrel mu päsť pred tvár.

„Také sľuby tu už boli.“vysmial sa mu.

„Dobre.“vzdychol porazene. „Dajme tomu, že by som mal strašne rád sex so svojím priateľom. Odídeš?“Ryan mu opätoval svoj žiarivý úsmev. Celou silou som ho poštípal na lýtko. Otočil ku mne na sekundu zrak. Rozliahlo sa ticho.

„FAJN!“vykríkol. „Ježíš! Idem. Christián zavolaj svojej matke a povedz jej kde si a Ryan, ďakujem ti za skvelú myšlienku teraz sa toho obrazu nezbavím. Bože!“ obúval si topánky a ja som sa konečne mohol postaviť. Ryan sa na mňa díval. Usmial som sa. Peace. Privrel oči. Mathew si obliekal kabát.

„Tak: AHOJ, Mathew!“ zavolal som na neho z kuchyne.

„Už ma nechajte tak. OBAJA!“odpovedal mi podráždene. Odišiel.

„Čo je to s ním?“ zasmial som sa. Ryan sa ku mne nahol pobozkal na pery.

„Netuším… Znova si ušiel?“spýtal sa akoby to nepočul.

„Áno. Skoro som sa tam udusil. Nechápem prečo sa sem museli presťahovať.“ posťažoval som si.

„Nepáči sa ti, že sa zbližuješ so svojimi rodičmi?“ bodlo ma z výčitiek, asi by som to mal povedať.

„Ale áno.“prešiel som očami jeho oblek. Nezvyk vidieť ho v obleku. Uhladil som mu kravatu.

„Milujem ťa.“zdvihol som k nemu oči. Vytiahol si kravatu z mojej ruky.

„Nepreháňaj to. Buď rád, že ti dovolím byť v mojom dome.“zvrtol sa mi. Vyplazil som na neho jazyk. Čumák.

„Prečo by som si nešiel pre medailu?“opýtal som sa ho. Predlžoval som si čas.

„Pochybujem, že by si za ňou v tedy letel.“hrabal sa v chladničke. Vyložil Norinca. To je fakt.

„Len aby bolo jasné Mathew má pravdu, mal by si ísť pozrieť Cartera. Mal si ho rád.“ otočil sa ku mne.

„Už aj ty?“sťažoval si.

„Chytil si Wayliho je to dobrá príležitosť povedať to Carterovi. Určite by to veľmi rád počul.“

„Je mŕtvy.“pripomenul mi. Nebolo ľahké počuť to ale strávil som toľko hodín rozprávaním o tom všetkom čo sa stalo, že necítim problém postaviť sa tomu.

„Ale ty nie a ani ja. Pôjdem s tebou.“navrhol som mu kompromis.

„Tento prípad ťa takmer zabil“zamyslel sa. Nebál som sa pristúpiť. Objal som ho.

„Ale neumrel. Strávil som chvíľu nemocnici a vyvrátil všetko čo som zjedol a už som v poriadku. Musím síce ešte na pár srdcových kontrol ale to už je len detail. Tak prečo sa s tým stále trápiš?“

„Pretože si spravil jasnú blbosť aj keď som ti jasne povedal aby si to nerobil.“pokarhal ma nahnevane. Pritúlil som sa tuhšie.

„Ale vyšlo to. Ryan,“pozrel som sa k nemu. „povedal som svojej mame a otcovi, že s tebou spím.“vyslovil som skôr než som sa stihol prehovoriť. Odtiahol ma.

„Christián! Čo si si preboha myslel!“ zachytil mi tvár a obzrel si ma v rýchlosti. „Si v poriadku?“bál sa. Stiahol som si jeho ruky. Usmial som sa. Myslel som si, že sa naštve alebo ešte niečo horšie. Bol to ťažký krok.

„Preletelo pár vecí a nadávok ale vzali to celkom dobre. Trochu som sa bál vrátiť sa dnes domov. Ale som vážne rád, že moja mama komunikuje aspoň s Mathewom.“ Vzdychol si aj za mňa. A potom sa rozžiaril od ucha k uchu.

„Zlepším ti náladu. Ešte som ti nesplnil svoj sľub. Tak myslím, že toto je príležitosť.“ odsunul sa odomňa a odišiel preč. Niečo ho napadlo. Stál som tam hodnú chvíľu. Radšej som si teda sadol na linku a kopal nohami. Čím mi chce zlepšiť náladu?

„Ryan?“zavolal som na neho nedočkavo. Vydal som sa za ním. Už to bude 30 minút. Zaklopal som na jeho dvere do izba kde zmizol.

„Poď.“zavolal cez dvere. Úprimne neviem čo môžem čakať. Stál v prostriedku svojej izby. Vyzerala ako jeho minulá. Usmial som sa a hneď potom sa začal smiať na celé kolo. Ryan sa zamračil.

„Čo je?!“rozhneval sa. „Uvedom si, že sa smeješ mužovi v uniforme!“zahriakol ma.

„Ja len, že … prepáč ale vyzeráš hrozne pekne.“napravil som svoju chybu. Dosť ma dostalo vidieť ho v tej tmavo modrej uniforme z oceneniami. Naozaj mu to sadlo. Až na to, že bol len v ponožkách.

„Nehovor na mňa ako na dievča.“pohrozil mi.

„Takže, povolíte mi pristúpiť?“spýtal som sa ho. Roztiahol ruky. A ja som si zaletel do jeho náručia. „Miluješ ma?“ týral som ho.

„Nikdy nebudem.“odpovedal mi prísne.

„Aj ja, neskutočne moc.“ objal som ho okolo krku a prehodil si jeho čiapku na hlavu.

„Potrestám ťa za to, že si sa vysmieval policajtovi v smútočnej uniforme.“povedal mi do pier.

„Len medzi nami… Urobte to poriadne aby sa to neopakovalo.“

„Uhm-hm.“jemne prikývol. Rukavičky dopadli na zem aj s čiapkov.

Uniforma. Zatlačil som na neho a on neprotestoval v mojej iniciatíve. Mal by som byť potrestaný ale to počká.

Zaprel nohami o posteľ a sadol si. Rukami sa zachytil dozadu a tak vypäl hruď. Jednu natiahol ku mne a strhol ma k sebe medzi nohy. Kľačal som na kolenách.

„Tvoj prvý trest.“privrel oči a roztvoril viac nohy. Kiež by sa to dalo považovať za trest. Prisunul som sa ešte bližšie až kým som sa kolenami nedotýkal postele.

„Áno, pane.“ usmial som sa. Rozopol si gombík. Srdce i začalo divoko byť. Možno to bolo tým, že zrazu som bol až moc napnutý. Ruky sa mi triasli vzrušením. Ryan a uniforma. Naklonil som sa mu nad lono. Zastihla ma spomienka na jeho chuť. Ako bude chutiť dnes?

Mal som trochu studené ruky a keď som sa dotkol jeho už teplého údu, cukol sa. Len nepatrne. Vzhliadol som k nemu. Možno aby mi dal povolenie. Čakal. Opatrne som si ho vložil do úst. Prechádzal som k jeho tvári a dúfal, že v nich nájdem vzrušenie. Zhlboka sa nadýchol a ja som cítil ako mi v ústach ešte viac stvrdol. Opatrne som ho dráždil svojím jazykom. Silno som ho vsával. Potreboval som sa dotknúť. Moje lono pulzovalo obtieral som sa bolestivo o posteľ.

„Nedotýkaj sa sám seba.“vyčítal mi z tváre. Prešiel som svojimi perami až po koreň a vystrčil zúbky. Trest za trest. Obtieral som sa opatrne svojimi zubami o jeho tenkú pokožku. „Christián“napomenul ma bez dychu. Vsal som jeho špičku a niečo málo vyšlo von. Zotrel som kvapky jazykom. Nečakane ma potiahol za lakeť.

„Stačí. Postav sa.“vyslovil nežne. Roztrasene som sa postavil. Potiahol ma za nohavice. Stiahol mi ich na silu a otočil. Postavil sa za mňa a jeho teplo z lona ku mne sálalo.

„Som zvedavý koľko vydržíš.“zavrnel mi do ucha. Priložil mi prsty k perám. Otvoril som ich a on mi vložil svoje prsty do úst. Opatrne som ich cmúľal.

Druhú ruku však zamestnal ešte viac. Špičkou penisu sa mi vsúval medzi polky a trel už pulzujúci otvor. Ak bola šanca, že sa vzruším ešte via tak práve teraz sa to stalo. Oprel som sa chrbátom o neho. Bol to neskutočný pocit. Chcel som ho pohltiť. Zrazu zmizol. Vybral si svoje prsty z mojich úst. Sliny nás ešte spojovali. S vlhou rukou vošiel už na preskúmané územie a vstúpil. Podlamovali sa mi kolená. Potreboval som sa oprieť. Telo sa mi lámalo v bok keď sa jeho prsty dostávali hlbšie.

„Nie, nie stoj rovno.“ vystrel ma voľnou rukou. Bolo to intenzívnejšie. Moje svaly na zadku boli v spriamení silnejšie a tak som cítil každý detail. Vlastne to hraničilo z bolesťou.

Prudko zaútočil hlbšie a pomykal prstami. Nahlas som vzdychol. Nedokážem takto stáť. Oprel som sa hlavou o jeho plece. Nedokážem to takto vydržať.

„Ryan.“zaprosil som. Musím sa o niečo oprieť. Prstami dráždil steny konečníku a tie ho zvierali podľa jeho ťahov.

„Ryan. Ryan. Prosím.“ nohy sa mi triasli. Nechcel som spadnúť. Bola to jeho skúška. Povolil. Úplne ma opustil a ja som sa zrazu cítil malátny. Otočil som sa k nemu a pevne ho zovrel okolo krku. Cítil som ako ho tlačím na nohe. Aj ja som cítil jeho vzrušenie na mojom tele. Vášnivo ma pobozkal. Hral sa z mojim jazykom a snažil sa mi ho ukradnúť z úst. Cítil som sa dobre a to malo zapríčinu automatické optieranie o jeho telo. Zovrel ma rukami za zadok a pretočil nás do postele. Bol ťažký.

„Dnes to urobím tvrdo.“ varoval ma. Pozeral sa mi blízko do očí. Usmial som sa.

„Dobre.“ nadvihol som sa na lakťoch a jeho to prinútilo sa trochu odtiahnúť. Pomaly som odopínal jeho uniformu. Zahdzoval si ju z pliec.

„Nie nechaj si ju na sebe.“ poprosil som ho. Iba som chcel vedieť čo schováva pod tými oceneniami. Biele tričko. Aké sklamanie. „To tričko si si obliekať nemusel.“ ofrflal som jeho snahu. Vydýchol. Odtiahol sa úplne odomňa a stiahol si ťažký vrch uniformy. Posadil som sa. Prečo..? Vyzliekol si biele tričko a znova sa navliekol do uniformy.

„Lepšie?“ spýtal sa. Natiahol som k nemu ruky a obdaril ho bozkami na hruď.

„Áno.“odpovedal som mu. Zbavil sa zbytku mojich nohavíc a pekne z prudka. Nadvihol ma za nohy a podsunul sa podomňa.

„Ukážem ti čo som si predstavoval.“ Presunul nás v tejto polohe až k čelu postele. „Chyť sa rukami.“ zachytil mi ruky a položil mi ich za hlavu na čelo. Čo sa bude diať nechám na ňom. Nadvihol ma za boky a zaprel tými jeho. Natiahol sa nadomňa a ja som sa na neho díval cez moje nohy. Kolená som mal takmer na tvári. „Ak to bude bolieť, zastav ma.“povedal starostlivo. Zachytil sa rukou za čelo vedľa tých mojich. Hruď sa mi divoko dvíhala. Druhou rukou ma prestal pridržiavať. Pevnejšie som zovrel ruky okolo postele. Jeho teplo do mňa prenikalo pomaly. Privrel som oči aby som mohol viac vnímať naše spojenie. Dospel do svojej najväčšej hĺbky. Celé telo mi rozvybrovalo. Opatrne ma začal dobíjať. Zvykol som si na jeho opatrné pohyby. Cítil som ako sa nadvihol vyššie a potom na mňa prudko dopadol. Naše telá do seba narazili a spojili sa aj s mojim hlasným výkrikom. Začal sa prudko dvíhať a dopadať. Bolelo to tak moc, že ma to vzrušovalo až k mojím koncom. Každý krát do mňa prenikol tak intenzívne, že moje telo horelo. Volal som jeho meno a možno som prosil aby prestal ale v skutočnosti som to nechcel. Počul som jeho hlasné vzdychy, na tvári mu vyskakovali kvapky potu. Keď vyslovil moje meno všetko sa vo mne zovrelo. Dosiahol som svojho limitu a vyvrcholil. Ruky mi zoslabli ale nepustil som sa.

„Poď, Ryan.“zovrel som ho v sebe. Spomalil. Nohy sa mu triasli a šmýkali po plachte. Ani ja som už nedokázal udržať svoje zvierajúce telo v polohe.

„Bože.“zaklial. Zaliala ma horúčava. Vyvrcholil. Pustil sa postele a pevne ma zovrel za stehná. Bolelo to. Ale tým, že ma vyplňoval mi predĺžil orgazmus. Udychčaný som si bezvládne zložil ruky z postele. Bolestivo mi stihli ramená. Ruky mi padli na posteľ. Začal ma bolieť každý kúsok môjho tela. Nebol som na toto pripravený. Moje boky znova našli postel. Ryan kľačal medzi mojimi nohami a hlasno dýchal. Uniforma mu odhaľovala vlhký hrudník. Okolo nás víril vzduch plného sexu, potu a čistého prádla.

„No..“začal. Musel si urobiť pauzu. „Aké boli moje predstavy?“ spýtal sa. Pohladil mi vnútornú stranu stehien. Rozochvel som sa.

„Si horší perverzák ako ja.“zasmial som sa unavene. Nohavice mu držali na stehnách. Nadvihol sa a napravil si ich aj s uniformou.

„Takže… ešte raz?“

„Nechaj ma vydýchnuť.“ posťažoval som si. Nemôžem sa ani len pohnúť. Hodil sa vedľa mňa do postele.

„To je koniec.“zamrmlal ešte stále vyčerpaný z prvého orgazmu.

„Nie.“otočil som k nemu tvár. „Ešte, nie.“

Nič neskončilo. Práve som začal žiť. Síce naše problémy nie sú vôbec vyriešené. Moji rodičia nás možno prinútia rozdeliť sa a polícia nás nepríjme, ale za pokus to stojí.

Pochopil som, že nechcem aby mi vôbec dal šancu. Toto nieje o šancách ale o možnostiach a situáciách ako hu dosiahnuť. Chcem aby mi dal viac možností. Aby nám budúcnosť dávala čo najviac takýchto situácii. A keď sa tak stane, ja ju rozhodne chytím. Ak mi náhodou Ryan znova ujde vyhliadnem si nejakého vraha a získam ho späť. Ešte sále s ním chcem mať sex. Druhé kolo začína a on je bez šance.